Pravoslávie na Podkarpatsku

Pravoslávie na Podkarpatsku
08.06.2018

(Z pohľadu denníka Slovenský východ v 1. pol. 20. storočia)

Rok 1918 a vznik ČSR priniesol dôležité zásadné premeny v podobe nebývalej demokratizácie života na tomto území. Sloboda vierovyznania definovaná v ústave z roku 1920 priniesla nielen vznik nových cirkví, ale aj postupnú obnovu činnosti pravoslávnej cirkvi, ktorá mala v stredoeurópskom regióne dlhú tradíciu až do osudného roku 1646 (v poľských dejinách to bol rok 1596), kedy v rámci protireformácie a rekatolizácie na viac ako 250 rokov takmer vymizla z tohto priestoru.

Ochrancovia katolíckej cirkvi a vládnuca dynastia Habsburgovcov na jednej strane a od druhej polovici 19. storočia nastupujúca maďarizácia, panslavistický ,,strašiak“, a odnárodňovanie slovanského obyvateľstva v zalitavskej časti monarchie na strane druhej, šli ruka v ruke s upevňovaním pozície gréckokatolíckej cirkvi na území vtedajšieho Horného Uhorska (Slovenska) a Uhorskej Rusi (Podkarpatskej Rusi). Nacionálny útlak v podobe maďarizácie a sociálny útlak v podobe vymáhania dávky rokoviny a kobliny od veriacich zo strany gréckokatolíckeho kléru sa však po vzniku nového štátu v roku 1918 skompromitovali gréckokatolícku cirkev.

Revitalizácia pravoslávnej cirkvi mala za následok to, že už počiatkom roku 1920 sa k pravoslávnej viere hlásilo viac ako 50 000 obyvateľov východnej časti republiky. Takýto výrazný pohyb v náboženskom živote východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi nenechali ľahostajnú ani dobovú tlač, ktorá sa tejto téme venovala aspoň sporadicky. Z pohľadu slovenskej regionálnej tlače sa tak významným zdrojom informácií k pravosláviu, resp. pravoslávnemu hnutiu stal košický denník Slovenský východ.

Tento formálne nestranný tlačový orgán východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi bol prvým slovenským regionálnym denníkom a priekopníkom slovenskej tlače vychádzajúcej na východnom Slovensku po roku 1918. V prvej polovici dvadsiatych rokov 20. storočia, kedy sa vo východnej časti republiky začínajú utvárať pravoslávne cirkevné obce, sa pozornosť tohto denníka sústreďovala primárne na Podkarpatskú Rus, kde malo toto hnutie oproti východnému Slovensku masový charakter. V januári 1921 bola v denníku Slovenský východ náboženská otázka na Podkarpatskej Rusi považovaná za najpálčivejší problém československej vlády, ktorému nepredpokladali skoré vyriešenie.

Pravoslávne hnutie bolo podľa týchto správ šírené tzv. Veľkorusmi, ktorí sa z ľudí snažili ,,vyplieniť vieru grécko-katolícku o ktorej vyhlasujú, že je to viera Maďarov a maďarónov Rusínom len tým cieľom vnútená, aby v ich vnútri bolo celkom udusené vedomie ich slovanského pôvodu“. V novinách poukazovali na to, že pravoslávie bolo na niektorých miestach prijímané so sympatiami, no odsudzovali ich ,,teroristický a výhražný postup, akým svoju vieru šírili medzi ľudom (zaberanie kostolov atď.)“, čo vyvolávalo odpor a pohoršenie a väčšinou nútilo vládne úrady k zakročeniu a k vmiešavaniu sa do konfliktu týchto dvoch cirkví. To potom tzv. Veľkorusi využívali štvaním obyvateľstva proti vláde a republike, ktorej vyhlásili najostrejší boj. Zároveň v tomto náboženskom boji videli aj politické pozadie, pretože si podľa neho chceli tzv. Veľkorusi pripraviť pôdu pre nastávajúce voľby. V podobnom duchu nám Slovenský východ podáva obraz o situácii na Podkarpatskej Rusi aj o mesiac neskôr, kedy už pravoslávne hnutie šírené stúpencami veľkoruského smeru nadobudlo obrovské rozmery zachvacujúc jeden okres za druhým.

Pravoslávne hnutie sa rozširovalo z Izy do Chustu a Tjačeva (Ťačiv), ako aj do Iršavy, Dolhy, Berehova a mnohých obcí v Marmarošskej župe. Pravoslávnym boli vytýkané násilné excesy v množstve lokálnych konfliktov, čoho dôsledkom mali byť žiadosti gréckokatolíckych veriacich o povolenie ozbrojiť sa a ,,hájiť sa tak proti násilnickému postupu pravoslavných, ako aj použitie vládneho vojska na nastolenie poriadku. Následkom týchto opatrení podľa denníka pravoslávni štvali obyvateľstvo proti Čechom, čím údajne dokazovali, že náboženská otázka je len ,,pláštikom, za ktorým sa skrývajú ich politické a povieme priamo boľševické snahy.“

Prostredníctvom Slovenského východu sa v septembri 1921 dozvedáme z Užhorodu, že pravoslavie je vďaka neunavnej propagácii tunajšej veľkoruskej strany, nezadržateľne na postupe. K tomuto účelu mal slúžiť aj týždenník s názvom Ruský pravoslávny týždenník. Zo správy sa dozvedáme o tom, že biskupom pre Podkarpatskú Rus má byť vymenovaný Michal Mejheš, ktorý niekoľko týždňov predtým vo Veľkých Lúčkach (Velyki Lučky) zložil sľub do rúk biskupovi Dositejovi (Vasić), ktorý sa mal stať arcibiskupom. Vladyku Dositeja (Vasić) tu predstavujú ako srbského pravoslávneho biskupa, ktorý so súhlasom československej vlády už dlhší čas pôsobí na Podkarpatskej Rusi, kde sa s neobyčajnou pracovitosťou venuje vybudovaniu pravoslávnych cirkevných obcí.

V tejto oblasti bol patričným spôsobom privítaný a ,,je dnes najpopulárnejším mužom v tunajšom kraji. Ohľadne vladyku Dositeja (Vasić) sa v Slovenskom východe zmieňoval aj článok venujúci sa klerikálnej politike. Autor článku, podpísaný iniciálkami jm, poukazoval na upevňovanie pozícií Ríma v novovytvorených štátoch, čo sa dialo napr. cestami pápežských nunciov po ČSR a Rumunsku.

Ako napísal: ,,Táto zaujímavá hra Ríma s vládou je charakteristická najmä v našom štáte. Keď vláda povolá pravoslávneho biskupa Dositeja na Podkarpatskú Rus, s cieľom organizovania pravoslávnej cirkvi, vtedy Rím rozkáže, aby jeho zástupca v Československej republike nuncius Micara navštívil grécko-katolícke biskupstvo v Užhorode a Prešove, aby vzal pod ochranu všetkých gréckych katolíkov.“

V máji 1923 sa v Užhorode školský referent na Podkarpatskej Rusi, ministerský radca Pešek, ktorý sa vrátil z jednaní z Prahy, v rozhovore so spravodajcom Slovenského východu vyjadril v tom zmysle, že vláda na základe ústavou uznanej náboženskej slobody nebude prekážať organizovaniu pravoslávnych cirkevných obcí. Týmto výrokom tak jasne deklaroval plnú legitimitu pravoslávnej cirkvi v celej ČSR.

V súvislosti s organizáciou pravoslávia v ČSR sa však v Slovenskom východe dozvedáme aj o protiakciách Vatikánu, ktoré mali zabrániť rozširovaniu pravoslávia na území ČSR. Na základe direktív z Ríma mal nový pápežský nuncius v Prahe, Francesco Marmaggi, podniknúť rázne opatrenia voči pravoslávnej cirkvi.

Do Prahy mal byť prizvaný ,uniatský duchovný, ktorému bude nariadené zahájiť uniatské bohoslužby v glagolskej reči, čím chce sa pravoslaviu a práve tak československej cirkvi zasadiť prvá rana. Vatikán podľa tejto správy počítal s tým, že zavedenie ,,glagolskej reči do bohoslužieb v niektorom z pražských kostolov, bude mať značný vplyv proti šíreniu československej cirkvi a pravoslávia. Na Podkarpatskej Rusi mala byť založená tzv. ,,Oborona viry“, ktorej činnosť má za úlohu ,,postaviť hrádze proti pravoslaviu a viesť toto v evidencii. Táto ,,Oborona viry“ mala byť zložená z gréckokatolíckych duchovných a laikov a vo Vatikáne mala mať svojho zvláštneho referenta. V dôsledku týchto pápežských opatrení sa tak na Podkarpatskej Rusi očakávali nové náboženské nepokoje a úlohou štátnej správy v nich malo byť dozeranie na to, aby ,,tieto boje vedené boly v rámcu zákonom určenom.“

Koncom septembra 1923 sa viceguvernér Podkapatskej Rusi Petr Ehrenfeld zúčastnil pravoslávnej bohoslužby v drevenej cerkvi (pravdepodobne pri príležitosti jej vysviacky) v obci Merešnica, na ktorej ho očakávalo obyvateľstvo zo 6 obcí. Na tejto slávnosti viceguvernéra privítal biskup Veniamin/Benjamin (Fedčenko) – menovaný arcibiskupom Sawatijom, ktorý vyhlásil, že obyvateľstvo Podkarpatskej Rusi má byť vďačné Bohu za to, že sa ,,dostalo k republike.“

Vladyka Veniamin/Benjamin (Fedčenko) ďalej vyzval ľud, aby sa zdržal násilností, ničenia majetkov a zaberaní chrámov, pričom sa odvolal na náboženskú slobodu zakotvenú v ústave. Zá- roveň požiadal viceguvernéra, aby prezidentovi a československej vláde tlmočil ,plnú oddanosť duchovenstva a pravoslávnych veriacich. Na koniec dopisovateľ Slovenského východu dodal, že tento prejav je úplne iný, ako chovanie gréckokatolíckeho biskupa Antona Pappa, ktorý sa vôbec netajil svojimi sympatiami k Maďarsku. Cestu arcibiskupa Sawatija (Vrabec) po Podkarpatskej Rusi sledovali aj v užhorodskom gréckokatolíckom tlačovom orgáne Blahovistniku, v ktorom napísali, že veľkoruskú agitáciu teraz nahradila agitácia česká, nakoľko arcibiskup Sawatij (Vrabec) i protopresbyter Dr. Miloš Červinka sú Česi.

Celé pravoslávne hnutie tak podľa Blahovistnika čaká prestup do československej cirkvi, čo malo dokazovať aj uvádzanie českých sviatkov do pravoslávneho kalendára, ako napr. sviatok sv. Mečislava či sv. Ľudmily. Tieto informácie sa však ukázali ako zavádzajúce nakoľko sa 1. novembra 1923 v Užhorode konalo zhromaždenie pravoslávnych cirkevných obcí na Podkarpatskej Rusi, kde sa tieto cirkevné obce prihlásili k československej pravoslávnej cirkvi.

K prameňom sporov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou a aktuálnym otázkam bol v Slovenskom východe venovaný článok v roku 1924. Pravoslávna cirkev podľa tohto periodika spočiatku zaujala hlavne oslobodením od všetkých povinností a prejavovala silný národný cit. Ako však napísali: ,,Prvá zásada postupne padá, tiež i pravoslavní kňazi chcú byť so svojimi rodinami živí a preto sú nútení žiadať poplatky od veriacich. Za to však pravoslavní kňazi sú bližej k ľudu, ako aristokratická, uniatská duchovenská kasta a tým sosilnený ich vliv na ľud. Je faktom, že unii najviac škodí uniatské duchovenstvo na čele s biskupom. Poukazované bolo na výhody gréckokatolíkov – ich početnosť, podporu Ríma ako aj vyššiu vzdelanosť ich duchovenstva.

Negatívnymi zjavmi v pravoslávnej cirkvi zase boli nedostatočná kvalifikovanosť kňazov, rozvrátené pomery v ,,materskej cirkvi ruskej“ a jurisdikčný boj medzi Carihradom a Belehradom o Podkarpatskú Rus. Prostredníctvom arcibiskupa Sawatija (Vrabec) spadala Podkarpatská Rus pod jurisdikciu Konštantínopola a na základe toho bol v Užhorode vymenovaný biskup Veniamin/Benjamin (Fedčenko). No prívrženci srbského biskupa Dositeja (Vasić) neboli spokojní s touto jurisdikciou a vo svojich snahách nachádzajú podpory u českých srbofilov.

V článku bolo v závere poukázané na neustále násilnosti medzi oboma cirkvami, aj keď bol čiastočne badateľný zásah biskupa Veniamina/Benjamina (Fedčenko), ktorý chcel sporné otázky riešiť s gréckokatolíckym biskupom Antonom Pappom – ten však akékoľvek jednania odmietol. Dôležitá tak bola činnosť guvernéra Podkarpatskej Rusi Dr. Antona Beskida v urovnávaní týchto sporov, no zároveň aj postoj Vatikánu, od ktorého závisel postoj gréckokatolíkov na Podkarpatskej Rusi. Článok sa končí konštatovaním, že tento spor môže byť vyriešený jedine prevedením úpravy pomerov medzi štátom a cirkvou.

Z doterajšieho bádania vyplýva, že denník Slovenský východ v prvej polovici dvadsiatych rokov 20. storočia považoval otázku pravoslávia za marginálnu záležitosť a nevenoval tejto téme patričnú pozornosť. V súvislosti s pravoslávím sa pritom vôbec nebrala do úvahy možnosť obyvateľstva zvoliť si vieru slobodne či už zo sociálnych alebo národnostných dôvodov. Aj napriek uvedeným skutočnostiam môžeme denník Slovenský východ považovať za významný zdroj poznania o vnímaní pravoslávia, resp. pravoslávneho hnutia na území ČSR v nami sledovanom období.

JAN KOVAČIČ
Podkarpatská Rus (Česko)
Naspäť na aktuality