Ak si myslíte, že sankcie vyženú ľudí do ulíc, tak ste vôbec nepochopili Rusko

 

Ruska, ktorá odišla s rodinou do Talianska

 

Liliya Koloskova odišla pred šiestimi rokmi s manželom a synom na študijný pobyt do Talianska, z ktorého sa už do Moskvy nevrátili. Manžel v Moskve prežil rukojemnícku drámu počas teroristického útoku v divadle na Dubrovke a Liliya odmietla ďalej žiť v režime, ktorý sa vďaka propagande drží pri moci. Pre Postoj hovorí, že cíti veľkú hanbu za to, že Rusi napadli Ukrajinu. Svoj taliansky domov ponúkli utečencom z Ukrajiny i z Ruska.

 

Hovorili sme o tom, ako propaganda postupne menila nastavenie Rusov, prečo sa mentálne rozišli s generáciou svojich rodičov a prečo si myslí, že sankcie Západu nespustia v Rusku revolúciu. „​Ja som za svoj život, a to mám 38 rokov, zažila už trikrát, že som prišla o všetko, o všetky svoje úspory. Pre Rusov to nie je nič nové... Títo ľudia sú naučení strácať. Niečo si našetria a o všetko prídu. Potom sa to stane znova. Ľudia nejdú do ulíc, lebo majú strach, lebo vedia, že nič nezmôžu,“​ hovorí Liliya Koloskova.

 

Mala som obavu, keď sa ešte len zoskupovali vojská na hraniciach s Ukrajinou. Sledujem viacerých rozumných ruských analytikov, univerzitných profesorov, a nikto z nich neveril, že dôjde k vojne. Opakovali, že Rusko nemá ani prostriedky, aby začalo vojnu. Už vojna o Krym zhoršila ratingy Ruska a aj medzi ľuďmi sa hovorilo, koľko to ruskú spoločnosť stálo ekonomicky.

 

Rusko Krymom nič nezískalo, naopak, ekonomicky len stratilo. A odniesli si to opäť len bežní ľudia. Preto sa hovorilo, že druhá vojna tohto typu Putinovi ani Rusku nepomôže. Preto som sa upokojila, že vojnu určite nezačnú, že to bol len nátlak.

 

Mojou druhou teóriou bolo, že Putin chcel vojenskými cvičeniami odviesť pozornosť od procesu s Navaľným a od toho, čo sa vnútropoliticky deje v Rusku. Nebála som sa vojny.

 

Áno, ostala som v šoku. Plačem celý týždeň. Ešte tri dni pred začiatkom Putin vyhlasoval, že dodrží medzinárodné dohody, napriek tomu začal vojnu. Mnohí Rusi zamrzli v šoku. Aj tí, ktorí sú za Putina.

 

Talianske noviny na začiatku opisovali tri scenáre: že Rusom ide o Donecko a Luhansko, že si možno trúfne dôjsť k Odese alebo v najhoršom prípade možno až ku Kyjevu. Brala som to ako vtip. Keď však bolo jasné, že chce obsadiť Ukrajinu, povedali sme si, že je blázon.

 

Nie. Prvotný šok sa u nich pominul a nastúpil efekt propagandy. Môj manžel telefonoval s rodičmi a nespal potom dve noci.

 

Oni mu až s krikom hovorili, čo robia tí Ukrajinci, že sa sami bombardujú. Informácie majú len z ruskej televízie.

 

Pred dvoma rokmi som absolvovala počas leta štúdium psychoterapie na jednej súkromnej škole v Kyjeve, kde študovali aj Bielorusi, Rusi, Ukrajinci. Počas tohto leta som spoznala Ukrajincov a vznikli hlboké priateľstvá. Hoci sme rodičom hovorili, že máme informácie priamo od miestnych, nechceli nám veriť.

 

Sama som Ruska, mamu mám Rusku, môj otec pochádzal z Ukrajiny, narodil sa priamo v Donecku. Neskôr sa presťahoval do Ruska, no cítil sa byť Ukrajincom, celý život čítal ukrajinské knihy, aby nezabudol jazyk. Vnímam to celé o to citlivejšie.

 

Do Talianska ste ako rodina prišli kvôli formácii v kresťanskom spoločenstve. Prečo ste sa napokon s manželom rozhodli nevrátiť sa späť do Moskvy?

Všetci z nášho okolia nám v Moskve naznačovali, že nemyslíme ako Rusi. Manželovi kolegovia hovorili, aby radšej išiel na Západ, že sa tam so svojimi postojmi hodí. Rozišli sme sa názorovo aj s rodičmi.

 

Videli sme, že propaganda je čoraz silnejšia a ľudia nemajú pre svoje názory logické dôvody a opakujú len to, čo štátne médiá vydajú v ten deň. Hoci na druhý deň povedia pokojne opak, oni im aj tak veria.

 

Naši rodičia po vpáde Ruska na Ukrajinu tvrdili, že to bude trvať len pár dní, tak ako hlásala ruská televízia. Rodičia majú všetky svoje úspory v rubľoch uložené v banke. My sme ich upozorňovali, aby sa zariadili a zamenili ich za doláre, ale ani to nám nechceli veriť.

 

Dnes hovoria, že Rusi musia Ukrajincov oslobodiť. Všetky nezávislé médiá zavreli, každý, kto si dovolí zverejniť slovo vojna, dostane 15 rokov väzenia. Táto generácia nemá sociálne médiá, nedostanú sa k iným informáciám.

 

Ale stredná a mladšia generácia už isté okno do sveta má. Napriek tomu je v uliciach len zlomok Rusov.

Veľmi závisí od sociálneho statusu a veku. V generácii našich rodičov sú takmer všetci pod vplyvom propagandy.

 

Aktuálne koluje jeden vtip. Ruský vojak zavolá z frontu svojej mame a tá sa ho pýta, kto volá. Vojak odpovedá, že to som ja, tvoj syn. Mama odpovedá: ale v televízii povedali, že nemám syna, ale dcéru, už mi viac nevolaj. Krásne to vyjadruje absurdnosť propagandy. Ale adorovanie agresora je vlastne veľmi ľudskou reakciou na strach.

 

Všetko negujú. Otec môjho manžela má dva diplomy, jeden z inžinierstva a druhý z ekonómie. Vyučoval na univerzite, je to vzdelaný človek. Napriek tomu tvrdí veci, ktoré nedávajú zmysel ani na vedeckej úrovni.

 

Stále verí systému a s úsmevom nám aj dnes tvrdí, že dostávajú jedlo v potravinách len na prídel, teda kilo cukru, kilo múky, nikto si nemôže kupovať nič do zásoby. Oni sa tým mentálne vrátili do čias Sovietskeho zväzu a vôbec im to nevadí. Pre nich to nie je nič nové.

 

Vedia, ako žiť v takomto nedostatku, a pre vyššiu vec sa prispôsobia. Myslím si, že táto generácia sa nikdy neadaptovala do nových čias. Hoci mohli začať podnikať a zarobili si peniaze, väčšiu istotu mali v starom systéme.

 

V generácii ľudí, čo sa narodili v osemdesiatych rokoch a ktorí zažili ekonomický rast a nárast možností, sú najviac zastúpení odporcovia Putinovho režimu.

 

Medzi terajšími mladými je to zložitejšie. Oni vyrastali za éry Putina, ktorý je pri moci viac ako dvadsať rokov, nikdy nezažili zmenu. Plus sú zvyknutí starať sa len sami o seba, nezaujímajú sa o politiku alebo sociálne témy.

 

To je celkovo ruská črta, starať sa len o seba, o svoje prežitie. Môj syn ma prekvapil, keď chodil do školy v Moskve, už ako malý chlapec sa ma pýtal, koľko zarobí v tej alebo onej profesii. Spolužiaci medzi sebou hodnotili povolania podľa toho, kde sa najviac zarába. To bola jediná motivácia, prečo deti chodili do školy.

 

Ono sa to deje krok za krokom. Človek si pomaly zvykne úplne na všetko. Zažila som to v takej drobnej veci. Mala som malý byt s výhľadom na zeleň. Po čase sme však dostali správu, že pred našou bytovkou majú postaviť ďalšiu. Dva roky som bývala na stavenisku a pred oknami, vo vzdialenosti desať metrov od okien, mi rástla nová budova.

 

Z druhej strany zabrali parkovisko a aj tam začali stavať. Ako obyvatelia celej štvrte sme protestovali, spísali sme petície, blokovali sme prístupovú cestu, a nič nepomohlo.

 

Postupne som si zvykla žiť v hluku, zvykla som si parkovať na inom mieste. Rýchlo pochopíš, že musíš pokračovať vo svojom živote, a zvykneš si, že nič sa nezmení.

 

Keď som si všimla, ako sa postupne mení moja mentalita, povedala som, že mi to nerobí dobre a že takto nechcem ďalej žiť. Nechcela som sa cítiť znásilnená a uprataná systémom.

 

Ja som za svoj život, a to mám 38 rokov, zažila už trikrát, že som prišla o všetko, o všetky svoje úspory. Pre Rusov to nie je nič nové.

 

Nechcem týchto ľudí vôbec súdiť. Miera utrpenia by sa nemala porovnávať. Títo ľudia sú naučení strácať. Niečo si našetria a o všetko prídu. Potom sa to stane znova.

 

Ľudia nejdú do ulíc, lebo majú strach, vedia, že nič nezmôžu, zažili to už napokon ikskrát predtým, cítia sa bezmocní.

 

Hovorí sa, že ak vyjdú do ulíc tri percentá populácie, dá sa urobiť revolúcia. Ale to sa veľakrát v histórii nepotvrdilo. V ruskom type systému to neplatí. Je to veľmi stabilný režim.

 

Rusko má inú históriu ako Ukrajina. Vnímam otázky Západu, prečo Rusi nejdú do ulíc a nezvrhnú Putina. Tieto úvahy mi však nerobia dobre a jediné, čo mi napadá, že ste vôbec nepochopili Rusko.

 

Ruský ľud bol sto rokov masakrovaný, generácia po generácii. Inteligencia vymrela v koncentračných táboroch. Čo teraz čakáme od týchto ľudí? Tí, ktorým to došlo a nedokázali už viac žiť v takomto svete, dávno ušli vo viacerých vlnách.

 

My máme len šťastie, že sme mohli odísť, lebo manžel pracuje z domu pre zahraničnú IT firmu a je jedno, odkiaľ robí. Všetci šikovní programátori už z krajiny odišli.

 

Bola som sklamaná, keď sa Nemecko a Taliansko nepridali k zastaveniu dodávok plynu z Ruska. Viem, že by to prinieslo veľké náklady pre Európu. Ale ja by som bola pripravená uskromniť sa a vyhrievať napríklad len jednu izbu v dome, kam by sme sa všetci natlačili, len aby sme zastavili toto besnenie.

 

Chápem, že Európania nie sú zvyknutí sa obmedzovať. Ale toto by bola pre Rusko veľká rana, ktorá by mohla mať efekt.

 

Bežní ľudia v Rusku ešte nevidia priame dôsledky sankcií, možno o pár týždňov to bude iné a ľudia sa budú viac búriť. Ktovie.

 

Nebolo to jednoduché, zažil si aj šikanu, lebo patril vždy k najlepším v triede. Dnes študuje na prestížnom medzinárodnom lýceu, ktoré sa končí nemeckou a talianskou maturitou. Hovorí perfektne štyrmi jazykmi, zúčastnil sa na mládežníckom európskom parlamente a chce ísť študovať medzinárodné vzťahy a politiku.

 

Cítil sa byť Rusom. Po tom, čo sa udialo, prišiel za nami a povedal nám, že chce ísť narukovať do ukrajinskej armády. Pre neho je veľmi dôležitá spravodlivosť a jeho priateľka pochádza z Ukrajiny. Jej rodina utiekla tieto dni pred vojnou do Nemecka.

 

Pýtala som sa ho, čo bude robiť, keď na fronte stretne svojich kamarátov Rusov, či zdvihne proti nim zbraň… Už svojich starých rodičov obvinil z fašizmu. Hovoríme mu však, že v prvom rade musí ostať kresťanom.

 

Náš dom sme teraz premenili na miesto prijatia pre utečencov. Preto mám informácie priamo od ľudí, nielen z televízie. Po prvotnom šoku sme si povedali, že urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme im pomohli, ako sa len dá.

 

Práve k nám prišla jedna rodina z Ukrajiny. Ale dom sme otvorili aj Rusom. Rodičia kamaráta nášho syna, ktorí sa boja, aby ho onedlho nepovolali do armády, nás poprosili, či by sme ho neprijali. Samozrejme, súhlasili sme.

 

Nie. Skôr naopak, píšu nám známi, susedia, že úplne chápu celú situáciu a vedia, že sme proti vojne.

 

Náš syn to nemal na začiatku jednoduché, lebo je v škole, kde sú žiaci veľmi tvrdí, väčšinou deti diplomatov, ale všetko deti z Európy. Veľmi zle vnímajú migrantov a majú vyhranené politické názory. Ale dnes to už nie je dramatické.

 

Čítala som však, že na Západe sú už prípady, že na ulici zbili Rusov, keď počuli, že sa rozprávajú po rusky. Taktiež už dochádza k bojkotu ruskej kultúry. Jednému profesorovi zakázali viesť hodinu o Dostojevskom. Povedali mu, že môže viesť tento seminár, len keď pridá do osnov aj ukrajinských autorov. To považujem za absurdné.

 

Obaja s manželom cítime veľkú hanbu a vyjadrujeme to nahlas od prvého dňa. Robila s nami rozhovor aj lokálna televízia a mala som potrebu to vyjadriť aj verejne.

 

Bojíme sa. Pre mňa je to miesto, kde sú nepriatelia. Je mi zle z toho, že by som už nikdy nevidela priateľov alebo sestru a jej rodinu. Lety sú každým dňom drahšie a pre väčšinu Rusov už nie je reálne sa dostať z krajiny.

 

Náš návrat vidím teraz ako veľké riziko. Môj manžel je však jediným synom svojich rodičov. Pre neho je to ešte ťažšie.

 

Ja som vždy mala v sebe niečo protestné a vnímam ako dar, že vidím veľakrát veci citlivo, čo mi pomáha chápať súvislosti a predvídať.

 

Môj manžel prežil teroristický útok v moskovskom divadle na Dubrovke, kde v roku 2002 prišlo o život okolo 130 rukojemníkov. Takmer všetci, ktorí tento útok prežili, sú dnes presvedčení, že to bolo naplánované samotnými Rusmi. Lebo následne potom sa vytvorila reštriktívna legislatíva a terorizmus začal mať oficiálny status a dovoľoval štátne zásahy, ktoré boli zrazu právne odôvodnené.

 

V Moskve máme byt, ktorý sme chceli pred pár týždňami predať, aby sme si mohli v Taliansku kúpiť niečo svoje. Už sme mali podpisovať zmluvu, keď sa začala vojna.

 

Dnes ho nemôžeme predať, lebo žiadne peniaze sa z Ruska nemôžu vyvážať. Nemôžeme ho ani prenajať, lebo peniaze sa k nám nedostanú. Prišli sme tak o náš finančný vankúš.

 

Ale toto nás dnes trápi najmenej. Nedokážeme myslieť sami na seba v situácii, keď na Ukrajine zomierajú ľudia. Náš život je hore nohami, všetky naše projekty padli. Žijeme prítomný okamih a tým, ako pripraviť všetko pre ukrajinských utečencov, ktorí k nám prišli.

 

Teraz sa o tom ťažko hovorí, keď Rusi ničia Ukrajinu a zabíjajú ľudí. Ale je potrebné zastaviť Putina. Ja som pacifistkou do poslednej bunky, ale teraz to v sebe prehodnocujem, takúto agresiu je potrebné zastaviť. Dúfam, že zažijem Putinov pád a Rusko sa podarí zachrániť.