Ako Slováci prijímali migrantov z Ukrajiny pred sto rokmi

Migračnú vlnu z Ukrajiny nezažíva Slovensko prvýkrát. Pred sto rokmi, po rozpade a zániku prvého nezávislého ukrajinského štátu, sem prúdili desaťtisíce utečencov. Ale podobne ako teraz ani vtedy sa na Slovensku väčšinou dlho nezdržali a presúvali sa ďalej na západ, predovšetkým do Čiech. Prečo?

„Podľa správ z východného Slovenska sú pohraničné okresy Zemplínskej a Šarišskej župy preplnené utečencami z Haliče, ktorí utekajú pred boľševikmi. Sú medzi nimi hlavne Lemkovia (Rusíni), ale aj Židia. Našim úradom pôsobia veľké ťažkosti. Židovské organizácie berú svojich utečencov do Bratislavy a odtiaľ ich posielajú s pomocou anglického konzula cez Viedeň do Palestíny. Mesačne chcú tak poslať 3 000 Židov,“ informovali 19. júla 1920 Lidové noviny (vychádzali vtedy v Brne). O mesiac neskôr priniesli Šarišské hlasy správu, že z Bardejova vypravujú do Bratislavy po železnici denne okolo 100 utečencov z Haliče.

Kde sa vzalo toľko migrantov z východu? Najprv sa treba vrátiť do búrlivého roku 1917. Po ruskej revolúcii, ktorá zmietla z trónu posledného cára, vyhlásili v Kyjeve Ukrajinskú ľudovú republiku. Po tom, čo sa v Petrohrade dostali k moci boľševici, vzniklo na území dnešnej Ukrajiny niekoľko ďalších štátnych útvarov. V Haliči a Bukovine to bola Západoukrajinská ľudová republika. Išlo o regióny, ktoré predtým patrili do Rakúsko-Uhorska alebo ešte dávnejšie do Poľska.

Na konci prvej svetovej vojny prechádzal Kyjev z rúk do rúk, až sa prechodne dostal pod kontrolu Nemecka. Počas jeho protektorátu republika dostávala podobu monarchie. Krátko po skončení tejto vojny dokázal Kyjev zjednotiť východ so západom krajiny, oblasti naľavo i napravo od Dnepra s Haličou a Bukovinou. Podkarpatská Rus sa stala súčasťou novej Československej republiky.

V dôsledku občianskej vojny a vojny sovietskeho Ruska s Poľskom sa Ukrajina ocitla v chaose a postupne sa rozpadala. Jej západné oblasti pripadli Poľsku a Rumunsku, zvyšok obsadila Červená armáda. Koncom roku 1922 sa väčšina Ukrajiny stala súčasťou ZSSR ako Ukrajinská sovietska socialistická republika.

Už v rokoch 1919 – 1920 prešlo na československé územie niekoľko tisíc príslušníkov bývalej Ukrajinskej haličskej armády (podľa rôznych odhadov 4-tisíc až 6-tisíc), mnohí s manželkami a deťmi. Podľa českého historika s ukrajinskými koreňmi Bohdana Zilynského boli vojaci a dôstojníci odzbrojení a internovaní v dvoch táboroch na severe Čiech.

Zároveň s vojakmi však z Ukrajiny utekali v pred vojnou, boľševikmi a hladomorom aj tisíce civilistov, vrátane žien a detí. Slovenské noviny prinášali alarmujúce správy ženevského Výboru pre pomoc obyvateľstvu Ukrajiny. „V Charkove sa zhromažďuje na železničnej stanici 7-tisíc či až 8-tisíc utečencov. Charkovské nemocnice museli zatvoriť, lebo nemajú lieky ani potraviny. Deti od hladu hromadne umierajú. Celý kraj medzi Odesou a Poltavou, kedysi najkrajší a najbohatší na Ukrajine, je dnes úplne vydrancovaný,“ písal Slovenský denník.

V lete 1920 na Slovensku ešte platilo štatárium (stanné právo) po nájazdoch červených gárd z Maďarska v predchádzajúcom roku. Atrament na Trianonskej zmluve z júna 1920, ktorá zakotvila južné hranice ČSR a teda i Slovenska s Maďarskom, ešte nestihol uschnúť, a jej ustanovenia sa za pár týždňov nemohli premietnuť do praxe. Zásobovanie viazlo, doprava so západnými časťami republiky takisto.

V auguste 1920 navštívil viaceré župy na východe a juhu Ivan Dérer, nový minister s plnými právomocami pre Slovensko (krátko predtým vystriedal na tomto poste Vavra Šrobára). Na stretnutiach s predstaviteľmi žúp reagoval aj na sťažnosti, že problémy v zásobovaní ešte umocňujú utečenci. Tí vraj navyše pripravujú o prácu domácich, lebo sú ochotní dať sa najímať za veľmi nízku mzdu. Nehovoriac o tom, že mnohí prichádzajú na Slovensko chorí a roznášajú infekcie, najmä škvrnitý týfus. „Musia byť kontrolovaní a nemožno trpieť, aby tu utečenci pribúdali až v takom veľkom množstve,“ reprodukoval ministrove slová denník Slovenský východ. Napriek tomu príliv migrantov v ďalších mesiacoch a rokoch neustával, skôr naopak.

Kyjev sa sťahoval do Prahy
Podľa prepočtov ukrajinského historika Stepana Vidňanského prijalo Československo v roku 1921 okolo 6-tisíc utečencov z Ukrajiny, 23-tisíc do roku 1923, 20-tisíc v roku 1924 a 25-tisíc v roku 1925.

Vidňanský poznamenáva, že ide len o približné údaje, lebo presné štatistiky sa najmä v prvých rokoch exodu neviedli a nedokázali zachytiť nelegálnych migrantov. Okrem toho si tunajšie úrady často zamieňali Ukrajincov s Rusmi, Bielorusmi, Karpatorusmi (Rusínmi). Napokon, Rusov porevolučnej emigrácie sa tu nachádzalo viac. Nehovoriac už o tom, že ukrajinskí emigranti boli v Československu v ustavičnom pohybe.

V určitom období na začiatku migračnej vlny ich bolo bezmála 100-tisíc (čiže viac ako teraz), neskôr počty klesli na polovicu. Niektorí prichádzali cez Poľsko, mnohí odchádzali ďalej na západ, iní sa vracali domov. Sovietske Rusko totiž vyhlásilo amnestiu pre príslušníkov bývalých vojenských formácií na území Ukrajiny a umožnilo im návrat domov, ak dobrovoľne zložia zbrane. Už v roku 1924 to našlo pozitívny ohlas najmä medzi vojakmi a dôstojníkmi haličskej armády: stovky z nich každoročne opúšťali tábory na severe Čiech a vracali sa do vlasti.

Na výzvu boľševickej vlády kladne reagovali aj niektorí ukrajinskí politici nachádzajúci sa v československom exile: napríklad Mychajlo Hruševskyj, jeden zo spoluzakladateľov Ukrajinskej ľudovej republiky a v roku 1918 jej prezident. Po návrate na sovietsku Ukrajinu to však oľutoval, lebo sa stal obeťou represálií podobne ako jeho viacerí súputníci.

Ukrajinská politická a intelektuálna emigrácia v prvých rokoch po príchode žila prevažne v Prahe. Jeden bývalý člen ukrajinského parlamentu písal v roku 1927 odtiaľ spisovateľke Marii Hrinčenkovej: „Je tu veľa našich ľudí – polovica niekdajšieho ukrajinského Kyjeva. Zbehli sa sem, ako do Noemovej archy – všetky ,čisté' aj ,nečisté' zvieratá. Všetky sú vynervované, všetky vykoľajené, jednému sa žije horšie, inému lepšie.“

Československá vláda a predovšetkým prezident Tomáš G. Masaryk sa starali, aby životné podmienky boli už na začiatku ich pobytu aspoň znesiteľné a postupne sa zlepšovali. Slúžila tomu v prvom rade Ruská pomocná akcia, z ktorej čerpali nielen ruskí, ale aj ukrajinskí a bieloruskí emigranti.

Bratislava ako jedno z centier emigrácie
V lete 1917 pobudol budúci prezident ČSR niekoľko týždňov v Kyjeve medzi československými legionármi a stretával sa s predstaviteľmi vtedajšej Ukrajinskej ľudovej republiky. Mal tam viacerých známych, nielen medzi vedcami, ale aj medzi politikmi, ktorých spoznal buď ako profesor Karlovej univerzity, alebo ako poslanec rakúskeho parlamentu ešte pred prvou svetovou vojnou.

Keď už Masaryk ako hlava nového štátu stál zoči-voči obrovskej migračnej vlne z východu, zrejme si povedal, že nebude možné postarať sa o všetkých. Úrady začali regulovať migračné toky, čo malo vplyv aj na udeľovanie štátneho občianstva ČSR.

Masarykovi záležalo najmä na mladých, schopných, iniciatívnych Ukrajincoch a zasadil sa o to, aby získali vysokoškolské vzdelanie v rodnej reči. Už v roku 1923 povedal, že ČSR považuje za svoju povinnosť „zhromažďovať, uchovávať a udržiavať zvyšky kultúrnych síl“ v emigrantskom prostredí, a tak prispievať k pretvoreniu Prahy na popredné slovanské centrum v Európe.

Do tohto projektu smerovala aj väčšina finančných prostriedkov z Ruskej pomocnej akcie, na ktorých sa podieľal predovšetkým štát. Dlho sa tradovalo, že školy pre ruských a ukrajinských emigrantov sa financovali z tzv. cárskeho zlatého pokladu, ktorého sa mali zmocniť československí legionári a doviezť ho domov. Nič z toho sa nepotvrdilo.

Z archívnych materiálov vyplýva, že podstatnú časť nákladov na budovanie a prevádzkovania školstva pre slovanských emigrantov vynaložila vláda ČSR prostredníctvom rezortu diplomacie. Len v roku 1924 to bolo 100 miliónov korún, v roku 1926 až 300 miliónov. Z týchto prostriedkov sa dotovali aj štipendiá, napríklad na jedného študenta pripadala v roku 1924 suma 500 korún.

Praha sa postupne stala „ukrajinským Oxfordom“. Jej význam vzrástol o to viac, že v roku 1921 boľševici zavreli univerzitu v Kyjeve ako „hniezdo buržoázneho vplyvu“. V rovnakom roku začala v Prahe pôsobiť Ukrajinská slobodná univerzita, na ktorej za desať rokov študovalo 7 700 poslucháčov. V Prahe sídlila od roku 1923 aj Ukrajinská vysoká pedagogická škola a v tom istom roku tam vznikla Ukrajinská výtvarná akadémia. A v Poděbradoch založili v tom čase Ukrajinskú hospodársku akadémiu.

Okrem toho ukrajinských poslucháčov prijímali aj na fakulty Karlovej univerzity v Prahe, Univerzity Komenského (UK) v Bratislave a ďalšie vysoké školy v Československu. Pôsobilo na nich dovedna okolo 300 pedagógov z Ukrajiny. V Bratislave si našiel druhý domov významný historik a slavista Jevhen Perfeckyj, neskôr známy skôr pod menom Eugen Perfecký, ktorý väčšinu svojich vedeckých prác publikoval v slovenčine. V roku 1934 sa stal profesorom východoeurópskych dejín na Filozofickej fakulte UK.

Bratislava sa stala v medzivojnovom období centrom ukrajinskej emigrantskej komunity na Slovensku. Potvrdzujú to aj zistenia historičky Ľubice Harbuľovej, ktorá sa venuje tejto problematike na Prešovskej univerzite.

Pozor na „ukrajinskú iredentu“!
Do Bratislavy i do ďalších slovenských miest prichádzali pracovať a žiť mnohí z ukrajinských prisťahovalcov, ktorí absolvovali školy v Prahe či v Brne.

Napríklad v Žiline pôsobil od začiatku 30. rokov ako zememerač Ing. Boris Kominskyj. V Prievidzi bol sudcom okresného sudu Biljan Semak pôvodom z Bukoviny a v Bardejove to dotiahol až na najvyšší post v okrese na okresného náčelníka Oleksandr Vološynovič.

Najmä na východe republiky však narážalo zamestnávanie ukrajinských emigrantov na značný odpor niektorých politických strán a spolkov. Ľudáci varovali pred údajnou ukrajinskou iredentou. Na verejných zhromaždenia i vo svojich novinách hlásali, že ukrajinskí emigranti chcú údajne „ukrajinizovať“ obyvateľstvo a potom odtrhnúť od Slovenska „územie až po Poprad“.

Zdalo by sa, že v okresoch s prevažne rusínskym obyvateľstvom na Podkarpatskej Rusi aj na východnom Slovensku nájdu prisťahovalci z Haliče i zo vzdialenejších ukrajinských regiónov viac pochopenia miestneho obyvateľstva už len vzhľadom na jazykovú blízkosť. Ale práve jazyk sa stal kameňom úrazu. „S príchodom ukrajinskej emigrácie z Haliče do ČSR boli na územie Podkarpatskej Rusi a potom i severovýchodného Slovenska prenesené aj staré haličské jazykové boje. V tunajších podmienkach našli živnú pôdu u miestnej inteligencie, lavírujúcej medzi rusofilstvom, ukrajinofilstvom a rusínizmom,“ približuje slavistka Anna Plišková z Prešovskej univerzity.

Boli to súčasne aj konfesionálne spory, lebo na stranu protestujúcich proti násilnému zavádzaniu ukrajinského jazyka do škôl protestovali predstavitelia gréckokatolíckej cirkvi (aj prešovský biskup Pavel Gojdič), zatiaľ čo na druhú stranu sa postavila pravoslávna cirkev.

Ako upozorňuje Stanislav Konečný, historik zo Slovenskej akadémie vied, mnohým Rusínom „prekážalo protiruské a protipoľské zameranie ukrajinského národného hnutia“.

Zašlo to až tak ďaleko, že predsedníctvo pražskej vlády prijalo uznesenie, podľa ktorého ukrajinskí emigranti nemali byť prijímaní do štátnych služieb. Týkalo sa to predovšetkým učiteľov, hoci na severovýchode Slovenska, nehovoriac už o Podkarpatskej Rusi, bolo najmä v 20. rokoch množstvo neobsadených učiteľských miest.

V roku 1934, keď Československo diplomaticky uznalo Sovietsky zväz, sa situácia emigrantov z východu začala meniť. Výrazne k tomu prispela aj veľká hospodárska kríza a prílev utekajúcich pred nacizmom z Nemecka a Rakúska. Keďže niektorí predstavitelia ukrajinskej politickej emigrácie mali styky s ľuďmi vo vládnych kruhoch v Berlíne a emigranti na Podkarpatskej Rusi sa čoraz viac prejavovali nacionalisticky, vláda v Prahe to začala posudzovať ako hrozbu územnej celistvosti ČSR. Podstatne znížila dotácie a pomoc školám i ďalším inštitúciám vytvoreným pre slovanskú emigráciu.

Navyše sa približovala ďalšia veľká vojna a Hitler neskrýval zálusk na Československo. Ruskí aj ukrajinskí emigranti stáli opäť pred dilemou: vrátiť sa domov alebo vydať sa ďalej na západ?

Veľa emigrantov skončilo v gulagoch
Mnohí ukrajinskí a ruskí emigranti, ktorí zostali cez vojnu na Slovensku alebo v Čechách, museli po jej skončení čeliť perzekúciám. Vyhľadali si ich totiž sovietski príslušníci špeciálnych jednotiek NKVD, ktorí mali zoznamy s ich menami i adresami.

Tieto jednotky postupovali v tesnom závese za frontovými útvarmi Červenej armády. Už v máji 1945 si v Prahe vyhľadali Avgustyna Vološyna, predvojnového poslanca československého parlamentu za Podkarpatskú Rus a v rokoch 1938 – 1939 (do maďarskej okupácie) prezidenta samostatného štátu Karpatská Ukrajina. Keď ho sovietski agenti zatkli, mal už 71 rokov a bol ťažko chorý. V putách ho previezli do Moskvy, kde v polovici júla 1945 zomrel.

Bez stopy zmizli desiatky ruských a ukrajinských inžinierov a lekárov. Keď miestne úrady nesmelo upozorňovali, že ide o československých štátnych príslušníkov, dostali z Prahy obligátnu odpoveď: „Intervencia v prospech týchto osôb je nežiaduca, lebo sa dopustili zločinov proti ZSSR.“ Akých, to už asi nebolo podstatné.

Ruský emigrant Georgij Garin Michajlovskij bol profesorom medzinárodného práva na Univerzite Komenského. „Ktosi ho udal, zobrali ho a my príbuzní sme sa až o pätnásť rokov dozvedeli, že zomrel v jednom z táborov NKVD,“ spomínal jeho syn.

Podľa rôznych zdrojov sovietske tajné služby odvliekli po vojne z celého Československa do gulagov v ZSSR najmenej tisíc ruských a ukrajinských emigrantov. Oveľa väčšiemu počtu sa podarilo ujsť ešte pred príchodom frontu na západ. Nemuselo to však znamenať slobodu. „Angličania ich vcelku ochotne vydávali sovietskej strane,“ pripomenul český historik ruského pôvodu Jevgenij Verbin.

Vladimír Jancura, Pravda

Zdroj:  
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/619753-ako-slovaci-prijimali-migrantov-z-ukrajiny-pred-sto-rokmi/

Foto: 
Tomáš G. Masaryk počas svojej prvej návštevy Kyjeva v lete 1917 medzi členmi odbočky Československej národnej rady a legionármi.
zdroj: Orlické múzeum