Jozef a jeho bratia – vzácne stretnutie s človekom

Jozef a jeho bratia – vzácne stretnutie s človekom
20.03.2017
Príbehov ako ten, o ktorom je dokument Jozef a jeho bratia, by sme našli na Slovensku možno viacero. Avšak nie každý z nás je taký rozprávač ako pán Jozef a nie každý dostane možnosť svoj príbeh zaujímavo vyrozprávať. O dokumente, ale i o práci pre Ústav pamäti národa, ktorý by si takisto zaslúžil viac pozornosti, sme sa rozprávali s režisérkou Annou Hlaváčovou.
 
Dokument Jozef a jeho bratia ste natočili podľa rozprávania Jozefa Bobalíka, ktorý o svojom pobyte v Rusku napísal i knihu spomienok Sedem rokov na Severe. Čím vás oslovil jeho príbeh?
Jeho príbeh rozhodujúco ovplyvnila opcia – dobrovoľné prijatie sovietskeho občianstva a následný odchod vyše 12 000 Rusínov z povojnovej ČSR. S touto dejinnou záležitosťou som sa sama stretla po prvý raz vďaka rozprávaniu Jozefa Bobalíka. To je objektívna stránka veci. Keďže takýto film znamená dlhé týždne roboty, filmár musí mať aj sympatiu k človeku, o ktorom chce rozprávať. Pred pár rokmi som preložila Kolymské poviedky Varlama Šalamova a tu som sa zrazu stretla s človekom, ktorý prežíval podobné situácie na vlastnej koži.
 
Čo je s Jozefom Bobalíkom dnes?
Žije v Prešove, má starostlivú rodinu a nakoľko mu to dovoľuje zdravie – tuhé kolymské zimy sa podpísali na jeho kĺboch – teší sa z každého dňa. Je šťastný ako človek s čistým svedomím, ktorý odpustil všetko zlé, hoci si to výborne pamätá. Pamäť má naozaj fenomenálnu.
 
Scenár k dokumentu ste si písali sama. Do akej miery vám do práce na projekte zasahoval pán Bobalík?
Po verbálnej stránke vo filme nie je ani jedna veta okrem toho, čo povedal pán Bobalík, ak nerátame dvoch jeho príbuzných a dve rusínske piesne. Vynikajúci rozprávač nijako neobmedzoval filmársku prácu, veľmi dobre chápal, že tá má svoje zákonitosti vrátane obmedzení. Naopak, plne v réžii pána Bobalíka vyšla jeho autobiografická kniha ako prvý zväzok edície Memoáre.
 
V dokumente sú i simulované hrané sekvencie, archívne materiály i scény z propagandistických filmov. Ako ste sa dostali k materiálom a kde sa vzal nápad spojiť to všetko dokopy?
Filmárska výpoveď vznikla selekciou niekoľkonásobne rozsiahlejšieho prehovoru. A, samozrejme, vytvorením obrazovej roviny. Pre tú sme pátrali po fotografiách v súkromných a verejných archívoch. Inscenovali sme pár rekonštrukčných scén, ktoré boli v rozprávaní kľúčové. Sovietsky propagandistický film sme stavali do kontrastu s kultúrou drevených kostolov, čo má vyjadrovať zápas dvoch svetonázorov – kresťanstva a komunistickej ideológie – o ľudskú dušu. V dôsledku tohto zápasu postojov Rusíni najprv odchádzali, a potom sa vracali – najskôr v túžbe, neskôr aj v realite.
 
Je niečo, na čo ste v Jozefovi a jeho bratoch najviac pyšná?
Bola by som rada, keby vo filme bolo viac obrazovej krásy. Ale podstatné je, že dáva možnosť podeliť sa o vzácne stretnutie s človekom.
 
S filmom ste absolvovali projekcie v Bratislave, v Lukove, odkiaľ hlavná postava pochádza, a mohli sme vás vidieť i na Cinematiku. Ako sa môže takýto malý dokument bez reklamy dostať k bežným divákom? Plánujete účasť na festivaloch?
Vážim si pozvanie na Cinematik a prijmem aj prípadnú ďalšiu príležitosť… Vy ste použili výraz hlavná postava. Príbeh by naozaj mohol byť aj na hraný film. Aj náš filmový dokument je však svojou povahou určený širokému publiku. Ibaže je to skôr televízny formát, obávam sa, že zväčšenie na naozaj veľké plátno by neuniesol. Veď často sú v záberoch detaily maličkých niekoľkocentimetrových fotografií.
 
Aký je u nás dopyt po podobných projektoch? Ako prebieha distribúcia dokumentov, ako je Jozef a jeho bratia?
Dokument sme ponúkli STV a čakáme. Aj na základe uskutočnených projekcií a reakcií divákov predpokladám, že ľudia by o podobné projekty mali záujem. Problém slovenských médií je v tom, že hoci majú sprostredkúvať komunikáciu, v celom tom reťazci sú často len prekážkou medzi tvorcom a divákom. Pomer dopytu a ponuky tu býva skreslenejší ako v čisto trhových mechanizmoch a pojem verejnoprávnosti je neraz vyprázdnený.
 
Keď pracuje filmár na projekte, dnes už žiada o grant Audiovizuálny fond a hľadá producentov. Ako to fungovalo v prípade vášho dokumentu?
Tento film sme realizovali cez grant v rámci podpory kultúry národnostných menšín, o ktorý požiadalo Združenie inteligencie Rusínov Slovenska (ZIRS). Kľúčová pritom bola iniciatíva Jána Lipinského, ktorý v Správnej rade ÚPN zastupuje rusínsku menšinu. Téma opcie umožňovala takýto postup. Ale podieľam sa aj na filme Tóny v tichu režiséra Igora Siváka a ten už ide cez Audiovizuálny fond.
 
Ústav pamäti národa (ÚPN) je inštitúcia zameraná hlavne na spracovávanie a zhromažďovanie dokumentov vzťahujúcich sa na obdobie neslobody v rokoch 1939 až 1989. Koľko podobných projektov, ako je váš dokument, ročne vytvorí?
Filmová dokumentaristika nie je ťažiskovou náplňou ÚPN, ibaže jej výsledky sú viditeľnejšie. Začala sa tam rozvíjať jednak preto, že fond výpovedí svedkov týchto čias stále narastá, jednak preto, že nik s touto problematikou nepracuje systematicky. Pokiaľ viem, zatiaľ na tejto platforme vznikali zo dva dokumenty ročne.
 
Ak by mal človek na papieri nejaký projekt, je tu možnosť externej spolupráce s ÚPN?
A nemusí to mať len na papieri, v okolitých krajinách je veľa skupín, ktoré realizujú nahrávky s ľuďmi zo svojho okolia. Tie sa potom archivujú v pamäťových inštitúciách podobného druhu. Takže určite sa treba zaujímať a skúsiť to. Externá spolupráca na zmysluplnom projekte je možná temer vždy.
 
Existuje podľa vás nejaká spojitosť v tom, že väčšina súčasných slovenských dokumentov sa odohráva v prostredí východného Slovenska?
Niekedy je ten východ Slovenska pre západ takou exotikou, ako bolo kedysi celé Slovensko pre Plicku. Na druhej strane sú tam ešte nevyčerpané témy pre filmovú dokumentaristiku s historickou problematikou. Napríklad Viedenská arbitráž a strata Podkarpatskej Rusi – veď aj školák vidí, ako sa po vojne zmenili kontúry mapy nášho územia a pýta sa na príčiny. Za týmito dejinnými pohybmi sú predsa príbehy množstva ľudí, ktorých sa to dotklo.
 
V rámci slovenskej kinematografie sa začína akýsi boom dokumentov, mnohé z nich sú oceňované i na zahraničných festivaloch. Nemáte záujem natočiť dlhometrážnejší projekt?
Prečo nie? Mám rada dlhé zábery, komponované vo vnútri. V ideálnom prípade by som rada robila menej strihový, menej montážny film.
 
JURAJ KORDÍK
Článok bol pôvodne publikovaný v októbri 2010.
 
Zdroj: 
https://lemonarchiv.wordpress.com/2016/01/19/jozef-a-jeho-bratia-vzacne-stretnutie-s-clovekom/#more-376
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality