Uhorsko sa stalo štátom v štáte. Slováci si pohoršili

Uhorsko sa stalo štátom v štáte. Slováci si pohoršili
11.02.2017
 
Národy sú nespokojné, lebo v časoch provizória sa im sľubovalo všeličo.
Adolf Dobriansky, rusínsky buditeľ
 
Dve vlády, dva parlamenty a jeden panovník. Cisárstvo i kráľovstvo zároveň. Pred 150 rokmi sa na politickej mape Európy začal ukazovať nový štát, vlastne dvojštátie: Rakúsko-Uhorsko.
 
V roku 1867 išlo o dualistické vyrovnanie. Ambro Pietor, jeden z prvých redaktorov a potom i dlhoročných šéfredaktorov Národných novín v Martine, vysvetľoval svojim čitateľom podstatu tohto štátoprávneho usporiadania možno trocha zjednodušene, zato zrozumiteľne: „Rakúsko-uhorské vyrovnanie sa uskutočnilo na zásade takzvaného dualizmu, zmysel ktorého je ten, že v Uhorsku mali panovať Maďari a v Rakúsku Nemci. Uskutočnilo sa výlučne v záujme maďarskej menšiny na úkor väčšiny nemaďarských národností.“
 
Aj podľa sčítania z roku 1870 tvorili Maďari v Uhorsku len 46 percent, kým ostatné národy a národnosti takmer 54 percent obyvateľstva, z toho Slováci 13,7 percenta.
 
Kým podunajská ríša mala jediné mocenské centrum vo Viedni, dalo sa tam aspoň vyslať deputáciu až k panovníkovi, no nielen vyslať. Cisár František Jozef I. dokonca prijal „tlmočníkov zmýšľania môjho slovenského národa“, ako sa bol raz vyjadril, vypočul ich žiadosti a niečo aj prisľúbil. Ako onehdy, v decembri 1861, keď na cisársky dvor doputovala skupina, vedená biskupom Štefanom Moyzesom. Prinášala pamätný list, fakticky projekt Hornouhorského slovenského okolia alebo dištriktu, ktorý by dostal určitú autonómiu.
 
Z dištriktu nebolo nič, ale o dva roky mohla vzniknúť Matica slovenská a skúpy mocnár jej daroval 1 000 zlatých. Organizátori zbierky sa potešili, hoci sám Moyzes prispel dvaapolkrát väčšou sumou. „Ajhľa, cisársky dar, znamenie to lepších čias, veď Jeho Veličenstvo začína byť Slovákom naklonené!“ Predčasná radosť, plané nádeje.
 
Ale odteraz, po vyrovnaní, bolo nebezpečné obchádzať Pešť a za jej chrbtom „kuť pikle“ s viedenským dvorom, predkladať mu prosbopisy či memorandá. Cisár „tlmočníkov“ síce neodmietol, ale čo reálne mohol pre nich urobiť? Aj predtým sa Viedeň „radila“ v záležitostiach uhorských Nemaďarov s Pešťou, teraz jej však musela vec jednoducho odstúpiť, patrilo to do výlučnej právomoci tamojšej vlády a snemu.
 
Ako si vlastne delili a podelili kompetencie? To je však na osobitnú kapitolu.
 
Ako pri česko-slovenskom vyrovnaní
Profesor Roman Holec z Univerzity Komenského v jednej prednáške priblížil poslucháčom rakúsko-uhorské vyrovnanie tak, že ho prirovnal k snahám o štátny dualizmus v bývalom Československu po roku 1989. Kto by si ešte nepamätal na tie nekonečné rokovania medzi českou a slovenskou politickou reprezentáciou o kompetenčnom zákone a neskôr o štátnej zmluve, tie schôdzky v rôznych zámkoch a vinárňach, ktoré pred štvrťstoročím nikam neviedli, iba ak k zániku spoločného štátu. Viedeň s Pešťou sa pred 150 rokmi tiež nedohodli hneď a proces vyrovnávania takisto sprevádzali spory o tom, kto na koho dopláca, politické otrasy i vzájomné vydieranie.
Všetko sa začalo už v decembri 1861, keď skupina uhorských šľachticov a politikov prišla do Viedne vyjednávať o vyrovnaní s vtedajším štátnym ministrom (ministerským predsedom) Rakúskeho cisárstva Antonom von Schmerling. Zhodou okolností sa to dialo v čase, keď sa vo Viedni nachádzala aj moyzesovská deputácia s projektom slovenského dištriktu.
 
Bolo krátko po vydaní cisárskeho manifestu a tzv. februárovej ústavy, čím sa definitívne končil bachovský absolutizmus a obnovovala sa konštitučná monarchia (prechodne existovala už počas revolúcie 1848/1849), sloboda slova, zhromažďovania sa, petícií… Niektorí slovenskí národovci prepadli eufórii. „Ak to všetko my Slováci na ceste zákonitosti múdro použijeme, iste nezahynieme,“ písal známy dramatik Ján Palárik. „Túto nádej našu upevňuje aj to, že liberálna strana uhorská všetky práva a dobrodenia konštitúcie na všetky vrstvy ľudu čím najrozsiahlejšie rozšírené mať chce.“
 
Peštianski liberáli sa však čoskoro rozdelili na radikálnych, ktorí nemaďarským národnostiam v Uhorsku nechceli nič darovať, a umiernených – tí prejavovali voči Nemaďarom určité porozumenie. Radikálov reprezentoval budúci ministerský predseda v Uhorsku Kálmán Tisza, a práve on viedol delegáciu na prvej porade o vyrovnaní so Schmerlingom. Zrejme mal veľké oči, lebo pre Uhorsko žiadal aj medzinárodnoprávnu subjektivitu s vlastným rezortom diplomacie.
 
Spoločné s Rakúskom malo mať Uhorsko podľa týchto prvých predstáv len panovníka, financie a obranu. Schmerling sa o Tiszovom návrhu vari nemohol ani vážne baviť, historici ho totiž označujú za jedného z posledných predstaviteľov koncepcie centralizovaného Veľkorakúska, ktoré malo naďalej zahŕňať celú monarchiu vrátane Uhorska.
 
Ale podľa februárovej ústavy (a jej predchádzajúceho Októbrového patentu) sa podunajská ríša mala vyvíjať smerom od centralizmu k federalizmu. Vo Viedni mala fungovať dvojkomorová, tzv. širšia Ríšska rada, do ktorej by zemské snemy delegovali svojich zástupcov. Uhorský snem to však odmietol urobiť, očividne mu takýto typ „federácie“ nestačil. Niekoľko rokov bolo potom viac-menej ticho, až pred Veľkou nocou 1865 vyšiel v denníku liberálov Pesti Napló článok z pera Ferenca Deáka, vodcu „umiernených“. Ten už súhlasil aj so spoločnou zahraničnou politikou po vyrovnaní. Čo sa týka obrany, tá by mala byť spoločná, aj financovanie armády by malo byť spoločné, ale pri dopĺňaní vojska z Uhorska by mala mať Pešť právo určiť množstvo novobrancov.
 
Veci okolo rakúsko-uhorského vyrovnania sa potom pohli dopredu. Už o necelé tri mesiace navštívil peštiansku poľnohospodársku výstavu cisár František Jozef a na pozdravný príhovor uhorského prímasa Jána Scitovského odpovedal v tom zmysle, že je odhodlaný uspokojiť potreby Uhorska. Onedlho, v júli 1865, panovník odvolal z funkcie Schmerlinga a nahradil ho ústretovejším voči vyjednávaniam s Pešťou moravským grófom Richardom Belcredim.
 
O dva mesiace vydal cisár manifest (patent), ktorým rozpustil Ríšsku radu, vyhlásil voľby do uhorského snemu a naznačil, že februárovú ústavu dáva na posúdenie Pešti. Vo svojej trónnej reči pri otvorení snemu 14. decembra 1865 panovník vyjadril spokojnosť s priebehom rokovaní o vyrovnaní, len ich žiadal prehĺbiť o to, ako sa budú spravovať spoločné záležitosti mocnárstva. Skupina poslancov potom vypracovala obsiahly elaborát, ktorý sa prerokoval v 67-člennom parlamentnom výbore. Ten ho schválil, ale Viedeň mala k viacerým návrhom vážne výhrady.
 
Spory trvali niekoľko mesiacov a do toho prišla vojna, ktorej výsledky proces prechodu na nové štátoprávne usporiadanie, paradoxne, urýchlili.
 
Jedna valuta, armáda a diplomacia
Vojna medzi Rakúskom a Pruskom vypukla 17. júna 1866 a už 3. júla, po víťazstve Prusov pri Hradci Králové, bolo rozhodnuté. Rakúsko prišlo o územia v Taliansku, ktoré bolo spojencom Pruska, a František Jozef I. prestal byť predsedom nemeckého spolku – vtedy ešte nezjednoteného Nemecka. Znamenalo to medzinárodné oslabenie habsburskej monarchie a dlhotrvajúca vnútropolitická kríza hrozila jej vnútorným rozpadom. Pešť to nemohla nevyužiť na dosiahnutie pre ňu výhodného vyrovnania.
Ako písal o 40 rokov neskôr slovenský historik Július Botto – a za pravdu mu dávali aj viacerí vtedajší maďarskí dejepisci – je otázne, či bez porážky Rakúska vo vojne by dualizmus v usporiadaní rakúsko-uhorských vzťahov bol vôbec možný.
 
Už v novembri 1866 sa rozbehli záverečné rokovania. Aby sa mohli úspešne skončiť, panovník vymenil na poste ministerského predsedu „federalistu“ Belcrediho za Fridricha Beusta s úlohou upevniť vnútropolitickú situáciu monarchie veľkorysou dohodou s Pešťou. O nárokoch nemaďarských národností sa prestalo hovoriť. Botto o Beustovi napísal, že sa vyznačoval „veľkou nenávisťou proti Slovanom“ a že ich „chcel pritlačiť k múru“. Napokon, v tom istom duchu komentoval udalosť aj denník českých liberálov Národní listy: „Odstúpenie Belcrediho znamená víťazstvo dualistického tábora, čiže rozhodných nepriateľov Slovanstva“.
 
Veci potom dostali rýchlejší spád – už 4. februára 1867 Viedeň súhlasila s obnovením uhorskej ústavy a so sformovaním uhorskej vlády na čele s grófom Gyulom Andrássym (vládol do roku 1871). Tým Andrássym, ktorého po potlačení uhorskej revolúcie v Pešti takmer obesili (kat pribil na šibenicu v neprítomnosti odsúdeného aspoň tabuľku s jeho menom). Do funkcie ho odporúčal sám Deák, ktorý mal na vyrovnaní vari najväčšie zásluhy za uhorskú stranu.
 
Panovník vládu oficiálne vymenoval o dva týždne neskôr, tým istým písomným rozhodnutím schválil aj politické vyrovnanie Rakúska a Uhorska. Definitívnu platnosť nadobudlo korunováciou Františka Jozefa I. za uhorského kráľa 1. júna a začiatkom účinnosti novej uhorskej ústavy v decembri 1867.
 
V Zalitavsku, ako volali Uhorsko podľa rozhraničujúcej rieky Litavy, platila odvtedy v mnohom iná legislatíva než v Predlitavsku, čiže Rakúsku. Kým v západnej časti ríše mali jednotlivé korunné krajiny, napríklad aj Čechy, Morava a Sliezsko určitú autonómiu, na východ od rieky Litavy sa po vyrovnaní tuho centralizovalo. Pešť chcela mať pod kontrolou Sedmohradsko a s malými ústupkami vo vnútornej samospráve aj Chorvátsko – Slavónsko.
 
Kráľ v Uhorsku mal menšie právomoci ako cisár v Rakúsku, hoci išlo o tú istú osobu. Na rozdiel od Predlitavska nemohol vo východnej časti ríše vládnuť ani prechodne bez parlamentu. Musel rešpektovať zákony, na ktorých sa uzniesol uhorský snem, pravda, platnosť nadobudli až po jeho podpise. Zvolával, odročoval a rozpúšťal parlament, ale na ďalšie schvaľovanie rozpočtu ho musel znovu zvolať. Na návrh snemu vymenúval ministerského predsedu i ostatných šiestich členov vlády, spravidla išlo o formalitu.
 
Čo okrem jediného panovníka ešte zjednocovalo dva štátne útvary tejto ríše? Ako sme už naznačili, boli tu tri ministerstvá – vojenstva, zahraničnej politiky a financií – ktoré spravovali spoločné záležitosti Rakúsko-Uhorska. Malé ministerstvo financií malo prerozdeľovať prostriedky na panovníkov dvor, zahraničnú službu a armádu. Dohodlo sa, že Uhorsko bude znášať 30 a Rakúsko 70 percent týchto výdavkov. Ako je možné, že Viedeň súhlasila s takým nepomerom, veď obe časti monarchie boli približne rovnako veľké rozlohou i počtom obyvateľov? Dá sa to vysvetliť len výraznou hospodárskou prevahou Rakúska.
 
Súčasťou hospodárskeho vyrovnania bolo spoločné colné územie, spoločná valuta, spoločná štátna banka a vnútorný voľný obchod. Dohoda o týchto spoločných hospodárskych veciach však platila iba na desať rokov a po ich uplynutí sa obnovovala na spoločných rokovaniach. Podľa Holecovho obrazného vyjadrenia to bola „časovaná rozbuška, ktorá každých desať rokov hrozila výbuchom“. Problémy hospodárskeho vyrovnania boli častým terčom kritiky opozície v uhorskom sneme. Ďalším, možno ešte väčším, sa stala neriešená národnostná otázka.
 
Slováci znovu v ofsajde
Po správe o vymenovaní vlády Uhorska prepukli 17. februára 1867 veľké oslavy. Oslavovalo sa aj v Martine, budova Matice bola slávnostne osvetlená. Tak aspoň o tom informovali peštianske noviny. Slováci ešte nevedeli, čo ich čaká, no podaktorí už tušili. „Akýkoľvek obrat vezmú veci, či federalizmus, či dualizmus, či pol toho a pol toho, bude smerodajným pri vnútornej organizácii ríše rakúskej,“ písal prorocky Štefan M. Daxner už v roku 1861, „následok bude… despotizmus s prevažným vplyvom aristokracie maďarskej.“
A tak aj bolo. „Slováci prežívali po roku 1867 veľmi ťažké obdobie,“ píše súčasný český historik Michal Stehlík, „keď ich posilnená maďarská nadvláda postavila do komplikovanej situácie štátom neuznaného národa.“. Národnostný zákon, ktorý snem schválil na druhý rok po vyrovnaní, už hovoril o jedinom nedeliteľnom uhorskom národe, Slováci, Rusíni, Srbi či Chorváti sa dostali do postavenia etník. Slováci vtedy nemali svojho poslanca v sneme, ich záujmy zastupoval rusínsky buditeľ Adolf Dobriansky, V rozprave vystúpil proti Deákovej formulácii jediného národa a maďarčiny ako jediného úradného jazyka v preambule zákona.
 
„Národy sú nespokojné, lebo v časoch provizória sa im sľubovalo všeličo a ony vidia sa sklamanými. Uspokojme slušné nároky nemaďarských spoluvlastencov,“ vyzýval Dobriansky. Zákon síce počítal s drobnými ústupkami národnostiam v školstve a administratíve, ale ostalo len pri slovách. Už o niekoľko rokov sa zavreli brány jediných troch slovenských gymnázií a v roku 1875 prišlo aj na Maticu, po niekoľkých zastaveniach bola definitívne zrušená.
 
Násilná maďarizácia naberala na obrátkach, neskôr sa prejavila napríklad pomaďarčením všetkých miestnych názvov v Uhorsku. Nemožno sa čudovať, že v tejto viac ako nepriaznivej atmosfére pre národnostné menšiny si mnohí dávali dobrovoľne pomaďarčovať priezviská.
 
Vyrovnanie však malo aj svoje svetlé stránky, a nielen pre Maďarov. Hrubý domáci produkt vzrástol za obdobie rokov 1867 – 1914 viac ako štvornásobne, Uhorsko sa postupne menilo z agrárnej na agrárno-priemyselnú krajinu. Prudko rástol Prešporok (Bratislava), Košice a niektoré ďalšie mestá. Súčasne s tým mohutnel maďarský nacionalizmus.
 
Natíska sa otázka, čo by sa stalo, keby sa Uhorsko úplne osamostatnilo, lebo o niečo také sa neprestávali usilovať radikálne prúdy vo vtedajšej politike, podporované maďarskou emigráciou. Hneď je tu však aj protiotázka, takisto z oblasti alternatívnych dejín: čo by sa stalo, nebyť Sarajeva s atentátom na následníka trónu? Položil si ju aj profesor Holec. O Františkovi Ferdinandovi bolo známe, že Maďarov má v žalúdku, každý Maďar bol preňho buď revolucionár, alebo zberba. Centralizoval by monarchiu alebo federalizoval?
 
„Možno by v politike Františka Ferdinanda prevládol reformný duch a prikročilo by sa ku koncepcii trializmu, neskôr možno k federalizácii ríše a k utvoreniu akéhosi Veľkého Švajčiarska,“ myslí si profesor Holec. „S týmto by však Maďari dobrovoľne nesúhlasili.“ Bola by vojna? Nakoniec všetko aj tak urýchlila vojna, ale pre zmenu veľká, svetová. Skoncovala nielen s dualizmom a s podunajskou ríšou, ale aj s predstavou samostatného Uhorska. Slováci to prežili.
 
Vladimír Jancura, Pravda
 
http://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/419417-uhorsko-sa-stalo-statom-v-state-slovaci-si-pohorsil/
 
Foto:
Mapa Veľkého Uhorska.
Autor: Hunsor.hu
 
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality