100 rokov od vzniku KSČ: "Sme viac než politická strana...“

Nebola to žiadna senzácia. Vzniku Komunistickej strany Československa pred 100 rokmi venovala väčšina vtedajších médií nepatrnú pozornosť. Veď išlo o stranu, ktorá už bezmála rok fakticky existovala, aj keď nekompaktne a pod iným menom.

Navyše málokto z pozorovateľov jej predpovedal trvalejší úspech. A skutočnosť? Bola súčasťou politického systému spoločného štátu Čechov a Slovákov až do jeho zániku, z toho 40 rokov mala v rukách monopol moci.

KSČ vznikala akoby na pokračovanie. Jej zárodok rástol v útrobách Československej sociálnodemokra­tickej strany robotníckej (,,dělnickej", preto skratka ČSDSD). Tá sa sformovala hneď po zrode ČSR zlúčením oboch národných odnoží sociálnej demokracie.

Už o rok, v decembri 1919, dala o sebe vedieť tzv. marxistická ľavica tejto strany. Išlo o zoskupenie ľavicových radikálov, ktorí sa inšpirovali príkladom ruských boľševikov a mali vzor v Leninovej strane. Pokus o ovládnutie ČSDSD im však v septembri 1920 nevyšiel, skončil sa jej rozkolom a vládnou krízou. Vládnu koalíciu totiž tvorili socialisti s agrárnikmi a premiérom bol sociálny demokrat Vlastimil Tusar.

Rozkol v strane a vylúčenie ľavicových radikálov z jej radov znamenalo výrazne oslabenie sociálnej demokracie. Za radikálmi išla väčšina členskej základne ČSDSD, takmer jej dve tretiny. A na Slovensku „marxistická ľavica“ ovládala pred 100 rokmi všetky župné organizácie sociálnej demokracie, s výnimkou bratislavskej.

Kde sa tu vzalo toľko radikalizmu? Podľa historičky Xénie Šuchovej bol jeho zdrojom pre mnohých sociálnych demokratov „príklad ruskej revolúcie a utvorenie proletárskej diktatúry, ktorá vyvolala nádejeplné ilúzie“. Jej cieľom mala byť sociálne spravodlivá spoločnosť zbavená majetných vykorisťovateľských tried. tried.. "Očarenie ruskou revolúciou,“ vysvetľuje Šuchová, "pôsobilo na ľavicovú inteligenciu, často anarchistickú, so sklonmi k revolučnému romantizmu, naladenú proti režimu a narastajúcemu byrokratizmu, proti zbahneniu sociálnej demokracie, odkedy sa stala vládnou stranou.“

Už v apríli 1920 počas kampane pred parlamentnými voľbami bolo jasné, že na Slovensku majú prevahu radikáli. Bolo to inak naposledy, čo budúci komunisti išli do volieb na kandidátke sociálnej demokracie. Priala im neutešená sociálna situácia, krajina sa zmietala v povojnovej hospodárskej kríze, viazlo zásobovanie, vládla drahota a bytová núdza. Krajinská organizácia ČSDSD preto vytýčila volebné heslo „Za slovenskú chudobu“ a mala s ním nevídaný úspech. Získala 510-tisíc hlasov, zatiaľ čo agrárnici len 242-tisíc, ľudáci 235-tisíc. Podľa historičky tým voliči manifestovali „nielen ľavicové zmýšľanie, ale najmä očakávania od budúcej vlády“.

Aj celoštátne voľby vyhrali sociálni demokrati, obnovila sa ich koalícia s agrárnikmi, ale vydržala iba sedem mesiacov. Po rozkole v ČSDSD nasledoval boj o stranícky majetok, generálny štrajk a zrážky demonštrantov s políciou v uliciach. To už bola pri moci úradnícka vláda Jana Černého, ktorej sa podarilo nepokoje potlačiť.

Medzitým sa radikáli združovali do „marxistickej ľavice“ aj v sociálnodemo­kratických stranách národnostných menšín žijúcich v ČSR – nemeckej, maďarskej a rusínskej. Vyčleňovali sa, pôsobili samostatne a zároveň volali po vzájomnom zlúčení sa do novej strany – strany internacionálnej a celoštátnej. Čo je dôležité, celý tento proces neriadili nejakí organizátori z Prahy, ale z Moskvy.

Ruský boľševik ako prísny otec
Už začiatkom jari 1919 vznikla z iniciatívy ruských boľševikov Tretia internacionála, nazývaná aj Komunistickou internacionálou alebo skrátene Kominternou. Lebo aj názvom sa chcela odlíšiť od Druhej alebo Sociálnodemokra­tickej internacionály.

Na prvom kongrese novej medzinárodnej organizácie, ktorý sa konal v Moskve, sa zišlo 52 delegátov – zástupcov 35 politických subjektov z 21 štátov. Okrem ruských boľševikov to však boli väčšinou emigranti alebo bývalí nemeckí a rakúsko-uhorskí vojnoví zajatci, žijúci v sovietskom Rusku.

Kongres v záverečnej rezolúcii vyzval „svetový proletariát“, aby bojoval „všetkými prostriedkami vrátane ozbrojených síl za zvrhnutie medzinárodnej buržoázie a za vytvorenie medzinárodných sovietskych republík ako prechodnej fázy na ceste k úplnému zrušeniu štátu“.

Medzi delegátmi vládol optimizmus. V Budapešti práve vznikla Maďarská republika rád, onedlho ju nasledovalo Bavorsko. Lenin hovoril: „Ruská revolúcia je iba etapa, cez ktorú sa dostávame k svetovej revolúcii.“ Jej predpokladom však boli národné revolúcie v priemyselne rozvinutých štátoch.

Nuž a politika Kominterny vychádzala z Leninovho učenia, na jej čele stál blízky Leninov súdruh a obľúbenec Grigorij Zinoviev. Ten tvrdil, že ďalší kongres organizácie sa bude konať už v Paríži, Bruseli alebo v Berlíne. Francúzskym priateľom sľuboval, že ich vlasť sa stane ďalšou sovietskou republikou k 50. výročiu Parížskej komúny, čiže 18. marca 1921.

Stalin zase vo svojej vtedajšej korešpondencii písal o blízkej sovietizácii Talianska a Rumunska. A Lev Trockij vyhlasoval, že sovietske Rusko bude spolu so sovietskym Nemeckom silnejšie ako zvyšok sveta. Takáto eufória vtedy panovala v Moskve aj v Kominterne, ale netrvala dlho…

Z výskumov súčasného ruského bádateľa Alexandra Vatlina vyplýva, že Kremeľ na samom začiatku nechcel mať z Kominterny nástroj svojej zahraničnej politiky. Situácia sa zmenila po tom, čo skrachovali jedna za druhou v rýchlom slede všetky „republiky rád“ (vrátane tej východoslovenskej) či rôzne „sovietske republiky“ v strednej a západnej Európe.

Moskva usúdila, že za to môžu – svojou neschopnosťou a nedostatočnou razantnosťou – tamojšie radikálne ľavicové strany. Lenin následne „opravuje“ Marxa a prichádza k záveru, že úspech svetovej revolúcie je možný len vtedy, ak sa tieto politické subjekty pretransformujú na „stranu nového typu“ podľa boľševického vzoru. „Čiže na organizáciu profesionálnych revolucionárov, ktorí si predsavzali prevziať a udržať moc,“ dodáva historik. Veď v Rusku to dokázali…

Ruský boľševik prestáva byť v tej chvíli pre ľavicových radikálov v európskych krajinách starším bratom. Stáva sa prísnym otcom.

Počnúc 2. kongresom, ktorý sa konal v júli 1920, prichádzajú z Moskvy od výkonného výboru Kominterny do európskych metropol strohé pokyny, čo treba neodkladne urobiť a ako. Premena radikálnosoci­alistických zoskupení na komunistické (boľševické) patrila medzi kľúčové v súbore 21 podmienok pre vstup do Kominterny. Predpokladala bezpodmienečný rozchod so „sociálreformiz­mom“, „sociálpatriotzmom“ a „sociálpacifizmom“, čo vraj charakterizovalo každú sociálnodemokra­tickú stranu.

Naliehanie na českých a slovenských radikálov sa vystupňovalo najmä po tom, čo nevyšiel ich pokus o ovládnutie ČSDSD.

Nemenej nástojčivou bola požiadavka skoncovať v ČSR s roztrieštenosťou a vytvoriť z národne či etnicky profilovaných „marxistických ľavíc“ jednu centralizovanú internacionálnu stranu. Domáci radikáli však naďalej otáľali.

Tri kroky vľavo a jeden vpravo
Ako prví sa diktátu Moskvy podriadili českí ľavicoví radikáli vtedy trojmiliónovej časti populácie nemeckej národnosti. V polovici marca 1921 si založili v Liberci Komunistickú stranu Československa – nemecké oddelenie.

O dva mesiace skôr na zjazde v Ľubochni prijalo podmienky pre vstup do Kominterny aj radikálne krídlo slovenskej a rusínskej sociálnej demokracie, presnejšie – Marxistická ľavica tejto strany na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Delegáti si nevedeli poradiť jedine s podmienkou č. 17 týkajúcou sa pomenovania novej strany. Moskva trvala na tom, aby ju nazvali komunistickou. Podľa niektorých delegátov by to však bolo veľmi priehľadné a nápadne by to odhaľovalo závislosť od Moskvy, a tak prenechali úlohu celoštátnemu zjazdu.

Ten sa konal 15. a 16. mája 1921 v Prahe. Už v predzjazdovej diskusii a potom aj na zjazde boli predmetom sporov niektoré podmienky Kominterny. Vodcovská osobnosť českých radikálov Bohumír Šmeral spochybňoval povinnosť pravidelných čistiek v strane, pre tú či onú politickú úchylku alebo malomeštiactvo. „Považujem priam za šialené vyháňať zo strany niekoho len pre iný názor,“ vyhlásil. „Takéto tendencie nepovedú k výberu najlepších síl… a v konečnom dôsledku nás privedú k spiatočníctvu.“

Niektorí išli vo svojej kritike ešte ďalej. Už tesne pred zjazdovým snemovaním opustili českú marxistickú ľavicu štyria poslanci parlamentu. Dôvod? Chystané prijatie podmienok Kominterny.

Búrlivá debata sa strhla okolo názvu strany. Nám oveľa neskôr narodeným pripomenula diskusiu, ktorú sme zažili pred 30 rokmi s premenovaním KSČ. Akurát pred 100 rokmi išlo o jej pomenovanie.

Šmeral radil neponáhľať sa a dnes je ťažké posúdiť, či ho k tomu viedli taktické ohľady, alebo zásadné dôvody. Podľa známeho publicistu prvej republiky Ferdinanda Peroutku, ktorý pozorne sledoval vtedajšie politické dianie, bol Šmeral „najumiernenejší medzi radikálmi“ . Podarilo sa mu odložiť konanie zjazdu z marca na máj, postavil sa Bélovi Kunovi, skrachovanému vodcovi Maďarskej komúny z roku 1919, ktorý mal teraz vo vedení Kominterny na starosti „československú otázku“.

Šmeral odmietol financovanie novej strany z Moskvy a aj na zjazde brzdil, ako sa len dalo, tých najhorlivejších. Oponoval mu najmä vodca "nemeckého oddelenia“ Karel Kreibich. Spolčil sa s Kunom a vo všetkom vychádzal v ústrety požiadavkám Moskvy.

Krátko pred zjazdom Šmeral v snahe dosiahnuť kompromis navrhol prijať podmienky Kominterny, ale s ich realizáciou počkať. Ale to mu neprešlo. Zjazd napokon schválil takmer všetko, čo mu predpísali z Moskvy. Z vyše 500 delegátov hlasovali proti alebo sa zdržali len siedmi.

Takmer všetko, ale nie všetko. Výkonný výbor Komunistickej internacionály nebol spokojný s úrovňou centralizácie novej strany. Trval najmä na zlúčení KSČ s „nemeckým oddelením“ strany, ktoré sa tvárilo ako samostatný subjekt. Lenin načrtol rámec žiaduceho kompromisu, keď povedal: „Šmeral by mal urobiť tri kroky vľavo a Kreibich najmenej jeden krok vpravo.“

Šmeral bol hlavným rečníkom na ustanovujúcom zjazde a jeho záverečné vety – zo spätného pohľadu nielen patetické a a trúfalé, ale až spupné a nerealistické – sa citovali vo všetkých oficiálnych dejepisoch KSČ: „Sme viac než politická strana. Sme predvoj nového života. Tvoriac nové pomery, chceme tvoriť aj nových ľudí.“

Ani to však Šmeralovi nepomohlo. Predsedom strany sa nestal, iba podpredsedom, a prišiel o dôležitú stoličku šéfredaktora v Rudom práve, tlačovom orgáne strany. Za predsedu si delegáti zvolili dovtedy málo známeho Václava Šturca.

Zlučovací zjazd sa konal koncom októbra 1921. Zvolil na ňom užšie vedenie ústredného výboru, v ktorom sa okrem Šturca, Šmerala a Kreibicha objavili ďalší „menej známi“ – Bohumil Jílek a Václav Bolen. Ale aj prvý zástupca Slovákov, málo výrazný Marek Čulen, ktorý predsedal ľubochnianskemu zjazdu. Pred rokom sa vrátil zo Spojených štátov, krajania Amerikáni ho poslali na výpomoc robotníckemu hnutiu v starej vlasti.

Šmeralovcov odstavil Gottwald
Nielen z hľadiska strany, ale aj politológie boli prvé tri roky jej existencie úspešné. Potvrdzujú to aj výskumy viacerých historikov vrátane Jana Galandauera, Jakuba Rákosníka a iných.

Bola treťou najpočetnejšou komunistickou stranou v Európe (po ruskej a nemeckej) a v pomere k obyvateľstvu dokonca najväčšou na svete.Vo svojich radoch mala takmer 350-tisíc členov. KSČ sa však darilo len dovtedy, kým v nej neprepukli vnútrostranícke konflikty a pohon na „vnútorného nepriateľa“. V pozadí bola opäť Kominterna, ale vedená už Stalinovými ľuďmi.

Podľa jeho osobného tajomníka Borisa Bažanova, ktorý ušiel na Západ v roku 1928, zmena politiky nastala po tom, čo definitívne zhasli nádeje na revolúciu v Nemecku. Odvtedy začala Moskva forsírovať ďalšiu boľševizáciu členských strán Komunistickej internacionály.

V roku 1929 sa v KSČ uskutočnil vnútrostranícky prevrat. Šmeralovcov vystriedali vo vedení „karlínští kluci“ vedení Klementom Gottwaldom. Zo strany sa vylučovalo vo veľkom. Leteli Jílek aj Bolen, Šmerala odstavili na vedľajšiu koľaj. Museli odísť alebo dobrovoľne odišli aj mnohí slovenskí komunisti, ktorí pred 100 rokmi stáli pri kolíske Pravdy a udávali tón na ľubochnianskom zjazde: Július Verčík, Karol Svetlík, Matej Kršiak a ďalší. Označili ich nálepkou „nacionálni komunisti“ a odsúdili na zabudnutie. Ale to už je iná kapitola z pestrých a kontroverzných dejín KSČ.

Dejiny KSČ v kocke
máj 1921 – ustanovujúci zjazd KSČ, jún 1921 – Komunistická internacionála prijala KSČ do svojich radov
november 1925 – v parlamentných voľbách skončila KSČ ako druhá, ČSDSD sa prepadla na 4. miesto
február 1929 – V. zjazd KSČ vytýčil boľševizáciu strany, na čelo sa dostal Klement Gottwald
marec 1935 – KSČ sa zbližuje so sociálnou demokraciou pri vytváraní jednotného frontu proti fašizmu
jeseň 1938 – zákaz KSČ, prechod do ilegality, odchod vedenia do moskovského exilu
august 1944 – KSS sa výrazne podieľa na príprave a uskutočnení Slovenského národného povstania
apríl 1945 – KSČ vstupuje prvýkrát do koaličnej vlády
júl 1946 – po víťazných parlamentných voľbách sa Gottwald stáva predsedom koaličnej vlády Národného frontu
február 1948 – KSČ počas vládnej krízy preberá moc v štáte s pomocou tzv. akčných výborov a ľudových milícií. Začína sa zakladateľské obdobie komunistického režimu s represaliami proti jeho oponentom
jar 1968 – pokus Dubčekovho vedenia o reformu KSČ a celého politického systému násilne prerušila vojenská intervencia vojsk Varšavskej zmluvy
apríl 1969 – nástup Husákovho vedenia KSČ, čistky, politika normalizácie
1989 – krach politiky KSČ, nežná revolúcia
1990 – po rozpade KSČ založili reformní komunisti na Slovensku Stranu demokratickej ľavice (zanikla v roku 2004). Zachovala sa aj KSS, jeden čas bola v Národnej rade, dnes je však okrajovou mimoparlamentnou stranou. V Českej republike sa KSČ transformovala na Komunistickú stranu Čiech a Moravy, ktorá tam pôsobí ako parlamentná strana podnes.

Vladimír Jancura, Pravda 

Zdroj: 
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/587959-100-rokov-od-vzniku-ksc-sme-viac-nez-politicka-strana/

Foto: Námestník predsedu vlády Klement Gottwald pri prejave na 1.mája v Košiciach v roku 1945
zdroj: Pravda, ČTK