Američania a Sovieti bombardovali Slovensko právom

Slovensko zažilo v marci 1945 sériu krvavých náletov, pri ktorých zomreli tisíce civilistov. Obyvateľov miest v okolí Nitry vtedy nebombardovali len Američania, ale aj Sovieti.

„Tak mi aspoň povedzte, prečo Američania bombardovali Petrochem Dubová, Apollo, prečo bombardovali Nitru, Nové Zámky – viete, koľko tam bolo mŕtvych?“ Takto sudca/politik Štefan Harabin útočil na zamestnancov americkej ambasády, ktorí v lete 2018 na počesť výročia SNP chodili po Slovensku diskutovať s občanmi.

Nálety vymenované Harabinom mali slúžiť ako dôkaz, že kým Sovietsky zväz (rozumej Rusko) nás nezištne oslobodzoval, západní spojenci tu robili akurát tak spúšť a masakrovali nevinných civilistov.

Predstava, že bombardovanie Slovenska (najmä) západnými spojencami bolo nespravodlivé, je pomerne rozšírená. Za týmto nesprávnym presvedčením sa skrývajú také zaujímavé a tragické dejiny, že ho treba jeho nositeľom vysvetliť.

Američania (a Sovieti) bombardovali slovenské ciele preto, lebo sme im vyhlásili vojnu, v ktorej sme boli spojencami hlavného zloducha, od ktorého spolu s ďalšími spojencami Európu oslobodzovali.

Ak ktokoľvek naznačuje, že nás mali Američania vynechať, vlastne hovorí, že vojna mala Slovensko z akéhosi záhadného dôvodu obísť, hoci sa na nej aktívne podieľalo na strane Hitlera.

Zvláštnu pozornosť si pri tejto téme zaslúži smrť tisícov Novozámčanov, Nitranov a obyvateľov ďalších dvoch mestečiek medzi týmito dvoma centrami regiónu počas dvoch marcových týždňov roku 1945. V priebehu 12 dní tam vtedy umierali civilisti v takej veľkej miere, akú inde Slovensko pravdepodobne nikdy nezažilo.

Túto malú časť Slovenska po Viedenskej arbitráži rozdeľovala slovensko-maďarská hranica. Nové Zámky boli maďarské a Nitra slovenská. Nové Zámky naozaj zmasakrovali Američania, ale Nitru, Komjatice či Vráble sovietski letci.

Nechceli zabíjať nevinných civilistov, ale prebiehala najhoršia vojna v dejinách a takto to vtedy chodilo v celej Európe.

Začnime však niečím ľahším a k južnému Slovensku sa vrátime neskôr. Prečo teda Američania necelý rok predtým zrovnali so zemou rafinérie v Dubovej a Bratislave?

Palivo pre Hitlera
Bombardovanie bratislavskej rafinérie Apollo a menšieho podniku v Dubovej je niekedy zneužívané na vyplakávanie nad nešťastným osudom Slovákov, ktorým všetci ubližujú. Nálety na Bratislavu aj Dubovú boli v skutočnosti aj z dnešného pohľadu plne legitímne, na pomery druhej svetovej vojny navyše mimoriadne presné s relatívne malým poškodením okolitej zástavby a relatívne malými stratami na životoch civilistov.

Väčšie Apollo Američania zničili na dvakrát, Dubovú hneď na prvý pokus. Tieto útoky boli súčasťou vytrvalej snahy západných spojencov strategickým bombardovaním pripraviť Nemecko o pohonné hmoty.

Kampaň trvala mesiace predtým aj potom, ako sa americké letectvo sústredilo na slovenské rafinérie. Iné a dôležitejšie prevádzky v Nemecku, Maďarsku či Rumunsku utrpeli predchádzajúcimi náletmi a tým vzrastala dôležitosť našich.

Podľa odhadov americkej rozviedky v čase pred prvým náletom bratislavské Apollo produkovalo 1,3 percenta z celkovej produkcie ropného priemyslu Nemecka a jeho spojencov (Peter Kaššák, Marián Hrodegh: Konečná zastávka: Slovensko; Klub priateľov vojenskej histórie Slovenska, Martin 2007).

Keď Američania a Briti napádali nemecký ropný priemysel, nepomáhali tým len vlastným armádam, ale aj sovietskej. Aj na východnom fronte Nemcom chýbalo palivo, z čoho profitovala i Červená armáda. Pretože ak nemáte benzín či naftu, nemôžete viesť modernú vojnu, ktorá je od nich závislá.

Nálety na Apollo
Prvý nálet na Apollo sa uskutočnil 16. júna 1944. Vykonalo ho 156 štvormotorových bombardérov B-24, ktoré na rafinériu zvrhli 369 ton bômb. Ďalšie stroje rovnakého typu zhodili bomby na mesto.

V Bratislave vtedy zomrelo 120 ľudí, 650 bolo zranených. Ďalších 200 spomedzi 3000 zamestnancov podniku údajne zasypali trosky.

Hoci to dnes znie bezcitne, nálet bol napriek tomu na možnosti vtedajšej techniky mimoriadne presný. Jedna zo zúčastnených jednotiek zaň od amerického prezidenta dokonca dostala pochvalu.

Aj keď už júnový útok bol ničivý, produkciu Apolla sa podarilo čiastočne obnoviť. V septembri podľa spomínanej knihy vyrábalo asi tretinu toho, čo pred prvým útokom.

Už 23. septembra preto nad Bratislavu opäť priletelo 56 rovnakých bombardérov ako tri mesiace predtým. Znova mierili veľmi presne – jedna z perutí mala úspešnosť zásahov takmer 80 percent, ďalšia necelých 75 (čísla hovoria o tom, koľko percent zo zhodených bômb padlo do oblasti cieľa; zvyšok padol do Dunaja alebo na mesto).

Rafinéria Apollo po 23. septembri pre Hitlera prestala existovať, výrobu čiastočne obnovila až po oslobodení. Bola opodstatneným cieľom, a hoci pri jej zničení zomierali aj nevinní, samotné mesto Bratislava utrpelo v porovnaní s inými metropolami pod vládou nacistov len málo.

Dubovú nezachránili ani povstalci
S Dubovou pri Brezne je to o čosi ťažšie. Tamojšia rafinéria začala pracovať rok pred vojnou a s jej produkciou počítali aj slovenskí povstalci, pretože ležala na predpokladanom povstaleckom území. Exilová československá vláda dokonca požiadala spojencov, aby ju vyradili zo zoznamu svojich cieľov, no tí odmietli.

Naopak, 20. augusta 1944, teda len deväť dní pred vypuknutím SNP, poslali nad malú rafinériu z talianskych základní 89 bombardérov. 76 z nich o 10.50 začalo sypať bezmála 180 ton bômb, ktoré továreň zničili na 50 až 70 percent.

Zomrelo pritom osem ľudí – štyria vojaci a štyria zamestnanci. Obývané oblasti takmer neboli zasiahnuté.

To, prečo bolo mŕtvych v takej horľavej prevádzke len osem ľudí, možno vysvetľujú spomienky bratov Georgijevských. Boli to miestni obyvatelia. V ten deň sa chystali na ryby do blízkeho Hrona. Aj ich spomienky sú z knihy Konečná zastávka: Slovensko.

„Vo večernom vysielaní londýnsky rozhlas upozorňoval, aby nenastúpili do práce pracovníci rafinérie Dubová. Naliehavá rozhlasová výzva sa ukázala ako oprávnená… Americkí letci pri tomto nálete mierili neuveriteľne presne. Do niekoľko sto metrov vzdialenej dediny Dubová nedopadla ani jedna bomba.“

Ako sa bombardovalo
Vo vzťahu k civilistom sa počas vojny bombardovalo veľmi často kruto a barbarsky. No medzi jednotlivými bojujúcimi krajinami predsa len boli rozdiely.

Nemecké letectvo bolo najkrutejšie. Od prvých dní v Poľsku nebolo pochýb, že sú mu nevojaci ukradnutí. No nielen to: na civilov útočili plánovane, aby medzi nimi šírili strach a paniku a tým zlomili ich ochotu brániť sa. Od Varšavy cez Rotterdam, Londýn, Coventry až po Stalingrad sa preto Nemci vedome uchýlili ku kobercovým náletom, ktoré nerozlišovali medzi vojakmi a bezbrannými obeťami.

Veľká Británia sa spočiatku snažila držať predvojnovej doktríny. Verila si, že jej na papieri moderné bombardéry dokážu za bieleho dňa bez sprievodu stíhačiek preniknúť nad cieľ hlboko v nepriateľovom území a presným úderom ho zničiť.

Britom stačilo pár týždňov, aby pochopili, že sa veľmi zmýlili. Nemecká obrana im počas úvodných náletov spôsobila také neprijateľné straty, že pomerne skoro začali bombardovať radšej v noci. To však malo vážne následky pre nemeckých civilistov.

Úroveň techniky v tom čase nebola taká, aby umožnila ničenie bodových cieľov za tmy či zlého počasia. Briti preto rýchlo začali uplatňovať taktiku, že keď chceli zničiť nejakú továreň či železničný uzol, zbombardovali stovkami lietadiel kobercovým náletom aj okolité štvrte. Tým sa malo dosiahnuť zničenie hlavného cieľa.

No nielen to: bombardovaním priliehajúcich obytných štvrtí tento cieľ prišiel o zamestnancov, ktorí v nich bývali. Časť zomrela, časť prišla o bývanie. V ideálnom prípade to malo viesť k takej demoralizácii obyvateľstva, že by Nemci stratili chuť bojovať.

Túto stratégiu presadzoval veliteľ bombardovacieho letectva maršal Arthur Harris. Vyslúžil si tým prezývku Mäsiar.

Na rozdiel od neho sa tomu Američania v Európe počas celej vojny až na výnimky vyhýbali. Takou výnimkou bolo vojensky zbytočné zničenie Drážďan na konci vojny, kde zomreli desaťtisíce ľudí.

Inak však americké letectvo nikdy neupustilo od pôvodného plánu – aj za cenu obrovských strát vytrvalo posielalo nad Nemecko bombardéry za dňa a snažilo sa zničiť len vybraný cieľ. Samozrejme, aj tak často zomierali nevinní.

V prípade Američanov a Britov sa bavíme o strategickom bombardovaní v protivníkovom zázemí, ktorému predchádzalo detailné plánovanie a príprava.

Sovietsky zväz okrem niekoľkých náletov zo začiatku vojny nič také nerobil. Nemal na to vhodné lietadlá, sústredil sa len na útoky na ciele priamo na bojisku alebo pár kilometrov za frontom. Posádky tak operovali v omnoho menších výškach a aj viackrát za deň, lebo lety boli omnoho kratšie.

Skaza Nových Zámkov
O tom, že Nové Zámky sú dnes nevábnym panelákovým mestom, okrem komunistických plánovačov rozhodol najmä 14. marec 1945. V ten deň na ne Američania zaútočili tretíkrát a výsledok na Slovensku nemá obdobu. Nové Zámky bývali plné historických budov, ale tento nálet ich prakticky kompletne zničil.

Čo bolo na tomto meste také dôležité, že sa tam Američania neustále vracali? Železnica. Zámky sú dnes a aj počas vojny boli významným železničným uzlom. Rovnako ako o kúsok južnejšie ležiace Komárno preto boli pravidelným terčom náletov.

Prvé dva síce spôsobili škody aj v meste, ale letcom sa počas nich darilo zasahovať najmä hlavný cieľ – železnicu. Pri poslednom však jedna jednotka spravila chybu a namiesto koľají zasypala výbušninami historické centrum.

Americké bombardéry počas náletov lietali v uzavretých zväzoch. Tvorili ich jednotky nazývané krídla, ktoré sa delili na tri až štyri skupiny a tie sa ďalej delili na štyri perute.

Na Nové Zámky 14. marca smerovali štyri skupiny 55. bombardovacieho krídla. Spolu odštartovalo 183 bombardérov B-24. V ten deň však nebolo ideálne počasie, časť posádok preto cieľ nedokázala určiť a bomby nezhodila, aby na zemi nespôsobili nechcené škody.

Hlavnú skazu spôsobila už prvá skupina, ktorá nad mesto priletela ešte za dobrej viditeľnosti. Mala 41 lietadiel rozdelených na dve časti. Ako prvá o 13:08 zaútočila skupina označená ako Red Force. Jej 16 lietadiel zhodilo 40 ton bômb na okraj stanice. Kolegovia z Blue Force však o tri minúty neskôr cieľ o kilometer minuli. Nanešťastie, o kilometer ďalej bolo centrum mesta.

Keď odleteli poslední Američania, v Nových Zámkoch bolo 4000 mŕtvych a 5800 bezdomovcov. Spomedzi 3394 obytných budov bolo poškodených vyše 2000. 546 bolo zničených úplne, 807 nepoužívateľných.

Ako sa to mohlo stať? Každú jednotku viedlo navádzacie lietadlo a v ňom bombometčík, ktorý rozhodoval o okamihu zhodenia bômb. Ak spravil chybu on, všetky lietadlá z jeho skupiny ju zopakovali spolu s ním.

Keď si uvedomíme, že lietadlá lietali vo výške od 6- do 7-tisíc metrov, mohlo sa to ľahko stať. Aj sa často stávalo. Nové Zámky veľmi pravdepodobne doplatili na nechcenú nepresnosť jedného človeka.

Paradoxne, v záverečnom štádiu vojny mohlo byť toto mesto západným spojencom ukradnuté. Sovietska armáda stála zopár kilometrov pred ním a práve sa chystala na poslednú veľkú ofenzívu na našom území. Američanom bombardovanie Zámkov nemalo ako pomôcť, pomáhali ním len svojim spojencom z východu, proti ktorým cez tamojšiu stanicu prúdili nemecké posily.

Sovieti spomínanú ofenzívu, ktorú podľa jej cieľov nazvali Bratislavsko-brnianska, začali 25. marca. Pre civilistov z okolia Nových Zámkov to znamenalo nové krviprelievanie zo vzduchu. Tentoraz v sovietskej réžii.

Skaza Nitry a jej okolia
Ako prvé na nové boje doplatili Komjatice a Vráble. Opis udalostí v týchto mestách aj v Nitre je z knihy Od Hrona k Morave. Operácie sovietskeho letectva nad juhozápadným Slovenskom v roku 1945 (Peter Kaššák, Martin Cibula, Stano Bursa; Degart 2016).

Najskôr Komjatice. Sovietske velenie bolo presvedčené, že sú v nich silné nemecké jednotky. Podľa obecnej kroniky to však boli len maďarské pomocné zbory, ktoré tam kopali zákopy.

Sovieti proti dedine poslali 42 stredných bombardérov A-20. Opäť paradox – boli to americké lietadlá, ktoré Stalin dostal v rámci vojenskej pomoci.

Komjatice mali smolu, že v ten deň bola Kvetná nedeľa a ľudia boli v kostole práve v čase náletu. Sovietski letci veľkú koncentráciu civilistov považovali za nepriateľských vojakov. Tí na mieste naozaj boli, ale kým ich zomrelo 70, dedinčanov až 150. Mnoho ďalších bolo zranených.

Aby sa ukázala zložitosť dejín, obete nemohli prijať v novozámockej nemocnici, kam by inak smerovali, pretože tú zničili Američania už 7. októbra 1944.

Preto hoci Komjatice tiež patrili Maďarsku, ranených posielali do slovenskej Nitry. Tam ich prijímal mladý lekár Róchus Nemeček, ktorý promoval práve v deň, keď nemocnica v Nových Zámkoch ľahla popolom.

„Dodnes neviem pochopiť ruských ostreľovačov, ktorí z takej výšky museli rozoznať civilné osoby, starcov, stareny a deti,“ spomínal Nemeček. V skutočnosti sa to mohlo stať celkom ľahko.

Pravdou však je, že toto naozaj vyzerá ako príklad zle naplánovaného a bezohľadne vykonaného náletu, pretože bomby vedome zhadzovali na civilné budovy hlava-nehlava.

Druhé na rade boli v rovnaký deň Vráble. V nich Sovieti v predchádzajúcich dňoch objavili tanky Tiger II, tie však hneď ráno po začatí pozemnej ofenzívy vyrazili von z mesta do boja.

Preto keď pred treťou popoludní nad Vráble dorazilo 18 bombardérov A-20, mohli už zabíjať len dedinčanov. Aj tu mali smolu, že práve boli v kostole, sovietske posádky si ich opäť pomýlili s nepriateľom, a preto zomrelo 70 civilistov.

Posledná bola Nitra. Ráno v pondelok 26. marca nad ňu poslali 45 starých známych A-20 rozdelených na päť skupín. Terčom síce boli formálne nepriateľské jednotky, ktoré mali byť v meste, no konkrétne ciele neboli stanovené. Priamo na mieste o nich mali rozhodnúť velitelia jednotlivých skupín.

Podľa pamätníkov si letci s výberom cieľov veľké starosti nerobili.

Opäť Róchus Nemeček: „Vbehol som do najbližšieho krytu v nemocničnom areáli. Ešte som zastihol otrasy prvých bômb. O päť minút sa ozvali sirény, ktoré však už zbytočne oznamovali hrozivú pravdu. V Nitre boli vtedy trhové dni – mesto bolo plné ľudí. Keď lietadlá zhodili bomby, nad Zoborom sa obrátili a začali kosiť bezbranné obyvateľstvo guľometmi… Najväčší zásah dostal stred mesta, miesto dnešnej pešej zóny, kde zničené budovy znemožnili akúkoľvek dopravu.“

Zomrelo 345 ľudí, z ktorých len 13 bolo vojakov a z nich len päť nemeckých. Nálet úplne zničil 53 budov, takmer 500 ťažko poškodil. Šťastím Nitry bolo, že sovietske bombardéry boli omnoho menšie a uniesli menej bômb ako americké, čo bombardovali Nové Zámky.

Keby niekto pochyboval, či bola v očiach Sovietov Nitra legitímnym cieľom, ako pomôcka môže slúžiť názov jednej zo zničených ulíc – volala sa Hitlerova. Na rozdiel od okupovaných krajín sme si ju tak nazvali sami a dobrovoľne.

ROMAN PATAJ

Zdroj:
https://dennikn.sk/1584914/americania-a-sovieti-bombardovali-slovensko-pravom/

Foto
Bombardovanie Bratislavy. 
Zdroj – TASR