Ad: Boris Zala: November 1989 a utváranie bezbrehého kapitalizmu

Ad: Boris Zala: November 1989 a utváranie bezbrehého kapitalizmu
16.11.2019

Tí, ktorým ste slúžili, priniesli dnešný marazmus, pán Zala

Snažím sa vyvarovať vo svojich článkoch a verejných vystúpeniach expresívnych vyjadrení, ale v tomto prípade nemôžem začať inak než konštatovaním, že väčšiu znôšku nezmyslov na jednom mieste som už dávno nečítal. Pôvodne som na článok Borisa Zalu ani nechcel reagovať, ale potom som si uvedomil, že takéto názory sú nielen nepodložené a hlúpe, ale aj nebezpečné, o to viac, ak sú šírené v takom dôležitom mienkotvornom denníku, akým Denník N nesporne je.

Boris Zala sa snaží čitateľov presvedčiť, že naším najväčším problémom je „bezbrehý kapitalizmus“ a že zásadná chyba sa stala hneď po novembri 1989, keď sa „gálovské krídlo VPN“ priklonilo k „šokovej terapii Václava Klausa“ a Zalovi favoriti, gradualisti Komárek a Kočtúch, prehrali svoj súboj o podobu postkomunistickej ekonomickej transformácie. Povedané slovami Borisa Zalu, dnešné problémy máme najmä preto, že reprezentácia novembrovej revolúcie „ľahostajne a nekriticky podľahla zvodom nekultivovaného kapitalizmu. A to v jeho najhoršej povojnovej podobe formovanej neoliberálnou doktrínou“.

Boris Zala si pri svojom mene píše, že je publicista, filozof a politik. To všetko možno je, určite však nie je ekonóm, nebráni mu to však vynášať súdy o správnosti alebo nesprávnosti postkomunistickej ekonomickej transformácie a hospodárskej politiky. A tak to potom aj vyzerá.

Najskôr trochu histórie. Počas novembra 1989 a tesne po ňom bola ekonomická transformácia naozaj spájaná najmä s menom Valtra Komárka, riaditeľa Prognostického ústavu ČSAV a reformného ekonóma z roku 1968. V prvej ponovembrovej vláde národného porozumenia vykonával funkciu prvého podpredsedu vlády a čakalo sa, že on bude architektom reforiem. Václav Klaus bol v tej istej vláde federálnym ministrom financií.

Už na jar 1990 sa však ukázalo, že Valtr Komárek žiadnu ucelenú a konzistentnú koncepciu transformácie nemá. Naopak, Václav Klaus so svojím tímom predložili jasný program, ktorým presvedčili (na rozdiel od Komárka) všetky tri vlády (federálnu aj republikové) aj vedenie vtedajšieho Občanského fóra a Verejnosti proti násiliu. Výsledkom tejto programovej prehry bol odchod Valtra Komárka z federálnej vlády na jar roku 1990.

Po prvých slobodných voľbách v júni 1990 sa Komárek stal poslancom a Klaus pokračoval ako federálny minister financií. Jeho koncepcia bola prijatá materiálom Scenár ekonomickej reformy vo vládach a parlamentoch a po niektorých predprípravných krokoch spustená k 1. januáru 1991. K slovenským ekonómom okolo Hvezdoňa Kočtúcha (najmä zo združenia NEZES – Nezávislí ekonómovia Slovenska) treba povedať, že tí nikdy so žiadnou reálnou koncepciou neprišli.

Klausova „šoková terapia“ v skutočnosti nebola ani Klausova, ani šoková. Už o rok skôr (od 1. januára 1990) bol takmer identický program spustený v Poľsku pod vedením Leszka Balcerowicza, takže ak bol niekto reformným pionierom a autorom tejto reformnej koncepcie, tak to bol práve on. „Šokovou“ ju začali nazývať jej neprajníci, ktorí buď naozajstnú systémovú zmenu nechceli, alebo jej nerozumeli, alebo sa jej báli. Gradualistický prístup (teda pomalý a postupný prechod z centrálne plánovanej na trhovú ekonomiku) síce mal svojich akademických podporovateľov (Peter Murrell, Olivier Blanchard, Michael Kremer), som si však istý, že ekonómovia NEZES-u o nich ani netušili.

Dnes už máme k dispozícii dostatok dát a empirických údajov na to, aby sme mohli povedať, že je to presne naopak, ako tvrdí Boris Zala – Slovensko malo obrovské šťastie, že v rokoch 1989 – 1992 bolo súčasťou Československa a že sa zviezlo na Klausových (Balcerowiczových) reformách. Ak by to tak nebolo, tak by nás nečakal osud Maďarska alebo Slovinska, ale skôr Bulharska, Rumunska alebo Ukrajiny. Po páde komunizmu totiž v strednej a východnej Európe prebehli nie dva, ale tri základné modely transformácie. Prvý, radikálny (podľa jeho kritikov nazývaný šoková terapia), v Poľsku, Československu a baltských krajinách, druhý, gradualistický, v Maďarsku a Slovinsku a tretí, spontánny a neriadený, v Bulharsku, Rumunsku, na Ukrajine a v ďalších postsovietskych republikách.

Gradualistický model mohol v Maďarsku a Slovinsku relatívne dobre fungovať, pretože viaceré čiastkové trhové reformy už robili v priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, kým československá ekonomika bola až do roku 1989 totálne zoštátnená a patrila k najrigidnejším centrálne plánovaným ekonomikám.

Len na ilustráciu: v Maďarsku už od roku 1968 čiastočne zrušili direktívne plánovanie a centrálne určovanie výrobných kvót a tiež čiastočne liberalizovali ceny. V roku 1982 vstúpilo Maďarsko do Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky a povolilo vznik súkromných podnikov. V roku 1986 prijali bankrotový zákon, v roku 1987 dvojstupňový bankový systém a v roku 1988 štandardný trhový daňový systém s daňou z pridanej hodnoty. Aj v Poľsku bola v osemdesiatych rokoch uskutočnená čiastočná liberalizácia centrálne plánovanej ekonomiky, aj keď menšia ako v Maďarsku.

V Československu do roku 1990 nič také neexistovalo, naša ekonomika bola úplne zošnurovaná a v miere regulácie a direktívnosti sa na ňu podobala azda len bulharská ekonomika. Takže, inak povedané, Maďarsko robilo gradualistické reformy už od roku 1968, aj preto tam mohlo ich pokračovanie ako-tak fungovať. Nehovoriac o tom, že maďarská otvorenosť umožňovala tamojším študentom a učiteľom študovať a učiť na západných univerzitách, a tak mali k dispozícii aj mnoho expertov, ktorí mali s fungujúcou trhovou ekonomikou praktické skúsenosti a teoretické znalosti. Podobne to bolo v Slovinsku.

Na Slovensku sme nemali ani jedno, ani druhé. Aj na základe toho tvrdím, že alternatívou voči „šokovej terapii“ by pre nás nebol maďarský alebo slovinský gradualizmus, ale bulharská či rumunská spontánna, neriadená transformácia.

Keďže komunizmus padol v roku 1989 takmer súčasne v celej Európe a keďže režim mal totožné alebo veľmi podobné systémové charakteristiky (okrem uvedených rozdielov v Maďarsku a Slovinsku), môžeme dnes tvrdenia Borisa Zalu podrobiť skúške dátami (zdroj – Jan Švejnar a kol.: Česká republika a transformace ve střední a východní Evropě, Academia, 1997). Porovnajme Česko, Slovensko, Poľsko, Maďarsko, Bulharsko a Rumunsko. Vo všetkých uvádzaných krajinách došlo už v roku 1994 k ekonomickému rastu, celkovo však boli roky 1989 až 1994 obdobím ekonomického poklesu. No veľmi rôzneho – kým v Poľsku to bolo -8 %, v Česku -15,1 %, na Slovensku -19,0 %, v Maďarsku -19,7 %, v Bulharsku -35,8 % a v Rumunsku -35,9 %. Poľský rozdiel voči Česku a Slovensku sa dá vysvetliť tým, že poľské reformy sa začali o rok skôr, a teda skôr aj priniesli ekonomický rast. Slovenský pokles bol zase prehĺbený aj dôsledkami rozdelenia federácie k 1. januáru 1993.

Maďarský gradualizmus teda nepriniesol (napriek reformnému náskoku už od konca šesťdesiatych rokov) lepšie výsledky ako poľský alebo československý radikálny prístup. Nehovoriac o tom, že pokračovanie v tomto gradualistickom prístupe neskôr viedlo k ešte väčšiemu zaostávaniu. Maďarsko patrilo v deväťdesiatych rokoch v ekonomickej úrovni na tretie miesto (za Slovinskom a Českom) spomedzi všetkých postkomunistických krajín. Dnes ho už predbehli Slovensko, Poľsko, Estónsko a Litva, teda krajiny, ktoré nezvolili gradualistický, ale radikálny prístup. Rovnako Česko vystriedalo vtedy prvé Slovinsko.

Muníciou najväčšej ráže páli Zala vtedy, keď píše, že gálovským krídlom prijatá neoliberálna šoková terapia zaviedla systém, ktorý je slobodou „nekalej súťaže, korupcie, nelegálneho privlastňovania, daňových podvodov, finančných špekulácií, prania špinavých peňazí, podkopania zamestnaneckých práv, privatizácie súdnictva, polície atď.“. Teda že za všetok ten dnešný marazmus môže nesprávne zvolený model ekonomických reforiem pred takmer troma desiatkami rokov. To naozaj? Veď sme zvolili rovnakú „šokovú neoliberálnu terapiu“ ako Poľsko a tamojší podnikatelia považujú podľa prieskumu Svetového ekonomického fóra korupciu v poradí až za 13. najvážnejšiu prekážku podnikania (zo 16), kým na Slovensku (a aj v Albánsku, Moldavsku, Bulharsku a na Ukrajine) sa korupcia dostala na prvé miesto! Ako to? A ako je možné, že kým Česko je v nezávislosti súdnictva na 48. mieste zo 141 krajín sveta, Slovensko je až na 114. mieste? Veď sme tú, podľa Zalu fatálnu chybu, pred vyše tridsiatimi rokmi urobili spoločne.

Takže aby bolo jasné, pán Zala. Dnešný marazmus, ktorý tak pôsobivo vykresľujete a pripisujete akémusi osudovému zlyhaniu gálovského krídla vo VPN pred desiatkami rokov, spôsobil niekto úplne iný. Konkrétne Vladimír Mečiar a Robert Fico. Ten Fico, ktorému ste dlhé roky slepo a poslušne slúžili a precitli ste až vtedy, keď ste pochopili, že bruselské benefity sa pre vás u Fica skončili. Celý váš článok považujem len za naivnú snahu odviesť pozornosť od vašej vlastnej zodpovednosti. Asi považujete za prefíkané zviesť sa pri tejto príležitosti na narastajúcej protikapitalistickej vlne. Ja to považujem za perfídne a zákerné.

IVAN MIKLOŠ
Autor je bývalý podpredseda vlády a minister financií

Zdroj: 
https://dennikn.sk/1657067/ti-ktorym-ste-sluzili-priniesli-dnesny-marazmus-pan-zala/


 
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality