KROJE - uchovanie ľudových tradícií, odkaz ďalším generáciám

KROJE - uchovanie ľudových tradícií, odkaz ďalším generáciám
03.09.2017

PREŠOV. Elena SOTÁKOVÁ, ktorá pochádza z Kalinova, sa už viac ako dve dekády venuje v dnešnej modernej dobe netradičnému remeslu. Robí to, čo ju baví a napĺňa. Šije kroje. Vyštudovala Odevnú školu vo Svidníku, odbor pánsky krajčír. Nezáživné a monotónne šitie pri páse? To ju ubíjalo. Preto sa rozhodla ísť vlastnou cestou... Chcela tvoriť. S ihlou a niťou. Zámer sa jej vydaril a dnes je úspešná podnikateľka. Jej kroje mohli obdivovať v Nemecku či za veľkou mlákou, ale aj na nedávnych Dňoch Habury.

Prečo práve ľudová tvorba?
„Pred dvadsiatimi rokmi sme sa presťahovali do Prešova, kde som si začala hľadať prácu. Naskytla sa mi možnosť vo Folklórnom súbore Šarišan. Pôsobila som tam sedem rokov. Šila som kroje, starala sa o ne, opravovala, renovovala, škrobila, prala. Moja funkcia bola krojárka. Po čase som sa rozhodla, že si otvorím vlastný obchod s ľudovou tvorbou a čiernobielou konfekciou. Pripravujem kroje, ktoré požičiavam napríklad na svadby, ale venujem sa aj modrotlači, vyrábam maľované tričká, sukne, topánky, traky, ale aj vyšívané tričká, taktiež pánske košele ku kroju. Som rada, že je to v móde, pretože nevymiera to, čo naši predkovia založili. Šila som aj kňazské rúcha, podriasníky či reverendy. Z každého rožka troška. Donedávna som pracovala sama, takmer dva roky mám kolegyňu, ktorá má na starosti základy, zvyšok vyšívam ja.“

Vďaka svojej práci sa neustále vzdelávate...
„A venujem sa jej naplno. Škola na kroje neexistuje, človek musí mať v sebe cit pre túto prácu. Navštevovala som dediny a skúmala, čo k čomu patrí a ako by to asi malo byť. Zistila som, z akej oblasti pochádza ten-ktorý kroj, postupne som sa do toho dostávala a naučila sa jednotlivé strihy. Je to však rozmanité. Každý región má úplne iné zvyky a tradície. Taktiež chodím do múzeí, s ktorými aj spolupracujem alebo do depozitáru v Prešove. Som aktívna v medzinárodnom projekte, ktorého cieľom je zachovať regióny Slovenska. Krojmi sa prezentujú regióny i ľudia. Mojou myšlienkou je, aby sa zachovalo to, čo sa nosilo. V minulosti, keď mali ľudia kroje, mali zároveň aj majetok, ktorý sa dedil. Preto majú niektoré aj 100 rokov. Dnes sa dedia domy, autá...“

V čom sa odlišujú kroje?
„Každý má svoje prvky a pri šití do toho nevstupujem, snažím sa všetko zachovať. Niektoré majú viac zdobenia, iné menej. V minulosti to záležalo na tom, kto mal koľko peňazí. Bohatší mali na krojoch toho viac, chudobnejší menej. Napríklad na raslavickom chlapčenskom lajblíku je 550 gombíkov. Rusínske kroje pre pánov sú menej zdobené, skôr hladšie, ale dámske sú viac vycifrované. Ak chce niekto čo najvernejšiu napodobeninu, snažím sa aj danú látku pozháňať, taktiež stuhy. Ale už to nie je také, ako voľakedy. Mala som požiadavku vytvoriť z detského kroja taký istý, len pre dospelého človeka. Šila som lajblíky aj zo 100-ročných fotiek.“

Akému regiónu sa venujete? „
Šijem prevažne kroje z východného Slovenska – Zemplín, Raslavice, rusínsky kroj, tým najviac rozumiem. Do západného štýlu sa nepúšťam. Naše kroje sú v zahraničí veľmi oceňované a majú úspech.“

Na Dňoch Habury bol za Rusína „pasovaný“ Imrich Béreš, ktorý na pamiatku dostal rubašku s lajblíkom z vašej dielne...
„Pripravila som ho na podnet Daniely Palaščákovej, správkyne Nadácie Drevený kostolík Habura a veľmi rada som sa na to podujala. Išlo o rusínsky štýl, podobný lemkovskému, pričom výšivka bola krížikovým vzorom na golieri a na manžetách. Bola som sa ešte v múzeách inšpirovať, aby som čo najvernejšie priblížila danú časť Slovenska. Je dôležité, aby sme chránili našu kultúru, je krásna. Nech naše deti nenosia tričká s anglickými nápismi, ktorým poniektorí ani nerozumieme. Nech nosia naše – ľudové, aby ich zachovali,“ dodala na záver Elena Sotáková.

-latt
Podvihorlatské noviny
Naspäť na aktuality