Žiadne potraviny a autobus raz za týždeň. Okraj kraja, na ktorý sa zabudlo

Žiadne potraviny a autobus raz za týždeň. Okraj kraja, na ktorý sa zabudlo
14.10.2017
 
Ľudia v Prešovskom samosprávnom kraji o práci župana veľa nevedia. Trápia ich najmä cesty a nezamestnanosť, ale aj životné prostredie.
 
SVIDNÍK. Na železničnom priecestí pri Svidníku sa pokazila svetelná signalizácia, treba tam preto rátať s kolónami, hlási dopravný servis. Obľúbený žart dokáže vždy pobaviť obyvateľov okresov Svidník či Stropkov.
 
Ani v jednom sa totiž nenachádza ani kilometer železničnej trate. Jediný spôsob verejnej dopravy sú tak autobusy, ktorým udeľuje licencie Prešovský samosprávny kraj. Zatiaľ. Do obce Driečna alebo Suchá v stropkovskom okrese pred pár rokmi chodieval autobus ešte aspoň v pondelok a v piatok. Dnes tam príde raz za týždeň, aj to len na otočku.
 
Na autobusovej zastávke oproti nemocnici vo Svidníku v pondelok doobeda stojí desať ľudí. Na prvý pohľad zaujmú dve panie so štyrmi preplnenými nákupnými taškami. O chvíľu prichádza autobus, ktorý postupne prejde niekoľkými obcami ležiacimi na karpatskej drevenej ceste, preslávenej svojimi drevenými kostolíkmi.
 
K zastávke prichádza mikrobus, ktorý domáci prezývajú Migaš. Stredne veľký autobus je Dzurinda a najväčší Mečiar. Podľa veľkosti bývalých politikov. Pred dverami vznikne tlačenica, nikto nechce zostať stáť. Nakoniec panika nie je nutná, vnútri aj tak zostanú voľné sedadlá.
 
Hodiny v autobuse
 
„Dvakrát do Driečnej,“ hovorí mladšia z dvojice cestujúcich s veľkými taškami. Darina Živčáková pochádza z Košíc, no jej mama Mária je pôvodom práve z tejto už takmer vyľudnenej obce. S dcérou do starého rodičovského domu už chodia len na výlety.
 
„Nikde v okolí nie je žiaden obchod, preto si musíme všetko priniesť so sebou,“ vysvetľujú preplnené nákupné tašky. Kedysi po obciach chodievali pojazdné potraviny. Vraj už teraz nič také nefunguje.
 
Otázka o práci župy v tomto regióne ich prekvapí, rozmýšľajú, no nič konkrétne povedať nevedia. „Na konci dediny sa pred nedávnom otvárala cyklotrasa smerom do Poľska, to malo čosi spoločné so županom,“ hovoria.
 
Častejšie spoje do Driečnej by im pomohli. Teraz budú zrejme musieť zavolať niekomu známemu, aby ich na aute zviezol aspoň do Staškoviec. Odtiaľ sa už vedia dostať naspäť.
 
Aj cesta do Driečnej im dala zabrať. Z Košíc museli vyrážať skoro ráno, autobusom do Prešova. Odtiaľ sú to dve hodiny do Svidníka, hoci vzdialený je len o málo viac ako 50 kilometrov. A zo Svidníka ďalšie vyše dve hodiny do 29 kilometrov vzdialenej Driečnej.
 
Možnosť zlepšenia autobusových spojení však súčasný župan Peter Chudík (Smer) pred časom odmietol. Žltým autobusom spoločnosti Regio Jet odmietol prideliť licenciu na trasy z Kysaku do Bardejova a Svidníka s odôvodnením, že by išlo o konflikt s dotovanými linkami vo verejnom záujme.
 
Cesta na Havaj
 
Autobus sa čoskoro začne vyľudňovať. Už v Ladomirovej, ktorá je prvou obcou za Svidníkom, vystúpi väčšina cestujúcich. „Hlavne, aby dal robotu,“ odpovedá na otázku, čo by mal priniesť nový prešovský župan Renáta Halušková.
 
V Krajnej Poľane sa z medzištátneho hlavného ťahu smerom do Poľska odbočuje doprava. Cesta druhej triedy je okamžite cítiť, aj keď niektoré časti sú zaplátané. „Ani netreba masážne kreslá,“ smeje sa šofér autobusu Peter Černický.
 
Ako vodič na tejto linke pracuje len tri mesiace. Aj keď je vyučený krajčír, cesty v kraji pozná veľmi dobre, pred nástupom do SAD Humenné dlho jazdil na kamióne. Celkovo prešovská župa spravuje 2484 kilometrov ciest. Aj keď niektoré úseky sa postupne opravujú, miestni vravia, že je to stále málo.
 
„O chvíľu vojdeme do Staškoviec, most sa naraz opravuje pred dedinou aj v nej. Idú voľby,“ hovorí Černický. Tvrdí, že na cestách je veľmi výrazne vidieť, ako sa pri opravách šetrí, pretože sa už zďaleka nerobia také široké ako kedysi. Keď jazdil na kamióne, často mal problém obísť sa s protiidúcim autobusom a platí to aj teraz, hoci šoféruje mikrobus.
 
V Miroli vedľa dreveného kostolíka vystupuje posledný cestujúci. Autobus míňa odbočku na svoju záverečnú destináciu a pokračuje ďalej. Pri obsluhe regiónu sa zachádza do Havaja.
 
Ešte pred ním nastupuje vitálny sedemdesiatnik. „Idem do Havaja do stacionára,“ vraví Michal Prokopič. Služby si pochvaľuje, dá sa tam vždy s niekým porozprávať. Treba však prísť skôr, lebo niekedy sa minú jogurty. Aj denné stacionáre pre dôchodcov má na starosti kraj.
 
„Žiadnu politiku som si tam nevšimol,“ hovorí. Dôchodok síce vysoký nemá, no nesťažuje sa. Vraj kým zdravie slúži, ostatné už nejako bude. Voliť chodí pravidelne, o politike sa mu však veľmi rozprávať nechce a radšej začne rozmýšľať o tom, čo sa asi bude v stacionári dnes variť.
 
Obec na konci sveta
 
V Havaji má mikrobus do Driečnej polhodinovú prestávku, čaká na ostatné autobusy, ktoré by priviezli ďalších cestujúcich. Márne. Černický využije pauzu na nákup ruskej zmrzliny v miestnych potravinách.
 
„Štyria ľudia v autobuse? Toľkých som ešte do Driečnej neviezol,“ smeje sa Černický. Na starosti má aj ďalšie drobné obce v okolí, viac ako desať cestujúcich však vezie málokedy. Vyľudňovanie východu je cítiť na každom kroku. Aj Driečna mala ešte v roku 1942 vyše 400 obyvateľov, dnes je súčasťou obce Vladiča, ktorá spája ďalšie štyri dediny v okolí. Celkovo má 65 obyvateľov.
 
„Kedysi boli aj potoky na okolí plné rakov, a teraz,“ necháva visieť otázku vo vzduchu šofér autobusu. Kritizuje stav životného prostredia, zdôvodňuje tým napríklad aj to, že nerastie už ani toľko húb ako niekedy. Okrem svojej profesie sa venuje včelárstvu.
 
„Čo robí kraj? Neviem. Aj tak prídu autá s poľskými značkami, vyvezú tony dreva a nikoho to nezaujíma,“ sťažuje sa. Obratne sa stíha vyhýbať jamám na ceste, ktorých s blížiacou sa Driečnou pribúda. Autobus míňa odbočku na Mikovú, rodisko rodičov Andyho Warhola.
O niečo ďalej stojí nový penzión. Celkom sa mu darí, majiteľ Rastislav Slivka hovorí, že napríklad svadby majú každý víkend.
 
Na razantnejší rozvoj cestovného ruchu je to však málo, aj keď okolie má čo ponúknuť. Pred nedávnom vzniklo občianskej združenie Dukla Destination, ktoré sa snaží oblasť propagovať. Podnikatelia však tvrdia, že zo strany prešovskej župy, ktorá by sa mala starať o podporu cestovného ruchu aj regionálneho rozvoja, veľa iniciatívy nezaznamenali.
 
V bývalom kultúrnom dome v Driečnej pred nedávnom otvorili Dedinské múzeum. Hneď oproti stojí dedičstvo divokých 90. rokov. Škola, ktorú kedysi chcel podnikateľ prestavať na obrovský hotel. Peniaze však došli, a tak na mieste zostala len polorozpadnutá ohavnosť.
 
Za obcou sa už civilizácia končí. Pokračuje už len cyklotrasa, husté lesy a poľská hranica. Mikrobus vyloží posledných cestujúcich a pomaly sa vracia naspäť do Svidníka.
 
Zdravie v súkromných rukách
 
Mikrobus trochu mešká. „Na týchto cestách sa inak nedá, aj tak to o chvíľu budeme musieť vymeniť, tlmiče to nevydržia,“ predpovedá ďalší život vozidla Černický. S prácou šoféra je inak spokojný. Pri otázke na výšku platu na chvíľu zaváha, no napokon povie, že v čistom zarobí mesačne 480 eur.
 
Vie si predstaviť aj viac, ale v biede nežije. Väčšie starosti mu robí fakt, že už dlhý čas nevie vo Svidníku predať svoj trojizbový byt. Netuší, či vôbec v župných pôjde voliť, nie to ešte koho.
 
Len máločo v meste neodkazuje na ukrutné boje druhej svetovej vojny, ktoré sa odohrali v neďalekých priesmykoch a padli pri nich desaťtisíce vojakov. Jedna z hlavných ulíc vo Svidníku je venovaná sovietskym hrdinom, pri hlavnom námestí má sochu Ludvík Svoboda.
 
Dominanty sú v meste dve. Pomník a vojenské múzeum, pri ktorom sú tanky, ale aj "kaťuša", trochu zanikajú. Svieti obrovský a opustený hotel Dukla, pár metrov od neho je budova okresného úradu s nápisom "Dukla - brána družby národov". Aj keď družba národov je dnes už prekonaná, miestni ani neuvažujú o tom, že by nápis dali z budovy dole.
 
Len pár metrov pred ňou je autobusová zastávka. Ľudia vystupujú pri nemocnici, ktorú už dávnejšie prevzal Svet zdravia, spadajúci pod Pentu. Väčšina nemocníc v Prešovskom kraji je v súkromných rukách. Na stránke prešovskej župy sa nachádzajú výročné správy dvoch nemocníc, ktoré by ešte mali patriť pod kraj, vo Vranove nad Topľou a v Starej Ľubovni.
 
Lepšie cesty a nemocnice
 
Aj pred špitálom vo Vranove sa však už vyníma logo súkromníkov zo Sveta zdravia. „Zmenilo sa to už asi pred rokom. Práve som na ceste tam,” hovorí dôchodkyňa Oľga Karchňáková. Má však dosť času, a tak si pokojne sadne na lavičku a fajčí.
 
„Vôbec sa to nezmenilo k lepšiemu. Na rehabilitáciu musím čakať aj tri mesiace, kedysi som dostala termín aj do dvoch-troch týždňov,” hovorí. Opisuje, že po vstupe Penty do nemocnice sa tam rušili oddelenia a príchod súkromníka podľa nej vôbec neznamená, že by sa zlepšila zdravotná starostlivosť.
 
„Župan? A to je kto?” pýta sa. Nad menom Chudík rozmýšľa, ale nezdá sa, že by jej niečo hovorilo.
 
Pozná primátora Vranova, no s ním nemá dobré skúsenosti. Má problémy s hrobovým miestom, ale nevie sa k nemu nijako dostať. Opravil však námestie z eurofondov, to sa jej páči.
 
„Ja by som najradšej volila nejakého komunistu,” hovorí a dodáva, že za bývalého režimu bolo všetko lepšie. S názorom sa nestotožňuje Vladimír Varga, ktorý s ani nie desaťročným synom vychádza z obchodu. Pracuje v Bratislave, no problémy miestnych ako rodák z Vranova pozná.
 
„Čo sa týka kraja, veľký problém je zdravotníctvo, ale napríklad aj stredné školstvo. Aj ľudia, ktorí sa sťahujú na západ, hovoria, že sú tam lepšie školy,” hovorí. Spomenie aj nezamestnanosť, ktorá podľa neho súvisí aj s dopravnými možnosťami. To by nový župan určite mal podľa neho zmeniť.
 
PETER KAPITÁN
 
Zdroj:
https://domov.sme.sk/c/20651462/ziadne-potraviny-a-autobus-raz-za-tyzden-okraj-kraja-na-ktory-sa-zabudlo.html
 
Foto:
Zdroj: FOTOLIA
Korzár
Naspäť na aktuality