RUSÍNSKA A UKRAJINSKÁ MENŠINA PO VZNIKU PRVEJ SLOVENSKEJ REPUBLIKY 

Ak podkarpatskí Rusíni budú mať ešte niekedy nejakú históriu, terajšie obdobie budúci dejepisec označí iste ako periódu najhlbšieho temna.“1 Týmito slovami charakterizoval významný rusínsky žurnalista Alexej Iľkovič situáciu rusínskeho obyvateľstva v období druhej svetovej vojny. Hoci sa mýlil, pretože to najhoršie obdobie nastalo až po odstúpení Podkarpatskej Rusi Sovietskemu zväzu a víťazstve KSČ v Československu, ocitli sa Rusíni pod Karpatami a na východnom Slovensku vo veľmi ťažkej situácii už v roku 1939.

Okupácia Podkarpatska Maďarskom v marci 1939 totiž priniesla len niekoľko formálnych funkcií exponentom maďarofilského hnutia, ale pre masy rusínskeho obyvateľstva fakticky znamenala, až na pár kozmetických úprav, návrat do obdobia 19. storočia. Horthyho režim nesplnil takmer nič zo sľubov o veľkorysej národnostnej politike a Rusínov vnímal viac-menej len ako rusínsky hovoriacich maďarských občanov. Postavenie Rusínov na Slovensku bolo síce priaznivejšie, avšak boj za svoje národné práva museli absolvovať skoro odznova.

Oficiálna ideológia za slovenského štátu považovala národný princíp za hybnú silu všetkých štátotvorných procesov a základ politického života v krajine. Táto doktrína rozdeľovala obyvateľstvo do troch skupín. Slováci a Nemci predstavovali občanov prvej kategórie, kým príslušníci maďarskej a rusínskej menšiny boli akceptovaní len ako „trpené“ spoločenstvá. Židia a Rómovia, ktorých vyhlásili za „škodcov národa“ a „nepriateľov štátu“, boli fakticky zbavení občianskych, a neskôr i ľudských práv.

Postoj k rusínskej menšine komplikovali nejasné predstavy o jej národnej identite, ale aj veľmi silné rusofóbne a hungarofóbne predsudky, ktoré propaganda úspešne živila. Z tohto dôvodu aj opatrenia limitujúce politický život rusínskej menšiny boli prijaté so súhlasom a podporou zo strany slovenskej verejnosti. Týkali sa nielen potlačenia politickej aktivity Rusínov, ale aj zastavenia tlače a obmedzovania rusínskeho školstva. Preto v tejto súvislosti je zaujímavé poznať, ako reflektovali hlavní predstavitelia menšiny jej postavenie a možnosti v novej politickej realite.

Požiadavky Rusínov na Slovensku sa zmierňovali od ich rozhodnutia zotrvať v rámci autonómneho Slovenska v novembri 1938. Na porade ich predstaviteľov 12. januára 1939 vznikol istý reprezentatívny orgán nazvaný Vedúci výbor Rusínov na Slovensku, ktorý „bratské spolunažívanie Rusínov a Slovákov v rámci jednotného Slovenska v jeho doterajších hraniciach“ charakterizoval už ako historickú nevyhnutnosť.2

Memorandum slovenskej autonómnej vláde a vedeniu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany ale výbor predložil až 2. februára 1939. Žiadalo uznať svojbytnosť karpatoruského (rusínskeho) národa, vytvoriť sieť ruských škôl všetkých stupňov, zastaviť útoky vedené proti gréckokatolíckej cirkvi pre jej rusínsky charakter a zriadiť funkciu štátneho tajomníka pre záležitosti rusínskej menšiny. Od slovenskej vlády ale výbor očakával, „aby nám ponechala voľný kultúrny vývoj a nenanucovala nám z politickej oportunity kultúru, resp. jazyk ukrajinský, po prípade slovenský.“ Pravda, niektoré požiadavky boli preexponované, ako napríklad vyučovanie ruského jazyka v triedach nad 20 % žiakov gréckokatolíckeho vyznania, resp.vytváranie ruských oddelení na vysokých školách.3

18. februára 1939 bola v Prešove za účasti dr. G. Fritza podpísaná slovensko-rusínska dohoda. V nej sa už nehovorilo o autonómii, ale len o kultúrno-národných požiadavkách.4 Významnú úlohu v prospech ústupkov Rusínov v tomto smere zrejme zohrali aj poplašné správy, že sa Maďarsko a Poľsko dohodli na rozdelení Podkarpatskej Rusi a v tejto súvislosti môže byť anektované aj východné Slovensko až po Prešov.5 Vznik Slovenskej republiky a maďarská okupácia Podkarpatskej Rusi i časti východného Slovenska znamenali isté izolovanie tunajších Rusínov a ďalšie oslabenie ich politických ambícií. V dôsledku tzv. malej vojny koncom marca 1939 Maďarsko totiž získalo časti okresov Sobrance a Snina o rozlohe 1 897 km2 so 69 630 obyvateľmi, vrátane 36 rusínskych obcí.6

Rusíni žili vo väčšom či menšom počte v ôsmich okresoch Šarišsko-zemplínskej župy, ktorá bola zriadená zákonom č. 190/1939 Slovenského zákonníka s pôsobnosťou od 1. januára 1940.  Obmedzenia zo strany nového režimu sa najzreteľnejšie prejavili v politickej oblasti. Ruská národná rada pod vedením kanonka Teodora Rojkoviča síce formálne jestvovala aj naďalej, tajomník V. Karaman bol však zatknutý a činnosť Rady župné orgány zastavili ústnym zákazom. Prvý pokus o založenie Ruskej strany a Ruskej gardy v novembri 1939 nebol úspešný a rovnaký osud postihol aj Rusínsku národnú stranu, ktorú na jar roku 1940 zakladal poslanec Anton Simko.

Общество имени Александра Духновича, ktoré viedol kanonik Simeon Smandray, vyvíjalo len kultúrno-osvetovú a spoločenskú činnosť. Spoločnosť dobre pracovala v Medzilaborciach, kde na jej čele stáli dr. I. Pješčak, V. Kolenka, I. Prokypčak a G. Mlynarič. Malo značnú podporu v redakcii tamojšieho týždenníka Новое время. Pod vedením ruského emigranta Ing. M. Bilinského tam pôsobil aj Ruský skaut, ktorý v letných mesiacoch v Palote organizoval tábory pre mládež.7 Общество имени А. Добрянского
v Bratislave a spolok Вагабунт boli študentskými organizáciami bez politického vplyvu, rovnako ako spolky ruských a ukrajinských emigrantov. 8

V roku 1939 sa začali aktivizovať aj bývalí exponenti autonómnej vlády Podkarpatskej Rusi A. Vološin, S. Kločurak a J. Revay, ktorí svojho času navrhovali vytvoriť konfederáciu Zakarpatska a Slovenska pod záštitou Nemecka. Politické organizovanie menšiny však čiastočne ovplyvnil len J. Revay, ktorý sa istý čas zdržiaval na Slovensku. Prispel k aktivizácii utečencov, ale aj tých príslušníkov tunajšej minority, ktorí sa hlásili za Ukrajincov. 

Ich vedúcim predstaviteľom sa stal dr. Ing. Vojtech Geletka, bývalý úradník autonómnej vlády v Chuste, ktorý sa stal pracovníkom Slovenskej národnej banky v Bratislave. Vypracoval plán riešenia rusínskej otázky vychádzajúci z tézy o ukrajinskej národnostnej príslušnosti Rusínov, ktorá vtedy vyhovovala cieľom nemeckej politiky v strednej a východnej Európe. Z jeho iniciatívy v novembri 1939 obnovila svoju činnosť aj organizácia Просвіта, ktorej predsedom bol kanonik Jozef Ďulaj.9

V. Geletka a jeho stúpenci síce nevylučovali istú spoluprácu s RNR, avšak jej vedenie obviňovali z maďarónstva. Týmto spôsobom získavali aj sympatie slovenskej vlády, ktorá súhlas so vznikom politickej strany, ale aj oficiálne akceptovanie národnej skupiny, podmienila zjednotením ruského a ukrajinského smeru. Pokus o dohodu „vo vyššom záujme“ medzi lídrami oboch táborov sa uskutočnil pod záštitou eparchie 17. novembra 1940, no viedol len k dočasným úspechom.10

Jedným z nich bolo odovzdanie memoranda podpredsedovi vlády Alexandrovi Machovi 1. decembra 1940 počas jeho návštevy v Prešove. Požadovalo povolenie novín, registráciu rusínskej politickej strany, ako aj vydávanie ruských učebníc, pomerné zastúpenie Rusínov a Ukrajincov v štátnych službách a účinnú investičnú politiku v regióne východného Slovenska. Priamou reakciou vlády bolo povolenie vydávania rusínskeho týždenníka Новое время, ktorého prvé číslo vyšlo 14. decembra 1940.11

Značné napätie v regióne vyvolávali prípravy na sčítanie ľudu ku dňu 15. decembra 1940. Biskup P. P. Gojdič obežníkom z 21. októbra 1940 vyzval správcov farností, aby vhodne poučili veriacich o význame sčítania a o ich mravnej povinnosti prihlásiť sa k svojej národnosti. Súčasne doporučil, aby Rusíni, Rusi, Ukrajinci, Rusnáci atď. kvôli jednotnosti uvádzali rusínsku národnosť. 12 Napriek tomu, v dôsledku celkovej atmosféry, sa v porovnaní s rokom 1938 k Rusínom prihlásilo o 7 471 osôb menej.13 Uvedené sčítanie obyvateľstva bolo od začiatku zo strany Rusínov predmetom ostrej kritiky. Zákon č. 265/40 zo dňa 8. októbra 1940, ako aj  vládne nariadenie č. 275/40 Slov. zák. z 13. októbra 1940 totiž sčítanie upravovali tendenčným spôsobom. Údaje o sčítaných osobách evidovali komisári, v prípade ich pochybností rozhodovali okresné úrady, pričom
odvolanie sa poškodeného nemalo odkladný účinok.

Zákon mal súčasne represívny aspekt. Veľmi voľnou formuláciou stanovoval tresty za tzv. nabádanie k uvádzaniu nepravdivých dát, ktoré štátna moc v maximálnej miere využívala. Hoci obviniť biskupa P. Gojdiča sa neodvážila, viaceré osoby, ktoré propagovali jeho výzvu, najmä gréckokatolícki kňazi a učitelia ruských škôl, boli trestne stíhaní a odsúdení na vysoké peňažité tresty s alternatívou väzenia.

Výsledok sčítania z decembra 1940 vládne štruktúry využívali na ďalší tlak smerujúci k obmedzeniu počtu rusínskych škôl na východnom Slovensku. Začalo sa hovoriť o likvidáciu ruskej učiteľskej akadémie v Prešove, resp. o jej nahradení paralelnou triedou na učiteľskom ústave v Michalovciach. Pripravoval sa návrh na limitovanie kapacity ruského gymnázia, resp. na jeho  premiestnenie do Medzilaboriec, a na zavedenie slovenského vyučovacieho jazyka aj na národnom stupni škôl. Župné a policajné orgány v Prešove už v máji 1940 presadzovali zrušenie ruskej meštianskej školy v Prešove vedenej D. Zubrickým s tým, že môže ďalej fungovať ako gréckokatolícka meštianska škola s vyučovacím jazykom slovenským.14

Vďaka zákonu č. 309/1940 z 26. novembra 1940, ktorým ľudové školstvo prešlo do kompetencie cirkví, bola situácia na národných školách síce priaznivejšia, ale napriek tomu v 75 školách a v 113 triedach bola zavedená ako vyučovací jazyk slovenčina. Práve túto skutočnosť vytkol biskup Gojdič A. Machovi v príhovore na slávnostnej večeri v Prešove v decembri 1940.15 Napokon, rusínske národnostné školstvo tvorili dve materské školy, 165 ľudových škôl s 368 triedami, jedna meštianska škola so šiestimi a 2 stredné školy s 11 triedami.16

Ďalším problémom sa stali spory ohľadom veľmi populárneho Gréckokatolíckeho kalendára. Do roku 1941 bol eparchiou vydávaný jednotný juliánsky kalendár v Prešove. Od roku 1941 vychádzali dva kalendáre: rusínsky (juliánsky) a slovenský (gregoriánsky). Ordinariát bol ochotný ustúpiť a prijať gregoriánsky kalendár, žiadal to však formulovať ako vládne nariadenie. Pravdepodobne išlo aj o reminiscenciu na obdobný pokus biskupa Š. Novaka v roku 1915 a na jeho neúspech.17

Existujúce pomery vyžadovali využiť všetky možnosti na ochranu a podporu záujmov rusínskej a ukrajinskej menšiny a v prospech rusínskeho národného hnutia. Predseda RNR T. Rojkovič sa v tomto zmysle obracal aj na nemecký konzulát v Prešove. Pomáhal mu v tom vedúci Deutsche Partei v Prešove dr. Bruno Kolb. Už od polovice októbra 1940 existovala v tomto smere spolupráca aj s predstaviteľom maďarskej národnej skupiny v meste dr. J. Kissóczym, ktorý bol právnym zástupcom eparchie.

T. Rojkovič koncom roku 1940 pripravil koncept memoranda pre nemeckého konzula v Prešove Petra von Woinowicha, ktoré odôvodňoval zastavením činnosti RNR, zatknutím V. Karamana, novými prekážkami pri zakladaní rusínskej politickej organizácie zo strany slovenských úradov a prípravami sčítania obyvateľstva. V zmysle Ústavy Slovenskej republiky sa dožadoval zriadenia štátneho sekretariátu pre rusínsku národnú skupinu a formuloval požiadavky menšiny, ktoré boli v kompetencii ministerstva
vnútra a ministerstva školstva a národnej osvety (MŠaNO).

Na úseku ministra vnútra išlo o primerané zastúpenie a rovnoprávne postavenie Rusínov v štátnej a verejnej správe, o priznávanie slovenského štátneho občianstva rusínskym a ukrajinským utečencom, ako i o opätovné povolenie ruských nápisov a tlače. MŠaNO malo zabezpečiť umiestnenie rusínskych učiteľov do rusínskych škôl, zastavenie prebiehajúcich previerok štátneho občianstva profesorov na stredných školách a primerané finančné dotovanie rusínskeho školstva.18

Podľa priznania T. Rojkoviča, pamätný spis nemeckému konzulovi napokon neodovzdal, avšak obdobný dokument poslal nemeckým orgánom už predtým. Urobil tak prostredníctvom sekretariátu Deutsche Partei v Prešove a P. Mittnachta, pracovníka propagačného oddelenia nemeckej okupačnej správy v Prahe. Cieľom tejto akcie podľa slov autora bolo, aby nemecké vládne miesta vhodne pôsobili na slovenských predstaviteľov a presvedčili ich k chápavejšiemu prístupu k Rusínom a k ich problémom.19 

V priebehu roku 1941 sa T. Rojkovič stal pôvodcom iného nemecky koncipovaného memoranda, ktoré sa okrem nemeckých orgánov dostalo do rúk vtedajšiemu vedúcemu predstaviteľovi rusínskej a ukrajinskej menšiny 

Ing. Vojtechovi Geletkovi. Memorandum nazvané Príčiny nespokojnosti a rozšírenia sa boľševického zmýšľania medzi Rusínmi (Ruthenmi) na východnom Slovensku vychádza z kritiky národnostnej politiky Slovenskej republiky vo vzťahu k Rusínom. Ich „neudržateľné“ postavenie považuje aj za hlavnú príčinu šírenia komunistických názorov v ich radoch.

Konkrétne sťažnosti autor formuluje v podobe dvadsiatich bodov, ktoré sa týkajú všetkých oblastí života menšiny. Základ odnárodňovania videl v snahe skresľovať početnosť Rusínov pri sčítaniach obyvateľstva. Za hlavné nedostatky v politickej sfére označil absentovanie politickej strany rusínskej menšiny, nekompetentnosť poslanca Antona Simku a spôsoby získavania Rusínov za členov HSĽS. Na druhej strane, vláde vyčíta, že neriešila otázku zaostávania regiónu, zvlášť nízku úroveň komunikácií.

Vo verejnom živote regiónu pôsobili hlavne Slováci, ktorým radili často neschopní karieristi, pričom rusínski úradníci boli bez miesta alebo premiestnení do iných častí Slovenska. Rusíni boli veľmi slabo zastúpení aj v ozbrojených zložkách, zvlášť v radoch dôstojníkov. K denacionalizácii, podľa memoranda, smerovalo tiež zastavenie nezávislej rusínskej tlače, provládny duch novín Новое время a protirusínske články v slovenských periodikách.

Najviac výhrad sa dotýkalo rusínskeho školstva. Išlo o zavedenie slovenského vyučovacieho jazyka do 75 rusínskych ľudových škôl podľa výsledkov sčítania obyvateľstva i o snahu zrušiť ruskú učiteľskú akadémiu v Prešove a premiestniť ruské cirkevné gymnázium do Medzilaboriec. Isté protesty vyvolávali aj rôzne prieťahy pri udeľovaní slovenského občianstva profesorom ruských stredných škôl a odmietanie subvencií týmto školským inštitúciám.

Ako veľkú krivdu vnímal osnovateľ memoranda zastavenie kongruy 24 kňazom, ktorí sa podieľali na rusínskej kampani pri sčítaní obyvateľstva v decembri 1940, sponzorované vydanie modlitebnej knižky a kalendára v slovenskom jazyku a zatknutie aktivistov, ktorí presadzovali zavedenie rusínskeho vyučovacieho jazyka v slovenskej škole v Závadke, v okrese Spišská Nová Ves, vrátane bojkotovania povinnej školskej dochádzky.20 V záujme odstránenia príčin všeobecnej nespokojnosti rusínskeho obyvateľstva na východnom Slovensku autor memoranda uviedol celkom 19 požiadaviek. V politickej oblasti žiadal hlavne zriadenie úradu štátneho tajomníka, menovanie Rusínov do štátnych úradov a verejných funkcií, a to vrátane župana, výmenu pasívneho poslanca A. Simka, povolenie rusínskej politickej strany i novín a realizáciu spravodlivého sčítania obyvateľstva s uverejnením jeho výsledkov v lehote troch mesiacov.

Druhá skupina požiadaviek sa týkala otázky rusínskeho školstva, jazyka a nápravy krívd, ktoré v tejto súvislosti vznikli. Autor memoranda predpokladal vytvorenie rusínskych škôl v rusínskych obciach a výučbu cirkevno-slovanského jazyka a cyriliky na gréckokatolíckych školách. Na úseku stredných škôl sa požadovala štátna finančná podpora, priznanie štátneho občianstva profesorom, učiteľom a kňazom i obnovenie jazyka. rusínskeho ako vyučovacieho jazyka na meštianskej škole v Prešove. 21

Rok 1941 bol posledným z vojnových rokov, v ktorom sa ešte aktivizoval aj ukrajinský prúd. Dňa 2. marca 1941 sa v Prešove uskutočnilo valné zhromaždenie spolku Просвіта, ktorý mal vtedy 70 členov, z toho 30 v Prešove. Spolok sa pokúsil vydávať časopis Народне слово, avšak po vydaní prvého čísla bol zastavený. Za predsedu bol opäť zvolený J. Ďulaj, za podpredsedu I. Nevická a za tajomníka dr. V. Ivančo.22

V apríli roku 1941 V. Geletka cestoval po východnom Slovensku s cieľom získať podporu obyvateľstva pre ukrajinský smer. Pomáhal mu v tom protoihumen baziliánov v Medzilaborciach Š. Sebastián Sabol.23 Jednania medzi predstaviteľmi „ruského“ a ukrajinského smeru, ktoré inicioval V. Geletka z poverenia vlády, nepriniesli úspech. K dohode nedošlo, ba tieto aktivity vyvolali protesty rusínskych aktivistov okolo novín Новое время. Jedného z nich, Michala Boňka, v novembri 1941 vymenoval prezident dr. Jozef Tiso za poslanca slovenského snemu.24

Ako skutočný ochranca rusínskej menšiny, jej jazyka, školstva a kultúry vystupoval biskup Pavol Peter Gojdič. 25 Dostal sa tak do nemilosti vládnych kruhov, ktoré už kalkulovali s menovaním slovenského biskupa, resp. s prenesením sídla eparchie do Medzilaboriec. Množili sa sťažnosti na činnosť biskupského úradu, ktoré sa ukázali neopodstatnenými. Na druhej strane, postavenie a vplyv P. Gojdiča posilnila bula z 19. júla 1940, ktorou bol pápežom menovaný za sídelného biskupa prešovského.26

Pravda, župani Š. Haššík ani jeho nástupca A. Dudáš biskupovi ani jeho kapitule naďalej nedôverovali, jej činnosť prostredníctvom orgánov polície i odbočky ÚŠB starostlivo sledovali, pretože z cirkevných kruhov spravidla pochádzali vodcovia Rusínov a Ukrajincov na Slovensku. Pravda, od leta 1941, po napadnutí ZSSR Nemeckom a jeho satelitmi, sa podmienky pre národné hnutie menšiny výrazne skomplikovali, preto sa dostalo do zjavnej defenzívy.

Prirodzene, isté aktivity sa prejavovali aj v nasledujúcich rokoch, avšak neviedli k reálnym výsledkom. Takýto charakter mal škandál okolo kritického vystúpenia rusínskych poslancov v roku 1942, resp. snaha RNR presadiť zákon u rusínskej národnej skupine v slovenskom sneme. Naopak, druhý dych rusínske hnutie získalo po prelome na frontoch druhej svetovej vojny a po rozvinutí protifašistického odboja na Slovensku. To je však už ďalšia dejinná kapitola. 

Stanislav Konečný

Abstrakt
The author of this contribution suggests the political and social status of Ruthenians and Ukrainians
after the establishing of the Slovak Republic in 1939. It deals with their reactions to the
constitutional and political changes in Central Europe at the end of thirties and with the changes of
regime in Slovakia that had to be accepted and their adaptation to it. It characterizes in brief the
ambitions of Ruthenian and Ukraine minorities in Slovakia in the first decade of the war in the
Slovak Republic as well as their activities that had to be done to succeed in difficult conditions, to
preserve and to develop their national identity and culture. However, the efforts were not
successful; it was the basis for the national movement of minorities in the next years. 

Poznámky
1 Štátny archív (ŠA) Prešov, fond (f.) Odbočka Ústredne štátnej bezpečnosti (O ÚŠB), inventárne
číslo (i. č.) 1477, signatúra (sign.) Mat 3/30, kartón (kart.) 25. Rusíni v Maďarsku, č. 3645/41
prez., s. 32.
2  Tamže. Ruská otázka na Slovensku. Memorandum slovenskej vláde, č. 239/1939 prez., z 12. 1. 1939. 
3 ВАНАТ, І.: Нариси історії українців східної Словаччини ІІ (1938-1948). Братіслава, Пряшів :
СПН – Відділ української літератури, 1985, s. 82. 
4 КОВАЧ, А.: До проблеми словацько-українських міжнаціональних взаємин. In: ЧУЧКА. П.
et al. (eds.): Українськи Карпати: етнос, історія, культура. Ужгород : Видавництво “Карпати”,
1993, s. 245.
5 VÁVRA, F.- EIBEL, J.: Viedenská arbitráž – dôsledok Mníchova. Bratislava : Osveta, 1963, s. 103-104. 
6 DEÁK, L.: Hra o Slovensko: Slovensko v politike Maďarska a Poľska v rokoch 1933 – 1939.
Bratislava : Veda, 1991, s. 192. Pozri tiež TENŽE: Agresia Maďarska proti Slovensku v marci 1939.
In: Malá vojna. Vojenský konflikt medzi Maďarskom a Slovenskom v marci 1939. Bratislava :
Slovakia Plus, 1993, s. 20.
7 Archív Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v Levoči (A MV SR), f. B 10 – 7, inventárna
jednotka (i. j.) 75. Zápis o výpovedi s obvineným A. Kavčákom z 18. 8. 1952, s. 5-6. 8
Podrobnejšie pozri A MV SR, f. 
B 10, i. j. 1.
9 ВАНАТ, І.: Нариси історії..., s. 86-89. 
10 ŠA Prešov, f. O UŠB, i. č. 1477, sign. Mat 3/30, kart. 25, č. 7927/40 prez. 
11 КОВАЧ А.: Національна політика Словацької Республіки по відносенню до русинів-українців (1939-1945 г.г.). In: Жовтень і українська культура. Пряшів : КСУТ, 1968, s. 139-140. 
12 Распоряженія Епархіяльного Правительства Пряшевскаго и Апостольской Администратуры епархіи Мукачевской въ Пряшеве, roč. 1940, č. 9, s. 70. 
13 ВАНАТ, І.: Нариси історії..., s. 91. 
14 КОВАЧ, А. М.: Крокували в ногу з часом. Школа і життя, roč. 6, 1969, č. 8, s. 3. 
15 ŠA Prešov, f. O UŠB, i. č. 1477, sign. Mat 3/30, kart. 25, č. 829/1940 prez. 
16 MÁTEJ, J.: Školská výchova za takzvaného slovenského štátu (so zreteľom na všeobecnovzdelávaciu školu). Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1958, s. 64.
17 DUDÁŠ, A.: Rusínska otázka a jej úzadie. Buenos Aires : Zahraničná Matica slovenská, 1971, s. 81-82. 
18 ŠA Prešov, f. O UŠB, i. č. 886, sign. R 82/152, kart. 16. Teodor Rojkovič, gr.kat. kanonik, návrh
na dodanie do zaisťovacieho tábora. 
19 Tamže. Zápisnica napísaná s vypočúvaným Teodorom Rojkovičom dňa 3. februára 1941, s. 8. 
20 Tamže. Referátny hárok č. 237/2/1942, s. 1-3. 
21 Tamže, s. 4-5.
22 A MV SR, f. B 10 - 7, i. j. 2. Spolok Prosvita v Prešove – usporiadanie valného zhromaždenia 2. 3.
1941, hlásenie.
23 AMV SR, f. U O12, i. j. 750. Ukrajinci východného Slovenska (prehľad z roku 1962), s. 32. 
24 KOVAČ, A.: Rusíni - Ukrajinci a upevňovanie národnostného súladu v Slovenskej republike (v intenciách národnostného katastru). In: BYSTRICKÝ, V. (Ed.): Slovensko v rokoch druhej svetovej vojny. Bratislava : Slovenská národná rada – Historický ústav SAV, 1991, s. 137. 
25 ŠTURÁK, P.: Otec biskup Pavol Gojdič, OSBM (1888-1960). Prešov : Vydavateľstvo Michala
Vaška, 1997, s. 80-81.
26 POTAŠ, M.: Dar lásky: Spomienky na biskupa Pavla Gojdiča, OSBM. Prešov : Rád sv. Bazila
Veľkého vo Vydavateľstve USPO, 1999, s. 321. 


Zdroj:
SLOVENSKÁ REPUBLIKA  1939 – 1945
OČAMI MLADÝCH HISTORIKOV IV
Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie
Banská Bystrica 2005
https://www.ff.umb.sk/app/cmsFile.php?disposition=a&ID=567

Foto: Ilustračné
Územie 1. SR; sivým je vyznačená Nemecká ochranná zóna; červeným územia zabraté Maďarskom po Viedenskej arbitráži; modrým územie zabraté Maďarskom po Malej vojne; zeleným Jarovce, Rusovce, Čunovo – územie, ktoré aj počas 1. ČSR a do roku 1947 patrilo k Maďarsku; žltým Petržalka a Devín – územie zabraté Nemeckom
Zdroj: Wikipedia