Andy Hryc: Bol som blbý, mohol som privatizovať VSŽ

ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Majského deti a Ernest Valko mi zničili život, tvrdí v rozhovore známy herec.

Komunisti zavreli vášho otca na sedem rokov. Cítite, že vás to nejako ovplyvnilo?

Zavreli ho, keď som bol druhák na základnej škole, chýbala mi teda otcovská ruka. Bol som uličník, za moje výčiny som dostával od mamy bitku skoro každý deň. Bratislava bola rozdelená na pouličné gangy – chlapcov z Panenskej, Vysokej, Kapucínskej a Vydrice, my sme boli spod Slavína. Kto prišiel inam, než býval, schytal to.

V roku 1963 otca pustili z basy a nastal problém. Zrazu sa zjavila autorita, ktorej som sa nechcel podriadiť. V duchu som sa pýtal, kde bol doteraz. Samozrejme, nechtiac som mu veľmi krivdil.

Otcovi prišili rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve.

Raz sa mu v družstevnej pivnici vo Svätom Jure predseda JRD posťažoval, že majú problém s odbytom nadkontingentného vína. Chceli ho vyliať, lebo prichádzala nová úroda a bolo treba uvoľniť sudy. Otec bol mužom činu, ponúkol sa teda, že ho pomôže predať.

S partnerom rozbehli kšeft, malokarpatským družstvám zarobili obrovské peniaze, za čo si, samozrejme, vzali províziu. Životná úroveň našej rodiny prudko stúpla a, prirodzene, niekto nás udal. Boli blbé časy, ľudia začínali špekulovať, a tak komunisti potrebovali monsterproces na ich zastrašenie.

V 50. rokoch to bol takmer hrdelný zločin.

Nedovolené podnikanie spadalo pod rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve, za komunizmu šlo po vlastizrade či špionáži o druhý najväčší zločin. Všetky malokarpatské družstvá pritom vypovedali, že otec nič neukradol, že naopak, ony zarobili. To však nikoho nezaujímalo, komunistov trápila len otcova provízia, v novinách o ňom písali ako o bývalom kapitalistovi - vykorisťovateľovi. Dali ho do tretej nápravnovýchovnej medzi najväčších zločincov a politických väzňov.

Zlomilo ho to?

Najmä zdravotne. Bol prchký človek, nenechal si brnkať po nose. Jeho partner dostal deväť rokov a po necelých piatich bol vonku za dobré správanie. Otec nadsluhoval samotky, lebo keď sa mu niečo nepáčilo, pobil sa aj s dozorcami. Po návrate bol na tom fyzicky naozaj zle. Doplácal aj psychicky, veď to celé bola hrôza, doma mal dve maloleté deti a boli sme prakticky na mizine. Všetko, čo malo nejakú hodnotu, sa predalo, lebo sme museli z niečoho žiť.

Dosiahnuť jeho rehabilitáciu sa vám nepodarilo.

Otec mal odložené všetky papiere z predaja vína. Keď ho pustili, obišiel všetky dotknuté družstvá. Potvrdili, že niektorým zarobil aj 750-tisíc korún československých a nespôsobil žiadnu škodu.

S dokladmi som šiel po prevrate za Jánom Čarnogurským, ale ten povedal, že ho odsúdili na základe vtedy platných zákonov. A bolo po rehabilitácii. To by však bol potom protiprávny celý Norimberský proces s vojnovými zločincami, nie?

Z toho, čo komunisti spravili vášmu otcovi, vyplynul aj váš postoj k strane?

Bol automaticky negatívny. Keď som chodil do druhej triedy, slávilo sa 10. výročie víťazstva pracujúceho ľudu. Vo februári 1958 mala naša trieda skladať pioniersky sľub. A oni mi to nedovolili, lebo som mal otca v base. Nechápal som prečo, veľmi som vtedy plakal.

Jasné, bol som zblbnutý propagandou, mať červenú šatku bola pre tupé decko vtedy najväčšia česť. Že otec sedí, som prvé dva roky ani nevedel, lebo mama mi povedala, že je na služobnej ceste. V škole to však vedeli všetci a napokon mi to vykričal spolužiak. Jeho otec mu povedal, že som synom zločinca.

Keď sa otec vrátil, logicky doma na komunistov nepadlo jediné slušné slovo. V roku 1968 sa chcel angažovať v Klube angažovaných nestraníkov, ale mama mu to s plačom zakázala s tým, že si už ako „vdova živého muža“ odtrpela dosť. Vedela, ako sa to skončí. Mala pravdu, prišli Rusi.

Aby ste nemuseli do KSČ, vyhovorili ste sa, že keď sa ožeriete, stávate sa sexuálnym maniakom a takých v strane naozaj nepotrebujú. To fakt stačilo?

V Košiciach áno, lebo poznali históriu kolegu Eda Bindasa. To bol klasický slovenský kurevník, fešák chlap, vynikajúci herec, baby na neho leteli ako osy na cukor, a on si to, pochopiteľne, užíval. Bol slobodný, tak čo.

Lenže začal si so ženou krajského tajomníka strany.

Legenda hovorí, že ich „súdruh“ v spálni pristihol in flagranti a vznikol škandál. Že ho na hodinu vyhodili z košického divadla a musel ísť do Bratislavy, pre Eda určite ani nebol trest. Najväčším problémom bolo, že divadlu sa súdruhovia mstili ešte ďalších 15 rokov.

A vraj sex neovplyvňuje kultúru.

(smiech) Vďaka tomu moja výhovorka prešla. Divadelní boľševici si to dobre pamätali. Otec mi vtedy paradoxne odporúčal, aby som ponuku prijal: „Bude tam aspoň jeden slušný človek, a potom, oni sú strašne pomstiví, určite nechceš dopadnúť ako ja“.

Boli známi herci odkázaní kolaborovať s režimom? Vy sám ste pokojne vtrhli k Válkovi či Šalgovičovi, keď ste mali problémy s nadstavbou vášho domu.

Nikam som nevtrhol, Válka som normálne požiadal, aby ma prijal a on to urobil. Iná vec je, že som odišiel s takým tresknutím dverí, až skoro vypadli okná. Treba však uznať, že negatívne konzekvencie z toho minister nerobil. Šalgoviča som vďaka účinkovaniu v seriáli Povstalecká história normálne odrbal.

Bolo nutné byť s papalášmi zadobre?

Použili ste nesprávne slovo „kolaborácia“. Systém bol založený na neustálom oje...aní režimu. Držali nás pod pokrievkou, a ak sme niečo chceli, museli sme ich nejako odrbať. Nebol som straník, čiže bol som človek druhej kategórie. Ak som chcel mať istú životnú úroveň či cestovať, musel som sa krútiť, aby som na nich „vyzrel“. O to viac, že som pracoval v umeleckej brandži, a na to, aby ma odstavili, nemuseli ani škrtnúť perom.

Havel si písal svoje knihy, a keď ho zavreli, bolo to pre neho výborné promo, lebo okamžite predal v New Yorku o 100-tisíc kusov viac. Z toho sa už dá žiť, ale ak ste odkázaný na 1400 korún brutto v divadle a musíte lietať krížom-krážom, aby ste zarobili o korunu viac, čo urobíte?

Bol to pud sebazáchovy, každý z nás bol okamžite nahraditeľný. Párkrát som mal zákaz účinkovania a nebola to sranda. Na rok ma vyhodili z televízie len preto, že som odmietol podpísať zmluvu, ktorá sa mi nepáčila. Zavolal si ma programový riaditeľ a pýtal sa, či mi je málo 2400 korún za program, keď jeho žena, učiteľka, musí za tie isté peniaze chodiť mesiac do školy. Voči tomu nebolo odvolania, nik vám to nedal na papieri, aby ste sa mohli brániť. A keď ste to reklamovali, dozvedeli ste sa len, že „režiséri vás nechcú“. Čo voči tomu zmôžete?

Boli aj iné prípady, napríklad Marta Kubišová. Nezlomili ju, hoci prišla o spevácku kariéru. Prečo sa tak nezachovali viacerí?

Kubišová bola slobodná a nemala deti. Bola slávna a ja som bol začínajúci herec. Keby som sa komunistom postavil, mohol som si hľadať nejakú fyzickú robotu. To sa mi, poviem pravdu, nechcelo. Skončil som herectvo, iné som nevedel.

Navyše som bol zodpovedný za rodičov, uťahovali si opasky, aby som mohol vyštudovať, musel som im pomáhať, podporoval som sestru na vysokej škole. Živiteľom rodiny som bol de facto ja. Neskôr som sa oženil a mal malé deti. Samozrejme som chcel, aby mali iné detstvo ako ja, veď keď som maturoval, nemali sme ani televízor. Spolužiaci sa každý deň rozprávali, čo bolo večer v telke, a ja som sa pretvaroval, že som nad vecou, lebo sú to len také pi..viny.

Nespolupracoval som s režimom, bol som len zaradený do systému. Pravdou je, že som odrecitoval stovky komunistických básní. Zavolali do divadla z okresného výboru strany, že majú schôdzu a potrebujú niekoho, kto by im zarecitoval. Počul som len „Hryc, ideš.“ Mohol som nejsť? A nebol som sám.

Nedalo sa odmietnuť?

Skúsili by ste to a skončíte. Vykrúcal som sa, ako sa dalo, ale napokon som radšej šiel a odrecitoval tie komunistické blbosti.

Našli sa herci, ktorí sa voči režimu postavili?

Nik. Jedine Gustáv Valach, ktorý bol bigotným katolíkom a dával to najavo. Strašným spôsobom nám tým niekedy liezol na nervy, lebo keď sa niekto pri práci potkol a povedal „doboha“, čakala ho polhodinová prednáška o tom, ako sa rúha. V tom bol neznesiteľný. Bolo to však jeho sväté právo a ani ja som mu neoponoval, lebo som si ho vážil ako herca.

„Preslávil“ sa, keď za nejaký film dostal štátnu cenu Klementa Gottwalda, s čím sa spájal slušný balík peňazí a poukaz na auto. Kúpil si volgu, čo bol papalášsky koráb, závidela mu celá Bratislava. V jednu nedeľu s ňou však prišiel na omšu do kostola.

Čo sa stalo?

Okamžite dostal kopačky z divadla a tri či štyri roky robil bagristu. Do práce teda chodil na volge, celý deň bagroval a domov sa opäť vracal volgou. Paradoxne, ako bagrista vraj zarábal viac než v národnom divadle.

Antichartu som podpísal, lebo som nevedel, čo to je. Odrbali nás

S viacerými umelcami som hovoril o tom, prečo podpísali antichartu...

Dobre, že o tom začínate hovoriť, lebo to je vec, ktorá ma neskutočne poburuje.

Prečo ste ju podpísali?

Vtedy som netušil, čo je Charta 77. Vznikla v Prahe, nikto z nás ju nečítal. Ja som sa k nej dostal až po prevrate. Keby mi ju ukázali skôr, určite by som podpísal. Zrazu som v televízii videl, ako v Prahe do budovy národného divadla zvolali všetkých umelcov, ktorí čosi znamenali. Švorcová prečítala čosi, čo nazvali „vyhlásením tvorivých zväzov. Keby ste si ho prečítali, podpísali by ste aj vy.

Sedel som v Košiciach pri televízore a videl Wericha, Horníčka, Hegera, Hubu, Záborského, zaslúžilých aj národných umelcov, ako podpisujú. Vôbec som si vtedy nevšimol, čo vnímam v dobových dokumentoch dnes – že tí ľudia mali v tvárach hrôzu.

Kam smerujete?

Boľševici boli svine. Nik nám nepovedal, že to je anticharta. Odrbali nás, že ide o vyhlásenie tvorivých zväzov. Ani slovo o Charte! Vyhláseniu sa obsahovo prakticky nič nedalo vytknúť. Dalo, ale len v prípade, že by ste vtedy čítali Chartu 77. A tú som teda nečítal.

Dnes čítam svoj životopis v databázach na internete, kde posledná veta znie: „Podpísal antichartu.“ Nie je to pravda. Podpísal som vyhlásenie tvorivých zväzov, urobili tak všetci. Dnes sú však všetci hrdinovia. Kde boli a čo robili vtedy?

V knihe píšete, že Kňažko s Labudom lobovali, aby dostali titul zaslúžilý umelec. Robíte tak v pasáži, kde kritizujete Magdu Pavelekovú. Kňažko s Labudom vtedy mali smolu, lebo ho dostala ona vraj ako odmenu za to, že jej muž, vysoký eštebák, šiel do dôchodku. Verím síce aj historke o tom, že keď ste pred ňou označili Stalina za vraha, vyhrážala sa vám vytriasačkami, ale...

Pozor, ona to s tým Stalinom neurobila v roku 1953, ale v roku 1988.

Jasné. Len ma zaráža, načo bolo dobré v knihe kopať do 82-ročnej ženy. Bolo to nutné?

Je mi ľúto, že túto malú epizódu vytiahol na svetlo božie bulvár, práve keď pani Pavelekovú uvádzali do televíznej Siene slávy. Nebol to môj zámer. Ja by som sa na ňu vykašľal, v divadlách boli iné svine vrátane vážnych agentov ŠtB. Keby však pani Paveleková urobila sumár toho, čo prežila, nemohla by tak vehementne národu dokazovať, že je šľachtičná, má modrú krv a že je vlastne grófka Koháryová. Zdôrazňuje to všade, kde sa objaví, a mne to v jednej chvíli začalo liezť na nervy.

Prečo?

Že je grófka, mala hovoriť za komunizmu. To by som akceptoval. Prečo nie? Veď byť príslušníkom šľachty nie je hanba, ale privilégium. Čo však robila za komunizmu? Bola vedúcou straníckej skupiny – aktívnou komunistkou. Veď sa na to všetci pamätáme. Navyše som to písal len v kontexte toho, ako Labuda s Kňažkom chceli dostať titul zaslúžilého umelca.

Od toho titulu závisel plat umelca?

O nič iné ani nešlo. Ak vám dnes niekto, kto za socializmu pracoval v umení, povie, že ním nechcel byť, je bohapustý klamár. Všetci sme chceli byť zaslúžili umelci, len väčšine sa to nepodarilo. Niekedy, ako vyplýva z uvedeného, mali prednosť súdruhovia.

Keď Pavelekovej manžel v roku 1982 vo svojich 55 rokoch odchádzal z ŠTB do výsluhového dôchodku, jeho žena tento titul dostala ako dar. Nie za to, že bola vynikajúca herečka, veď vtedy naozaj hrávala len šteky. A za tie sa tituly nedávali.

Obvinili ste Kňažka, hoci bol vlastne jediný, kto mal odvahu ten titul vrátiť.

Vôbec som ho neobvinil. Každý chcel byť zaslúžilým umelcom, tak bol nastavený systém. A keď už hovoríme o tom, že vrátil titul, primárne to nebol protest proti politike strany, ale odpoveď na to, že ho minister kultúry Koyš nepustil na filmový festival do Španielska. Samozrejme, že potom, ako Milan titul vrátil, otvoril tým Pandorinu skrinku. Taká je pravda.

Vďaka tomu ste vraj na nože.

Nie. Prečo? Nedávno sme sa stretli v Prahe. Smial som sa, lebo niekde napísal, že vyzerám ako Harabin. Dohodli sme sa, že hodíme reč, ale nebol čas. V knihe som písal len o pomeroch, ktoré kedysi fungovali v divadle. Navyše Labuda aj Kňažko si, na rozdiel od pani Majdy, ten titul zaslúžili. Sú to vynikajúci herci, voči ktorým sa profesijne nedá povedať ani slovo. Ako sme povedali, išlo o prachy.

Prečo by Kňažko popieral, že ten titul chcel?

Nerozumiem tomu. Podľa mňa knihu nečítal. Píšem o ňom na piatich či šiestich miestach, vždy kladne. Na Milanovi ma serie, že je povrchný, lebo ak už sa o mne kriticky vyjadruje a vidí, že sa o to zaujíma bulvár, mohol by si to prečítať aspoň na záchode. Keby tak urobil, zistil by, že voči nemu nemám negatívny vzťah. Naopak, vždy som mu držal chrbát.

Vyjadrili ste sa, že ak bude kandidovať na prezidenta, bude to prejavom stareckej demencie. To je kamarátske vyjadrenie?

(smiech) Nebolo to celkom tak, bulvár si to trochu prispôsobil. Tá otázka smerovala voči mojej prípadnej kandidatúre, lenže oni si to personifikovali s Milanom. Dával som im to písomne, takže to viem preukázať.

Jedna vec je dostať sa k divadelným rolám po straníckej linke, iná cez rodinkárstvo či posteľ. Fungovalo to?

Tak to funguje všade na svete. Aj u nás mali niektoré špičkové herečky manželov režisérov. Stranícka linka až tak nefungovala, lebo režisér si rozmyslel, či obsadí netalentovanú komunistku. Napríklad v Košiciach fungovala súdružka Gýmerská.

Pamätám si rozhlasovú hru, kde režiséra donútili, aby hlavnú rolu hrala ona. Ten sa tak nasral, že to s ňou nahral tak, ako si predstavovala ona. Keby s ňou pracoval, možno by to nebolo také zlé, ale on jej dal voľnú ruku v duchu – keď už ťa musím obsadiť, tak sa ukáž. Schvaľovacia komisia potom prikázala, aby sme to nahrali znovu a s inou herečkou. Samozrejme, že herečky to majú vždy jednoduchšie. Byť ženou, dávno som v Hollywoode.

Bolo bežné, že herec si otvoril hubu na režiséra, ako ste to urobili vy voči Strniskovi, ktorý zvykol hercov pri skúškach deptať? Keď vás vytočil, povedali ste mu, aby sa krotil, lebo zleziete z javiska a takú mu plesknete, že mu dá stena druhú.

Takých bolo naozaj málo. Faktom je, že Strnisko mal fantastické výsledky. A mňa už potom, prirodzene, nikdy neobsadil. Škoda.

Vyrástli pri ňom veľkí herci.

„Vyrobil“ Milana Kňažka, Emila Horvátha a veľa ďalších. Ja som však na neho nemal nervy. Povedal som si, že mám nejakú ľudskú dôstojnosť a nestojí mi to za to.

K tomu som sa chcel dostať. Vaším životom sa ťahá iks prúserov.

Ulica ma naučila, že si nesmiem nechať brnkať po nose. Keď s tým niekto začne, tak ho predtým slušne upozorním, ale ak to nepomôže, potom som sprostý. Tým je poznačená celá moja kariéra, nikdy som nebol ochotný pchať sa niekomu do zadku. V našej brandži je to však asi dôležité. Okrem toho, že máte talent, treba byť aj konformný. A to som nikdy nebol.

Obvykle ste nediplomatický, občas nie. Keď Zdena Studenková kdesi označila Rómov za spoločenský odpad a oslovili vás, aby ste sa k tomu vyjadrili, tvrdili ste, že je to vaša kamarátka a nebudete to komentovať. Vám jej generalizovanie neprekážalo?

Nevyjadril som sa, lebo som s ňou do istej miery súhlasil. Ja by som to však hodnotil inými slovami. Nechcel som to povedať takto na plnú hubu, lebo som si to nemohol dovoliť. Mám veľa kamarátov, ktorí o sebe hovoria, že sú Cigáni, nie Rómovia.

Nejde o slovíčka, ale o generalizovanie.

Viem, že sa v tejto súvislosti nemôže generalizovať. Výsledkom potom je, že tu múti vodu Kotleba.

Ona to urobila.

Urobila, lebo jej „ušla huba“, je prosto taká. Pretože však mám Zdenu rád a nechcel som jej krivdiť či ju potopiť, tak som sa vyjadril, že „no comment“. Viem, čo chcela povedať, len sa nešťastne vyjadrila.

Patríte k tým, koho po revolúcii ohúril Mečiar. Síce krátko, ale predsa. Prečo?

Pred prvými slobodnými voľbami som s ním ako ministrom vnútra chodil na predvolebné mítingy. Šli sme povedzme do Prievidze. V aute sme mali dva hrubé fascikle o okrese, ktoré sme si cestou vymenili. Prelistoval som si ich a niečo si z toho pamätal, kým Mečiar si zapamätal všetko.

Potom prišiel k mikrofónu a z rukáva vysypal všetky informácie a čísla o kraji. Vtedy som netušil, že si tie čísla vymýšľa. Hovoril s takým hereckým nasadením, že som ho obdivoval. A všetci tí blbci v hale vrátane mňa sme mu naleteli, že všetko ovláda.

Čo sa potom stalo?

Po vzniku HZDS som videl, kto za ním začína chodiť. Stretal som u neho všetkých od pašerákov, podvodníkov a vesklákov cez rôznych špekulantov až po mafiánov. Podávali si tam kľučku a keď som sa ozval, tvrdil, že je to v poriadku. Tak som si jedného dňa povedal, že tam už chodiť nemusím.

Keby som ostal s Mečiarom, VSŽ by som možno privatizoval ja a dodnes by to bol slovenský podnik. V tomto som bol blbý.

Už sedem rokov mám na krku exekúcie
Na jednej z povolebných plavieb Verejnosti proti násiliu loďou boli aj takéto typy. Medzi nimi pracháč, ktorého v knihe nazývate pánom Foxom. Jeho si vraj vyhliadli Ivan Mjartan, váš švagor Ľuboš Machaj a Ján Budaj s tým, aby financoval súkromné rádio, z ktorého neskôr vznikol Twist.

Na začiatku bol Mjartan a Machaj. Oni boli rozhlasáci, Budaj o rádiu vedel figu drevenú. Machaj mi vtedy o celej veci nič nepovedal. Dostal som sa k tomu projektu ako slepé kura k zrnu, keď títo traja za mnou prišli zo zúfalstva, lebo nevedeli, ako na to. Do 180 dní od pridelenia licencie totiž museli začať vysielať. Zamestnali šesť ľudí z rozhlasu, tí však nevedeli, „kde boh býva“, a čas nezadržateľne bežal.

Ponúkli mi post riaditeľa, čo sa ma dotklo. Buď ma vezmú ako partnera, alebo nech si trhnú nohou. Nakoniec súhlasili. Zohnal som vhodné priestory, ktoré som v podstate bez koruny prerobil, postavil celý tím. Prvý úver pre Twist som garantoval vlastným domom. Neskôr som vybavil licencie na všetky ostatné vysielače a zohnal ďalšie investičné peniaze.

Twist bol za mečiarizmu kultový, stiahli ste k sebe humoristov, „vyrobili“ moderátorov a reportérov, mali spravodajstvo, kde mladý Karol Lovaš dostával do hystérie hovorcov HZDS, zaviedli reláciu Čierna skrinka pre tých, čo chceli kritizovať režim, vytiahli nahrávku Lexu s Hudekom... Lenže v roku 1998 Mečiar padol a manažment rádia nepochopil, že doba sa zmenila.

Hovorí sa tomu spoločenská objednávka. Že to prestalo fungovať, nebol môj problém, na to som mal programového riaditeľa Ľuboša Machaja. Jasné, že to zlyhalo. Začali sme totiž hrať otrasnú hudbu, a to až tak, že som Twist v aute niekedy radšej preladil. Na každej porade som hovoril, že vysielame nahovno hudbu, aby s tým niečo spravili. Tvrdili mi, že sa v tom nevyznám.

Keď potom Machaj kandidoval na šéfa Slovenského rozhlasu, dal veľké interview, kde všetko hodil na moju hlavu. Vraj som nepostrehol, že sa zmenila spoločenská objednávka. Čo som mal urobiť, som neurobil, a čo som urobil, som urobil zle. To sa mu už o Twiste hovorilo hravo, lebo v ňom nebol, pracoval ako intendant STV. Za program Twistu v kritickom čase pritom zodpovedal on.

Tým, že ste šliapali proti koalícii Mečiar, Slota a Ľupták, bolo jasné, že privatizéri a štátne podniky dostanú zákaz inzerovať v Twiste a ďalší sa budú báť, aby neprišli o zákazky. Bolo potom prezieravé držať projekt s nulou na konte? Lebo celé rádio fungovalo na úveroch, ktoré vás nakoniec potopili.

Mal som to vypočítané. Videl som, ako to funguje v zahraničí a mal istotu, že jedného dňa prídu zahraniční investori aj v tomto biznise. Potreboval som prežiť, kým sa tak stane.

Keby som robil, čo Flašík, ktorý dostal od Mečiara cez Donar milióny na rozbeh konkurenčného rádia Koliba, tak by som vám toto interview dával v Monaku. Bol som tiež naivný, lebo keby som ostal s Mečiarom, VSŽ by možno neprivatizoval Rezeš, ale ja, a dodnes by to bol slovenský podnik. V tomto smere som bol blbý.

Je pravda, že Rezeš vám ponúkol štvrť miliardy korún, ak mu prepustíte Twist?

Ponúkol mi to osobne ako „keš“ v jeho kancelárii v roku 1997.

V tom čase nebolo najmúdrejšie pohybovať sa s takou sumou. Na účet vám to isto nemohol poslať.

No to určite nie, bolo to v kufríku. Samozrejme, v tom čase by som domov asi tie peniaze nedoniesol. Bohvie, ako by to dopadlo, keby som na to pristal, ale to dnes nie je podstatné. Podstata spočíva v tom, že som bol z dnešného pohľadu hlupák.

Prečo ste Twist previazali s Jozefom Majským?

Lebo som sa kompletne zadlžil a bolo treba splácať pôžičky. Nemal som na ne, lebo ja, blbec, ktorý si predtým pozrel 20 rozhlasových staníc v Švajčiarsku, som si myslel, že hneď ako začneme vysielať, zarobíme na reklame. Lenže vo „Švajci“, na rozdiel od nás, fungovali normálne obchodné vzťahy.

V čom to bolo u nás iné?

Prišla firma, že si kúpi reklamu za 300-tisíc, ale s tým, že polovicu jej vrátime na ruku. Bolo to postavené na takzvanom kick-backu. Robili to všetky rádiá, len my nie. Zakázal som to, lebo to bola korupcia.

Pochopiteľne, peniaze potom putovali do konkurenčných rádií. Zadlžil som sa ako sviňa a nebolo úniku. Vysielali sme síce veľa reklamy, ale len preto, že som v začiatkoch veľa vecí vybartroval.

Vráťme sa k Majskému.

Keď mi šla banka po krku a tešila sa, ako mi vezme dom, bol som zúfalý. Kamoš mi povedal, aby som šiel za Majským. Nevedel som, kto to je. On tvrdil, že je to taký „sedlák“, ale že má strašne veľa peňazí.

Dovtedy ste sa nepoznali?

Nie. Stretli sme sa a ja som ho nahovoril, aby kúpil polovicu Twistu. Dohodli sme sa na 26 miliónoch. Dohoda znela, že on dá peniaze, ja to vybudujem a nakoniec jeho podiel predám, vďaka čomu mu ich so ziskom vrátim. Peniaze som však z neho ťahal dva roky. Jeho sekretárky už mali z mojich návštev prdel.

Prečo?

Majský tam mal predsieň, kde vždy od rána sedeli „lastovičky“, ktoré čakali na prijatie. Videl som tam všelijakých ľudí a predstaviteľov všetkých politických strán. Ak Majský kedysi hovoril, že podplatil každého, myslím si, že vravel pravdu.

O vstupe Majského Sipoxu do Twistu vtedy verejnosť nevedela.

Akcie Twistu boli na doručiteľa. Nebolo v mojom záujme zverejňovať Majského majetkovú účasť. Vtedy bol totiž pohádaný s Mečiarom, ktorý mal v Rade pre rozhlasové a televízne vysielanie väčšinu. Bez nej by som ďalšie frekvencie pre rádio nezískal. Dohodli sme sa preto, že jeho kapitálový vstup utajíme. Ak by sa prevalilo, že je spolumajiteľ, mohli by sme to zavrieť.

Vám neprekážala jeho povesť?

Vtedy žiadnu nemal. Nik nevedel, kto to je, hovoríme o rokoch 1993 až 1995. Najskôr robil kšefty s počítačmi, neskôr s ropou, ale to bol normálny obchod – lacno kúpil, draho predal.

Vedelo sa o jeho arogancii, že jeho firmy neplatia odvody za zamestnancov, z čoho sa smial, že on je majiteľ, nie riaditeľ.

To bolo neskôr, neskúmal som to, lebo sa ma to netýkalo a ani ma to veľmi nezaujímalo. Bol to jeden z akcionárov, ktorý si legálne kúpil podiel v Twiste. Keď sa však udobril s Mečiarom a Diana (Dubovská, vtedajšia manželka Majského, pozn. autora) sa mala stať poslankyňou HZDS, začal na mňa tlačiť, aby sa Twist zapojil do kampane v jej prospech. Povedal som, že jedine cez moju mŕtvolu. Ak sa mu nepáči, nech ma vyplatí a potom si môže robiť, čo chce.

V roku 2002 skončil vo väzbe.

Už dávno predtým mi oznámil, že svoje akcie daroval na Vianoce svojim deťom. V roku 1998 nastúpil do vlády Dzurinda a zrušil akcie na doručiteľa. Museli sme teda vyjsť s pravdou von. Mnohí známi sa odo mňa vtedy odvrátili, lebo Majský im už „nevoňal“.

Čo ste urobili, keď na neho vydali zatykač?

Povedal som mu, že ho zavrú a pravdepodobne mu obstavia celý majetok vrátane akcií Twistu, hoci už patrili jeho deťom, lebo nebolo jasné, či nezavrú aj ich. Z toho vyplývalo, že by potom už nebolo možné tie akcie predať a on by stratil peniaze.

Dohodli sme sa preto, že mi ich predá späť za 40 miliónov korún. Dal za ne necelých 26 miliónov, takže to bol pre neho dobrý kšeft. Vyplatiť som ho mal až vtedy, keď akcie predám. Bola to férová dohoda. Inak predtým ma skúšal zatiahnuť aj do iných jeho kšeftov vrátane BMG Invest, ale odmietol som. Povedal som mu, že ak bude robiť kšefty s Frunim, skončí v base.

Nakoniec ste na vstup do Twistu našli investorov.

Lenže Majského deti zistili, koľko peňazí je v hre, a začali robiť obštrukcie. Normálna trhová cena za 67 percent akcií rádia vtedy bola okolo 140 miliónov korún, mali sme však aj 70-miliónové dlžoby. S investormi sme sa preto dohodli, že zaplatia celú sumu, polovica pôjde na dlhy a zo zvyšných 70 miliónov dám podľa dohody 40 miliónov Majskému. Jeho deti však videli zmluvu, kde bolo 140 miliónov, a tak pravdepodobne chceli polovicu z celej tejto sumy.

O dlhoch by snáď ako akcionári vedeli, nie?

V živote v rádiu neboli. Neexistuje jediná listina z predstavenstva, kde by sa vyskytol ich podpis. S Majským sa dohadovalo ťažko, ale keď už ste sa dohodli, mal zbojnícku česť a slovo dodržal. Jeho deti sú presný opak. On ma nikdy neodrbal, ony áno.

Vďaka nim som musel nakoniec predať Twist za korunu s tým, že som sa tak zbavil všetkých dlžôb. Milióny, ktoré som mal dostať od investorov, sú teda mojou čistou stratou. Nový majiteľ vyplatil Majských aj výmenou za to, že stiahli všetky súdne podania na moju osobu vrátane môjho osobného konkurzu.

Stále však máte spory s potenciálnym maďarským investorom, s ktorým ste rokovali už predtým.

Dohodli sme sa na vstupe maďarsko-amerického investičného fondu cez jeho holandskú dcérsku spoločnosť, pričom tá zaplatila zálohu 19 miliónov korún. Uzatvorené zmluvy však boli časovo ohraničené a ona ich nechala zámerne exspirovať. Potom nás začala vydierať, že už nechce 67, ale 95 percent akcií Twistu, a nedá 140, ale len 90 miliónov. S tým, že 40-miliónova sekera pre Majských ju nezaujíma, že to si mám riešiť sám. Na to som pristúpiť nemohol.

Vstúpiť chcel nakoniec iný investor, veľké francúzske konzorcium, ktoré vlastní asi 100 európskych rádií. Vyznal sa v tom a rýchlo sme sa dohodli, lenže do hry zrazu vstúpili Ernest Valko a Majského deti. Valko bol členom Rady pre televízne a rozhlasové vysielanie a vyniesol z nej moje spisy, ktoré poskytol Majským.

Ako viete, že spisy vyniesol Valko?

Povedala mi to šéfka rady, pani Valéria Agócz.

Majského deti sa tak dozvedeli, že máte inkasovať až 140 miliónov?

Presne tak, pričom im uniklo, že máme aj dlžoby, ktoré treba vyplatiť. A keďže mali 50 percent akcií, zdalo sa im, že ich idem oj..ať a že 40 miliónov, na ktorých sme sa dohodli s jeho otcom, je málo. Pritom to bola pevná dohoda a platila by aj v prípade, že by som akcie predal za štvrť miliardy.

Jožo však sedel v base a jeho deti na mňa poslali právnikov. Vytvorili také peklo a právny galimatiáš, že ten seriózny francúzsky investor odskočil a miesto nás kúpil konkurenčné rádio Okay. A boli sme v riti.

Aby toho nebolo málo, na arbitrážnom súde maďarskej obchodnej komory nás zažaloval maďarský investor, ktorý predtým zaplatil zálohu. Netušil som, že jeho konateľ je zároveň prezidentom komory, takže sme arbitráž, samozrejme, prehrali. Odvtedy už viac ako sedem rokov čelím exekúciám.

Je pravda, že ste už vďaka nim prišli o 200-tisíc eur?

O oveľa viac, lebo okrem iného mi v rámci exekúcie zabavili aj rádio v Česku.

V celej exekúcii má ísť až o 900-tisíc eur.

Dnes si už nárokujú snáď 1,5 milióna eur. Maďarsko-americký fond holandskú dcéru predal nejakým vymáhačom v Čechách. Podstatné je, že dvaja Majského „dediči“ a „národný hrdina Valko“ mi svojím nezákonným postupom prakticky zničili život. Roky sa vláčim po súdoch v Česku aj na Slovensku, právnici ma stoja veľké peniaze. Celé to má strašné dozvuky vrátane rozvratu v rodine.

Prečo ste kedysi chodili von iba s pištoľou?

Odkedy som v 90. rokoch začal vystupovať proti Mečiarovi, dostával som neustále vyhrážky. Keď vás chce niekto zabiť, tak vás zabije, žiadna ochranka vám nepomôže. Atentátu som sa neobával, to by im po Remiášovi asi nestálo za to. Vedel som, že ma nezastrelia na ulici, lebo by to bol politický škandál svetového rangu, veď dvaja americkí prezidenti, konkrétne Bush a Clinton, vo svojich správach o stave únie spomínali aj rádio Twist.

Pištoľ som začal nosiť, lebo nie som abstinent. Chodím aj po krčmách a nie je nič jednoduchšie, ako vyprovokovať bitku pod blbou zámienkou typu „škaredo si sa pozrel na moju frajerku.“ Stačilo to zakričať, aby bolo päť svedkov, a potom ma v bitke zabiť. Stačí vás kopnúť do hlavy, zlomiť vám väz. Pri pitve sa potom zistí, že smola, Hryc vypil štyri vodky, ako opilec sa pobil a doplatil na to. V takej situácii by mi určite pomohla práve pištoľ.

Syn mal rád rýchlu jazdu. Urobil som všetko preto, aby to nerobil
Pred pár rokmi vás postretla najťažšia vec v živote. Pri autonehode zomrel váš syn. Zachránila vás vraj práca a alkohol.

Áno. Mal som v Prahe roztočený televízny seriál a v Bratislave sme hrali muzikál Producenti. K antidepresívam nemám kladný vzťah, tak som sa dopoval malými dávkami alkoholu.

Auto šoféroval Hugov kamarát podľa médií pod vplyvom alkoholu a údajne aj drogy. Ten už predtým spôsobil nehodu, pri ktorej zranil človeka, teraz opäť prekročil rýchlosť. Začne otec v takejto situácii prehodnocovať, či sa nestala chyba vo výchove? Vaša dcéra Wanda v relácii Českej televízie 13. komnata povedala, že Hugo mal rád nebezpečnú jazdu na bicykli, dokonca ste ho dotiahli na traumatológiu na Kramároch, aby videl, ako môže dopadnúť. Pri autách ste si s ním však vraj nevedeli dať rady.

Hugo bol vynikajúci šofér, jazdiť som ho učil od jeho 12 rokov. Samozrejme, že to, čo robil, sa robiť nemá, ale autami bol posadnutý odmalička. Hugo bol jediný vodič, pri ktorom som pokojne spal na prednom sedadle. Najazdil som milióny kilometrov, ako herca ma vozili kade-tade, ale nikdy som v aute nezažmúril oko. Jemu som absolútne veril. Keby v tú noc šoféroval on, tak sa to nestane.

Lenže práve oslavoval. Deň predtým mu na onkológii povedali, že sa vyliečil z rakoviny. Mal rád vodku, dal si ju aj v ten večer. Sedeli vo Wandinom byte, keď prišiel ten kamarát a vyložil kľúče od auta jeho mamy.

Chodievali sa síce voziť ako blázni, ale to som ako mladý chlapec robil aj ja. Mali radi rýchlu jazdu, čo s tým narobíte? Urobil som všetko preto, aby to nerobil. Pritom bol striktný, s výnimkou rýchlosti dodržiaval všetky predpisy. Neexistovalo, aby si dal za volantom pohár vína či jazdil bez pásov.

Sadol do auta s človekom, ktorý s tým problém nemal.

Ten jeho kamarát bol, žiaľ, iný prípad. Zabil mi syna. Mal pritom až tri búračky, nie dve, ako ste spomínali. A všetky boli vážne.

Na vine bol vždy on?

Áno. Najstrašnejšie na tom je, že asi rok pred tou osudnou búračkou spôsobil jednu na nábreží, kde v šialene rýchlej jazde dostal šmyk, vošiel do protismeru a nabúral do taxíka, kde zranil dvoch ľudí. Auto bolo na šrot, jemu sa nič nestalo.

Mal z toho aj súd, ale viete, ako to chodí v tejto skorumpovanej republike. Že sa pri pitve našiel v jeho krvi zvyškový alkohol, je vlastne jediný dôvod, pre ktorý som sa o to nakoniec radšej prestal zaujímať.

Mierite na neoznačený ostrovček, na ktorý ich auto narazilo?

Že bola chyba v neoznačenom ostrovčeku uprostred cesty, niet pochýb. Ostrovček nebolo vidieť, bol zafúkaný snehom. Oni do neho nenarazili, ešte dnes je na jeho bočnej časti vidieť stopy pneumatiky, ktorou sa oň šuchli. Jedna vec je teda tá, že keby šoféroval Hugo, tak sa to nestane, druhá tá, že jeho kamarát ten neoznačený ostrovček nemohol vidieť. A ani nevidel.

Rozdiel je v dôsledkoch nehody. Keby neprekročil rýchlosť...

Samozrejme, šli 135-kilometrovou rýchlosťou tam, kde je deväťdesiatka. Keby však bol ostrovček označený, nič by sa nestalo, lebo by ho videli. Nakoniec som si zakázal ísť zisťovať, kto je za to zodpovedný. Novinári z Plusky však toho človeka našli. Myslel som si vtedy, že sadnem do auta, pôjdem za ním a zabijem ho.

Za čo?

Že tam chýbala značka, ktorá ostrovček označuje. Ja som si totiž pôvodne myslel, že ju vyvalili chalani pri tej nehode. Potom som hovoril so znalcom a zistil, že značka tam jednoducho nebola. Polícia túto informáciu potvrdila.

Už šesť mesiacov predtým do toho ostrovčeka nabúral nejaký opilec a zabil sa, pričom vyvalil aj tú značku. Pol roka ju tie svine nedali opraviť. Prezradil som to Novému času, jeho redaktor ostrovček ihneď odfotil a na druhý deň to zverejnil na titulke. O šesť hodín bola značka expresne opravená.

Konkurenčná Pluska si to prečítala a šla na magistrát hľadať vinníka. Našla ho a pýtala sa, prečo na to šesť mesiacov kašľal. A ten k...t povedal, že má na starosti viac ako desaťtisíc značiek a kto to vraj má všetko stihnúť. Mal šťastie, že som bol v Prahe, lebo by neskončil dobre. Cestou domov som si zakázal zaujímať sa, kto to je. Do dnešného dňa to neviem, a ani nechcem vedieť. Musím sa s tým naučiť žiť, hoci je to ťažké. Desaťkrát denne plačem, ale čo mám robiť?

Je normálne, že v Česku ma volajú všade a tu mi zakážu vstup do živého vysielania v rozhlase, hoci ma sami pozvali?

Za tým, že na Slovensku nehrám, je klasická slovenská závisť
Na Slovensku príliš nehráte. Keď ste kedysi kritizovali STV, vyhodili vás z relácie Bumerang, lebo nemáte kritizovať niekoho, kto vás živí. Tento rok vám napriek pozvánke zrušili účasť v rozhlasovej Nočnej pyramíde. Nevyskytujete sa ani v komerčných seriáloch.

Nekritizoval som STV. Inicioval som manifest „Tisíc slov o hodnotách a kultúre“, ktorý podpísalo veľa významných osobností verejného života. Slovenskej televízii bolo venovaných 40 slov. Za túto iniciatívu mi riaditeľ Rybníček zakázal účinkovať v STV, čím beztrestne porušil moje ústavné pravo na slobodu prejavu.

Ale k veci. V roku 1990 som odišiel z divadla, lebo som ho až tak nemiloval, okrem toho som tam mal plat, ktorý stál za figu borovú. A hrať som bol ochotný vždy len do výšky mojej mzdy. Mal som iné priority, živili ma filmy, inscenácie. Bavilo ma tiež cestovať, navštívil som 58 krajín sveta. Pätnásť rokov som bol generálnym riaditeľom Twistu, takže ani nebolo kedy hrať v divadle. Nechal som si len filmy, ostatné ponuky som ignoroval, a tak na mňa jednoducho zabudli. Doma. V Česku nie.

Iste k tomu prispel aj fakt, že zrazu som v rádiu z pozície šéfa podpisoval zmluvy so svojimi bývalými kolegami. Vždy som sa vozil na najlepšom aute, bývam na najlepšej adrese v Bratislave, mám úspešnú dcéru, som honorárny konzul, k tomu si všetci asi myslia, že som Twist predal za miliardu.

Kam mierite?

Že keď príde na lámanie chleba a niekto povie „obsaďme Hryca“, dostane odpoveď typu „ešte aj my mu budeme dávať peniaze?“ Klasická slovenská závisť, inak si to neviem vysvetliť. Kedysi som bol jedným z najfrekventovanejších hercov v rozhlase i televízii.

Ako to bolo s tou Nočnou pyramídou? Vraj vás pozvali do relácie naživo a nakoniec účasť zrušili.

Za tým je bývalý rozhlasový riaditeľ, môj švagor Ľuboš Machaj, s ktorým nemáme bohvieaké vzťahy. Oficiálny dôvod bol, že som nevypočítateľný a že pustiť ma do živého vysielanie je pre rozhlas riziko. A to 24 rokov po prevrate!

Lenže ono to má aj pokračovanie. Prišiel za mnou Gusto Murín, že tam nedovolili ísť ani jemu a že nech s tým niečo urobíme. Povedal som mu, že je to pod moju úroveň. Vašo Mika je honorárnym konzulom Mexika, teda kolega, poznáme sa z mediálneho prostredia 100 rokov a tykáme si, ale volať mu kvôli tomu nebudem. Poradil som to aj Gustovi, nech sa na to vyserie. Lenže on šiel za Vašom a účasť v relácii si vybavil. Potom ma stretol a pýtal sa, prečo to neurobím aj ja. Vykašľal som sa na to.

Nakoniec ste sa ozvali. Čo sa zmenilo?

Nie prvý raz ma zavolali do kontaktnej relácie Českého rozhlasu. Ešte ma moderátorka upozornila, aby som nebral osobne, ak by sa poslucháči s otázkami „nepretrhli“, lebo vraj zvyknú volať najmä vtedy, ak je v kontaktnej relácii prítomný nejaký lekár. Výsledok bol taký, že telefóny zvonili bez prestávky.

Na to sa ozvali z Českej televízie, že by so mnou chceli v literárnej relácii hovoriť o mojej knihe. Keď som sa s nimi dohodol, zrazu ma pozvali do televízie v Brne. Súhlasil som a bolo to skvelé. Do toho prezentoval moju knihu Slovenský inštitút v Prahe.

Vraciam sa z Česka domov a vravím si – kurva, je toto normálne? V Čechách ma volajú prezentovať moju knihu a u nás doma ma nepustia do živého vysielania, hoci ma najskôr sami pozvali? Z knihy sa len na Slovensku predalo 18-tisíc kusov, mám pozitívne reakcie od množstva ľudí, dokonca mi teraz Český rozhlas ponúkol, aby som ju celú načítal, že ju budú vysielať na pokračovanie. Tu vidieť signifikantný rozdiel v prístupe k mojej osobe v Česku a na Slovensku.

Čo ste urobili?

Bolo načase to zlomiť, a tak som zavolal do rozhlasu Machajovmu nástupcovi Vincentovi Štofaníkovi. Nebol tam, ale zdvihla rozradostená štebotavá sekretárka, že jasné, nechá odkaz a ozvú sa. Nestalo sa.

Volám po troch dňoch, Štofaník nezdvíha, a tak znovu skúšam sekretárku. Počujem ten istý hlas, ale akoby úplne inú osobu. Odmerane mi povedala, že ma registrujú, ale šéf tam nie je a neskôr zavolajú. Pýtam sa, že kedy. Ona: „Keď na to bude vhodná chvíľa. Dovidenia.“ A položila.

Štofaníka som kedysi prijímal do Twistu, veľa toho vtedy nevedel. A teraz si človek, ktorý sa všetko podstatné naučil v Twiste, nenájde chvíľu na jeden telefonát? To sa mi snáď len sníva. Tak som mu napísal slušný list a dal ho na vedomie jeho šéfovi a Rade RTVS. Ako sa to skončí, netuším, ilúzie si však nerobím.

Rozhovor bol autorizovaný, Andy Hryc v prepise doplnil niektoré formulácie
bez zmeny zmyslu pôvodných vyjadrení.


Medzititulky: redakcia

KAROL SUDOR


Zdroj /25. nov 2013 / : 
https://domov.sme.sk/c/7018385/andy-hryc-bol-som-blby-mohol-som-privatizovat-vsz.html?ref=av-left


Foto: 
Herec Andy Hryc. 
(Autor: Judita Čermáková)
https://korzar.sme.sk/c/6760709/andrej-hryc-placem-uplne-kazdy-den.html