Rozhovor. Ander z Košíc: Časy barónov a grófov už pominuli, no toľko snobov ako dnes sme tu ešte nemali

Rozhovor. Ander z Košíc: Časy barónov a grófov už pominuli, no toľko snobov ako dnes sme tu ešte nemali
15.06.2018

Zanedlho uplynie už pol storočia od chvíle, keď svoje prvé publikum oslovil neznámy ľudový rozprávač. Odštartovala hviezdna kariéra michalovského rodáka Jána Pisančina (76) a jeho druhého ja – Andera z Košíc.

Aké časy prežívate s Anderom na prahu jubilejnej päťdesiatej umeleckej sezóny?

Skvelé, nikdy mi nebolo tak dobre ako teraz. A to som toho už veľa prežil a zažil. Akurát pred vami bol u mňa môj manažér Janko Koščák a ukázal mi náš pracovný kalendár. Na tento rok v ňom má zaznamenaných už päťdesiat vystúpení. Od Ptičieho za Humenným po Bratislavu. A to sa rok ešte len rozbieha.

Navyše, nezrádza ma ani telo, som zdravý primerane veku. Som rodený optimista, budúcnosť vidím v tých najkrajších farbách. Keby som bol nespokojný, Ander by mohol povedať: „Ľudze mojo, co ešči bi chcel?“

Počul som od dobre informovaných ľudí zo šoubiznisu, že jubilejnou päťdesiatou sezónou uzavriete svoju umeleckú kariéru. Pravda či iba klebeta?

Tak tomu vravím dolovanie v najtajnejších myšlienkach. Občas uvažujem nad tým, či by som po päťdesiatich rokoch nemal zabiť do steny klinec a zavesiť naň svoj klobúk. Jeden deň som presvedčený, že tak urobím, na druhý deň si kladiem otázku, či na taký radikálny krok nájdem odvahu. Čas ukáže...

Ste síce ostrieľaný harcovník, no keď ste sa po dlhšej prestávke opäť postavili pred jojkárske televízne kamery, nemali ste trému či obavy, ako to dopadne?

Trému ani žiadne obavy o výsledok som nemal, veď ja som nebol len na obrazovkách, ale stále som vystupoval doma aj v zahraničí pre tamojších Slovákov. A že som sa na istý čas vytratil z televízie, bolo aj dobre, aspoň som sa divákom a svojim fanúšikom neprejedol. Nechcel by som vyskakovať z každej chladničky či z konzervy... A televízne kamery ma nikdy neznervózňovali, to skôr človeka znervóznia hlupáci, ktorých je na tomto svete stále požehnane.

Čo poviete, majú Slováci zmysel pre humor?

Majú, a veľký! Dobrý vtip, dobrá historka nikdy neostanú bez odozvy. Napokon, keby našinci nemali zmysel pre humor, keby sme sa radi nesmiali, nemohol by Ander fungovať 49 rokov. Preto je ťažké zavesiť Anderov klobúk na klinec.

Svoje vtipy a historky rozprávate v akejsi zmesi východoslovenských nárečí, chceli ste azda vytvoriť ďalší dialekt?

Keby som v Detve, Námestove, Skalici rozprával vtipy v čistej „šarištine“ či v zemplínskom dialekte, určite by niektorým slovám neporozumeli, a to by bola pre Andera hotová pohroma. Preto som vytvoril taký zrozumiteľný mix slovenčiny a východoslovenských nárečí. Inak hovorí môj kamarát Piťo, inak moja žienka Erža, ja sa v komentároch držím slovenčiny. A tej mojej „anderovčine“ rozumejú na celom Slovensku.

Majú niektoré vtipy o Erži a Piťovi reálny základ, aj keď trochu v záujme veci prifarbený?

Pravdaže majú. Môj už nebohý kamarát Piťo nebol žiadny hlupák, mal svojskú filozofiu, môžu mi to dosvedčiť mnohí Michalovčania, ktorí vedia, o koho ide. Piťo je taký malý Anderov Švejk, a ani ten nebol hlúpy človek. Keď sme už pri hlúposti, tú považujem za jednu z najnebezpečnejších vecí na svete.

No na rozdiel od Piťa, Erža nekopíruje moju manželku, darmo to niektorým ľuďom vysvetľujem. Veď manžel filmovej herečky, ktorá hrá vo vášnivej posteľnej scéne, ju doma „neprefliaska“ za to, že sa v ateliéri milovala s iným hercom. Práca tu so súkromným životom nemá nič spoločné. Tak je to aj s Anderovou Eržou, to nie je manželka Jána Pisančina.

Akú veľkú zbierku vtipov ste za to polstoročie nazhromaždili?

Nemám to zrátané, lebo nie som puntičkár, no sú to tisíce. Keď siahnem do tohto svojho pokladu, zakaždým si dávam pozor na to, aby som do programu nezaradil aj vtip, ktorý som už niekedy použil. Pamäť mi slúži, takže sa mi to nestáva.

Ponúkajú vám ľudia svoje vtipy?

Hej, často, chcú tak prispieť do môjho programu. No až na malé výnimky sú to vtipy, ktoré som už použil, či už na pódiu, alebo cédečku. Tým vynikajúcim sa poteším a poďakujem, podčiarkujem však, že sa to stáva iba výnimočne. Ostatné s poďakovaním odmietam.

Viete, vtipy majú svoj život, nepoznajú hranice. Stane sa, že nejaký vymyslím, teším sa, že je to originál a zrazu ho v trocha inej podobe, ale s tou istou pointou, počujete v inej krajine.

Keď vystupujete pre Slovákov žijúcich dlhé roky v zahraničí, rozumejú ešte nášmu humoru?

Pravdaže, inak by na moje vystúpenie neprišli.

A rozumejú aj vašej „anderovčine“?

Za morom, na opačnom konci sveta, či už v Amerike, alebo v Austrálii, som bol osemnásťkrát a nikdy sa nikde nestalo, aby mi rodáci či ich deti, ktoré sa už narodili v novej domovine, neporozumeli. Väčšinou hovoria starou východniarčinou, a tak sa snažím rozprávať aj ja.

Zahraničným Slovákom rozprávam vtipy, Eržine a Piťove príhody pomaly, zrozumiteľne, aby mali čas ich vstrebať. A viete, na čo sa Slováci v zahraničí najviac tešia?

Neviem.

Ani nie tak na moje vtipy, ako na to, že som im z domova doniesol ich reč. Doslova mi visia na ústach, hltajú každé slovo, tie najstaršie výrazy, ktoré poznajú ešte z detstva, si okamžite opakujú. „Geľendre“ (zábradlie), „garadiče“ (schody), „viršľe“ (párky) a také podobné slová, ktoré pomaly zabúdajú aj ľudia rozprávajúci niektorým východoslovenským dialektom.

Čo je pre komika alebo dramatického herca ťažšie – publikum rozosmiať alebo rozplakať?

Jedno aj druhé je ťažké, to vám potvrdí každý herec. Lebo skúste rozosmiať utrápeného človeka s existenčnými problémami, na druhej strane je takmer nemožné rozplakať v divadle šťastného človeka, ktorému, ako sa vraví, ide vo všetkom karta.

Opačne to ide ľahšie?

Povedal by som, že zvyčajne ako po masle. Ľahko je rozosmiať šťastného človeka, nie je problém rozplakať diváka, ktorému sa rúca celý život. No na javiskách našťastie vieme, čo od nás publikum očakáva. Odo mňa smiech.

Keď ste rozbiehali kariéru ako Ander, kto vtedy hviezdil ako ľudový rozprávač a zabávač?

Sály domov kultúry v mestách i na dedinách vypredávali legendárni ľudoví rozprávači Ďuri Štachitka, herec z prešovského divadla Fero Papp, na západnom Slovensku žal úspechy redaktor rozhlasu Milan Mlsna, alias strýco Marcin. Ten mal vynikajúci prejav i skvelé texty, hoci si ich nepísal sám.

Možno sa mýlim, no zdá sa mi, že v Česku si na ľudových rozprávačov nepotrpeli. Tam boli populárni komici z pražských divadielok v pasážach, z Rokoka, zo Semaforu...

Presne tak, v Česku bolo ľudových rozprávačov ako šafranu, zato na Morave ich bolo dosť a boli skvelí. Napríklad taký kabaretný a estrádny komik z Ostravy Josef Kobr. Bol to veľký majster slova, a keď sme sa stretli v mojich začiatkoch, dal mi niekoľko výborných rád.

Ak v Česku nie je veľká tradícia ľudových rozprávačov, zrejme tam ani nevystupujete...

Nie často, no hosťujem aj u našich západných susedov. A môžem povedať, že Česi sú výborné, vnímavé obecenstvo a s „anderovčinou“ problém vôbec nemajú. Ak nejakému slovu nerozumejú, opýtajú sa suseda, lebo to bude Slovák žijúci v Českej republike.

Popularita je dobrá či na nervy lezúci stav?

Nech hovorí, kto čo chce, pre umelca je to jednoducho úžasná vec. Ak herec, spevák, komik, zabávač nie je populárny, to znamená, že divákom nechýba. To je pre každého umelca hotová katastrofa. Chvalabohu, mňa čosi také nestretlo.

Nikdy ste sa nebáli, že vás popularita prevalcuje, že vám jedného dňa začne pršať do nosa? Lebo mnohí zo šoubiznisu tú slávu nezvládajú. A netýka sa to iba mladých.

Proti tomu ľahká pomoc, ani na vrchole slávy nesmie človek stratiť sebakontrolu a súdnosť. Lebo keď sa raz karta obráti, a ona potvora sa rada obracia, nebude toho, kto sa s nafúkaným človekom dá do reči.

Viete, koľko som ja zmeškal vlakov kvôli tomu, že ma na peróne zastavili deti, ich rodičia, moji fanúšikovia, aby som im dal autogram? Nikdy som nikoho neodbil, ani na tej železničnej stanici, ani v obchode, ani na ulici. To sa jednoducho v slušnej spoločnosti nerobí.

Tú pokoru máte zakódovanú v génoch, alebo sú to životné skúsenosti?

Šport ma naučil, že svetská sláva, poľná tráva. V rodných Michalovciach som bránil pred súperovými útočníkmi až tri bránky. Futbalovú, hádzanársku aj hokejovú. Brankár je najnevďačnejší post na ihrisku. Keď útočník nepremení vyslovenú šancu, nič sa nedeje, no keď som pri kopaní rohu podbehol loptu a bol z tej chyby gól, zosypali sa na moju úbohú hlavu všetky výčitky sveta.

Nič mi nebolo platné, že som bol päť minút predtým vynášaný až do neba za chytený pokutový kop. Na ihriskách som pochopil, že sláva a popularita sú prchavé ako éter. A stále to mám na pamäti, takže popularita ma nemôže prevalcovať.

Hudobník Ondrej Kandráč pred dvoma týždňami pre Život povedal, že keby nebol muzikantom, asi by sa bol stal farárom. Čo odpoviete na tú istú otázku?

Pre mňa inej alternatívy ako javisko niet. Už môj otec, vychýrený michalovský pekár, mi pri pohľade na vysvedčenie predpovedal: „Chlapče, chlapče, ty skončíš ako komediant!“ Ďakujem Bohu, že vyplnil túto predpoveď. Nikdy som sa ani len nepohrával s myšlienkou robiť niečo iné, ako prinášať ľuďom smiech a dobrú zábavu.

Máte pred vystúpením nejaký rituál?

Keď ovládam texty, keď som stopercentne pripravený, nepotrebujem žiadny rituál, žiadne spínanie rúk v zákulisí, aby to dobre dopadlo. Teraz mám šnúru s mladými hercami, ktorí si vravia Traja z Raja.

Ľubo Juhás, Peter Gedeon a Štefan Pálfi sú šikovní mladí ľudia, radi prijmú moje rady, tak im vravím, keď sme všetci na vystúpenie pripravení, nebude v zákulisí nervozita a nepotrebujeme volať na pomoc ani duchov, ani múzy.

Ako relaxujete po vystúpení?

Sadneme si s manažérom, teraz aj s tými šikovnými chlapcami, a bavíme sa o všetkom možnom, v posledných dňoch najmä o olympiáde. Raz v kaviarni hotela, inokedy na izbe, ako príde.No len výnimočne sa bavíme o robote, lebo na javisko prichádzame pripravení, takže nemáme čo riešiť. Chlapcom iba občas pripomeniem, že nepripravení herci bývajú nervózni a nervózny komik ľudí rozosmiať nedokáže.

Čo sa vám na terajšej podobe sveta nepáči?

Páči, nepáči, čo s tým môžem urobiť? Svet beží, ako beží, no fungoval by lepšie, keby ľudia viac kontrolovali svoje správanie. Časy barónov a grófov sa síce pominuli, no toľko snobov, koľko dnes žije medzi nami, tu ešte nebolo. Aj v týchto časoch a v našich končinách platí, že je lepšie mať dobrého suseda ako bohatého brata v Kanade.

A čo vám najviac lezie na nervy?

Ľudze mojo, gluposc! Najhoršie na nej je, že s hlúposťou sa bojuje veľmi, veľmi ťažko. A svetlo na konci tunela pri tomto márnom boji nevidieť. Keď je niekto očividne hlúpy, ani sa s ním radšej do diskusie nepúšťam. Lebo to je hriešne premrhaný čas. A táto strata sa nahradiť nedá. Skrátka, od hlupákov ruky preč!

Keď ste v Anderovej károvanej košeli zarobili väčšie peniaze, nelákalo vás podnikanie?

Nikdy som na to ani len nepomyslel. Viete prečo? Lebo čo neviem, to nerobím. Nedávno som sa zastavil v ktoromsi meste v celkom peknej reštaurácii. A jedlo? Hrôza na tanieri, a to nie som v jedle prieberčivý!

Majiteľ reštaurácie ovláda z gastronómie prípravu vrecúškového čaju a zo stolovania vie iba to, že polievka sa neje vidličkou. Takým podnikateľom na smiech i na zaplakanie by som rozhodne byť nechcel.

Politika, miesto v poslaneckých laviciach vás nikdy nelákalo?

Chvalabohu, nie. Ani v snách som nemal také bludné vidiny.

Akí ľudia vás dokážu vyviesť z rovnováhy a duševnej pohody?

Budem sa opakovať – hlupáci.

Keď dostanete od dopravných policajtov pokutu, zaplatíte alebo to vyrovnáte fotografiou s autogramom?

Ja som dosť disciplinovaný šofér, takže policajti ma často nezastavujú. No keď sa už pritrafí, že viac zatlačím na plynový pedál, tak mi pekne povedia: „Pán Ander, vám toto treba, takto sa ponáhľať?“ To je ten dohovor hriešnikovi a pokutu mi znížia zo sto eur na dvadsať.

Opakujem však, cestnú vyhlášku porušujem naozaj len výnimočne, lebo každému sa to pritrafí. Ja si každé zarobené euro veľmi vážim, nemienim svojimi peniazmi plniť pokladňu štátu.

Ktorá časť Slovenska sa vám najviac páči?

Slovensko je úžasná krajina, jeden región krajší ako druhý. A bolo by ešte krajšie, keby brehy takých nádherných riek, ako sú Hornád, Hnilec, Hron, nehyzdili čierne skládky odpadu, keby po hladine priehradného jazera Ružín neplávali namiesto divých kačíc tony plastových fliaš a igelitových tašiek. Až je z toho pohľadu do plaču...

Domáce opravy zvládate alebo musí pani manželka Alica volať aj k výmene poistky hodinového manžela?

Na to teda nemám žiadne vlohy. Naposledy, keď som vo svojej pracovni zatĺkal klinec do steny, vyrobil som takú dieru, že to musel dať do poriadku murár. Keď niečo treba doma opraviť, radšej zavolám odborníka alebo kamaráta. Ako majster by som sa určite neuživil.

Keď už sme pri kamarátoch, máte ich veľa?

Dosť na to, aby som vedel, že keď budem potrebovať pomoc, budú poruke. To isté platí opačne, keď sa ocitnú v nejakej núdzi, pomôžem. S niektorými kamarátmi sa stretnem raz za päť rokov, no vieme o sebe, že sa na seba môžeme navzájom spoľahnúť.

Mnoho ľudí by sa so mnou chcelo kamarátiť, ak si však s niekým dám pivo, to ešte neznamená, že sme sa stali kamarátmi. Ja som aj tak najradšej sám, spoločnosť nevyhľadávam, rád si užívam ticho a svätý pokoj na chate v kúpeľoch Vyšné Ružbachy.

Ktorý humorista vám najviac sedí?

Každý, tak ako aj ja, má svoje plusy i mínusy, hodnotiť kolegov by bolo odo mňa nekolegiálne. Mrzí ma však, že na Slovensku vymiera satira, ktorá tu kedysi bola excelentná. Takisto sa kdesi vytratil klasický kabaret. Verím, že sa nájde partia šikovných ľudí, ktorým sa ho podarí oživiť.

Ak mi niečo prekáža na mladých komikoch a humoristoch, tak je to prezentácia akéhosi negalantného humoru. Dobré vtipy by nemali profitovať z vulgárnosti. Nechcem nikomu dávať rozumy, je to skrátka môj názor.

Akým televíznym programom dávate prednosť?

Aj keď som humorista, myslím si, že niet nad dobrú detektívku, či už v knižnej, alebo vo filmovej podobe. Najradšej mám tie, ktoré sú dabované v českých štúdiách.

Ako ste na tom s modernými technológiami?

Scenáre si síce píšem na počítači, no to je tak všetko. Ja tie IT vymoženosti k životu nepotrebujem. Kto bez nich nevie žiť, mal by vyhľadať psychológa, aby ho vrátil z virtuálneho do normálneho sveta.

Kto prvý počuje vtip, ktorý ste akurát vymysleli? Tipujem, že je to pani manželka.

Tipujete zle, sám si vtipy testujem. Kým nejaký nový poviem obecenstvu, poviem si ho sám pre seba asi stokrát. Keď som presvedčený, že je dobrý, nepotrebujem sa s nikým radiť, dôverujem svojmu úsudku.

Mnohí humoristi o sebe tvrdia, že mimo javiska sú vážni ľudia. Platí to aj o vás?

Neplatí. Ja mám humor a smiech rád aj v živote, nielen na pódiu.

Zdroj:
http://www.zivot.sk/clanok/550197/ander-z-kosic-casy-baronov-a-grofov-uz-pominuli-no-tolko-snobov-ako-dnes-sme-tu-este-nemali

Foto:
Pokore som sa naučil pri športe,“ hovorí Ján Pisančin, rodák z Michaloviec, kde hrával futbal, hádzanú i hokej.
Zdroj: Peter Ličák
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality