PRAŽSKÍ ODMÍNOVAČI NA DUKLE 

Plukovník vo výslužbe Václav Lulák z Prahy  patrí medzi tých, ktorý v máji 1946 ako veliteľ prišiel so 60. vojakmi – odmínovačmi na Duklu, aby tento  kraj očistil od mínového nebezpečenstva. Odstupom času po viac ako 50. rokoch  sa znovu v svojich pamätiach vrátil k týmto nebezpečným dňom, ktoré mohli skončiť jeho životnú púť. Jeho spomienky sú patrične upravené a môžu poslúžiť pre čitateľov rôznej vekovej kategórie, ktorí sa zvlášť zaujímajú povojnovým obdobím v regióne Dukly, kde sa stretli vojnoví aktéri z obidvoch strán v čase 2. svetovej vojny. Zvlášť v tomto jubilejnom roku, keď si pripomíname 60.výročie ukončenia 2. svetovej vojny je vhodný čas na spomienku známych i neznámych tu padlých bojovníkov. Po uplynutí času sa V. Lulák zmieňuje, že tieto spomienky píše preto, aby ľudia a hlavne tí mladí, mali predstavu o období, ktoré sa začalo, keď v roku 1945 skončila 2.svetová vojna. Pre mnoho  ľudí sa  toto utrpenie neskončilo a pokračovalo ďalej i po vojne. 

Toto prežívali i tisíce zbedačených ľudí v kraji pod Duklou. Tu zostalo tisíce  položených neznámych mín. Míny boli rozosiate po celej podduklianskej oblasti.Toto všetko píše V. Lulák  ako priamy účastník pri odstraňovaní mín v tomto peknom, ale chudobnom kraji, aby to, kto to neprežil pochopil, aké útrapy tu boli po skončení vojny. Spomienky by mali poslúžiť na to, aby českí ľudia nezabudli na slovenských bratov v tomto kraji, hlavne na ich utrpenie a odvahu. Veď vyjsť z rozbitého príbytku na dvor nebolo ľahké . Nikto nevedel, kedy šľapne na mínu, či nástrahu a skončí sa jeho život. Úlohou odmínovačov bolo pomôcť týmto ľuďom i za cenu života. Bolo to krédo vojakov i veliteľa. Dnes už táto práca nikomu nič nehovorí, ale vtedy to bolo hrozné v tomto priestore odmínovať. Prežiť vojnu a za krásneho mieru prísť  o život, to bolo viac ako odvaha. Pomôcť bolo viac ako vlastná povinnosť nepozerajúc na riziko o život. 

Písal sa apríl roku 1946. Povojnová nálada bola na každom kroku, úsmevy zo všetkých strán  a v tom čase sa rozhodovalo ako poslať jednotku na odmínovacie práce. Nikto nemal predstavu, čo to znamená mína a ich odstraňovanie i keď sa v mieri vedelo, čo to je, ale o nemeckých mínach  nebola ani potucha. Vznikali pri tom rôzne debáty i názory, či obetovať život po vojne, začo a pre koho. Jedného dňa v apríli 1946 prišiel rozkaz postaviť jednotku na odmínovacie práce východného Slovenska  s konkrétnym určením  Dukla, Svidník. 

Nastal určitý zmätok a našli sa vojaci, že za žiadnych okolností nechceli ísť do tejto časti republiky, iní zasa chceli pomôcť. Aj Lulák i napriek tomu, že poznal trhaviny a bol polovičný pyrotechnik, zvažoval možnosť ísť či neísť na míny, lebo vedel, že v tomto odbore sa môže len raz pomýliť. Ako spomína, uvažoval o tom, ako bude reagovať, keď ho pozvú  na veliteľstvo. Vnútorné rozhodnutie mal také, že z polovice bol rozhodnutý dobrovoľne a z druhej rozkazom, že pôjde za veliteľa tejto jednotky. Vtedy ako štábny rotmajster  mal 28 rokov a túto funkciu prijal. Zháňal ľudí, ktorí pôjdu s ním. Hlásili sa dobrovoľníci, ale boli aj takí, ktorí to dostali rozkazom. Vybral si i päť hudobníkov, aby chlapcov po tejto nebezpečnej práci pri oddychu trochu rozveselili. Určení vojaci boli po dvojročnej prezenčnej službe. Rozkazom boli povolaní na jeden rok s tým, že sa im odpustí vojenské cvičenie. Prevážne to boli rozumní inteligentní chlapci, ktorí sa na túto prácu hodili. Bolo ich vybraných 58, dostali biele námornícke uniformy a hovorilo sa im „míneri“. Všetci odchádzali s rôznymi pocitmi a úvahami, predovšetkým ich ale zaujímalo ako sa zhostia tejto nebezpečnej úlohy. Boli zvedaví ako vyzerá Dukla, Svidník a okolie, akí sú tam ľudia a ako ich privítajú. V Prahe – Karlíne, kde bola 2. ženijná brigáda, jednotka naložila na vlak autá, 2 páry koni, stany a ďalšie veci vypravila sa smerom na Prešov. 

Vlaková súprava nesmela byť nikde zastavená. Na druhý deň dorazila do Prešova. Po vyložení materiálu i vojakov pokračovalo sa z Prešova do Bardejova, kde bola určená konečná stanica. Tu im po príchode boli pridelené úseky na odmínovanie v priestore Svidník, Dukla, Nižný a Vyšný Komárnik, Medvedzie, Kapišová, hranicu tvorila rieka Ondava. Po príchode do Svidníka boli všetci rozčarovaní jeho zničením, smutnými ľuďmi a stálym nárekom o mínach. Míny boli rozhádzané po celom tomto kraji. Týchto ľudí im bolo ľúto a prechovávali k nim vnútorný smútok. Týmto viac sa u nich prejavovala myšlienka, čo najskôr pomôcť týmto ľuďom, inú úvahu ani nemali. Vo Svidníku ich prijal vtedajší okresný funkcionár Ján Morkovca, ktorý mal na starosti  celú skupinu, všemožne sa o ňu staral v týchto ťažkých podmienkach. Medzi vojakmi  bolo počuť i taký názor, že je tu zmätok a oni majú v tom nechať svoje životy, keď je už po vojne. Tieto diskusie V. Lulák si veľmi nevšímal, lebo mal dôležitejšie starosti ako uvažovať, či tu vydržia alebo nevydržia. 

Úloha bola viac ako jasná, čo najskôr sa pustiť do roboty. Potom prišlo na rád ubytovanie  a tu vznikol problém, všade bolo zamínované a terén nebol preverený. Jednoznačne bolo  rozhodnuté, že stany sa postavia na okraji cesty a provizórne sa začalo s ubytovaním. Rovnako na ďalší deň ostala myšlienka, čo sa týka definitívneho ubytovania, lebo každý, kto pôjde do mínového poľa, musí byť v poriadku po stránke fyzickej, duševnej i morálnej. V tom ubytovanie zohrávalo dôležitú úlohu. V noci v stanoch sa dlho hovorilo o mínach, ich riziku a veľkom nebezpečenstve tejto práce. Vojaci dostali mnoho informácii o mínach  od  miestnych obyvateľov, že im mráz išiel po chrbte. Pán Morkovca potom všetkých ubytoval v škole, lebo uznal, že ubytovanie  minérov je prednejšie ako školská dochádzka. Po ubytovaní v týchto priestoroch sa všetci zišli a začalo sa poučenie o mínach, ktoré Nemci položili v tomto teréne. 

V prvom rade bolo treba zistiť, aké sú to jednotlivé druhy mín, preštudovať mechanizmus, zapaľovače a potom ich rozobrať. Ďalší postup nasledoval ako míny zneškodňovať. Nemecké míny nepoznal veliteľ ani nikto z vojakov, preto poznávanie bolo úlohou číslo jeden. Zisťovanie funkčnosti mín veliteľ prevádzal zásadne sám. Až potom to predviedol vojakom, aby pred výjazdom do mínového poľa vedeli zvoliť postup pri jednotlivých druhoch mín. Na Miestnom národnom výbore vo Svidníku a na stanici Národnej bezpečnosti požadoval V. Lulak plán mínových polí ako to určovalo medzinárodné právo. O tom však nikto nevedel ani žiadne plány tam neboli. Taká bola skutočnosť, plno mínových polí a žiaden plán . Preto minéri boli odkázaní na miestnych obyvateľov, vlastnú duchaprítomnosť a trochu na odvahu. Informácie o mínových  poliach  od miestnych  obyvateľov boli všeobecné, podľa ktorých sa nedalo pracovať. Vojakom pri výjazde jednotlivých skupín veliteľ zdôrazňoval, že pri odmínovaní sa musia spoľahnúť sami na seba.

Mínové polia boli ohradené ostnatým  drôtom, zapichnutá tabuľka „miny“ a to bolo všetko. Nebol čas na premýšľanie, lebo sa muselo začať s odmínovaním. Ľahké rozhodovanie to nebolo, terén bol zarastený trávou. Kostry koní a ľudí boli rozosiate po celej oblasti. Jednoducho povedané, bolo to strašné prostredie a v tom vojaci mali pracovať a oslobodiť tento kraj od mín. Keď videli túto spúšť rok po vojne, nechcelo sa im veriť, že túto úlohu zvládnu. Ľudia, ktorí sa sem po vojne vrátili, bývali v rozvalinách domov, bolo prítomným odmínovačom veľmi ľúto. Preto sa s vervou pustili do práce, aby týmto ťažko skúšaným ľuďom pomohli. Začať sa muselo opatrne, lebo prísť o život sa nikomu nechcelo. Pohybovať sa v mínovom polí denne bolo veľkým nervovým vypätím človeka, pri ktorom  zmyslovo bol úplne niekde inde. Preto bolo treba obdivovať chlapcov, ako to všetko znášali a aká bola pri tom nálada. Bez dobrej nálady nebolo možné ísť do mínových polí. Stráviť denne 6 hodín v tomto prostredí bolo viac ako odvaha. A to sa opakovalo každý deň. Pri dnešnom  pohľade zdá sa to byť všetko jednoduché, ale zažiť túto situáciu a mať ešte banderovcov za chrbtom, bolo to viac ako hrdinstvo i po úvahách v týchto rokoch. Ísť do mínových polí a nepoznať minútu ani sekundu, keď sa šľapne vedľa a je koniec, bolo nad ľudské sily. Keď vojaci odchádzali do mínových polí, nebolo dňa, aby ich miestni obyvatelia nepočítali. Rovnako tomu bolo, keď sa vracali naspäť, mali o nich obavy a starosť. Tých mŕtvych už mali dosť, zdôrazňovali, keď sa s nimi rozprávali. Mali pravdu, aj odmínovači mali skutočne strach o život, ale nedali to na sebe poznať. Z okolitých obcí chodili k ním ľudia a prosili ich, aby im  odmínovali ich chotár, lebo nemôžu ísť do polí. Pomohli im i keď po celé dní bolo dosť iných povinnosti. Pomoc však bola potrebná.

Zložitá situácia bola za riekou Ondavou, lebo sa tam nachádzali narušené mínové polia predchádzajúcimi odmínovačmi, ktorí odtiaľto odišli pre pomerné vyspké straty na životoch. Bolo veľmi náročné prevádzať odmínovanie v takomto priestore. Práve v takomto narušenom mínovom poli prišiel o život devätnásťročný slobodník Kučera z Kaznejova pri Plzni. Tešil sa, keď mu vojna  skončí a pôjde domov.  Bol živiteľom rodiny, otec bol invalid, matka nemocná a mal ešte osemročnú sestru. Mína ho roztrhala na kusy, uložený bol do malej rakvičky, ktorú vojaci zohnali v Stropkove. Tak skončil život tohto mladého človeka za jeho ochotu odmínovať.  Pochovaný je pri svidníckom futbalovom štadióne , kde má náhrobný kameň.

V tom istom priestore na lúke  sa odohrala ďalšia tragédia. Na povoze išiel miestny občan s malým dievčaťom do poľa a pri ceste naspäť obchádzal kalúž vody, ktorá bola v koľajoch cesty. To sa mu stalo osudným, lebo na tomto mieste bola mína, došlo k výbuchu a celý povoz bol vyhodený do povetria. I napriek týmto nešťastiam v odmínovaní sa pokračovalo ďalej. V priebehu týchto prác došlo k niekoľkým poraneniam, ktoré boli ošetrené v košickej nemocnici. Boli to poranenia chodidiel, prstov, očí a iné. Pri odmínovaní sa vyskytovali aj rôzne kuriózne situácie. V jednom prípade odmínovanie prebiehalo v blízkosti pri poľskej hranici a bolo pomerne chladno. Jeden z vojakov chcel na určenom mieste rozložiť oheň a odskočil si pre suché drevo. Odhodilo ho na zem, kde práve bola nemecká protipechotná mína. Došlo k výbuchu, no našťastie obišlo sa bez zranenia. Jednoducho. míny boli všade, i keď to ani ten najväčší odborník nečakal. Čo sa týka zdravotníckeho zabezpečenia, bolo akési divné. Pri tejto tak nebezpečnej práci pre viac ako 50 vojakov nebol pridelený lekár,  ale len zdravotník. Bolo to nepochopiteľné, no nedalo sa nič robiť. Taká bola skutočnosť. Vojaci hovorili, že vo vojne na fronte vojak vie odkiaľ príde úder, smrť alebo zranenie, ale na mínovom polí človek nepozná minútu ani sekundu, kedy to buchne. Vojaci počas polročného pobytu boli v mínovom poli denne, odmínovanie už im pripadalo všedné, ako keby chodili na huby. V niektorých prípadoch boli príliš smelí a stalo sa, že keď našli zahrabanú S – mínu, z ktorej na povrchu trčali tri drôtiky, zaľahli si k nej a palicou udreli po vrchu. V tom okamihu ju vymrštilo do výšky 1 metra  a črepiny sa rozosievali do okruhu 20 metrov. Mali z toho zábavu, ktorú veliteľ musel zakázať. V tejto zaujímavej míne pri jednom rozoberaní našli vojaci papierik s pozdravom z Francúzska. Pri tom je treba povedať aj také veci, že  i pri spaní sa chlapcom snívalo o mínach. Pri zlom počasí boli všetci na ubytovni, vymieňali si skúsenosti a rozoberali mechanizmy rôznych druhov mín. Rozprávaním príhod si možno zachránili i životy.  

Veľmi nebezpečné boli rôzne nástrahy  ktoré v teréne bolo veľmi ťažko rozoznať a odstrániť ich. Bola to len šikovnosť, rozum a obetavosť  mínerov. Dnes už túto situáciu ťažko ktosi pochopí, s akou náladou to vojaci prevádzali. Vznikali situácie, že sa nikomu nechcelo ísť do bunkru kvôli nebezpečným nástrahám, lebo sa nevedelo, kde to vybuchne. Jeden z prípadov bol taký, že sa našla kostra  Nemca v uniforme sediaceho za guľometom a v takejto  situácii bolo potrebné odstrániť nástrahu s mínou. V takýchto perných situáciách nepomohla žiadna rada ani obetavosť. Odstraňovanie nástrah z bunkrov, postelí, prahov domov, pecí, bolo veľkým umením vojakov a pritom zachrániť si život . Nemci boli v tom veľmi dôslední, z čoho v mnohých prípadoch boli vojaci bezradní. Bola to skutočne odvaha týchto chlapcov, ktorú dnes nikto nedokáže oceniť. Škoda , že sa o tom tak málo vie a ešte menej hovorí. Zabudlo sa na to veľmi skoro a mladí ľudia o tom nevedia nič. Pokiaľ veliteľ V. Lulák letmo pozoroval vojakov, zistil, že mnohí boli z tejto práce  maximálne unavení a vyčerpaní. Preto bolo potrebné raz za dva týždne zmeniť vojakom prostredie, aby sa odreagovali od denného stretnutia s mínami. Týmto bolo mesto Bardejov a Bardejovské kúpele, kde okrem očisty si vojaci dopriali trochu zábavy. 

V ďalšom je potrebné zmieniť sa o prítomnosti banderovcov v tom regióne, ktorí vojakom sťažovali prácu pri odmínovaní a to častými prechodmi z Poľska na naše územie. Prechody sa postupne stupňovali a preto do mínových polí museli vojaci nosiť samopaly. To značne sťažovalo prácu odmínovačov. Z toho dôvodu bola aj každá odmínovacia skupina strážená jedným vojakom. Skupiny vojakov boli neustále sledované banderovcami a to preto, aby zistili, ktoré úseky boli odmínované, čím nadobudli istotu pri prechode našim územím. Zároveň tým zamedzovali  strátam na vlastných životoch. To sa im aj darilo, lebo neboli zaznamenané výbuchy na mínových poliach. Vojaci pri odmínovaní museli zvýšiť ostražitosť, čo im značne prekážalo pri práci. Byť stále v ostražitosti, pritom nešliapnuť na mínu, sledovať pred sebou zarastený terén, či tam nie je banderovec, nebola nijaká slasť. Bolo to dvojité nebezpečenstvo, ktoré nebolo možné podceňovať. Išlo o život, i keď to nik nepripúšťal. Jednoducho povedané, bola to veľká záťaž nervov. Pritom Banderovcom nechceli prísť s nikým do stretu, ich snahou bolo prejsť našim územím  bez povšimnutia. To sa však niekedy nestalo.  Keď bol niektorý z nich v blízkosti a v podozrení, musel sa podrobiť výpovedi. Stalo sa, že podozrivý hovoril, že pochádza  z  tej či onej dediny, preto V. Lulák zobral auto a doviezol ho tam a presvedčil sa o pravde dotyčného. Úlohou týchto vojakov nebolo vyšetrovať, ale po zadržaní odovzdať toho človeka. Vyskytli sa prípady, že  hranice prekročili obyčajní občania z Poľska, tí to však urobili za účelom drobného obchodu, aby si zarobili na živobytie. V Poľsku v blízkosti našich hraníc bola v tom období veľká bieda a hlad, čo nútilo týchto ľudí k takémuto počínaniu. Aj pri tom vojaci museli byť opatrní  a nedôverovať každému, pretože banderovci používali rôzne klamstvá, aby  prešli naše hranice. Keď tieto prechody narastali, pristúpilo sa k protiopatreniam, že začalo sa obsadzovať hranice a budovať obranné bunkre ľahkého typu. Vojaci v tomto období odmínovali úsek od Dukly po Becherov. Popri svojej práci pomáhali slovenským jednotkám pri budovaní tohto opevnenia, lebo v ženijnom odbore sa vyznali. Priestor, kde sa budovalo opevnenie museli prednostne odmínovať. Po obsadení týchto ľahkých opevnení na hraniciach slovenskými jednotkami nastal určitú dobu  kľud a zdalo sa, že  banderovci nebudú tak suverénne prechádzať. Bola to však len domienka. Za niekoľko dní nastal akýsi zvrat v strážení a prechody neznámych ľudí začali narastať.
 
Čo sa dialo na stráženom úseku sa za krátky čas zistilo. Stalo sa, že v noci okolo 24. hodiny sa začala streľba v danom priestore. Pri tejto situácii sa dali do pohybu pohotovostné jednotky, ktorým sa hovorilo prepadové skupiny. Po vyhlásení poplachu vyrazili smerom k hraniciam proti banderovcom. Neboli však úspešní, nestretli sa s odporom a vyšli naprázdno. Takéto prípady sa opakovali  často. Počas týchto udalosti nadviazal V. Lulák  kontakt s dôstojníkom obranného spravodajstva, ktorý bol prechodne nasadený v priestore  N. Komárnika. Spolu dôkladne prebrali celú situáciu, ktorá sa v tom čase diala. Prišiel deň a hodina, keď sa spoločne aj so šoférom vybrali na prieskum. Pred 23. hodinou vyrazili spoločne smerom na Smilno. V Zborove odbočili smerom k poľským hraniciam.  Minuli rozbúranú colnicu a dostali sa  asi 200 metrov k bunkrom a čakali. Míny im nehrozili, lebo tento priestor bol už dôkladne preverený. Vybrali si miesto, aby dobre videli a počuli. Asi za hodinu bolo počuť cudziu reč, medzitým i slovenčinu, zrejme sa obidve strany dohovárali o prechode. Bol to dojem, ktorý v priebehu pol hodiny sa stal pravdivým. V skutočnosti sa vojaci  dohovárali, aby prechod z druhej strany mal hladký priebeh, čoho dôkazom bol aj použitý alkohol . Asi hodinu až dve po prechode banderovcov sa začala paľba , ktorá po čase utíchla . Vidieť bolo prechádzajúce postavy, ťažko ale bolo odhadnúť koľko ich bolo. Po streľbe vyrazili do terénu prepadové  jednotky, ale bez výsledku.Takéto prípady sa opakovali viackrát. Zhodne bolo konštatované, že podozrenie je pravdivé. Potom spoločne  sa dostali až k bunkrom a neverili vlastným očiam, čo všetko zbadali. Pod  pričňami boli fľaše od alkoholu, ktorý bol použitý minulú noc. Táto skutočnosť  presvedčila dôstojníka z obranného spravodajstva a V. Luláka o tom, prečo tak ľahko prechádzajú banderovci cez naše územie. Zistenú skutočnosť dôstojník obranného spravodajstva išiel ohlásiť na veliteľstvo RUKA do Prešova. Bolo rozhodnuté, že jednotky zo slovenských posádok budú vymenené za iné. To sa uskutočnilo do týždňa a prišli jednotky z Moravy. Nastal kľud a prechody banderovcov až na výnimky sa  neobjavovali. Tu je potrebné povedať, že okrem vojakov s banderovcami v tom čase  sympatizovali aj jednotlivci  z bezpečnostných staníc. Tak tomu bolo aj vo Svidníku, keď V. Lulák sa od mladého bezpečáka dozvedel, že na ich stanici pred pár dňami bol dôstojník od banderovcov,  ktorý dojednával nejakú vec. Podobný prípad bol aj pri Prešove, kde bola zaznamenaná spolupráca bezpečákov  s banderovcami. Aj z radov civilných občanov  boli sympatizanti banderovcov.  Bola  tu  príprava  na  voľby a prebiehal veľký zápas o moc. Na východnom Slovensku v tom období mala silné pozície Demokratická strana. Pobyt pražských odmínovačov v regióne pod Duklou v roku 1946 sa pomaly chýlil ku koncu a pre všetkých a teda i pre štábneho rotmajstra  Václava Luláka zanechal tento pobyt spomienku, ktorá mu v pamäti utkvela na celý život. Nevídané a nepredstaviteľné množstvo mín, stovky bunkrov na svahoch Dukly a prejsť tento terén, to bolo nad ľudské sily. Vtedy poznal, čo znamená vrátiť sa domov cez tento nebezpečný terén. V spomienkach stále vzdával úctu týmto bojovníkom. 

Zdrvujúci bol pohľad  na okolité lesy, kde bolo porozhadzované rôzne strelivo, mnoho kostier zabitých koní a ľudí. Telá mŕtvych sa zbierali do obyčajných pozbíjaných rakiev. Pri likvidácii tejto nebezpečnej munície  títo odmínovači zachránili mnoho ľudských životov, lesnej zveri a dobytka. Poučili mnoho občanov ako majú postupovať pri nálezoch ostávajúcej munície a mín. Sprístupnili mnoho zahradok, poškodených domov, ciest, lesov, kde mal človek prístup. Všetci si uvedomovali dôležitosť tohto odmínovania, ktoré s pocitom spokojnosti urobili. Pritom nepoznali deň, hodinu, ani sekundu, kedy sa skončí ich život. Obetovali sa pre tento krásny, ale zbedačený ľud pod Duklou a Svidníkom.     
 
Dr. Jozef  R o d á k 
/spracované zo spomienok V. Luláka a archív. materiálov/

Foto:
Ruky ženistu,  Dukelský preismyk