PASCHÁLNE POSOLSTVO

PASCHÁLNE  POSOLSTVO
16.04.2017
PASCHÁLNE  POSOLSTVO 
Posvätnej synody Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku
 
PASCHA CHRISTOVA 2017
 
Drahí duchovní otcovia,
v Christu milovaní bratia a sestry – CHRISTÓS VOSKRÉSE!
Nadišla Pascha, radostný deň Christovho Vzkriesenia, dôvod pre každú veselosť. Navštevuje nás raz v roku, ale u tých, čo rozumejú tajomstvu Zmŕtvychvstania, býva každodenne, ba dokonca nepretržite. Aby sme aj my mohli lepšie pochopiť tajomstvo tohto sviatku, mali by sme upriamiť svoju pozornosť na slová sv. Jána Damaského z Paschálneho kánonu.
 
Hovorí v ňom: „Včerá spohrebóchsja Tebí, Christé, sovostajú dnés voskrésšu Tebí: sraspináchsja Tebí včerá, sám mja sproslávi, Spáse, vo Cárstviji Tvojém“ – „Včera ma s Tebou, Christe, pochovávali, dnes s Tebou vstávam, z mŕtvych vzkrieseným: včera ma s Tebou pribíjali na Kríž, sám ma spolu s Tebou, Spasiteľu, osláv vo svojom Kráľovstve.
 
Ako môžeme byť „pochovaní s Christom a vstať z mŕtvych spolu s Ním“? Keď opúšťame svet a jeho márnosti, vstupujeme do pokánia a pokory ako do hrobu a tým dávame miesto Hospodinovi a On sa zjednocuje s našimi dušami, mŕtvymi kvôli hriechu, kriesi ich svojou blahodaťou a dáva im uzrieť slávu zmŕtvychvstania.
Spomenutá sláva spočíva v tom, že my, otroci a zajatci hriechu, sa stávame Božím dedičstvom, keď skrze Neho ožívajú naše duše. Lebo ľudská duša, ktorá bola vo svojej podstate stvorená ako nesmrteľná, kým sa nezjednotí s Christom, zostáva neplodná a bezcitná, svojím spôsobom mŕtva.
 
Celá Cirkev dnes spieva: „My, čo sme uvideli Christovo Zmŕtvychvstanie, pokloňme sa svätému Pánovi…“ Ale veď Vzkriesenie Christa neuzreli ani jeho súčasníci. O čom teda Cirkev spieva? O tom zmŕtvychvstaní k mravnému, zbožnému životu, ktoré sa uskutočňuje v duši každého spomedzi verných. Svetlo tohto zmŕtvychvstania nám dáva možnosť duchovným spôsobom uvidieť Vzkriesenie Christa.
 
V Ňom je skrytá sila našej viery. Lebo veriť môžu i démoni, ale žiť podľa viery je dané len ľuďom; a tí, ktorí tak robia, majú vo svojej duši Boha, podľa slov: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo, a ja a môj Otec prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok“ (Jn 14, 23).
Kedysi synovia Izraela v čase sviatkov a slávností prinášali Bohu dary podľa zákona – obete za hriech, spaľované obete, prvotiny a podobné. Vykonali Paschu, keď vychádzali z Egypta. Teraz my kresťania slávime Paschu Hospodinovu v deň žiarivého sviatku Vzkriesenia Christa, ktorý na Kríž priklincoval hriech, zomrel za nás a vstal z mŕtvych. Aj my prinesme Hospodinovi dary a obete – ale nie zvierat, ktoré Christos neprijíma: lebo „obetu ani dar“ nerozumných zvierat „si nepraje a v spaľovanej obeti“ býkov a baranov „nemá záľubu“ (Ps 39, 7).
 
Ak si Christos nepraje obete zvierat, aký dar by sme Mu mali priniesť v deň Zmŕtvychvstania? Prinesme Mu samých seba. Veď apoštol Pavol vraví: „Prineste svoje telo ako živú, svätú, Bohu príjemnú obetu, ako svoju duchovnú službu“ (Rim 12, 1).
 
Ako môžeme priniesť seba ako živú a svätú obeť Bohu? Tak, že viac nebudeme „konať podľa žiadostí svojho tela a mysle“ (Ef 2, 3), ale budeme „žiť podľa Ducha a nespĺňať túžby tela“ (Gal 5, 16), lebo práve k tomu nás nabádajú slová apoštola Pavla: „Umŕtvujte vo svojich údoch všetko, čo je pozemské“ (Kol 3, 5).
Len takúto obeť možno nazvať živou. Zviera, keď je položené na obetný oltár, zomiera; naopak, svätí, ktorí sa každodenne prinášajú Bohu, obetujú sami seba počas celého svojho života. Preto prinesme ako obeť samých seba; napodobňujúc všetkých svätých, každodenne umŕtvujme svoj egoizmus kvôli Christovi, nášmu Bohu, Tomu, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych.
 
