Ako peňažná reforma ožobráčila obyvateľstvo

Čo také sa mohlo stať, že československí komunisti museli pristúpiť k menovej reforme.

V našich povojnových hospodárskych dejinách nie je veľa takých medzníkov, ktoré by uznávali nielen historici a zároveň by natrvalo zostali v pamäti širokých más. Ak je takýmto medzníkom aj 1. jún 1953, keď sa začal realizovať zákon o peňažnej reforme, tak je to predovšetkým z toho dôvodu, že dramatickým a niekedy i tragickým spôsobom zasiahol do života obyvateľov vtedajšieho Československa.

Návrh zákona o reforme schválilo dňa 30. mája 1953 Predsedníctvo ÚV KSČ a v ten istý deň ho prijalo Národné zhromaždenie. Realizácia zákona spôsobila nielen zníženie životnej úrovne obyvateľstva, úplné znehodnotenie hotovosti občanov, ale aj vkladov (pri vyšších čiastkach až v pomere 1 : 50), tzv. viazaných vkladov (pozostatkov menovej reformy z r. 1945) vo výške okolo 80 mld. Kčs, a takisto životných poistiek a tuzemských cenných papierov. Straty obyvateľstva pri menovej reforme z r. 1953 tak dosiahli čiastku 17 miliárd v novej mene, ak by sme brali do úvahy i výdavky štátu s vykonaním reformy, tak treba uvažovať až o sume 22 miliárd Kč. Preto niektorí autori hovoria v tejto súvislosti o „ožobráčení obyvateľstva“ Československa. Komunistický režim radšej hovoril o peňažnej reforme, pretože priznať, že ide v podstate o reformu menovú, by znamenalo priznanie hospodárskeho krachu, pričom od predchádzajúcej menovej reformy uplynulo len sedem a pol roka.

Iste je teda namieste položiť si otázku: aké boli skutočné príčiny menovej reformy v r. 1953? K menovým reformám totiž „dochádza spravidla v dôsledku mimoriadnych hospodárskych otrasov (napr. v období vojen a pod.), ktoré rozrušia fungovanie sústavy peňazí“ (tzv. Rašínova reforma či menová odluka: február – marec v 1919) a tiež na jeseň 1945. Menová reforma v Československu v r. 1945 však bola štandardnou ekonomickou operáciou, v optimálnej miere likvidovala následky vojnového finančného rozvratu, napomohla k zjednoteniu hospodárskych priestorov českých krajín a Slovenska a umožnila priaznivý hospodársky vývoj, ktorý sa prejavil v rýchlej obnove priemyselnej výroby v krajine. Menová reforma v r. 1953 však nebola štandardnou operáciou a uskutočnila sa bez predchádzajúceho súhlasu Medzinárodného menového fondu. Následne bolo Československo z neho vylúčené, predovšetkým z dôvodu jeho neinformovania a nedodania požadovaných relevantných údajov a informácií.

Podľa vzoru Sovietskeho zväzu
Čo také sa mohlo stať, že československí komunisti museli pristúpiť k menovej reforme v r. 1953, veď KSČ bola od volieb z jari 1946 najsilnejšou politickou stranou, riadila do značnej miery politický vývin v Československu a v podstate ovládala i ekonomické smerovanie krajiny. Veď už na jeseň 1945 sa uskutočnilo masívne znárodňovanie priemyselných podnikov, hlavne pod tlakom ľavicových strán a predovšetkým KSČ – pracovalo v nich vyše 60 % osôb činných v priemysle. Navyše od r. 1947 sa začal realizovať dvojročný hospodársky plán, pripravený komunistami.

Dvojročnica síce ešte nebola klasickým plánom, aké boli neskôr aplikované v rámci plánovaného hospodárstva, no stála na jeho začiatku. Z hľadiska riadenia nešlo ešte o plán v takej rigoróznej dirigistickej forme, ako ho poznáme z obdobia po roku 1948 - skôr išlo o to určiť jednotlivým odvetviam ekonomiky isté smerové čísla, ku ktorým sa mali v praktickej činnosti dopracovať, no napriek tomu ekonomický život krajiny bol do značnej miery ovládaný štátom a komunistami. Navyše už v čase pred februárom 1948 KSČ pripravovala prechod na taký spôsob riadenia ekonomiky, ktorý sa dlhodobo realizoval v sovietskom Rusku – teda dirigistické riadenie celého hospodárstva, ktoré býva označované i termínom administratívno-direktívny model riadenia ekonomiky. Plánované hospodárstvo malo zabezpečiť, aby v budúcnosti nevznikali také hospodárske ťažkosti, s ktorými si zvykneme spájať klasickú kapitalistickú ekonomiku s jej cyklickými krízami a chaosom, danými neexistenciou štátneho riadenia, plánovania a ľubovôľou vlastníkov kapitálu. Štátom riadené plánované hospodárstvo malo byť všeliekom na všetky možné hospodárske problémy.

V súvislosti s mocenským prevratom, spojeným s udalosťami z februára 1948, treba konštatovať, že KSČ zobrala na seba nielen zodpovednosť za ďalší politický vývin krajiny (definitívne už zaradenej do sovietskej sféry vplyvu), ale aj za jeho ekonomicko-sociálny vývoj. V nasledujúcich mesiacoch tak bola uskutočnená ďalšia fáza znárodnenia priemyselných podnikov. K 1. januáru 1949 už pracovalo v súkromnom sektore priemyslu len 50-tisíc zamestnancov, a to napriek tomu, že Ústava deviateho mája garantovala ochranu malého a stredného podnikania a umožňovala i možnosť súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov v oblasti priemyslu. Rýchlo sa začalo smerovať i ku kolektivizácii (samozrejme, za použitia násilných i nenásilných prostriedkov voči roľníkom), začali vznikať roľnícke družstvá. Napriek tomu, že komunisti zvykli zdôrazňovať, že v Československu nebudú žiadne kolchozy. Na prelome 40. a 50. rokov došlo k likvidácii sektora živnostníkov a remeselníkov. V tejto súvislosti si treba všimnúť i významný vplyv menovej reformy v r. 1953 na spomínaný sektor. Tých živnostníkov, remeselníkov a ďalších malých podnikateľov, ktorým sa vôbec podarilo prežiť do prelomu 40. a 50. rokov, zasiahla reforma ako ďalšia morová rana – po júni 1953 takmer úplne prišli o prevádzkový kapitál, čo z veľkej miery znamenalo koniec ich podnikania.

Odkiaľ vziať peniaze na veľkú transformáciu? Od ľudí.
Vo februári 1948 sa KSČ zmocnila monopolu politickej moci v krajine a táto skutočnosť mala determinujúci dosah na život spoločnosti na celé desaťročia vrátane ekonomickej oblasti. Na prelome 40. a 50. rokov tak prišlo k systémovej zmene. Hospodárstvo v Československu malo byť riadené päťročnými plánmi. Ten prvý sa pripravoval od apríla do septembra 1947. Jeho hlavným zámerom mala byť podľa Gottwalda zmena štruktúry hospodárstva, danej ešte vývojom za Rakúsko-Uhorska, keď prioritnými boli odvetvia ľahkého a spotrebného priemyslu. Po novom sa mala preorientovať tak, aby údajne vyhovovala novým ekonomickým i zahranično-politickým podmienkam. Malo to znamenať štrukturálnu prestavbu ekonomiky, predovšetkým v prospech kovopriemyslu a ťažkého strojárstva. Československo sa malo stať strojárenskou veľmocou a mala zabezpečovať industrializovanie celého východného bloku. Už len tieto úlohy ďaleko presahovali možnosti československej ekonomiky. Navyše ju v tomto čase zaťažila výstavba pomerne veľkej armády a tzv. obranného priemyslu. Často sa v tejto súvislosti hovorí o militarizácii ekonomiky.

Rýchly rast investícií do priemyslu sa začal prejavovať na znižovaní životnej úrovne obyvateľstva. V rokoch 1948 – 1952 reálna mzda poklesla o deväť percent. Problémom bola tiež situácia v agrárnej oblasti. Výroba po kolektivizácii ani zďaleka nerástla tak, ako režim očakával. Na základe všetkých vyššie naznačených príčin hospodárstvo Československa nezadržateľne smerovalo k štátnemu bankrotu – tým bola v skutočnosti menová reforma na jar r. 1953. Týmto spôsobom vedenie štátu riešilo problémy, ktoré spôsobilo svojou ekonomickou politikou.

Pomocou menovej reformy získal štát dodatočne miliardy korún od občanov z ich vkladov, peňažnej hotovosti, ako aj likvidovaním viazaných vkladov a vystavil tak účet svojej ekonomickej politike v prvej päťročnici. Námezdne pracujúci prišli i o tie prostriedky, ktoré získali už počas „socialistickej “ výstavby. Menová reforma však zohrala viacero úloh. Na jednej strane bola premysleným štátnym bankrotom. Vďaka nemu a v závislosti od toho, že sa v priebehu päťročnice obmedzovali výdavky v prospech obyvateľstva, komunistický režim odstránil deficit štátneho rozpočtu z rokov 1949 – 1953. Zároveň bola menová reforma významným krokom na ceste transformácie ekonomiky na príkazový systém sovietskeho typu, ktorý nepripúšťal žiadne diametrálne odlišné prvky trhového peňažného hospodárstva. Vedľajším produktom menovej reformy bolo odčerpanie zvyškov peňažnej sily bývalých tzv. vykorisťovateľských vrstiev spoločnosti – mnohým nezostávalo naozaj nič iné ako ich vlastná pracovná sila.

Nie reforma, ale bankrot
Menová reforma na jar r. 1953, to bol vlastne elegantný štátny bankrot. Svojho času aj viceguvernér Českej národnej banky M. Hampl konštatoval, že to, čo dnes označujeme ako reformu, „bol v skutočnosti hlavne nepriznaný štátny bankrot“. Komunistický režim sa vlastne zbavil všetkých tých dlhov, ktoré v uplynulom období spôsobil a „pripravil obyvateľstvo o podstatnú časť korunových úspor.“

Ekonomický tlak z jari 1953 jednoznačne ukázal, že ani aplikácia plánovaného hospodárstva neprinesie bezproblémový vývoj a nebude prechádzkou ružovým sadom ku komunizmu, ako to očakávali mnohí komunistickí intelektuáli. Prvý päťročný plán v Československu sa skončil katastrofou a museli nasledovať dva roky (1954 a 1955), aby sa odstránili aspoň najkrikľavejšie disproporcie a pripravil druhý päťročný plán – ten však v skutočnosti ani nejestvoval, uzákonený bol až v r. 1958 a počas jeho trvania prichádzalo k permanentným zmenám a hospodárstvo bolo riadené jednoročnými plánmi. Výsledky druhej päťročnice spočiatku považovalo vedenie KSČ za veľmi úspešné, no prax čoskoro ukázala, že tak ani zďaleka nie je a Československo smerovalo k ďalšej hospodárskej kríze, ktorá vypukla na začiatku 60. rokov 20. storočia. No to je už iná kapitola.

Historická revue, Miroslav Londák
Redakcia, Externý prispievateľ

zdroj:
https://historickarevue.sme.sk/c/23163386/velke-ozobracenie-obyvatelstva.html

foto: ilustračné
zdroj: www.noem.sk