Ako Rusíni pripojili Podkarpatskú Rus k Česko-Slovensku

Rusínski emigranti hľadali pomoc u amerického prezidenta Wilsona. Narovinu im povedal, že na vlastný štát majú zabudnúť a najlepšie bude, keď sa karpatskí Rusíni spoja s niektorým zo slovanských národov, ktoré majú v susedstve. Vybrali si Čechov a Slovákov.

Na konci prvej svetovej vojny svitla malému národu na pomedzí strednej a východnej Európy nádej, že sa aj jemu podarí vytýčiť si svoje miesto na mape. 

Do pohybu dali vtedy rusínske snaženie najmä potomkovia emigrantov, ktorým sa v Spojených štátoch naskytla príležitosť hovoriť o budúcnosti ich domoviny priamo v Bielom dome.

Scenár, za ktorý demokraticky zahlasovali za morom, nakoniec požehnali aj rodáci.

Pre Rusínov to znamenalo, že sa ich v roku 1919 z celkového počtu 640-tisíc zhruba 450-tisíc ocitlo na území Česko-Slovenska a pod svoj patronát dostali územie známe ako Podkarpatská Rus.

S kým sa spojíme?
Rusíni sa otázkou svojho miesta v povojnovom usporiadaní začali zaoberať v polovici roka 1918, keď už bolo viac-menej jasné, ako sa skončí vojna.

„Rusínska inteligencia, ktorá žila v Spojených štátoch amerických – boli to ľudia s univerzitným vzdelaním, poznali demokratický systém, spravovali náboženské i svetské rusínske spolky – zvolala snem, ktorý mal spomínané spolky zjednotiť a vytvoriť politickú platformu,“ približuje Peter Medviď z platformy Okrúhly stôl Rusínov Slovenska.

Otázka podľa neho znela, čo s Uhorskou Rusou, ktorú vtedy tvorilo územie dnešného východného Slovenska a Podkarpatia, neskôr sa pridala aj otázka Lemkoviny v Poľsku.

Možností bolo viacero. Gréckokatolícki kňazi, ktorí boli podľa Medviďa viac pod ukrajinským vplyvom, hovorili o možnosti spájania s Ukrajinou. Zaznievalo ale aj to, že by sa Uhorská Rus mohla spojiť s Haličskou Rusou a vytvoriť samostatný štátny celok.

Tieto úvahy však netrvali dlho.

Rodák z Holubyňa v Bielom dome
Rusínskoamerické požiadavky, týkajúce sa ich domoviny v Európe, sa vyjasnili, keď na scénu prišiel Grigorij Žatkovič – rodák z Holubyňa (ako 5-ročný spolu s rodičmi emigroval do USA), absolvent prestížnej Ivy League University v Pensylvánii, vtedy úspešný právnik v General Motors.

Žatkovič prichádza 21. októbra 1918 vďaka svojim konexiám z univerzitných čias do Bieleho domu, aby americkému prezidentovi Woodrow Wilsonovi predložil možné scenáre vývoja na severovýchode rozpadajúceho sa Rakúsko-Uhorska.

Samotný Wilson Rusínom radí – nájdite si svoje miesto v inom slovanskom štáte.

„Wilson podľa všetkého považoval Karpatskoruský nezávislý štát za nereálny a namiesto toho navrhol, aby sa Žatkovič poradil s ďalšími slovanskými politickými aktivistami. Žatkovič konal rýchlo a už o niekoľko dní sa vo Filadelfii stretol s Tomášom G. Masarykom. Rusínom sa začala črtať vyhliadka autonómie v novom štáte,“ píše vo svojej knihe o karpatských Rusínoch Chrbtom k horám americký historik s maďarsko-rusínskymi koreňmi Paul Robert Magocsi.

V tom čase Žatkovič podpisuje Deklaráciu všeobecných cieľov nezávislých stredoeurópskych národov. Už vtedy Rusínov vymedzil voči Ukrajincom, ktorí v tom čase zvádzali boj o nezávislosť s bolševikmi. Pri podpise podľa historika a rusinistu Ivana Popa povedal, že činy Rusínov v Amerike sú nezávislé a oddelené od tých ukrajinských.

„Ukrajinci majú svoju cestu rozvoja, svoje vlastné organizácie. My máme svoje dejiny, iné než Ukrajinci,“ cituje Žatkoviča vo svojej knihe Podkarpatská Rus – osobnosti jej histórie, vedy a kultúry.

Rusínski emigranti určujú smer
Žatkovič bol podľa Medviďa človekom, ktorý vyrastal v americkom politickom prostredí, a preto sa pri ďalšom postupe rozhodol kopírovať systém tamojších prezidentských volieb.

V decembri 1918 v Americkej národnej rade Uhro-Rusínov, ktorá vznikla po zjazde rusínskych spolkov, zasadli delegáti a začalo sa hlasovanie.

Jeho výsledok: 68 percent rusínskych emigrantov v USA podľa Magocsiho zahlasovalo za zjednotenie Podkarpatskej Rusi s Česko-Slovenskom, 28 percent ich hlasovalo za možnosť pripojenia k Ukrajine, dve percentá hovorili o spojení s Rusmi alebo s Maďarmi.

V tom čase už na území obývanom Rusínmi pôsobia tzv. ruské (rusínske) národné rady. Slovom ruský sa v tom čase v danom kontexte označovalo príslušníka východnej cirkvi. Na našom území vznikla rada v Starej Ľubovni, ktorá sa neskôr presunula do Prešova.

Svoju radu mali aj Rusíni v Chuste, v Užhorode, Svaľave, Maramošskej Sihoti i na Lemkovine.

V radách bolo nastavenie rôzne, podotýka Medviď. Kým jedni mali bližšie k Maďarom či Ukrajincom, druhí k Čecho-Slovákom alebo Rusom. „Boli to politici rôznych orientácií, tých ľudí bolo treba nejako zjednotiť,“ hovorí.

Táto úloha pripadla po stretnutí s predstaviteľom Ruskej národnej rady v Prešove, advokátom Antonom Beskidom, práve na Žatkoviča.

„Dohodli sa, že musí pricestovať do regiónu a presvedčiť ostatné rady, že treba v Užhorode vytvoriť centrálnu radu, lebo je nutné, aby Rusínov reprezentovala len jedna delegácia, ktorá bude po dohode s ostatnými tlmočiť spoločný postoj,“ hovorí Medviď.

Žatkovičovi trvalo pár mesiacov, argumentujúc, že aj americkí Rusíni odhlasovali pripojenie k Česko-Slovensku, kým centrálnu radu presvedčil o tom, že bude najlepšie obrátiť sa s požiadavkami pripojenia na Prahu. Práve tam na jar v roku 1919 smeruje stočlenná rusínska delegácia – zástupcovia všetkých miestnych národných rád.

Rozhovory o hraniciach
Medzi nimi boli okrem iných aj Rusíni z Lemkoviny. Práve tí sa podľa historika Magosciho stali jedinými porazenými. Lemkovinu z procesu pripojenia k novovzniknutej republike vylúčili. „Masaryk mal už vtedy spory s Poliakmi o Těšínsko, pre Prahu preto nepripadalo do úvahy, aby sa naťahovala aj o územie Lemkoviny,“ hovorí Medviď.

Lemkovskí Rusíni v reakcii na kroky Česko-Slovenska vyhlásili nezávislosť. Svoju republiku sa im podarilo udržiavať do roku 1920. Neustála nielen poľské vojská, ale aj súdne procesy s jej predstaviteľmi, definitívne ju spečatila mierová dohoda.

Počas rozhovorov o územnom usporiadaní Žatkovič aj Beskida trvali na tom, že medzi Rusínmi nesmie byť hranica. V tom sa rozchádzali so slovenskou reprezentáciou.

„Rusíni žiadali aj územie dnešného Prešovského kraja. Chceli, aby územie bolo jednoliate s Podkarpatskou Rusou. Operovali argumentom, že i na tomto území sú rusínske dediny, Prešov bol historickým náboženským aj kultúrnym centrom Rusínov. Chceli teda aj územie Prjaševskej Rusi, čo Slováci nechceli pripustiť,“ hovorí Medviď.

Nakoniec sa medzi Slovenskom a Podkarpatím hranica predsa len vytvorila.

Rusíni sa dostali do dvoch pozícií. Kým na Podkarpatí boli titulným národom – z takmer 590-tisíc obyvateľov ich tam žilo okolo 373-tisíc (okrem nich tam žili Maďari, Nemci - tzv. Švábi, Židia i Slováci), na Slovensku išlo o národnostnú menšinu. Podľa sčítania obyvateľov z roku 1921 žilo na západ od rieky Uh, teda na území dnešného Slovenska – 85-tisíc Rusínov.

Z približne 640-tisíc karpatských Rusínov, žijúcich v tom čase vo svojej domovine, sa nakoniec 70 percent ocitlo na území Česko-Slovenska, spomína v knihe Magosci.

Autonómia sa podpisuje, ale nekoná
Na jeseň 1919 podpisuje Česko-Slovensko mierovú zmluvu, v ktorej sa stanovilo, že sa územie Rusínov na juh od Karpát stane súčasťou krajiny.

„S tým, že im bude zabezpečená najširšia možná autonómia – to bola podmienka našej politickej reprezentácie, aby nebola porušená celistvosť a ústava krajiny,“ dopĺňa Medviď.

V Saintgermainskej zmluve aj v československej ústave bolo takisto uvedené, že Podkarpatská Rus má mať vlastný snem a guvernéra.

„Ako sa však ukázalo, snem nebol nikdy zvolený a hoci guverného vymenoval prezident, nemal viac-menej žiadnu politickú autoritu,“ píše i historik Magosci. Namiesto snemu dostala Podkarpatská Rus, a to až v roku 1928, krajinský zbor zložený z 18 členov - 12 ich bolo volených, 6 menovala vláda. Zbor mal v zásade len poradnú funkciu a moc v rukách držal viceguvernér, respektíve zemský prezident.

Platilo pravidlo, že viceguvernérom musí byť Čech a dosadzuje si ho Praha.

„Čo nepodpísal zemský prezident, nebolo schválené,” upozorňuje Medviď.

Sklamaný Žatkovič odchádza
Pre Žatkoviča, z ktorého sa stal guvernér, následný vývoj na Podkarpatskej Rusi znamenal sklamanie. „Rátal so systémom, aký poznal z USA, no realita v strednej Európe sa ukázala ako podstatne iná,” komentuje Medviď.

Po desiatich mesiacoch v úrade podal na protest proti centralizačnej politike Prahy Žatkovič demisiu, Masaryk ju prijal. Sklamaný sa vrátil do USA, odkiaľ roky kritizoval česko-slovenskú vládu.

„Praha Rusínom hovorila, že im autonómiu dá, no chce to čas,” podotýka Medviď. Mala na to podľa neho aj dôvody, s ktorými sa dalo súhlasiť. Napríklad, že sa bála vložiť autonómiu do rúk ľudí, ktorí nemali žiadne politické skúsenosti.

„Nešlo o to, či si Rusíni budú vedieť poradiť sami so sebou, skôr išlo o to, že maďarská menšina mala veľmi dobre vybudované štruktúry politických strán, Praha sa bála toho, že na Podkarpatí to môžu prevalcovať maďarské strany, a to aj napriek tomu, že obyvateľstvo je rusínske. Rusínskych politikov chceli najskôr vyškoliť,” tvrdí Medviď.

Beneš to podľa jeho slov opísal aj v jednej zo svojich politických esejí zo začiatku 30. rokov, kde tvrdil, že Praha na Rusínov nezabúda a vie, aký je jej záväzok v rámci mierového dohovoru.

Samotný Žatkovič nakoniec predsa len zobral Prahu na milosť. Avšak už v čase, keď sa nad Európou sťahovali mračná Druhej svetovej vojny. Podporu prejavil exilovej vláde Edvarda Beneša uvedomujúc si, že keď chcú Rusíni prežiť, ich jedinou šancou je po vojne obnoviť hranice masarykovského Česko-Slovenska.

Neskorší vývoj snahy Rusínov o vlastné územie či správu nakoniec definitívne zastavil.

Stanislava Harkotová

Zdroj:
https://www.aktuality.sk/clanok/621568/ako-rusini-pripojili-podkarpatsku-rus-k-ceskoslovensku/

Foto:
A.Vološin, G.Žatkovič, A.Beskyd