Akým spôsobom sa svätí umŕtvovali? Nemilovali svet ani to, čo je vo svete, zriekli sa túžby tela, túžby očí a vystatovania sa blahobytom (1 Jn 2, 15-16), t. j. žiadostivosti, chamtivosti a márnomyseľnosti, vzali svoj kríž a nasledovali Christa, ukrižovali svet pre seba a seba pre svet (Gal 6, 14). O nich apoštol Pavol hovorí: „Tí, čo patria Christovi, ukrižovali svoje telo s jeho vášňami a túžbami“ (Gal 5, 24).
 
A ako sa prinášali za obeť? Žili nie pre seba, ale podriadili sa Božím príkazom a zanechali svoje túžby pre lásku k Bohu a blížnemu, t. j. opustili každú pripútanosť k tomuto svetu, vzali svoj kríž a nasledovali Christa podľa slov: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Christos“ (Gal 2, 20).
 
Prinesme Hospodinovi ako obeť samých seba, lebo nás si praje Boh, veď sme Jeho najvzácnejším tvorom. Kým všetko ostatné stvoril svojím slovom, človeka sformoval „vlastnými rukami“. Všetko na tomto svete zariadil tak, aby slúžilo človekovi na úžitok. Ustanovil ho za vládcu nad všetkým a daroval mu rajskú blaženosť. A keď človek nakoniec upadol do hriechu, Boh ho obnovil nie inak, ako Krvou svojho jednorodeného Syna.
 
Preto je človek vskutku najdrahocennejším Božím tvorom; a nielen najdrahocennejším, ale aj najbližším, najvlastnejším, veď ho stvoril na svoj obraz a podobu (Gen 1, 26-27; 2, 7). Sám náš Pán, keď k nám zostúpil, vzal na seba podobu Človeka – prijal ľudské telo a dušu, jednoducho povedané: stal sa Človekom podľa všetkého, okrem hriechu, a tým ešte viac spravil človeka podobným sebe – spravil ho svojím.
 
A tak podľa slov apoštola Pavla „očistime sa od všetkých škvŕn tela i ducha a v Božej bázni zavŕšme svoje posvätenie“ (2 Kor 7, 1), t. j. spravme Boží obraz v sebe tak čistý, ako sme ho kedysi dostali. Zotrime z neho nečistotu hriechu, aby sa ukázala krása cností. Obnovme ho v sebe tak, aby na ňom nebolo „ani škvrny, ani vrásky, ani nič podobného“ (Ef 5, 27).
 
Pamätajme, podľa koho obrazu sme boli stvorení a nezabúdajme na všetky Božie dobrodenia, ktoré nám daroval zo svojej lásky. S Božím obrazom v nás je totiž späté tajomstvo Christovej smrti. Keď sme upadnutím do hriechu Boží obraz v sebe zatemnili a kvôli svojim priestupkom a hriechom boli mŕtvi (Ef 2, 1), Boh, ako vraví svätý apoštol, sa zľutoval nad svojím tvorom a obrazom, stal sa kvôli nám Človekom a prijal za nás mŕtvych smrť, aby nás vyviedol k životu.
On sám vystúpil na svätý Kríž a priklincoval na ňom hriech, za ktorý sme boli vyhnaní z Raja; „zajal zajatcov“ (Ps 67, 19; Ef 4, 8), ako hovorí Písmo. Čo znamená: „zajal zajatcov (csl. pľiní pľín)“? To, že od čias Adamovho priestupku nás náš nepriateľ diabol zajal a držal vo svojej moci, takže ľudské duše po oddelení od tela odchádzali do podsvetia, lebo Raj bol pre nás zatvorený. Keď Christos vystúpil na svätý a životvorný Kríž, svojou Krvou nás vyslobodil zo zajatia a vytrhol z ruky nepriateľa. Keď zvíťazil a porazil toho, čo nás zajal, zajal nás, takpovediac naspäť – pre seba. Z Jeho lásky sme boli vytrhnutí z moci podsvetia a teraz už len od nás závisí, či vystúpime do Raja. Podsvetie už nad nami nevládne ako predtým a nedrží nás vo svojom otroctve.
Varujme sa hriechu, lebo každý dobrovoľný hriech nás opäť vydáva do moci podsvetia, znova nás zotročuje. Po tom, ako nás Pán Isus Christos vyslobodil z podsvetia svojou Krvou, bude hanba a veľké nešťastie, keď svojou ľahostajnosťou a nepozornosťou sami seba znova uvrhneme do pekla. Nech sa preto nad nami zmiluje dobrotivý Boh a daruje nám neúnavnú bdelosť pamätať na všetko toto a pomáhať sebe i blížnym, aby sme v deň Strašného súdu našli aspoň maličkú milosť.
„Pane, ktorý si pretrpel Kríž, pošliapal smrť a vstal z mŕtvych, naplň náš život pokojom, lebo Ty jediný si všemohúci. Amin.“
 
† Rastislav
arcibiskup prešovský,
metropolita českých krajín a Slovenska
 
† Michal                                                             
arcibiskup pražský a českých krajín                       
 
† Juraj
arcibiskup michalovsko-košický
 
† Simeon                                                 
arcibiskup olomoucko-brniansky                          
 
† Izaiáš 
biskup šumperský
 
† Jáchym
arcibiskup berounsky,
1. tajomník Posvätnej synody
 
Zdroj:
http://news.orthodox.sk/2017/04/12/paschalne-posolstvo-2017/
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality