Biskup Milan Lach: Ak niekto spochybňuje hrôzy, ktoré vidíme na Ukrajine, tak sa hanbím

„Ak nám už prekážajú aj ukrajinské ženy a deti, načo ideme sláviť Veľkú noc?“ povedal pomocný gréckokatolícky biskup Bratislavskej eparchie na diskusii Večer s Postojom.

Gréckokatolícky biskup Milan Lach sa opäť verejne zastal Ukrajiny a ľudí, ktorí z nej utekajú pred vojnou. Reagoval tak aj na nedávne prieskumy, ktoré ukázali negatívny postoj Slovákov voči Ukrajine a pomoci jej obyvateľom.

„Musím to povedať ako biskup – ak niekto na Slovensku spochybňuje hrôzy, ktoré vidíme na Ukrajine, tak sa hanbím,“ povedal Lach na utorkovej diskusii Večer s Postojom. „Je to, ako keď niektorí ľudia spochybňujú udalosti v koncentračnom tábore Auschwitz. Boli sa tam pozrieť, ako v peciach zlikvidovali milióny ľudí?“

Biskup Lach upozornil, že sa vojne nemôžeme iba prizerať.

„Ak budeme my na Slovensku teraz ticho a bude nám prekážať už len to, že tu máme ukrajinské ženy a deti, tak načo potom ideme sláviť Veľkú noc? Pôjdeme iba na oblievačku a donesieme si posvätiť košíček s jedlom? To je pokrytectvo! A to Ježiš kritizoval najviac. Musíme brániť pravdu. Nesmieme mlčať, ale musíme sa zastať týchto našich bratov a sestier. Kto z nás vie, čo nás čaká?“

ROZHOVOR

Vaše menovanie za pomocného biskupa Bratislavskej eparchie oznámila Svätá stolica koncom januára, na Slovensko ste zo Spojených štátov pricestovali začiatkom februára. Kam viedli vaše prvé kroky?

Priletel som do Viedne, kde ma čakal náš generálny vikár otec Vladimír Skyba a kancelár otec Peter Sabol, ktorí ma autom vzali na eparchiálny úrad v Bratislave. Večer som slávil božskú liturgiu v katedrále a potom som sa snažil trochu oddychovať.

Tešili ste sa domov?

Som spätý so Slovenskom, tu som sa narodil a vyrastal, takže samozrejme som sa tešil. Ale rovnako som sa cítil doma už aj v Spojených štátoch. Ja som sa tam nepýtal, rovnako ako som sa nepýtal späť na Slovensko. Všade, kam ma Pán Boh posiela, sa cítim ako doma. Služba biskupa je všade rovnaká, aj keď v iných kontextoch.

Eparchiu Parma ste viedli viac ako päť rokov. Čakali ste, že sa zdržíte dlhšie?

Keďže pandémia počas uplynulých rokov pribrzdila viacero aktivít, snažil som sa spolu s mojimi spolupracovníkmi rozbehnúť mnohé veci nanovo. Takže plány určite boli, ale možno v najlepšom treba prestať. (Úsmev.)

Kedy ste sa dozvedeli, že budete „prevelený“ späť na Slovensko?

Bolo to koncom novembra minulého roka. V tom čase som spolu s ostatnými americkými gréckokatolíckymi biskupmi navštívil Dikastérium pre východné cirkvi vo Vatikáne a pri tejto príležitosti mi bolo oznámené, aby som počítal so zmenou pôsobiska.

Ako ste reagovali?

Som jezuita, viem, čo je poslušnosť, takže som to zobral úplne normálne. Verím, že toho, kto poslúcha, Pán Boh požehnáva.

Aký dôvod vám uviedli?

Žiadny konkrétny. Uspokojil som sa s tým, že mi povedali, že moja služba je teraz potrebná na Slovensku.

Pýtam sa to preto, že Gréckokatolícka cirkev na Slovensku má tri eparchie a spolu s vami až šiestich biskupov. Aj keď traja z nich sú už emeritní, vyzerá to byť personálne celkom predimenzované. A pýtam sa to zároveň aj preto, že – z čisto ľudského hľadiska – vy ste z pozície eparchiálneho biskupa klesli na pozíciu pomocného, čo nie je úplne bežné.

Z ľudského hľadiska sa to možno môže zdať čudné, ale mne nejde o žiadne pozície. Nepozerám sa na to optikou povýšenia či poníženia. V mojom biskupskom hesle je jedno jediné slovo: Servire, teda slúžiť. Byť biskupom je služba – či už je to biskup eparchiálny, pomocný, alebo aj emeritný. Napokon, aj pápež je rímsky biskup. Naším poslaním nie je hlásať seba, ale čosi, čo nás prevyšuje – Ježiša Krista a jeho cirkev.

Spolu s biskupmi Cyrilom Vasiľom a Petrom Rusnákom ste deň po vašom uvedení do úradu leteli do Ríma, kde ste sa stretli s novým prefektom Dikastéria pre východné cirkvi Claudiom Gugerottim. Rozprávali ste sa aj o tom, čo v najbližšom období čaká Gréckokatolícku cirkev?

Samozrejme. V prvom rade potrebujeme sfunkčniť Radu hierarchov, ktorú môže zvolávať len arcibiskup metropolita. Všetky legislatívne, liturgické a ďalšie záležitosti môžu byť prijímané, len keď je funkčná Rada hierarchov.

Pozícia prešovského arcibiskupa metropolitu je uprázdnená od apríla minulého roka, keď odstúpil vladyka Ján Babjak. Za apoštolského administrátora sede vacante bol vtedy vymenovaný bratislavský eparchiálny biskup Peter Rusnák. On Radu hierarchov zvolať nemôže?

Nie, ako sídelný biskup má kompetenciu len v rámci Prešovskej archieparchie a, samozrejme, Bratislavskej eparchie, ale nie je metropolitom, teda Radu hierarchov zvolávať nemôže.

Možno teda v dohľadnom čase očakávať vymenovanie nového prešovského arcibiskupa metropolitu?

K tomu môžem povedať len toľko, že sa na tom určite pracuje.

Pod Gréckokatolícku cirkev na Slovensku donedávna patrila aj Eparchia sv. Cyrila a Metoda v Toronte, ktorú v rokoch 2018 – 2020 viedol slovenský biskup Marián Andrej Pacák. Po jeho odstúpení bol za apoštolského administrátora vymenovaný Kurt Richard Burnette z eparchie Passaic a Torontská eparchia, medzičasom znížená na exarchát, bola začlenená pod Ruténsku katolícku cirkev byzantskej tradície v USA s archieparchiálnym sídlom v Pittsburghu. Biskup Burnette sa po vašom odchode stal apoštolským administrátorom aj v Parme a takisto je administrátorom vo Phoenixe. 

Aby som to zjednodušil, okrem dvoch obsadených biskupských stolcov v Pittsburghu a Passaicu sú ďalšie tri neobsadené – Parma, Phoenix a Toronto. Znamená to, že nastal čas akéhosi „upratovania“, keďže taký veľký počet eparchií v zámorí už nie je z rôznych dôvodov potrebný?

Osobne to takto nevnímam. Na základe svojej päťapolročnej skúsenosti si myslím, že eparchie Parma a Phoenix by mali byť obsadené novými biskupmi. Z geografického hľadiska totiž ide o také veľké teritóriá, že ak má biskup dobre pastoračne spravovať svojich veriacich, je len ťažko predstaviteľné zlúčenie týchto dvoch eparchií. Ja sám som mal čo robiť, aby som spravoval jednu eparchiu. Veď z Clevelandu v štáte Ohio na východe, kde je sídlo eparchie Parma, je to do Phoenixu v štáte Arizona na západnom pobreží štyri a pol hodiny lietadlom.

Áno, celkovo nejde o veľký počet farností, ale sú roztrúsené od stredu Spojených štátov až po západné pobrežie vrátane Aljašky. Zároveň sú tieto farnosti veľmi špecifické. Ale je tu aj ďalší aspekt.

Aký?

Mnoho amerických kresťanov rôznych denominácií vyhľadáva východnú teológiu, liturgiu a spiritualitu a stávajú sa členmi našej cirkvi. Možno to bude znieť paradoxne, ale vidím tam väčší potenciál ako u nás doma. Niektorí veriaci musia v nedeľu na božskú liturgiu cestovať aj hodinu, neraz ide o rodiny s malými deťmi, ale idú, chcú a majú z toho radosť. Toto by malo byť povzbudením aj pre nás na Slovensku. Do práce, za oddychom, športom nemáme problém dochádzať aj väčšie vzdialenosti, ale do kostola… Zamyslime sa nad tým, čo robíme pre Krista, pre svoj duchovný život, pre svoju identitu, či nie sme príliš pohodlní.

Keď už sa bavíme o týchto organizačných záležitostiach, počas vašej éry ste museli zlúčiť, resp. zrušiť niekoľko farností…

Áno, ale nešlo o nič nové, rovnako musel postupovať už môj predchodca. Dve farnosti som zrušil úplne a tri ďalšie som zlúčil s inými. Samozrejme, nešlo o nič príjemné. Niektorí veriaci sa na mňa sťažovali až v Ríme, ale tam mi dali za pravdu.

Aké boli hlavné dôvody tejto reštrukturalizácie?

Demografické a na to nadväzujúce ekonomické, keďže v Spojených štátoch nedostáva cirkev od štátu nič. Musí vyžiť z podpory veriacich. Takže tam, kde nie sú ľudia, nemôže existovať ani farnosť. 

No a tretím dôvodom bol nedostatok kňazov. Počas svojej éry som vysvätil dvoch novokňazov, kým do dôchodku odišli siedmi. Preto som sa usiloval povolávať kňazov aj z Európy.

Boli ste v tom úspešný?

Podarilo sa mi priviesť desiatich kňazov. Dvoch som pozval osobne, aby nám prišli pomôcť, a ostatní sami prejavili záujem prísť do eparchie Parma. Šiesti boli zo Slovenska, traja z Mukačevskej eparchie a jeden z Maďarska.

Na jednej strane hovoríte, že k vám prichádzajú noví veriaci, na druhej strane ste boli nútený zatvárať niektoré farnosti. Neodporuje si to?

Nie, neodporuje. Treba si uvedomiť, že eparchia Parma zahŕňa 12 amerických štátov tzv. Midwestu, je dlhá skoro dvetisíc kilometrov a mali sme farnosti, kam som letel lietadlom do vzdialenosti ako z Košíc do Milána, ba možno ešte ďalej. Koľko diecéz sa nachádza medzi týmito dvoma mestami? A u nás to bola jedna jediná eparchia.

Zároveň si treba uvedomiť, že aj na Slovensku je situácia iná v Bratislave a iná v Starej Ľubovni. Na takom veľkom území je prirodzené, že niekde veriaci pribúdajú a inde ubúdajú. Nejde o jeden homogénny celok.

Čo si odnášate z tejto svojej americkej skúsenosti?

Som za ňu veľmi vďačný a odnášam si z nej veľa. Nebolo to ľahké, ale naučil som sa ináč pozerať na cirkev v jej pestrosti, ale aj na samotné Spojené štáty a na ľudí, ktorí tam žijú. Iné je prísť tam na niekoľko dní na výlet a vrátiť sa na Slovensko a iné žiť tam niekoľko rokov. Nie všetko, čo sa prezentuje v slovenských médiách, odráža skutočný život obyčajného Američana. Ani im sa nežije ľahko.

S čím prichádzate na Slovensko?

S pokorou. Potrebujem sa v prvom rade lepšie okolo seba rozhliadnuť, lebo Slovensko sa od roku 2017, keď som odchádzal, zmenilo.

V čom?

Nemám to ešte presne zadefinované, ale medzi ľuďmi cítiť neistotu, obavu, strach, ale hlavne rozdelenie a napätie, z čoho som smutný. Nesporne je to aj dôsledok pandémie a vojny na Ukrajine. Všetci sme akísi dourážaní, rozdelení, potrebujeme znova nachádzať cesty k sebe. V tomto by sme mali ísť príkladom my kresťania – nie slovami, ale svedectvom života.

Asi aj toto ste mali na mysli, keď ste pri uvedení do úradu vyzývali, aby kresťanov dokázali ostatní ľudia spoznať podľa lásky. Zdá sa však, že polarizovaní sú aj samotní kresťania: rozdeľuje ich pohľad na súčasného pápeža, donedávna aj očkovanie a prijímanie na ruku, najnovšie vojna u našich východných susedov… Čo s tým?

Odpoveď je jednoduchá: potrebujeme sa vrátiť k Ježišovi Kristovi, vnútorne sa obrátiť, pretože keď nenastane zmena v našom srdci, všetko je zbytočné. Je môj vzťah s Ježišom živý a osobný alebo to beriem len formálne? Lebo práve formálne prežívanie viery je príčinou toho, že pod značku kresťanstva dokážeme skryť takmer všetko. Musíme byť ostražití, aby naša viera neskĺzla do nebezpečného náboženského stereotypu či formalizmu. Práve toho sa u nás na Slovensku obávam.

To, čo vravíte, je síce pekné, ale o vzájomnej láske, prehlbovaní viery, vzájomnej jednote sa v kostoloch hovorí znova a znova, no často sa zdá, akoby to po ľuďoch len tak stieklo. Ako dosiahnuť, aby sa to skutočne dostalo do ich sŕdc a podľa toho, čo počúvajú, aj žili?

Apoštol Pavol hovorí, že všetko je milosť. No nedá sa to len tak naliať do hlavy ani do srdca. Ide o dlhodobý proces uvedomovania si, že my toho Krista naozaj potrebujeme. Musíme sa s ním stretať nielen v nedeľu v chráme, ale denne doma v modlitbe a Božom slove.

Pápež František nám to neustále opakuje – čítajte každý deň Sväté písmo, najmä evanjeliá, jednu kapitolu, päť minút. Robíme to? Deväťdesiatpäť percent ľudí, ktorých sa na to opýtam, odpovie, že nie. A to sú ľudia, ktorí vedú náboženský život. Práve v tom je problém, vo vzťahu s Kristom nevieme ísť do hĺbky.

Ale je to otázka aj pre nás biskupov a kňazov. Aké sú naše pastoračné prístupy? Napomáhame budovaniu malých živých spoločenstiev, kde sa ľudia navzájom poznajú a vedia si pomôcť? Lebo Kristus sa nám dáva aj v spoločenstve. Nemôžeme sa dookola pýtať, prečo to urobiť, ale ako to urobiť. 

Každý z nás však pozná ľudí, ktorí vedú aktívny duchovný život, no neprivádza ich to do spoločenstva, k budovaniu vzťahov, ale práve naopak, k akémusi pocitu výnimočnosti a vyvolenosti, čo nebuduje, ale rozdeľuje.

Ježiš hovorí: Po ovocí ich poznáte. Je to úplne jednoduchý princíp, na to netreba mať vyštudovanú teológiu ani žiadnu inú vysokú školu. Strom môže byť krivý alebo aj došľahaný búrkami, ale keď prináša sladké ovocie, je vnútorne zdravý. A teda aké ovocie prinášajú kresťania, ktorých spomínate? Sladké alebo trpké?

Niekto sa môže cítiť elitársky, ale to je sebaklam, ktorý druhých nepovzbudzuje, ale pohoršuje. Cirkev nie je elitný klub, je to spoločenstvo pokrstených ľudí, ktorí si uvedomujú svoju hriešnosť, ale uverili, že Ježiš je ich Spasiteľ.

V rozhovore pre TV Lux ste povedali, že cirkev sa nemá báť rôznosti a odlišností, lebo ju môžu obohatiť, že má byť otvorená aj pre tých, ktorí hľadajú Ježiša Krista aj mimo Katolíckej cirkvi. Je cirkev na Slovensku otvorená?

Nedá sa to paušalizovať, sú kňazi a farnosti, o ktorých to platí, ale aj také, kde to tak nie je. Všetci si musíme dávať pozor na mentalitu geta, potrebujeme viesť dialóg aj s ľuďmi, ktorí sú vonku.

V Amerike som mohol vidieť farnosti, ktoré sa zasekli práve na tom, že nikoho neprijímali, zvykli si na istý štandard, mali pocit, že si vystačia sami a nových veriacich nepotrebujú. Ale to je omyl. Chýbal im misijný rozmer, na čo doplatili tým, že farnosť bola nakoniec zavretá. Keby prví kresťania neboli otvorení, napriek tomu, že boli prenasledovaní, tak my by sme tu dnes neboli.

Problémy vždy boli a budú, ukážte mi rodinu, kde to tak nie je. Podstatné je, či máme dobrú vôľu, či chceme spoločne kráčať za Kristom a či máme z toho radosť. Aj z toho mám trochu obavu, či naše kresťanstvo nie je príliš smutné. Síce pravdivé, pravoverné, ale smutné. Lenže kamenným pohľadom a ľadovým úsmevom druhých neoslovíme.

Nedávno uplynul rok od začiatku vojny na Ukrajine. Zo začiatku Slováci prekvapili samých seba ochotou prijímať utečencov a pomáhať im, no čím dlhšie vojna trvá, tým viac sa ochota pomáhať vytráca. Čo s tým?

Evanjeliovým princípom je pomáhať dovtedy, dokiaľ je to potrebné. A my, žiaľ, nevieme, dokedy táto vojna potrvá. Spomeňme si na podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Kňaz s levitom sa pri zbitom pocestnom nepristavili, ponáhľali sa, lebo mali svoj chrámový biznis. A na konci podobenstva sa Ježiš opýtal: Ktorý z nich troch sa prejavil ako blížny? Ten, ktorý prejavil milosrdenstvo. Sme ochotní nasledovať tento príklad?

Ľuďom, ktorí spochybňujú, či naozaj treba pomáhať, vravievam, nech sa idú pozrieť hoci len na pár hodín do Užhorodu, ako sa tam žije. Aj keď tým, ktorí nechcú vidieť, čo sa deje za rohom, sa to len ťažko vysvetľuje. 

Veľká časť Ukrajincov, ktorí k nám prišli, sú členmi Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Hoci ide o cirkev podobnú Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, predsa len je to samostatná východná katolícka cirkev so svojimi špecifikami. Aká je doterajšia skúsenosť – prichádzajú ukrajinskí veriaci na slovenské gréckokatolícke bohoslužby alebo skôr vytvárajú vlastné komunity?

Skúsenosť s ukrajinskými gréckokatolíkmi nie je úplne nová, viacerí prišli už po anexii Krymu v roku 2014. Niektorí z nich prichádzajú na bohoslužby do našich chrámov, iní využívajú to, že majú možnosť vlastných bohoslužieb, ktoré napríklad v Bratislave-Lamači slúži otec Igor Marusyn.

Pýtam sa to aj preto, že som zachytil isté obavy, že Ukrajinská gréckokatolícka cirkev, ktorá je nepomerne väčšia ako slovenská, by mohla časom požadovať vytvorenie vlastnej cirkevnej štruktúry na Slovensku.

Budem vychádzať zo svojej americkej skúsenosti, kde pôsobí 12 východných katolíckych cirkví. Ukrajinská gréckokatolícka katedrála sa nachádzala dva kilometre od našej katedrály v Parme a spoločne sme vedľa seba žili a vychádzali. My sa nemáme prečo báť, nemáme žiť v strachu, ale máme mať radosť a dopriať ju každému.

Neurobme opäť ten chybný krok a nezačnime sa zasa raz deliť na my a oni. Sme predsa jedna Katolícka cirkev, ktorá je, čo sa týka rôznych tradícií, pestrá, ale je len jedna pod vedením Ježiša Krista.

Začalo sa nám pôstne obdobie. Ako ho prežiť tak, aby to nebol pôst ako každý iný, ale aby sme sa práve v tomto roku skutočne stali o čosi lepšími ľuďmi?

V posledných dňoch ma veľmi oslovujú Ježišove slová: „Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár...“ (Mt 6, 17). Svätý Bazil k tomu hovorí, že pôst treba prežiť radostne. Má to byť taký radostný smútok. Nie je to čas zrieknutia sa len mäsa, ale predovšetkým zrieknutia sa zla a hriechu. Práve preto potrebujeme pôst. Je to pozvanie od Pána Boha na vnútornú zmenu, na prehĺbenie vzťahu s ním, na zanechanie pokrytectva a formalizmu. K tomu by som nás všetkých chcel povzbudiť.

Kritizujeme napätie v spoločnosti, viníme za to politikov a ďalších ľudí, ale pozrime sa sami na seba, či rovnaké napätie nevytvárame v našich rodinách. Začnime od seba, začnime doma, tam najprv hľadajme cestu zmierenia a pokory. Nemusíme mať vždy posledné slovo. Lebo až keď začne obnova v našom vnútri, môže sa potom prejaviť aj navonok.

Imrich Gazda

zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/127824/ak-niekto-spochybnuje-hrozy-ktore-vidime-na-ukrajine-tak-sa-hanbim

https://svetkrestanstva.postoj.sk/125692/cirkev-nie-je-elitny-klub-obavam-sa-nabozenskeho-formalizmu-a-mentality-geta

foto: Postoj/Adam Rábara