Dejiny. Mukačevská ruténska eparchia

Dejiny. Mukačevská ruténska eparchia
13.09.2018
Dejiny materskej cirkvi eparchií, ktoré vznikli v dôsledku delenia jej územia (Prešov, Gherla, Hajdúdorog) alebo migračných fenoménov (Križevci, Katolícka metropólia byzantsko-ruténskeho obradu v USA).

Ruténi/Rusíni
Už od svojho založenia bola Mukačevská eparchia spätá s Ruténmi, ktorí predstavovali väčšinu jej veriacich. Aj keď termín „Ruténi“ bol západnými autormi pôvodne používaný na označenie východných Slovanov vrátane Rusov, neskôr bol používaný, a to hlavne vo vatikánskom prostredí, na označenie tých východných Slovanov, ktorí boli kedysi poddanými poľských a uhorských kráľov a v nasledovnom období rakúsko-uhorských panovníkov.

V období Sovietskeho zväzu boli všetci východní Slovania, ktorí obývali región ukrajinského Zakarpatia, oficiálne klasifikovaní ako Ukrajinci. Rozličné historické okolnosti pohli niektoré skupiny veriacich tejto eparchie, aby sa stotožnili so Slovákmi, Maďarmi alebo Rumunmi, aj keď väčšina veriacich tejto eparchie sa dodnes stotožňuje s Rusínmi, ktorých pomenovanie je slovanským ekvivalentom Ruténov a občas sa používa s obmenami, každá s vlastným etnickým nádychom: „Rusíni“, „karpatskí Rusíni“, „karpatskí Rusi“, „karpatskí Ukrajinci“.

Etnické počiatky: Rusíni/Ruténi
Predkov Rusínov možno identifikovať v slovanských populáciách, ktoré v 5. a 6. storočí začali v malých skupinách osídľovať údolia Karpát. Ich prítomnosť v tomto regióne je spätá s diskusiou o pôvodnom území Slovanov a následkoch nájazdov nomádskych populácií zo strednej Ázie do stredovýchodnej Európy.

Väčšina bádateľov sa zhoduje v tom, že srdce pôvodných území slovanských populácií sa nachádza v regióne hneď na severe Karpát, medzi dnešným východným Poľskom, juhozápadným Bieloruskom a severozápadnou Ukrajinou.

Okolo roku 440 prenikali cez tieto slovanské územia do strednej Európy Húni, pričom podporovali usadenie niektorých z týchto slovanských populácií na územiach regiónu, ktorý sa stal známy ako Karpatská Rus.

O storočie neskôr sa v dunajskej kotline objavili Avari, ktorí založili chanát a podrobili si aj karpatských Slovanov. Medzi kmeňmi, ktoré žili na pôvodných slovanských územiach, boli aj Bieli Chorváti, ktorí začali osídľovať údolia na úbočiach Karpát.

Medzi rokmi 896 a 898 prekročili Karpaty Maďari a usadili sa v Panónii, kde založili štát nazývaný Uhorsko. 

Podľa tradičnej historiografie, keď Maďari prekročili prvý raz Karpaty, dobyli pevnosť Bielych Chorvátov Hungvar (dnes Užhorod) a porazili legendárne knieža Laborec, ktoré následne bolo nacionalistickou literatúrou pretvorené na jedného z prvých hrdinov dejín Rusínov.

Anonymný dvorný historik uhorského kráľa Bélu IV. v opise cesty maďarských kmeňov na obsadenie úrodnej Panónie cituje hneď Mukačevskú pevnosť. Starí Maďari nazývali túto pevnosť Muncas alebo Munkács, z maďarského termínu munka, ktorý znamená prácu a ktorý zo svojej strany pochádza zo slovanského termínu muka, ktorý znamená tvrdú prácu alebo mučenie. Avšak anonymný autor referoval o pevnosti, a nie o diecéze, ktorej počiatky sú málo známe.

Napriek víťazstvu vo vojenskej oblasti Maďari spočiatku neboli schopní prevziať kontrolu nad Karpatskou Rusou, ktorá počas celého 10. storočia a veľkej časti 11. storočia zostala riedko osídleným pohraničným regiónom (po latinsky: terra indagines; po maďarsky: gyepu) medzi Uhorským kráľovstvom na juhu, Poľským kráľovstvom a Haličským veľkovojvodstvom Kyjevskej Rusi na severe.

Spor, či Slovania prišli do tohto regiónu en masse už pred príchodom Maďarov, má svojich podporovateľov i posmievačov, no dnes má menší zmysel, než mal v minulosti. Keďže chýbala akákoľvek politická kontrola zvonka, severní Slovania (Halič) a východní Slovania (Podolia) sa naďalej usádzali v malých skupinách v rozličných častiach okrajových oblastí Karpát. Títo noví kolonisti sa podobne ako Slovania, ktorí už žili na Karpatskej Rusi, stali v 11. storočí známi ako ľud Rusi alebo Rusíni. Slovo „rusyn“ bolo používané aj na označenie východných kresťanov byzantského obradu kvôli ich odlíšeniu od rímskych katolíkov latinského obradu.

Keď stredovekí autori rozprávajú o tomto období, odkazujú na Marchia Ruthenorum, alebo Ruskú/Rusínsku Marku, ktorú následne rusínski historici považovali za prvý štát Rusi v Karpatoch. Je však veľmi pravdepodobné, že táto Marchia Ruthenorum sa nenachádzala na Karpatskej Rusi, ale trocha južnejšie. Migrácia Rusínov zo severu a východu, zvlášť z Haliče, pokračovala do 16. storočia a aj neskôr. Šestnáste storočie videlo aj inú migráciu do Karpatskej Rusi, ktorá prichádzala z juhu, teda migráciu pastierov z Valašska (Vlach), ktorí napriek rumunským koreňom boli rýchlo zasimilovaní Rusínmi. Ich pomenovanie sa nakoniec začalo používať viac na označenie práce (pastier) a právneho statusu (osoba oslobodená od platenia daní) než na označenie ich (rumunskej) národnosti.     

Dávne počiatky karpatských Rusínov sú komplexné a nie sú späté výlučne s Kyjevskou Rusou, ako niektorí tvrdili a nazdávali sa, že pomenovanie „rusyn“ pochádza od Kyjevskej Rusi. Na druhej strane, pretože ich kresťanské náboženstvo pochádzalo z pravoslávneho Konštantínopolu, karpatskí Rusíni udržiavali kultúrne a náboženské zväzky s Haličským veľkovojvodstvom Kyjevskej Rusi na severe, s Moldavskom/Transsylvániou na juhu a s ďalšími pravoslávnymi územiami (centrálna Ukrajina a Rusko) viac na východe.

V každom prípade, Karpatská Rus nikdy nebola pod politickou nadvládou Kyjevskej Rusi alebo akejkoľvek inej východoslovanskej politickej entity, ani počas stredoveku, ani v akomkoľvek inom historickom období až do druhej polovice 20. storočia. V priebehu svojich dejín bola Karpatská Rus nepochybne zviazaná s kultúrnou a politickou sférou strednej Európy. V stredoveku sa región Karpát stal integrálnou súčasťou Uhorskej ríše a nikdy mu nebolo priznané nejaké špeciálne územné alebo federatívne postavenie. Následkom tureckých vpádov a pádu Uhorska bola veľká časť tejto oblasti absorbovaná Habsburskou ríšou.

Po zavedení dvojitej monarchie v roku 1867 sa toto územie opätovne stalo súčasťou Uhorska. Vzťahy medzi Maďarmi a Rusínmi boli pozitívne (zvlášť gréckokatolícky klérus bol naklonený Uhorsku) až do posledných desaťročí 19. storočia, keď sa vláda rozhodla podniknúť pomaďarčenie miestnej slovanskej populácie. Po prvej svetovej vojne sa tento región stal súčasťou nového štátu Československo, ktorý ho začlenil ako poloautonómmu provinciu (Podkarpatská Rus).

Počas druhej svetovej vojny sa táto oblasť vrátila na krátke obdobie do Maďarska. No na konci tohto vojnového konfliktu Sovietsky zväz pristúpil k anexii zakarpatského regiónu ako súčasti sovietskej Ukrajiny, predstavoval jej najzápadnejšie územie. Po páde Sovietskeho zväzu tento región zostal súčasťou nezávislej Ukrajiny.

Mukačevská gréckokatolícka eparchia: počiatky
Mukačevská gréckokatolícka eparchia je najstaršia spomedzi kresťanských eparchií byzantského obradu, ktoré vznikli v Uhorsku, a je považovaná za materskú eparchiu eparchií, ktoré vznikli v dôsledku delení jej územia (Prešov, Gherla, Hajdúdorog) alebo migračných fenoménov (Križevci, Katolícka metropólia byzantsko-ruténskeho obradu v USA).

Až do začiatku 19. storočia mala Mukačevská eparchia približne 800 farností v župách Abov, Boršód, Gemer, Uh, Bereh, Hajdú, Marmaroš, Šariš, Satmár, Sabolč, Spiš, Turňa, Ugoča a Zemplín.

Aj keď počiatky eparchie nie sú úplne jasné, niektorí historici tvrdia, že ju založili už svätí Cyril a Metod alebo ich žiaci v roku 863. Odhliadnuc od detailov jej založenia sa predsa len zdá, že nejaká kresťanská prítomnosť v Karpatoch existovala už skôr než na konci 9. storočia.

Iní bádatelia hypotetizujú, že táto eparchia mohla byť vytvorená v roku 1360, keď pololegendárne podolské knieža Fedor Koriatovyč, ako sa predpokladá, založil v Mukačeve monastier svätého Mikuláša na mníšskom vrchu (Černeča Hora) alebo v prvej polovici 15. storočia (medzi rokmi 1439 a 1445), keď presbyter Lukáš spravoval tento monastier.

Antal Hodinka, autor prestížnej publikácie Dejiny Mukačevskej diecézy, ktorá bola publikovaná v roku 1910, necháva siahať dejiny eparchie do obdobia okolo roku 1458. Iní súčasní bádatelia, naopak, citujú niektoré dokumenty, v ktorých sa hovorí o existencii Mukačevského biskupstva už v roku 1391. Ďalší bádatelia sa domnievajú, že už v 11. storočí existoval biskup v Mukačeve.

Novšia teória hovorí, že táto eparchia mohla byť založená pôvodne ako katolícka diecéza kyjevským metropolitom Izidorom, ktorý sa vracal cez Budapešť do Moskvy z Florentského koncilu. Takmer všetci historici sa predsa len zhodujú v tom, že až do únie (1646) fungovala ako pravoslávna eparchia.

Len nedávno objavené písomné svedectvo, ktoré sa týka eparchie, siaha do roku 1491, keď bol istý Ján zvolený za jej prvého biskupa (1491 – 1498). Mukačevská eparchia bola monastierskou eparchiou, a teda jej sídlo sa nachádzalo v priestoroch monastiera svätého Mikuláša v blízkosti Mukačeva a predstavení/archimandriti tohto monastiera boli súčasne biskupmi. Až do konca 17. storočia archimadritov/biskupov eparchie volila monastierská rada (sobor) a následne ich vysviacali archimandriti/biskupi okolitých území, ktorí všetci boli v cirkevnom spoločenstve s pravoslávnym konštantínopolským ekumenickým patriarchom.

Pravoslávie bolo tolerované a dokonca podporované uhorskými kráľmi z dynastie Arpádovcov, ktorá pestovala kultúrne, manželské a politické vzťahy s Konštantínopolom a slovanským Východom. Ich nástupcovia Anjuovci a Habsburgovci, naopak, neradi videli nerímske kresťanské skutočnosti. 

Užhorodská únia (1646)
Prvé kroky smerom k únii s Apoštolským stolcom boli podniknuté v brázde protestanskej reformácie a katolíckej protireformácie. Už od konca 16. storočia miestna pravoslávna populácia riskovala, že bude musieť konvertovať na protestantizmus pod vplyvom mukačevských feudálnych pánov, hlavne mocnej rodiny Rákóczy, ktorá sa stala kalvínskou. Bolo to vlastne kvôli odvráteniu takéhoto nebezpečenstva, že mukačevskí biskupi začali vyjednávania s Rímom, inšpirovaní príkladom Brestskej únie (1596) v blízkom Poľsku.

Ešte silnejšia motivácia pochádzala z mizernej sociálnej situácie a z právneho statusu, ktorým bol spútaný pravoslávny klérus. V protiklade ku katolíckym klerikom mali pravoslávni klerici právny status poddaných a boli nútení, podobne ako nevoľníci, plniť feudálne povinnosti. Aj biskup mukačevského panstva právne závisel od miestneho pána a bol nútený znášať ponižovania, ktoré mu spôsoboval reprezentant feudála, kapitán mukačevského hradu.

Klérus mukačevskej eparchie bol vo všebecnosti málo vzdelaný a veriaci boli úplne pasívni. Katolicizmus ponúkal, naopak, emancipáciu, sociálne postavenie rovnocenné s postavením katolíckeho kléru a v tom istom čase aj lepšie kultúrne a vzdelávacie príležitosti.

 
Prvé kroky k Užhorodskej únii podnikol užhorodský pán, rímskokatolícky magnát Juraj III. Druget, ktorý požiadal o pomoc peremyšlianskeho gréckokatolíckeho biskupa Atanáza Krupeckého. Únia mala byť vyhlásená na sviatok Zostúpenia Svätého Ducha v roku 1614 v monastieri v Krásnom Brode (dnes na Slovensku), no dav pravoslávnych veriacich násilne protestoval a vyhnal 50 kňazov, ktorí prišli do monastiera.
 
Druhý pokus vyhlásiť úniu bol uskutočnený po roku 1630, vďaka mukačevskému pravoslávnemu biskupovi Vasiľovi Tarasovičovi, ktorý dva roky viedol tajné vyjednávania s jágerským rímskokatolíckym biskupom Jurajom Lipaiom. Avšak v poslednom okamihu tieto plány odhalilo transsylvánske knieža a mukačevský feudálny pán Juraj I. Rákóczy, urputný odporca únie, ktorý dal zatknúť Tarasoviča a prepustil ho až po opakovaných žiadostiach zo strany pápeža, cisára a vysokej katolíckej i pravoslávnej hierachie.
 
Krátko pred smrťou sa Tarasovič vrátil k pravosláviu a znovu sa usadil v Mukačeve, kde sa postaral o to, aby baziliánsky mních Partenij Petrovič nastúpil po ňom do úradu biskupa.   
 
Tarasovičova skúsenosť presvedčila Partenija, že na území ovládanom protestantským kniežaťom nemožno úspešne uskutočniť úniu. Partenij sa preto vrátil do Užhorodu, ktorý bol pod ochranou rímskokatolíckej rodiny Drugetovcov. Táto rodina prišla do Uhorska z Talianska v 14. storočí spolu s kráľom Karolom Robertom z Anjou (Carobert).
 
Pod ochranou Anny Jakušičovej, vdovy po Jánovi Drugetovi, a jej brata Juraja Jakušiča, jágerského rímskokatolíckeho biskupa, a s pomocou Gabriela Kosovického, baziliánskeho mnícha z Haliče, sa Partenijovi podarilo zorganizovať v Užhorode 24. apríla 1646 zhromaždenie so 63 pravoslávnymi kňazmi.
 
Na základe tejto Užhorodskej únie Gréckokatolícka cirkev v Uhorsku uchovávala svoj byzantský obrad a východné liturgické tradície. Gréckokatolíckych biskupov volila ako predtým rada (sobor), ktorá bola zložená z baziliánskych mníchov a diecézneho kléru. Následne ich potvrdzoval pápež. Gréckokatolíci kňazi získavali všetky práva a privilégiá poskytnuté rímskokatolíckemu kléru.  
 
Spočiatku len pravoslávni kňazi žúp Spiš, Šariš, Zemplín a Uh akceptovali Užhorodskú úniu. Únia znovu potvrdil nový jágerský biskup Benedikt Kišdi na jar 1648. Verejne ju oznámil v septembri toho istého roka počas koncilu rímskokatolíckych biskupov Uhorska, ktorý sa konal v Trnave (Nagyszombat).
 
Aby vyjadrili uznanie jeho podpore únie, Partenija, ktorý už bol vysvätený za mukačevského pravoslávneho biskupa v roku 1649, zvolili za gréckokatolíckeho biskupa toho istého mesta v roku 1651.
 
Protenstantské kniežatá Transsylvánie boli protihabsburské a protikatolícké a preto brzdili ďalšie šírenie únie. Len Sofia Báthoryová, vdova po Jurajovi II. Rákóczym, podporovala Partenija. Vďaka jeho úsiliam sa v roku 1664 aj pravoslávni kňazi a dediny žúp Bereh a Ugoča pripojili k únii. No v Uhľanskom monastieri v maramošskej župe dokázalo pravoslávne biskupské sídlo prežiť až do roku 1721, keď nakoniec celý región akceptoval úniu.
 
Kánonické zriadenie Mukačevskej eparchie
Po podpísaní únie situácia v rámci Mukačevskej eparchie naďalej zostávala zmätočná v dôsledku zrážok rozličných náboženských a politických frakcií. Ako príklad stačí spomenúť, že po zvolení veľkého podporovateľa únie biskupa Partenija (1649-1665) boli rozličné časti eparchie ešte spravované pravoslávnymi biskupmi – Joanik Zejkan (v striedavých fázach medzi rokmi 1658 a 1687), potulný Jozef Volosynovský (1670-1673), Porfýr Kulčický Ardan (1681-1686) – a gréckokatolíckymi biskupmi – Demeter Monastelli (1685–1688) e Metod Rakovecký (1687–1689).
 
V snahe urobiť poriadok v rámci eparchie uhorský katolícky prímas Leopold Kollonič presvedčil Rím, aby vymenoval za biskupa Josepha de Camelisa (1690-1706), baziliánskeho mnícha v Taliansku, no gréckeho pôvodu.
 
Kánonické právo určovalo (Štvrtý lateránsky koncil z roku 1215), že v rámci jednej diecézy nemohli existovať dvaja biskupi. Preto de Camelis a jeho bezprostrední nástupcovia – Ján Hodermarský (1707– 1715), Juraj Genadij Bizanci (1716–1733), Simeon Olšavský (1734– 1738), Gabriel Blažovský (1738–1742), Michal Manuel Olšavský (1743–1767) e Ján Bradáč (1767–1772) – mohli prijať len funkciu generálnych vikárov (pomocných biskupov), ktorí boli z jurisdikčného hľadiska podriadení jágerskému rímskokatolíckemu biskupovi.
 
V dôsledku rozličných pokusov, ktoré podnikli títo biskupi, rakúska cisárovná Mária Terézia vydala dekrét (1771), následne aprobovaný Rímom, ktorý učinil Mukačevskú eparchiu jurisdikčne nezávislou, teda už viac nebola podriadená Jágru. Aj učenci kánonického práva si kládli otázku ohľadom počiatkov eparchie a tak v tom istom období bola znovuostanovená podľa zákona ako gréckokatolícka diecéza.
 
Tak Mária Terézia, ako aj jej syn Jozef II. urobili mnoho pre rast vážnosti gréckokatolíkov prítomných na ich panstvách. Nahradili pojem Uniat slovom Griechisch-Katholisch a pohŕdavý pojem Poppe viac úctivým Pfarrer. Napriek tomu postavenie jágerských generálnych vikárov, ktoré trvalo roky, bránilo každému pokusu zlúčiť gréckokatolíkov Uhorska s gréckokatolíkmi rakúskej Haliče a kontakty boli udržiavané len na nevyhnutnom minime. Mukačevskí biskupi sa definitívne integrovali do hierachickej štruktúry Uhorska. V obdobi národného prebudenia v 19. storočí a v období československej vlády v priebehu dvadsiatych rokov 20. storočia politické a kultúrne sympatie niektorých mukačevských biskupov smerovali viac k aristokratickým tradíciám starého Uhorska než k slovanskému nacionalizmu. Toto správanie pritiahlo silnú kritiku a splodilo presvedčenie, že gréckokatolícka cirkev už nie je cirkvou rusínskeho ľudu. 
 
Zmena biskupského sídla a delenia eparchie
Až do roku 1766 všetci mukačevskí biskupi mali vlastné sídlo v baziliánskom monastieri Černeča Hora, ktorý sa nachádza pri bránach mesta. Následne bola biskupská rezidencia preložená do vnútra tohto mesta.
 
Počas episkopátu Andreja Bačinského (1772-1809) si eparchia ponechala svoje pôvodné meno, aj keď biskupský stolec a sídlo boli preložené do Užhorodu (1780), kde zostali dodnes.
 
Po zrušení Spoločnosti Ježišovej na rakúskom území mukačevskí biskupi dostali do úschovy od cisárskych autorít miestny jezuitský chrám a knižnicu. Na konci 19. storočia mesto Mukačevo, ktoré vyrástlo v blízkosti pevnosti, bolo zaľudnené predovšetkým Maďarmi a Židmi, s veľmi malou slovanskou menšinou, ktorá bola sústredená viac menej v dedinách a v malých a nehostinných horských osadách. Mukačevskí biskupi spravovali veľmi rozľahlú, no slabo zaľudnenú eparchiu.  
 
Po Bačinského smrti Mukačevská eparchia podstúpila prvé delenie: odňali jej dobrých 192 farností z jej zapadných žúp (Abov, Boršód, Gemer, Spiš, Šariš a časť Zemplína) pre vytvorenie Prešovskej gréckokatolíckej eparchie (1818). O päť rokov neskôr 72 farností južnej župy Satmár prešlo do rumunskej gréckokatolíckej eparchie Oradea/Nagyvárad. A v roku 1853 ďalších 94 ffarností prešlo do rumunskej eparchie Gherla/Szamosújvár. Napokon v roku 1912 preniesli 68 farností juhovýchodnej časti Mukačevskej eparchie do novovytvorenej maďarskej eparchie Hajdúdorog.
 
V roku 1914 mala Mukačevská eparchia veľmi zredukovanú územnú rozlohu a obmedzovala sa na Karpaty a východné Slovensko, teda na región, ktorý sa po prvej svetovej vojne stal súčasťou novej Československej republiky. V roku 1949, krátko predtým, ako sovietske autority zrušili eparchiu, mala 400 000 veriacich, ktorých najväčšiu časť tvorili Rusíni (Ruténi), za nimi nasledovali gréckokatolícki Maďari (28 000), Rumuni (16 000) a Slováci (3 000).
 
Myšlienku zjednotenej cirkvi vo forme Gréckokatolíckej cirkvi a jej východných tradícií vždy potierali tak svetské, ako aj cirkevné autority. Periodicky bol byzantský obrad objektom latinizujúcich vplyvov, v liturgii tejto cirkvi používaný slovanský jazyk bol silne kritizovaný a v priebehu času sa udiali rozličné pokusy nahradiť cyriliku latinskou abecedou. Napriek týmto problémom mala únia pozitívnu rolu. Rusínski kňazi mali možnosť spoznať kultúru západnej Európy a mohli študovať v seminároch a na univerzitách habsburskej monarchie a v Ríme. Takáto situácia pripravila terén pre zrod rusínskej inteligencie v cirkvi i mimo nej.
 
V druhej polovici 19. storočia gréckokatolícka cirkev z rozličných dôvodov, aj ekonomickej povahy, spolupracovala s politikou národnej asimilácie, ktorú spustila uhorská vláda. V priamom dôsledku toho sa v období medzi posledným desaťročím 19. storočia a prvými dvadsiatimi rokmi 20. storočia sformovalo medzi karpatskými Rusínmi protestné hnutie, ktoré požadovalo návrat do Pravoslávnej cirkvi.
 
Za československej vlády sa Mukačevská eparchia ocitla vo veľmi ťažkej situácii, pretože takmer jedna štvrtina jej veriacich prešla do Pravoslávnej cirkvi. Aj vzťahy s československou vládou boli spočiatku málo jasné. Mnohí kňazi tejto eparchie boli obvinení, že sú uhorskými záškodníkmi. Biskup Anton Papp, ktorý odmietal zložiť povinnú prísahu vernosti Československému štátu, opustil Užhorodský stolec a definitívne sa usadil v Maďarsku. Ďalšie otázky sa týkali práv cirkvi a platov kňazov, ktoré zostali bez predpisu až do roku 1926, keď príslušné zákony vstúpili do platnosti. Napriek všetkému si Gréckokatolícka cirkev udržala dominantnú pozíciu až do príchodu Sovietov v roku 1944 a následného nastolenia komunistického režimu v celom regióne.
 
Zničenie eparchie
V roku 1949 komunistický režim zakarpatského regiónu sovietskej Ukrajiny vyhlásil za neplatnú a nulitnú cirkevnú úniu z roku 1646 a formálne zrušil Mukačevskú eparchiu. Biskupa v úrade Teodora Romžu v roku 1947 zavraždili. Medzi rokmi 1944 a 1949 zatkli a internovali kňazov, ktorí odmietli vzdať sa katolicizmu a pripojiť sa k Pravoslávnej cirkvi. V roku 1949 takmer všetkych kňazov, ktorí sa nachádzali v mestách, zatkli a 83 kňazov prinútili prejsť do Pravoslávnej cirkvi. V nasledujúcich rokoch sa udialo to isté s ďalšími 18 kňazmi. Gréckokatolícke kultové miesta komunisti poskytli Mukačevskej pravoslávnej eparchii pre jej potreby, zatiaľ čo ďalšie majetky Gréckokatolíckej cirkvi (ako biskupský palác v Užhorode, semináre, školy a pozemky) skonfiškoval štát. Napriek prenasledovaniu Mukačevská eparchia naďalej prežívala v podzemí a udržiavala svoju hierarchiu. 
 
Obnovenie eparchie
Na konci 80. rokov minulého storočia v dôsledku politických zmien v Sovietskom zväze vyšla Gréckokatolícka hierachia z podzemia a v roku 1989 došlo k novému ustanoveniu Mukačevskej eparchie s 209 farnosťami (v období zrušenia v roku 1949 mala 289 farností). V Užhorode v roku 1995 otvorili nový gréckokatolícky seminár. Eparchia, ktorá je obnovená na základe svojej historickej tradície a noriem kánonického práva, uchováva status samostatnej cirkevnej komunity (Ecclesia sui iuris), ktorá je podriadená priamo autorite Svätej Stolice.
 
Toto postavenie vyvolalo silnú kritiku zo strany ukrajinských nacionalistov vo vnútri i mimo cirkvi a bolo príčinou vnútorných rozporov v samotnej cirkevnej hierarchii. Jedna časť kňazov – proukrajinských, ktorých viedol mukačevský pomocný biskup Ivan Margitič (1921-2003) – žiadala, aby Mukačevská eparchia prešla pod jurisdikciu Ľvovskej metropolitnej cirkvi so sídlom na blízkej historickej Haliči. Väčšina kňazov pod vedením biskupa Ivana Semediho (1921-2008) bola, naopak, proti zmene tradičného jurisdikčného statusu eparchie.
 
Po preskúmaní tejto otázky Svätá stolica stanovila v roku 1993, že jurisdikčný status Mukačevskej eparchie má zostať nezmenený a že z dvoch v tej dobe jestvujúcich pomocných biskupov má byť jeden poverený starostlivosť o veriacich rusínskeho a maďarského pôvodu (Jozef Holovač, 1924-2000) a druhý starotlivosťou o ukrajinských veriacich (Ivan Margitič). Vzhľadom na multietnické zloženie eparchie bolo rovnako autorizované používanie cirkevnoslovanského, ukrajinského alebo maďarského jazyka v chrámoch. Terajším eparchiálnym mukačevským biskupom je Slovák Milan Šášik CM.
 
Vychádza so súhlasom arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa
 
Oriente Cattolico
Táto oficiálna publikácia Kongregácie pre východné cirkvi z roku 2018 prináša podrobné informácie o východných katolíckych cirkvách.

Zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/36116/mukacevska-rutenska-eparchia-na-ukrajine
https://svetkrestanstva.postoj.sk/36346/historia-eparchie-ktoru-dnes-vedie-biskup-milan-sasik

Foto:
Mukačevský hrad.
Zdroj: wikimedia
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality