Atentát na Heydricha a ľudácka propaganda

03.06.2022


Zamlčali, že útočil Slovák, a pohoršovali sa, ako sa Londýn teší zo „zdochnutia krvavého psa“

Pred osemdesiatimi rokmi Jozef Gabčík a Jan Kubiš zaútočili na jedného z najvýznamnejších zločincov nacistickej Tretej ríše. Pozreli sme sa, ako o atentáte informovali v Slovenskom štáte.

V stredu 27. mája, niekoľko minút po pol jedenástej dopoludnia, sa šofér Johannes Klein s mercedesom 320 Cabriolet-B blíži k zákrute z pražskej Kirchmayerovej triedy do ulice V Holešovičkách. Zákonitosti fyziky hovoria, že Klein musí spomaliť.

Píše sa rok 1942 a v zákrute čaká na mercedes československý vojak Jozef Gabčík. Odhadzuje kabát, pod ktorým ukrýval britský samopal Sten Mk II. Zo zbrane predtým odinštaloval ramennú opierku, aby sa mu pod kabát vôbec vošla. Skúša strieľať, no samopal zlyháva.

Vozidlo míňa Gabčíka a zastupujúci ríšsky protektor Reinhard Heydrich, ktorého šofér Klein viezol zo zámku v Panenských Březanoch na Pražský hrad, si uvedomí, že práve čelí pokusu o atentát. Hádam z pruskej vojenskej hrdosti velí šoférovi, aby zastavil, i keď všetky bezpečnostné pokyny v takejto situácii prikazujú čo najrýchlejšie utiecť do bezpečia.

Dokonca sa v aute postaví a vyťahuje zbraň.

V tej chvíli reaguje Jan Kubiš, druhý z dvojice vojakov, ktorí na Heydricha striehli. Na auto hádže špeciálnu výbušninu. Bomba narazí do karosérie a exploduje pod pravým zadným kolesom. Výbuch vyrazí okná na električke číslo 3, ktorá prechádza okolo, no keďže výbušnina nepadla do interiéru kabrioletu, ríšskeho protektora ihneď nezabije. Zasiahnu ho však črepiny, ktoré predtým prejdú výplňou sedadiel a nacistickému tyranovi spôsobia infekciu, na ktorú o niekoľko dní zomrie.
Predtým však ešte stihne vyskočiť z auta a rozhodne sa československých vojakov prenasledovať, podobne ako jeho šofér Klein. Nakoniec si zranený sadne na sedadlo mercedesu. Klein sa ďalej snaží dobehnúť Gabčíka, ktorý sa pokúsi ukryť v mäsiarstve Františka Braunera. Tento stúpenec nacistov ho však prezradí, vybehne z obchodu a zavolá na Kleina. Gabčík zoči-voči hrozbe dolapenia postrelí Kleina do nohy a unikne.

Aspoň na pár dní.

„Národy novej Európy odsudzujú“
Atentát na Reinharda Heydricha, ktorý uskutočnili Slovák Jozef Gabčík a Čech Jan Kubiš, dnes vnímame ako jeden z najvýznamnejších úspechov československého odboja počas druhej svetovej vojny.

Heydrich nebol len zastupujúcim ríšskym protektorom, teda pánom nad okupovanými územiami Čiech a Moravy. Bol to najbližší spolupracovník veliteľa jednotiek SS Heinricha Himmlera, jeden z hlavných architektov nacistického holokaustu, šéf Bezpečnostnej služby čiže Sicherheitsdienstu (SD). Odboj jeho zabitím zasiahol nacistické vedenie na jednom z najvyšších miest. No vnímali to tak politici a médiá na Slovensku aj pred osemdesiatimi rokmi?

O samotnom atentáte, jeho aktéroch a dôsledkoch sa napísalo množstvo článkov. Cieľom tohto je pozrieť sa najmä na slovenský kontext útoku a na to, ako ho mohli vnímať politici vtedajšieho ľudáckeho režimu na Slovensku, a ako o ňom písali noviny.

Oficiálny denník vládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany s názvom Slovák priniesol správu o atentáte až v piatok 29. mája. Denník Gardista, teda orgán polovojenskej organizácie Hlinkovej gardy redigovaný spisovateľom Milom Urbanom, už o deň skôr. Dnes by takáto správa zrejme otvárala noviny z popredného miesta na prvej strane. Ale to zabrala správa o víťaznom nemeckom postupe proti Sovietskemu zväzu pri Charkive, na území dnešnej Ukrajiny.

Článok Gardistu, v ktorom predbehli Slováka, sa musel uspokojiť s menším priestorom vedľa. Bol ešte plný chýb. Redakcia čitateľov informovala, že k atentátu došlo o jednej popoludní (bolo to o dve a pol hodiny skôr), na ceste „z Prahy do Berlína ešte na území veľkej Prahy“ (Heydrich necestoval do ríše), nesedeli ani ďalšie detaily.

„Šéf ríšskej polície Heydrich išiel so svojimi spolupracovníkmi na aute z Prahy a na výjazdnej ceste z mesta zastavili ich traja neznámi mužovia, z ktorých dvaja dávali znamenie autu, aby zastalo, akoby im chceli niečo dôležitého oznámiť,“ písalo sa v článku Gardistu. „Keď auto snížilo rýchlosť, z úzadia tretí páchateľ vystrelil niekoľko rán, z ktorých jedna zasiahla zastupujúceho ríšskeho protektora. Nato sa všetci traja páchatelia dali na útek. Dvom sa podarilo ujsť, ale tretieho ťažko zranili.“

Ako bolo napísané vyššie, Klein znížil rýchlosť kvôli zákrute, nie na výzvu, útočníci neboli traja, ale dvaja, nikto z nich nebol ťažko zranený a Heydricha nepostrelili, zasiahli ho črepiny z výbušniny. Ako pravdivá sa neukázala ani predpoveď, že „zastupujúci ríšsky protektor bol ťažko poranený, ale nie životu nebezpečne“.

Kde nesedeli fakty, tam to Gardista vyvážil správnym ideovým pohľadom na útok – a očakávaním represií zo strany nacistického režimu. „Všetky kultúrne národy novej Európy odsudzujú takýto zločinecký útok. Že k takémuto zákernému zločinu došlo, možno ďakovať len londýnskemu rozhlasu, ktorý čoraz väčšmi zostruje výzvy na páchanie takýchto zločinov a pán Beneš takto druhý raz ženie do katastrofy tých, ktorí ho poslúchajú. (…) Je isté, že prídu protiopatrenia, ktoré budú smerovať v záujme celku proti jednotlivým zločincom a ich napomáhačom.“

V tomto mali noviny, ktoré v ľudáckom režime Slovenského štátu zastávali nacionálno-socialistické postoje bližšie Hitlerovmu Nemecku, naozaj pravdu. Protiopatrenia prišli a boli krvavé.

Denník Slovák o deň neskôr uviedol viacero detailov z atentátu na správnu mieru. V pomerne suchej správe, v ktorom „odsúdenie zločinu kultúrnymi národmi novej Európy“ chýba, informoval aj o odmene 10 miliónov protektorátnych korún za dolapenie atentátnikov. Tí boli zatiaľ neznámi, i keď Gardista už o deň skôr predvídavo spájal vykonávateľov útoku s londýnskou exilovou vládou a prezidentom Edvardom Benešom.

Niet kompromisov
S prípravou operácie Anthropoid, ktorej výsledkom bolo zabitie Heydricha, začal československý odboj už v roku 1941. Ako vysvetľuje historik Martin Posch z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, útok mal byť odplatou za popravy českých odbojárov, napríklad generálov Josefa Bíleho a Huga Vojtu, a zatknutie protektorátneho premiéra Aloisa Eliáša. Ten spolupracoval s odbojom, zatkli ho a odsúdili na smrť na jeseň 1941, teda krátko po Heydrichovom príchode do Prahy.

„Rozhodnutie o vykonaní akcie, ktorou československý odboj ukáže, že ‚vracia ranu za ranu‘, bolo prijaté v októbri 1941,“ vraví historik. „Jasným cieľom ale nebol automaticky Heydrich, uvažovalo sa aj nad K. H. Frankom (ríšsky sekretár v Protektoráte, pôvodom sudetský Nemec – pozn. red.). O tom, kto z nich dvoch bude nakoniec zlikvidovaný, sa mali agenti rozhodnúť na mieste.“

Československá exilová spravodajská služba pôvodne pre misiu vybrala inú dvojicu vojakov, ktorým sa po rozbití republiky podarilo dostať do Británie. Spolu s Jozefom Gabčíkom mal atentát uskutočniť rotný Karel Svoboda, ktorý sa však zranil pri nácviku zoskoku padákom.

Smola sprevádzala výsadkárov aj naďalej. Vinou navigačnej chyby boli Gabčík s Kubišom vysadení v noci z 28. na 29. decembra 1941 v Nehvizdoch pri Prahe, i keď pôvodne sa rátalo s tým, že pristanú pri Plzni, kde mali pripravené kontakty z domáceho odboja. Gabčík si navyše pri dopade poranil členok, čo uskutočnenie operácie odložilo.

Kým sa Gabčík liečil, výsadkári nielen premýšľali nad tým, ako atentát vykonať, ale zapojili sa aj do ďalšej odbojovej činnosti. Ako upozornil historik Martin Posch, spoločne s členmi ďalších výsadkov, Out Distance a Silver A, sledovali v apríli 1942 okolie Škodových závodov v Plzni, kde sa vyrábali zbrane pre nemeckú armádu. Hľadali totiž miesta, vhodné na zapálenie signalizačných ohňov, ktoré mali pomôcť navigovať spojenecké bombardéry. Nálet britských lietadiel v noci z 25. na 26. apríla 1942 však napriek pozemnej pomoci parašutistov nebol úspešný.

Samotný atentát uskutočnili po dôslednej príprave nakoniec až päť mesiacov po tom, čo zoskočili na územie Protektorátu. A ako ukazuje príhoda so zaseknutým Gabčíkovým samopalom, takmer sa im útok nepodaril. „Teórií, prečo Gabčík nestrieľal, vzniklo v priebehu rokov od atentátu hneď niekoľko. Možno povedať, že čím bol útok na Heyricha vzdialenejší a svedkov ubúdalo, teórií spojených s atentátom pribúdalo,“ vraví historik Posch.

„Asi najlepšie je zdokumentovaná verzia, podľa ktorej sa samopal Sten zasekol pre príliš veľký počet nábojov v zásobníku. Tam sa zmestilo maximálne 32 nábojov, ale ako sa neskôr zistilo praxou, keďže išlo o pomerne novú zbraň, pri takto naplnenom zásobníku sa Sten zvykol zasekávať. Pred niekoľkými rokmi sa podarilo českému archivárovi Vojtěchovi Šustkovi nájsť dokument, v ktorom protektorátna polícia vypracovala analýzu odhodenej zbrane pre gestapo. V nej sa píše, že sa náboj vzpriečil v hlavni.“

Ako vyplýva z odpovede historika Martina Poscha, československí výsadkári síce z miesta atentátu ušli, ale na mieste zanechali viacero vecí. Kabát, ale aj samopal. Keďže išlo o zbraň britskej výroby, nemecké orgány začali pracovať s verziou, že za útokom stojí československý exil v Londýne. „Z úradných vyhlásení možno vyčítať, že atentát bol spáchaný pod vplyvom emigrantských kruhov a za hlavného vinníka sa označuje Beneš a jeho pomocníci v Protektoráte,“ písal Gardista v utorok 2. júna, ani nie týždeň po atentáte.

A veľmi otvorene – takmer až oslavne – informovali ľudácke noviny aj o terore, ktorému muselo české obyvateľstvo po atentáte čeliť. Ľudáci nič neskrývali a o udalostiach v Protektoráte sa čitatelia novín na Slovensku dozvedali tú najtvrdšiu pravdu, presne v zhode s nacistickou propagandou, ktorej cieľom bolo zastrašiť bežných ľudí.

„V súvislosti s atentátom na zástupcu ríšskeho protektora Heydricha a so stanným právom, ktoré v Protektoráte vyhlásili, bol doteraz vynesený celý rad rozsudkov smrti, ktoré už aj vstúpili v platnosť,“ písal Gardista 2. júna. „Ide tu zväčša o osoby, ktoré sa chceli vyhnúť vyšetrovaniu, ktoré propagovali podporovanie páchateľov atentátu, a napokon o osoby, ktoré porušovali verejný pokoj a bezpečnosť. Politicky sú Česi postavení pred celkom jasnú alternatívu. Spolupracovať, lebo v opačnom prípade, aj keď sa postavia k veci pasívne, budú ich považovať za nepriateľov českého národa a tak s nimi aj zaobchádzať. Niet tu nijakých kompromisov.“

Toto bola aj stratégia českých protektorátnych novín. Deň čo deň zverejňovali zoznam popravených, aby v atmosfére strachu donútili ľudí informovať úrady o tom, kde by sa výsadkári mohli skrývať. Vrchol takzvanej druhej heydrichiády, teda teroru po atentáte (prvou heydrichiádou sa označujú zákroky proti odboju po nástupe Heydricha na post zastupujúceho protektora v roku 1941) bolo vyhladenie obce Lidice, ku ktorému došlo 10. júna 1942, dva týždne po útoku.

Aj o tomto vraždení boli čitatelia v Slovenskom štáte podrobne informovaní. Zrejme aj preto, aby boli tieto udalosti pre nich varovaním a sami sa režimu neprotivili. „Keďže obyvatelia tejto obce svojou činnosťou a podporovaním vrahov SS-vrchného skupinového vodcu Heydricha previnili sa proti vydaným zákonom, dospelých mužských obyvateľov zastrelili, ženy odviezli do koncentračného tábora a deti sverili výchovnému ústavu. Budovy obce srovnali so zemou a meno obce vymazali,“ informoval denník Slovák už 12. júna 1942.

Krvavý pes Heydrich zdochol
Heydrich zomrel týždeň po atentáte, 4. júna 1942. Slovenské noviny už vtedy čitateľom vysvetlili, že príčinou smrti bola infekcia. „Pri atentáte 27. mája utrpel SS-Obergruppenführer Heydrich črepinou výbušniny ťažké zranenia v hrudnej a brušnej krajine na ľavej strane od chrbtovej kosti, ktoré však najprv neznamenali bezprostredné ohrozenie života. Po spočiatku normálnom priebehu choroby, nastalo po siedmich dňoch náhle zhoršenie pre infekcie, ktoré viedlo vo štvrtok ráno k smrti,“ vyšlo v Gardistovi v sobotu 6. júna.

Čoraz viac bolo jasnejšie, že gestapo a polícia pátrajú po atentátnikoch, ktorí sa na územie Protektorátu dostali leteckým výsadkom z Británie. Vodítkom bol odhodený samopal, ale aj ďalšie detaily, ktoré dávajú možnosť nazrieť, ako vyzeralo informovanie slovenských obyvateľov o postupe vo vyšetrovaní atentátu.

„Ide o zbraň anglického pôvodu. Podobnú zbraň v ostatnom čase našli aj u niektorých ďalších padákových agentov, ktorých sa bezpečnostná polícia zmocnila. Za spustenia padákových agentov nad Čechami a Moravou pre každého shodili na padáku visiacu debnu vo veľkosti stola, ktorá obsahovala v troch zásuvkách zbrane, výbušniny, hotové bomby a niečo proviantu,“ opisoval dôkladne postup v pátraní Gardista.

„Bomby sú tiež britského pôvodu. Majú tie isté zapaľovače, ktoré britské vojská používajú v severnej Afrike proti tankom. Vina Anglicka a jeho podplateného agenta Beneša, na atentáte na zástupcu ríšskeho protektora je preto celkom jasná a bez pochybností zistená.“

Napriek týmto podrobným detailom však príbeh Heydrichovej smrti nepatril k správam, ktoré by v ľudáckych novinách zaberali najviac miesta. Keď 10. júna 1942 po prevoze Heydrichovho tela z Protektorátu do Berlína zorganizovali nacisti svojmu pohlavárovi štátny pohreb za účasti Hitlera či Himmlera, denník Slovák síce podrobne opísal atmosféru na ceremoniále, ale až na štvrtej strane.

Prvé strany boli totiž takmer zásadne vyhradené informáciám z východného frontu. Ľudácke denníky podrobnejšie informovali dokonca aj o návšteve chorvátskeho ministra spravodlivosti, ktorý v tom čase prišiel do Bratislavy, ako o zlomovom úspechu odboja.

Heydrichova politika v Protektoráte sa často označuje za prístup „cukru a biča“. So všetkou vervou a nemilosrdne stíhal odbojovú činnosť, no zároveň sa snažil nakloniť na svoju stranu bežné obyvateľstvo a robotníkov, ktorých si chcel získať sociálnymi výhodami či platenými dovolenkami. Tento obraz bol prítomný v novinách už v roku 1942.

„Führerom Heydrichovi sverená úloha, účinkovať ako zástupca ríšskeho protektora v Čechách a na Morave bola, ako ríšsky vodca SS Himmler potom zdôraznil, zrejmou tvorivou úlohou pred celým svetom. Tu sa ukázala jeho obratnosť,“ opisoval Slovák pohrebné reči v Berlíne. „Zasiahol tvrdo, umožnil však spolupracovať všetkým, ktorí mali dobrú vôľu.“

Kým oficiálny stranícky denník Slovák o atentáte a jeho dôsledkoch prinášal skôr neutrálne správy, angažovanejší Gardista sa púšťal aj do komentárov. Dva týždne po útoku, 9. júna, napríklad prišiel s myšlienkou, že Heydrichova smrť je v skutočnosti dôkazom nervozity politického vedenia Veľkej Británie z priebehu vojny.

„Práve tak pražský atentát, ako aj machle s potravinami a pokusy o atentáty v Paríži dosvedčujú, že stredisko nepokojov je v Anglicku“ vysvetľovali noviny. „Skutočnosť, že Anglicko sa snaží vyvolať nepokoje v obsadených krajinách, nasvedčuje tomu, že nemecká politika v obsadených krajinách je úspešná, čo sa snaží nepriateľ znemožniť. V Berlíne sa ďalej konštatuje, že široké vrstvy obyvateľstva v obsadených krajinách nemajú s atentátmi nič spoločného.“

Jedným z vrcholov ľudáckeho informovania o atentáte bolo pohoršenie sa Gardistu nad vysielaním londýnskeho exilového rozhlasu, v ktorom sa autor radoval nad správou, že „krvavý pes Heydrich zdochol“. Ľudácky denník takýto slovník považoval za dôkaz pokazených mravov.

„Toto sme počuli od ľudí, od takzvaných duchovných, ktorí sa ani pred majestátom smrti nevedia skloniť a nevedia stíšiť svoju žlč,“ poburoval sa Gardista. „Kde dospeje vývin, keď sa bude takto pokračovať, keď o takom veľkom mužovi, ako bol Heydrich, sa bude hovoriť ako o besnom psovi? Keď program bude určovaný vraždami a sabotážami, keď z vojnového zápolenia zmiznú aj posledné zákony humanity a rytierstva? Nie je ťažké uhádnuť, kde by to dospelo: ku zvrhlosti, ku skaze.“

Niet asi väčším dôkazom cynizmu, že tento moralizátorský komentár vyšiel vo vydaní zo 7. júna 1942, v ktorom tie isté noviny, len na inej stránke, veselo palcovými titulkami oznamovali správu s názvom: „Vyviezli sme už 50.000 Židov“.

Sú to Česi
Gabčík s Kubišom boli prezradení po udaní ďalšieho parašutistu, Karla Čurdu z výsadku Out Distance, v polovici júna. Čurda najprv poslal anonymné udanie a potom osobne vypovedal v pražskej úradovni Gestapa 16. júna. Dvojicu označil za strojcov atentátu a i keď nevedel, kde presne sa ukrývajú, nacistov naviedol na ich spojky.

O deň neskôr už Gestapo brutálnym spôsobom vypočúvalo spolupracovníkov odboja, vďaka ktorým sa dozvedeli, že siedmi parašutisti, vrátane Gabčíka a Kubiša, sa ukrývajú v krypte kostola sv. Cyrila a Metoda v Resslovej ulici. Nasledoval osemhodinový boj, po ktorom všetci československí vojaci zahynuli.

Gardista nasledujúci deň prináša krátku správu, že strojcovia atentátu na Heydricha boli zastrelení. Zaujímavý je dôraz na poslednú vetu, ktorá sa v správe objavuje. „Všetci účastníci tejto vraždy sú českej národnosti, ktorých shodili britské lietadlá za účelom prevedenia atentátu v Protektoráte.“

Lenže Gabčík nebol Čech, ale Slovák.

Historik Martin Posch hovorí, že sa zatiaľ nenašiel žiadny dokument, ktorý by dokazoval, že výber česko-slovenskej dvojice Gabčík-Kubiš bol symbolický. „Ak by sme chceli byť presní, tak v prípade Anthropoidu išlo z geografického pohľadu o Moravana a Slováka,“ upozorňuje.

„Treba povedať, že československí predstavitelia a primárne Edvard Beneš sa dlhodobo držali myšlienky jednotného československého národa. Hľadanie symboliky vo výbere parašutistov je ahistorické. Snažíme sa napasovať Gabčíka a Kubiša na našu dobu, teda dobu po rozpade Československa. V prvom rade boli presvedčení Čechoslováci, ktorí sa rozhodli za obnovenie republiky bojovať v zahraničnej armáde.“

„Český pôvod“ vojakov zastrelených v Prahe zdôrazňovali ľudácke noviny aj v ďalších, podrobnejších opisoch prestrelky v cyrilo-metodskom kostole. „Všetci páchatelia a ich pomocníci sú príslušníkmi českého národa, na ktorý uvalili svojím člnom ťažkú vinu. Vlastnými pôvodcami tohto zločinu sú rozhodne české emigrantské kruhy v Londýne s exprezidentom Benešom na čele, v spojení so svojimi britskými ochrancami,“ písal Gardista 21. júna.

Nič na tom nezmenil ani fakt, že ľudácke noviny 23. júna informovali o identite oboch vykonávateľov atentátu – a že pri Gabčíkovi aj napísali, že sa narodil v obci Poluvsie, ktorá je dnes súčasťou Rajeckých Teplíc. Slovenský pôvod opäť nezdôraznili.

Aké dôsledky by mohol mať atentát na český národ, špekuloval Gardista vo vydaní 20. júna, kde uverejnil text s názvom „Možnosť vysťahovania Čechov z Európy“. V ňom priniesol pohľad redaktora časopisu Pražský večer Vladimíra Krychtálka, ktorý sa zamyslel nad tým, čo by pre Čechov znamenalo, ak by s ríšskymi orgánmi nespolupracovali pri dolapení strojcov atentátu.

„Keby zodpovedné miesta Ríše prišli k presvedčeniu, že český národ ako celok, alebo aspoň jeho väčšina, schvaľovali zločinný atentát na generála Heydricha, alebo podporovali Benešových agentov, iste by boli siahli k odvetným opatreniam oproti českému národu. Ríša mohla napríklad zaistiť v Čechách a na Morave desaťtisíce rukojemcov, ktorí by museli ručiť svojím životom za pokoj v tomto priestore,“ špekuluje český autor.

„Nik nemôže pochybovať, či by bolo bývalo možné urobiť výber rukojemcov na takom širokom základe, že každá česká rodina by musela dať jedného rukojemca. So stránky technickej nie sú takéto opatrenia neuskutočniteľné, veď Ríša prekonala už oveľa väčšie a ťažšie úlohy. Nie je nemožná ani myšlienka, že Ríša má možnosť odsťahovať celý český národ niekde na perifériu Európy v tom prípade, ak by nebolo možné udržať pokoj a poriadok v Čechách a na Morave.“

Že k tomu nedošlo, bolo podľa Gardistu dôkazom toho, že český národ sa nestotožňuje s Benešom a londýnskym exilom.

Medzi parašutistami vysadenými počas vojny na územie Protektorátu boli aj ďalší Slováci. Jedným zo známejších, ale aj tragických osudov, je príbeh Viliama Gerika, člena výsadku ZINC, o ktorom hovorí historik Martin Posch.

„Gerik sa po faktickom rozpade svojej skupiny pokúšal na vlastnú päsť skontaktovať s československým odbojom. Keď sa mu to nepodarilo, tak sa prihlásil na protektorátnej polícii a tá ho následne odovzdala gestapu. Tam ho vypočúvali a podobne ako z Karla Čurdu sa pokúsili spraviť svojho konfidenta,“ rozpráva Posch.

„Gerik naoko spolupracoval, ale snažil sa pôsobiť čo najnápadnejšie, aby gestapu prekazil plány. V neskoršej fáze vojny sa sám stal obeťou konfidenta nacistickej tajnej polície Jaroslava Nachtmanna. Bol uväznený v koncentračnom tábore. Po vojne sa vrátil do Československa s tým, že chce očistiť svoje meno. Bohužiaľ, okolnosti rozpadu jeho skupiny ani jeho ďalšie činy neboli pochopené a v roku 1947 bol odsúdený za zradu a popravený.“

Slovenskú stopu možno nájsť nielen medzi parašutistami, ale aj medzi vytypovanými terčmi možného atentátu. V prostredí československej armády v Británii sa objavil aj nápad na zabitie prezidenta Slovenského štátu Jozefa Tisa. Prišiel s ním československý letec z 313. letky Royal Air Force Miloš Mečíř a zachoval sa v archívoch Vojenského historického archívu v Prahe.

Opäť ho v minulosti podrobnejšie opísal historik Martin Posch. Mečířov nerealizovaný plán bol rozdelený do niekoľkých bodov, v ktorých rátal s presunom na územie Slovenského štátu a odstránením Tisa. Za ideálny priestor na zoskok pokladal oblasť Nízkych Tatier, odkiaľ sa chcel následne presunúť do Bratislavy. V druhej možnosti navrhol netradičný spôsob prepravy, a to ponorkou na pobrežie Dalmácie, odkiaľ by sa dostal na Slovensko.

DUŠAN MIKUŠOVIČ

Zdroj:
https://www.idnes.cz/xman/styl/josef-gabcik-anthropoid-kubis-macismus-heydrich.A220406_172908_xman-styl_fro

Foto:
Heydrichovo auto po atentáte, správa o jeho úmrtí v Gardistovi a oficiálny portrét. 
Foto – Wikipédia a archív

Aktuality

Zobraziť všetky
30.06.2022

Hospodársky a sociálny vývoj Podkarpatskej Rusi 1919-1939  

Dejiny Podkarpatskej Rusi patria k tým témam slovenskej historiografie, ktoré neboli dlho spracovávané a slovenskí historici sa k nim „dostali“ až v 90. rokoch minulého storočia. Odvtedy sa uskutočnili viaceré vedecké konferencie na túto tému, v…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
22.06.2022

Výsledky sčítania týkajúce sa národnosti a ďalšej národnosti zrátajú

Interpretácia sčítania bude podkladom aj pre rozšírenie zoznamu obcí, v ktorých majú príslušníci národnostnej menšiny právo používať v úradnom styku menšinový jazyk. Výsledky v Sčítaní obyvateľov, domov a bytov (SODB) 2021 týkajúce sa národno…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
20.06.2022

Prešov. Pozvánka do múzea

SNM – Múzeum rusínskej kultúry v Prešove pripravuje výstavu „Rusíni v zbierke obrazov Petra Mikulu“. Zberateľstvo je ušľachtilým a krásnym koníčkom. Hoci si to neuvedomujeme, zberateľmi sme vlastne skoro všetci. Obrazne povedané, už od Noema…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.06.2022

Objavte Poloniny: Zažite rusínsku svadbu aj panenskú prírodu

Poloniny sú najtmavšou oblasťou na Slovensku. Pre mestského človeka znejú Poloniny priam exoticky. Aj ho lákajú, aj tak trochu strašia. Je to príliš veľké neznámo. Ale najvýchodnejší národný park na Slovensku treba zažiť. A raz nestačí. A …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
14.06.2022

V obci Miroľa si pripomenuli 450. výročie prvej písomnej zmienky

V obci Miroľa si v nedeľu 5. júna pripomenuli 450. výročie prvej písomnej zmienky o  obci. Po dlhšej dobe obec znovu ožila, pretože do nej smerovalo veľké množstvo ľudí z blízkeho, ale aj vzdialenejšieho okolia, ktorí prišli podporiť túto jedinečn…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
13.06.2022

Jubilujúci Jozef Rodák

  PaedDr. Jozef Rodák, 13.6.1943, Krajná Poľana, okr. Svidník. historik, dlhoročný riaditeľ Vojenskélho múzea vo Svidníku V roku 1947 sa jeho rodičia presťahovali do obce Dobroslava vo svidníckom okrese, kde prežil detstvo a mladé roky. Je abs…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Siďyť Vasyľ kolo školy na lavočki, vyzerať Marčiku.
Prychodyť ku ňomu učiteľka i sja ho zviduje:
-Ďitysko čekate?
-Ňi, tot velykyj brich mam od pyva...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať