Kolymské poviedky

Kolymské poviedky
07.02.2018
 
Pred pár dňami uplynulo 36 rokov od smrti ruského spisovateľa a básnika Varlama Šalamova, uverejňujeme dve jeho poviedky v novom preklade Anny Hlaváčovej.
 
VOĽNÝ DEŇ
Dve veverice nebovobelasej farby, s čiernymi papuľkami a čiernymi chvostami, so zaujatím sledovali, čo sa dialo za striebornými smrekmi. Podišiel som takmer tesne k stromu, na ktorom sedeli, a len vtedy ma zbadali. Veveričie pazúriky na kôre stromu zaškrabkali, modré telá zvieratiek sa vymrštili nahor a kdesi vysoko-vysoko zatíchli. Na sneh sa prestali trúsiť úlomky kôry. Vtom som zbadal to, na čo sa dívali veverice.
 
Na lesnej poľane sa modlil človek. Pri nohách mu ako uzlík ležala plátenná ušianka, srieň už stačil obieliť ostrihanú hlavu. Na tvári mal zvláštny výraz – aký mávajú ľudia, spomínajúci si na detstvo alebo na niečo rovnako vzácne. Človek sa s rozmachom a rýchlo prežehnával: tromi spojenými prstami pravej ruky akoby ťahal nadol svoju vlastnú hlavu. Nespoznal som ho hneď – toľko nového bolo v črtách jeho tváre. Bol to väzeň Zamiatin, kňaz z môjho baraka.
 
Ešte vždy ma nezbadal. Ústami tuhnúcimi od chladu slávnostne a polohlasom vyslovoval známe slová, ktoré som si pamätal z detstva. Boli to vety slovanskej liturgie – Zamiatin slúžil hlavnú omšu v striebornom lese.
 
Pomaly sa prežehnal, vzpriamil a uvidel ma. Slávnostnosť a pokora mu z tváre zmizli, zvyčajné vrásky pri koreni nosa mu spojili obrvy. Zamiatin nemal rád posmešky. Zdvihol čiapku, oprášil a nasadil si ju.
– Slúžili ste liturgiu, – začal som.
 
– Nie, nie, – povedal Zamiatin, usmievajúc sa mojej nevedomosti. – Ako by som mohol slúžiť omšu? Veď nemám ani dary, ani epitrachyl. Toto tu je väzenský uterák. 
 
A napravil si špinavú handru s vafľovou štruktúrou, ktorá mu visela na šiji a naozaj pripomínala epitrachyl. Mráz pokryl uterák snehovými kryštálmi, kryštály na slnku žiarili dúhovými farbami ako vyšívaná bohoslužobná tkanina.
 
– Okrem toho, hanbím sa – ale neviem, kde je východ. Slnko teraz vychádza na dve hodiny a zapadá za tú istú horu, spoza ktorej vyšlo. Nuž kde je východ?
 
– Vari je to také dôležité? Východ... 
 
– Nie, pravdaže nie. Neodchádzajte. Veď vravím, že neslúžim a nemôžem slúžiť omšu. Jednoducho si opakujem, pripomínam nedeľnú bohoslužbu. A  ani neviem – je dnes vôbec nedeľa?
 
– Štvrtok, – odvetil som. – Dozorca vravel, ráno.
 
– Nuž vidíte, štvrtok. Nie, nie, neslúžim. Jednoducho, je mi takto ľahšie. A menej sa chce jesť, – usmial sa Zamiatin.
 
Viem, že každý človek tu mal to svoje posledné, to svoje podstatné – čo mu pomáhalo žiť, držať sa života, ktorý nám tak úporne a nástojčivo brali. Ak pre Zamiatina tým posledným bola liturgia Jána Zlatoústeho, tým mojím spásonosným posledným boli verše – cudzie verše, ktoré som miloval a ktoré sa zvláštnym spôsobom uchovávali tam, kde všetko ostatné bolo dávno zabudnuté, vyhodené, vyhnané z pamäti. Jediné, čo ešte nezadlávila únava, mráz, hlad a nekonečné ponižovanie.
 
Slnko zašlo. Náhla hmla skorého zimného večera už zapĺňala priestor medzi stromami. Dovliekol som sa do baraka, kde sme žili, do nizučkej podlhovastej izbičky s malinkými oknami, podobnej na zmenšenú koniareň. Chopiac sa oboma rukami ťažkých, ľadom obalených dverí, začul som šramot v susednej miestnosti. Tam bola náraďovňa – kôlňa, kam sa ukladali nástroje: píly, lopaty, sekery, sochory, krompáče lesných robotníkov.
 
Počas voľných dní bývala náraďovňa zatvorená na zámok, no teraz zámok chýbal.
 
Prekročil som prah náraďovne a ťažké dvere ma takmer udreli. Škár v kôlni bolo toľko, že si oči rýchlo privykli na pološero.
 
Dvaja kriminálnici hladkali veľké štvormesačné šteniatko ovčiaka. Šteňa ležalo na chrbte, radostne kňučalo a hýbalo všetkými štyrmi labkami. Starší trestanec pridržiaval šteňa za obojok. Môj príchod ich nevyrušil.
 
– Hej ty, je niekto vonku?
 
– Nie, nikto, – odvetil som.
 
– Tak poďme, – povedal starší trestanec.
 
– Počkaj, nech sa ešte trocha pohrám, – odvetil mladší. – Pozrimeže, ako bije. –
 
Nahmatal teplý bok šteňaťa a pošteklil ho.
 
Šteňa dôverčivo zakňučalo a oblizlo ľudskú ruku.
 
– Ale čo, ty by si sa oblizoval... Takto sa oblizovať nebudeš. Seňa...
 
Semion, držiac šteňa ľavou rukou za obojok, pravou vytiahol spoza chrbta sekeru a rýchlym, krátkym pohybom ju spustil na hlavu psa. Šteňa sa trhlo, krv vystrekla na ľadovú podlahu náraďovne.
 
– Drž ho pevnejšie! – skríkol Semion, dvíhajúc sekeru po druhý raz.
 
– Ako ho držať, nie je kohút, – povedal mladý.
 
– Kožu zoder, kým je ešte teplá, – poúčal ho Semion. – A zary ju do snehu.
 
Večer vôňa mäsovej polievky nedala spať nikomu v baraku, pokiaľ kriminálnici všetko nezjedli. Ale kriminálnikov sme mali v baraku primálo, aby vládali zjesť celé šteňa. V kotlíku ešte zostalo mäso.
 
(1959)
 
------
 
APOŠTOL PAVOL
Keď som si vyvrtol členok po páde z klzkého žŕdkového rebríka v šachte, nadriadeným bolo jasné, že budem dlho krívať, a keďže sedieť bez práce nemožno, pridelili ma ako pomocníka nášmu stolárovi Adamovi Frizorgerovi, čomu sme sa obaja – Frizorger i ja – veľmi potešili.
 
Vo svojom prvom živote bol Frizorger pastorom nejakej nemeckej osady pri Marxstadte na Volge. Stretli sme sa už na jednej z veľkých tranzitiek počas týfusovej karantény a pricestovali sme naraz na tento uhoľný prieskum. Frizorger, rovnako ako ja, už pobudol v tajge, pobudol medzi „vyžmýkancami“ a napoly zbavený rozumu sa dostal z náleziska na tranzitku. Na uhoľný prieskum nás vyslali ako invalidov, ako obsluhu – pracovné miesta v prieskume boli vyhradené len civilom. Pravda, boli to včerajší väzni, ktorí si len prednedávnom odkrútili trest, a v tábore ich trocha pohŕdavo označovali slovom „voľníčkovia“.  V čase nášho príchodu štyridsať týchto civilov len-len našlo spoločné dva ruble na kúpu tabaku, ale aj tak to už nebol „náš brat“. Všetci vedeli, že prejdú dva-tri mesiace, a civili sa „priodejú“, budú si môcť vypiť, dostanú pasy a možno už o rok sa vrátia domov. Tieto nádeje boli tým svetlejšie, že Paramonov, náčelník prieskumu, im sľuboval obrovské zárobky a polárne prídely. „Domov pôjdete v cylindroch,“ ustavične  im opakoval náčelník. S nami, väzňami, sa rozhovory o cylindroch a polárnych prídeloch neviedli.
 
No inak k nám nebol hrubý. Väzňov mu na prieskum nedali, iba päť ľudí na obsluhu – to bolo všetko, čo si Paramonov na veliteľstve vymohol.
 
Keď nás – to sme sa ešte navzájom nepoznali – vyvolali z barakov a predviedli pred jeho svetlé a prenikavé oči, bol s výsluchom celkom spokojný. Jeden z nás bol peciar, sivofúzy vtipkár Izgibin z Jaroslavľa, ktorý ani v tábore nestratil vrodenú smelosť. Remeslo mu predsa len trocha pomáhalo, nebol až taký vyčerpaný ako ostatní. Druhý bol jednooký obor z Kamenca-Podoľska – „lodný kurič“, ako sa sám Paramonovi odporučil.                     
 
– Takže vieš trocha zámočníčiť, – povedal Paramonov.
 
– Viem, viem, – ochotne potvrdil kurič. Dávno pochopil výhody práce v civilnom prieskume.
 
Tretí bol agronóm Riazanov. Táto profesia Paramonova nadchla. Na otrhaný odev agronóma, pravdaže, nehľadel. V tábore ľudí neposudzujú podľa šiat, a Paramonov tábor dobre poznal.
 
Štvrtý som bol ja. Ani peciar, ani zámočník, ani agronóm. No bol som dosť vysoký, a zdá sa, že to Paramonova uspokojovalo. A potom, pre jedného človeka sa neoplatilo naťahovať s novým zoznamom. Prikývol.
 
No piaty z nás si počínal akosi čudne. Mrmlal slová modlitby, zakrýval si tvár rukami a Paramonova nepočul. Pre náčelníka ani to nebolo nič nové. Paramonov sa obrátil k rozdeľovačovi, ktorý stál vedľa a v rukách držal kôpku žltých fasciklov – „osobných spisov“.
 
– To je stolár, – povedal rozdeľovač, akoby uhádol, na čo by sa Paramonov chcel opýtať. Príjem sa skončil, odviedli nás na prieskum.
 
Frizorger mi neskôr rozpovedal, že keď ho vyvolali, myslel, že sa rozhodli zastreliť ho
 
– zastrašoval ho tým už jeho vyšetrovateľ na nálezisku. Celý rok sme žili spolu v jednom baraku, ale nikdy sme sa nepohádali. To je medzi väzňami zriedkavosť, či už v tábore, alebo vo väzení. Hádky vznikajú z maličkostí, no nadávky v okamihu dosiahnu taký stupeň, až sa zdá, akoby ďalším stupňom mohol byť už len nôž alebo, v lepšom prípade, nejaký kutáč. No ja som sa rýchlo naučil nepripisovať význam tomuto pyšnému nadávaniu. Zápal rýchlo vyhasol, a ak si protivníci ešte dlho a pomaly vracali vzájomné urážky, bolo to skôr pre poriadok, aby si zachovali „tvár“.
 
No s Frizorgerom som sa nehádal ani raz. Myslím, že to bolo jeho zásluhou, lebo nebolo miernejšieho človeka. Nikoho neurážal, hovoril málo. Hlas mu starecky drnčal, ale drnčal akosi umelo, výrazne. Takým hlasom hovoria v divadle mladí herci, keď hrajú starcov. V tábore sa mnohí usilujú (a nie bez úspechu) javiť starší a fyzicky slabší, ako sú. Nedeje sa to z vedomej vypočítavosti, ale akosi inštinktívne. Irónia osudu je v tom, že viac ako polovica ľudí, ktorí si pridávajú roky a uberajú sily, sa dostali do ťažšieho stavu ako ten, ktorý chceli ukázať.
 
Vo Frizorgerovom hlase však nebolo nijakej pretvárky.
 
Každé ráno a večer sa tichučko modlil, odvrátený bokom od všetkých a hľadiac do zeme, a ak sa aj zúčastnil na spoločných rozhovoroch, tak len na náboženské témy, teda veľmi zriedka, lebo väzni náboženské témy nemajú radi. Starý pochábeľ Izgibin sa pokúsil Frizorgerovi posmievať, ale jeho posmeškovanie sa stretlo s takým miernym úsmevčekom, že všetky jeho náboje minuli cieľ. Frizorger bol v prieskume obľúbený, ešte aj u Paramonova, ktorému asi za pol roka urobil krásny písací stôl.
 
Naše lôžka susedili, často sme sa rozprávali a Frizorger sa niekedy čudoval, detsky dvíhal drobné ruky – to vtedy, keď zistil, že poznám niektoré známe príbehy z Evanjelia – vo svojej prostote ducha to považoval za niečo dostupné len úzkemu kruhu zbožných ľudí. Ak objavil podobné poznatky, híkal a bol veľmi spokojný. A oduševnene sa pustil porozprávať mi niečo evanjeliové, čo som si neveľmi pamätal alebo čo som vôbec nepoznal. Také besedy sa mu veľmi páčili.
 
Raz, keď vymenovával dvanástich apoštolov, sa však zmýlil. Vyslovil meno apoštola Pavla. Ja, čo som vo svojej povýšenosti ignoranta považoval apoštola Pavla za skutočného pôvodcu kresťanského náboženstva, za jej hlavného teoretického vodcu, som vedel niečo o živote tohto apoštola a nepremeškal som príležitosť Frizorgera opraviť.
 
– Nie, nie, – povedal Frizorger a pritom sa smial. – Toto vy neviete, tak. – A začal rátať na prstoch. – Peter, Paul, Markus…
 
Povedal som mu všetko, čo som o apoštolovi Pavlovi vedel. Počúval ma pozorne a mlčal. Bolo už neskoro, bol čas spať. Keď som sa v noci prebudil, v mihotavom, dymiacom svetle petrolejky som zbadal, že Frizorger má oči otvorené, a začul som šepot: „Bože, pomôž mi! Peter, Paul, Markus…“ Do rána nespal. Za včasného rána odišiel do práce a večer sa vrátil neskoro, keď som už spal. Zobudil ma tichý starecký plač. Frizorger kľačal a modlil sa.
 
– Čo vám je? – spýtal som sa, keď sa domodlil.
 
Frizorger nahmatal moju dlaň a stisol mi ju.
 
– Máte pravdu, – povedal. – Pavol nepatril medzi dvanástich apoštolov. Zabudol som na Bartolomeja.
 
Mlčal som.
 
– Čudujete sa mojim slzám? – povedal. – To sú slzy hanby. Nesmel som, nemal som
 
zabudnúť také veci. Je to hriech, veľký hriech. Mne, Adamovi Frizorgerovi, odhaľuje neodpustiteľnú chybu cudzí človek. Nie, nie, vy za nič nemôžete – ja sám som na vine. Dobre, že ste ma opravili. Všetko sa napraví.
 
Len ťažko som ho upokojil, ale od tých čias (bolo to krátko predtým, ako som si vyvrtol členok) sme sa ešte väčšmi zblížili.
 
Raz, keď v stolárskej dielni nik nebol, vybral Frizorger z vrecka špinavý plátenný obal a zavolal ma k oknu.
 
– Aha, – povedal, keď mi podával maličkú polámanú fotografiu – „momentku“. Bola
 
to fotografia mladej ženy s akýmsi náhodným výrazom tváre, ako to býva na „momentkách“. Zažltnutá, popraskaná fotografia bola starostlivo oblepená farebným papierom.
 
– To je moja dcéra, – povedal Frizorger slávnostne. – Jediná dcéra. Žena mi dávno zomrela. Dcéra mi, pravda, nepíše, určite nevie kam. Písal som jej často, aj teraz píšem. Iba jej. Tú fotografiu nikomu neukazujem. Veziem si ju z domu. Pred šiestimi rokmi som ju zobral z komody.           
 
Do dverí dielne nehlučne vošiel Paramonov.
 
– Dcéra, však? – povedal, keď sa letmo pozrel na fotografiu.
 
– Dcéra, občan náčelník, – odvetil Frizorger s úsmevom.
 
– Píše?
 
– Nie.
 
– A čože, zabudla na starkého? Napíš mi žiadosť o vypátranie, odošleme ju. A čo
 
noha?
 
– Krívam, občan náčelník.
 
– Tak krívaj, krívaj. – Paramonov vyšiel.
 
Od tých čias sa predo mnou Frizorger už neskrýval, a keď sa večer pomodlil, ľahol si na lôžko, vybral fotografiu dcéry a pohládzal farebný rám.
 
Tak sme si spokojne nažívali asi pol roka, keď raz priviezli poštu. Paramonov bol odcestovaný, poštu preberal jeho sekretár, väzeň Riazanov, ktorý – ako sa ukázalo – nebol agronóm, ale nejaký esperantista. To mu však nebránilo odierať kožu z mŕtvych koní, ohýbať veľké železné trúbky, žeraviť ich v ohni a viesť náčelníkovu kanceláriu.
 
– Pozri sa sem, – povedal mi, – aké oznámenie prišlo na meno Frizorgera.
 
V obálke bol služobný prípis – žiadosť oboznámiť väzňa Frizorgera (paragraf, dĺžka
 
trestu) s oznámením jeho dcéry, ktorého kópia bola priložená. V oznámení napísala krátko a jasne, že, keďže sa dokázalo, že otec je nepriateľ ľudu, zrieka sa ho a žiada príbuzenský vzťah anulovať.
 
Riazanov poobracal papier v rukách.
 
– Aká podlosť, – povedal. – Prečo to robí? Vstupuje do strany alebo čo?
 
Ja som rozmýšľal o inom: načo otcovi – väzňovi posielajú takéto oznámenia? Je to
 
druh svojrázneho sadizmu, niečo ako prax hlásení o smrti žijúceho väzňa jeho príbuzným, alebo je to len želanie postupovať vo všetkom podľa zákona? Čo iné by to ešte mohlo byť?
 
– Počuj, Váňuška, – povedal som Riazanovovi. – Zaevidoval si poštu?
 
– Ale kdeže, iba čo prišla.
 
– Dajže mi tú obálku. – A povedal som mu, o čo ide.
 
– A list? – povedal neisto. – Veď ona určite napíše aj jemu.
 
– Aj list zadržíš.
 
– Tak ber.
 
Skrčil som obálku a hodil ju do otvorených dvierok rozkúrenej piecky.
 
O mesiac prišiel aj list, rovnako stručný ako oznámenie, a spálili sme ho v tej istej piecke.
 
Čoskoro ma kamsi odviezli, no Frizorger zostal tam a ako žil ďalej – neviem. Často som naňho spomínal, kým som mal silu spomínať. Počul som jeho trasľavý, rozrušený šepot: „Peter, Paul, Markus…“                   
 
Semion mi ukazuje prstom.
 
– Ber.
 
– Nechcem, – povedal som.
 
– Nuž teda... – Semion prešiel zrakom po pričniach. – Nuž teda dáme popovi. Otče, tu od nás prijmi baraninky. Len kotlík keby si vyumýval...
 
Zamiatin sa vynoril z tmy do žltého svetla benzínového kahanca, vzal kotlík a zmizol.
 
O päť minút sa vrátil s vymytým kotlíkom.
 
– Hotovo? – spýtal sa Semion so záujmom. – Rýchlo ty hlceš... ako čajka. To je, otče, nie baranina, ale psina. Psíček, čo chodil za tebou. Volal sa Nord.
 
Zamiatin mlčky pozrel na Semiona. Potom sa obrátil a vyšiel von. Pobral som sa za ním. Zamiatin stál na snehu, za dverami. Napínalo ho. Jeho tvár v mesačnom svite vyzerala ako z olova. Lepkavá, lipká slina mu visela z fialových perí. Zamiatin sa utrel do rukáva a nasrdene na mňa pozrel. 
 
– Podliaci, – povedal som.
 
– Hej, isteže, – povedal Zamiatin. – Ale mäso bolo chutné. Nie horšie ako baranina.
 
 
(1954)
 
Varlam Tichonovič Šalamov (1907-1982) patrí k najväčším ruským spisovateľom 20. storočia. Pochádzal z rodiny pravoslávneho duchovného, ktorý niekoľko rokov strávil v aljašskej misii na Aleutských ostrovoch. Po Októbrovej revolúcii rodina upadla do biedy, a hoci bol Varlam nadaný, ako syn kňaza nemohol študovať. Prácou v továrni „získa robotnícky pôvod“, a to mu umožní štúdium práva.
 
Šalamova prvý raz zatknú v ilegálnej tlačiarni, kde tlačia utajovaný Leninov list, napísaný krátko pred smrťou, kde varuje pred koncentráciou moci v rukách Stalina. Odsúdia ho na tri roky nútených prác na Urale. V druhej vlne stalinských čistiek ho odsúdia na päť rokov galejí na Kolyme. Tam Šalamova znova súdia, trest mu predĺžia o desať rokov a posielajú ho na nálezisko zlata. Zachráni ho absolvovanie ošetrovateľských kurzov.
 
Po ich skončení vykonáva prax blízko Oimiakonu, kde je nútený zostať aj po vypršaní trestu. Po smrti Stalina začína písať Kolymské poviedky. Rehabilitujú ho, jeho poviedky vychádzajú v zahraničí, no v ZSSR sú odmietané. V posledných rokoch má vážne podlomené zdravie, no vedomie jasné. Zomiera po nedobrovoľnom prevoze do psychiatrickej liečebne.
 
Knihu Kolymské poviedky vydalo koncom roku vydavateľstvo Premedia, preklad Anna A. Hlaváčová. Vychádza so súhlasom vydavateľa.
 
Zdroj: 
https://www.postoj.sk/30398/kolymske-poviedky
 

salymov_1929

Varlam Šalamov po zatknutí v roku 1929. 
Foto: wikimedia
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality