Bolo ich deväť a zomreli strašnou smrťou. Záhada dodnes láka bádateľov

Bolo ich deväť a zomreli strašnou smrťou. Záhada dodnes láka bádateľov
23.02.2020

Čo sa stalo pod uralskou horou?

Kam sa hrabú Záhada Blair Witch či Trhlina. Toto je horor, ktorý sa naozaj stal. Výsledkom je deväť mŕtvych ľudí. Mladých mŕtvych ľudí. Začiatkom roku 1959 zomreli za nanajvýš zvláštnych okolností.

Keď nájdu ich telá, niektorí sú polonahí, ďalší zohavení, obhorení či zatínajúci päste. Mŕtvolám chýbajú oči, jazyk, majú rozsiahle vnútorné zranenia a stlačené hrudníky bez modrín na pokožke. Niektoré odevy nesú stopy radiácie.

Pred smrťou rozrezali zvnútra stan, v ktorom táborili, a vybehli do mrazivej noci. Iba v spodnej bielizni a ponožkách. Bežali do blízkeho lesa, kde hľadali záchranu pred čímsi neznámym. Navyše zahynuli na uralskej hore, ktorej meno v domorodom jazyku vraj znamená Hora mŕtvych.

A nechýbajú ani fotografie: na tých prvých sú vysmiati mladí členovia výpravy, na ďalších tajuplné znamenia a symboly vyryté na stromoch, na posledných zvláštne šmuhy a svetlá. Mysterióznu záhadu sa dodnes nepodarilo rozlúsknuť.

Do ľudoprázdnej pustatiny
Na konci januára cestujú vlakom na sever Uralu, potom presadajú na autobus a 25. januára 1959 prichádzajú do osady Vižaj. Tá je poslednou obývanou osadou v tejto oblasti.

Vonku zúri boľševizmus, ale vysokoškoláci majú teraz voľno a chcú stráviť dovolenku v horách. Vybrali si severný Ural, konkrétne horu Otorten, ktorá sa týči v ťažko dostupnej oblasti uprostred ruskej divočiny.

Členovia tejto partie nie sú žiadni nováčikovia, vedie ich skúsený horský vodca Igor Ďatlov. Okrem Ďatlova sú v skupine siedmi študenti technickej univerzity, z toho dve dievčatá, posledným členom je lyžiarsky inštruktor Alexander Zolotariov.

"Ukazuje sa, že dnes vidíme posledný deň civilizáciu, kachle, ľudí," zapisuje si 27. januára do denníka Zinajda Kolmogorovová. "Dnes sme poslednýkrát spali v posteli. Večer už asi budeme v stane."

Aj ďalší členovia si vo chvíľach oddychu píšu denníky. "Kráčame po cestičke, ktorou nedávno prešiel lovec jeleňov," zaznamenávajú si. Keď si večer zložia lyže, v stane si zapisujú: "Ťažko sa dá predstaviť pohodlie na hrebeni, s prenikavým vytím vetra, stovky kilometrov od ľudských sídel."

Keď sa na korbe nákladiaka odvezú do ľudoprázdnej oblasti bývalých gulagov a prespia v starom trestaneckom zrube, pokračujú ďalej už do úplnej pustiny. Zavše postupujú údolím zamrznutej rieky, lesy rednú, potom si odložia časť zásob, ktoré si chcú vyzdvihnúť po zostupe z hory.

Počasie sa zhoršuje, sneh je hlboký a fúka silný vietor, v noci klesá teplota na mínus dvadsaťpäť stupňov. Pred výstupom na Otorten táboria na úbočí Cholat Sjachl. Mŕtvej hory. "Sme unavení a vyčerpaní. Palivového dreva je málo, jeme priamo v stane," zapisuje si Ďatlov posledné slová.

Uprostred noci z 1. na 2. februára sa však stane niečo, čo všetkých vyženie zo stanu. V panike ho rozrežú, utekajú polonahí. Osudná noc zostáva stále zahalená tajomstvom a otáznikmi.

Príšerné nálezy
Po členoch výpravy začali pátrať až po niekoľkých dňoch. Najprv priatelia, potom milicionári a dobrovoľníci. Zo záchrannej akcie existujú fotografie, zábery nájdených tiel sú drastické a zväčša nepublikovateľné.

Prvých našli 27. februára Georgija Krivoniščenka a Jurija Dorošenka. Dvojica ležala pod ihličnanom, čiastočne boli obhorení, zrejme si založili oheň. Krivoniščenko mal medzi zubami kus vlastnej kože z ruky, Dorošenko mal pri ústach penu, na ušiach a nose krv.

Neskôr našli záchranári mŕtvolu vodcu výpravy Ďatlova, ktorý v ruke zvieral konár. Ležal na snehovej pláni, neďaleko bolo telo Zinajdy Kolmogorovovej, pri ktorej našli krv, a Rustema Slobodina s prasklinou v lebke. Trojica zrejme zamrzla na ceste k stanu.

Zvyšných mŕtvych objavili až po ďalších dvoch mesiacoch. Ležali pod hrubou vrstvou snehu, ktorý zakrýval ich núdzový úkryt aj potok. Ich telá boli zdevastované najviac.

Ľudmila Dubininová mala rozdrvený hrudník a rozsiahle vnútorné zranenia, nemala oči ani jazyk. Inštruktor Zolotariov mal podobné zranenia aj otvorenú ranu na hlave, Nikolaj Thibeaux-Brignolles mal rozdrvenú lebku. Alexander Kolevatov zomrel zrejme posledný.

Niektorí mali na sebe odev po druhých, na iných častiach oblečenia preukázali testy zvýšenú radiáciu. Podľa oficiálnych záverov vyšetrovania zomreli šiesti na podchladenie a traja po smrteľných zraneniach, ktoré podľa vyšetrovateľov spôsobila akási neznáma "spontánna sila, ktorú neboli schopní prekonať".

Čo sa tam hore vlastne stalo
Pochovali ich vo Sverdlovsku a neskôr im na cintoríne vztýčili aj spoločný pomník, no otázky to neumlčalo.

"Akoby tento príbeh napísal autor hororovej severskej detektívky. Ale dramatická story skupiny mladých ľudí v pustine nie je fikcia, je pravdivá. Deväť zmasakrovaných, exotický ďaleký sever, tajuplné okolnosti, to všetko zákonite priťahuje pozornosť ľudí z celého sveta," hovorí pre SME český spisovateľ a záhadológ Martin Lavay.

O prípade najprv napísal článok, potom dva roky zhromažďoval všetko, čo bolo k dispozícii a napísal knihu Kto zavraždil účastníkov Ďatlovovej expedície?

Napriek otázniku v názve knihy jej titul napovedá, že Lavay nevníma smrť turistov ako obyčajnú nehodu.

"Na prípade sa mi páči jeho mnohovrstevnatosť. Je totiž pútavý pre expertov z mnohých vedných oborov aj pre fantastov. A takisto je neuchopiteľný: aj seriózne fakty si tu protirečia. Čo sa tam hore vlastne stalo? Do hlavy mi stále nejde, že žiadna z teórií nedokáže všetko vysvetliť, vždy existuje nejaký argument proti."

Ďatlovmánia
Súčasťou záhady je aj "ďatlovmánia" a fanúšikovia, ktorí sa tragédiu snažia aj po desaťročiach rozlúsknuť. Táto "ďatlovmánia" zahŕňa dnes množstvo literatúry, zhromaždených faktov, dobových dokumentov a fotografií veselých členov expedície aj ich nájdených znetvorených tiel, z ktorých až mrazí.


Náčrt podľa Martina Lavaya. (zdroj: Archív M. L.)
Teórií je, ako inak, množstvo. Tých základných je približne 75 plus ďalšie kombinácie medzi nimi. Tie najbláznivejšie teórie hovoria o útoku ufo či súboji špiónov, o tom, že mladých ľudí umlčali, lebo sa priplietli do poľovačky papalášov.

Inokedy mohlo útočiť zviera či uralský snežný muž. Na jednej fotografii sa totiž nachádza akási rozostretá postava v lese. Iná fotka zasa zachytáva zvláštne svetlo na oblohe, takže existuje aj teória, že sa stali obeťou utajených sovietskych jadrových pokusov.

Ďalšie teórie rátajú s guľovým bleskom, otravou výparmi z piecky či pomstou miestnych domorodcov Mansiov. Ich znamenia predtým turisti videli na stromoch a so záujmom si ich fotili. Hrozná smrť mala byť trestom za to, že poškvrnili magické miesto. Nechýba ani možný ľúbostný motív a žiarlivosť medzi členmi výpravy.

Prípad priťahuje množstvo ľudí z celého sveta a na miesto tragédie sa dnes vydávajú výpravy. Pravidelné expedície tam robí ruská Nadácia Ďatlovovej výpravy, ba existuje aj cestovná kancelária, ktorá do odľahlej oblasti robí drsné zájazdy.

Martin Lavay uvádza, že sa vyskytol aj prípad, keď ktorási skupina návštevníkov nasávala pochmúrnu atmosféru na mieste tragédie tak urputne, že si líhali do potoka na miestach, kde kedysi našli mŕtvoly.

Mýty a legendy
"Bolo ich deväť. Na pamiatku tých, čo odišli a nevrátili sa, pomenovaváme tento priesmyk podľa Ďatlovovej výpravy," stojí dnes na pamätníku na mieste tragédie.



Prípad však dodnes sprevádzajú mnohé mýty, legendy a nepresnosti. Útok Mansiov je nepravdepodobný, lebo tí sú známi svojou pohostinnosťou, ba boli aj pri záchranných prácach. Po útočníkovi nezostali žiadne viditeľné stupaje a v stane zostali aj peniaze.

Skresľujú sa už názvy vrchov, kam výprava mierila – Otorten sa bežne prekladá ako Miesto, kam nechoď, a Cholat Sjachl, na ktorého úbočí turisti zahynuli, ako Hora mŕtvych. To nahráva konšpiračným a mysterióznym teóriám, v skutočnosti sa však v jazyku Mansiov volá Mŕtva hora – vo význame, že na to miesto sa neoplatí ísť, pretože tak vysoko nič nerastie ani nežije lovná zver.

Skeptický pohľad dokáže vysvetliť takmer všetko, čo sa v osudnú noc mohlo odohrať. Strach z lavíny vyhnal členov expedície zo stanu, v nočnej tme stratili kontakt medzi sebou a nedokázali sa vrátiť do stanu. Počasie bolo surové, jedna skupina sa pokúsila rozložiť oheň pod stromom, druhá si pripravila provizórne ležovisko. Stlačené hrudníky nie sú až takou nemožnosťou, ak na telách niekoľko mesiacov ležala štvormetrová vrstva snehu. Oči a jazyk ako mäkké tkanivá na mŕtvolách požierajú živočíchy ako prvé.

Ibaže niektoré otázky z Ďatlovovho priesmyku zostávajú nezodpovedané.

Nevyriešený rébus
Predovšetkým je to kardinálna otázka, prečo opustili stan, navyše takej v panike, že sa ani neobliekli. Lavínu spochybňuje relatívne malý sklon svahu, na ktorom táborili. Chaotické správanie členov expedície je zarážajúce aj vzhľadom na to, že Ďatlov bol zdatný horský vodca a ani zvyšní členovia neboli nováčikovia, mali skúsenosti s pobytom v prírode.



Tajomné prípady sa vyskytujú všade na svete, no tu zohráva úlohu aj paranoidné utajovanie počas komunizmu. Aj dnes sú stále v Rusku mnohé archívy pred bádateľmi zatvorené. Z vyšetrovania sa navyše už v minulosti stratila časť spisov a okolo prípadu sa motala aj KGB.

"Na miesto činu pricestovala špeciálna komisia z Moskvy a ešte v marci 1959 sa konalo zvláštne zasadanie oblastného výrobu komunistickej strany – za zatvorenými dverami. Mnohí zainteresovaní zrejme nemohli povedať, čo zistili vrátane patológa a hlavného vyšetrovateľa," podotýka Lavay.

Záhada žije ďalej, zavše sa zjavia nové fotografie, nedávno exhumovali telo inštruktora Zolotariova. Pri šesťdesiatročnom výročí od tragédie zverejnila ruská prokuratúra, že opätovné rozsiahle vyšetrovanie prípadu "vstupuje do kľúčovej oblasti".

Medzi najpravdepodobnejšími príčinami uviedla lavínu a uragán. Možné verzie mala priamo na mieste preveriť skupina prokurátorov. Vyšetrovanie zavŕši lekárska expertíza, ktorá má definitívne určiť príčiny jednotlivých poranení na telách mladých ľudí.

"Je to vlastne taký tajuplný nevyriešený rébus, ktorý stále čaká na toho, kto ho rozlúšti," myslí si Lavay. "Možno len inak ako ostatní usporiada fakty a všetko sa vyjasní."

Strach z neznáma
Mysteriózne zážitky v divočine, samota a neznáme sily, to je kombinácia, ktorá zaberá aj v umení.

S pocitom moderného človeka, ktorý v lese cíti strach a navyše sa v ňom aj stratí, pracuje pieseň od anglických The Cure s názvom A Forest. Novogotický song z roku 1980 sprevádzal aj klip a stál na začiatku kariéry dnes už legendárnej kapely.

V oblasti filmu je ukážkovým príkladom Záhada Blair Witch z roku 1999. Namiesto drahej produkcie, hollywoodskych hercov a počítačových trikov stavil na strach z neznáma a zaznamenal obrovský úspech. Mysteriózny horor sa začína tým, že v amerických lesoch sa stratí trojica študentov, ktorí točili dokumentárny film o miestnej legendárnej čarodejnici z 18. storočia. Neskor sa nájde materiál, ktorý natočili. Ten odkrýva, čo zažili. Amatérske zábery kamery, tajomné znamenia v strašidelnom lese, ponurá atmosféra a neuchopiteľná hrôza vťahujú diváka priamo do diania.

Sugestívnu nízkorozpočtovú snímku natočili za niekoľko dní a napokon zarobila takmer 250 miliónov dolárov. Pokračovanie filmu už taký úspech nemalo.

Slovenskou verziou je Trhlina od Jozefa Kariku. Príbeh takisto zachytáva skupinku ľudí, ktorí sa vydajú do lesov v pohorí Tribeč. Tam sa údajne záhadne strácajú ľudia - ak sa aj neskôr nájdu, majú nevysvetliteľné zranenia a nedokážu opísať, čo sa s nimi dialo. Takisto pracuje s mystifikáciou, tajomnou atmosférou a namiesto racionálneho vysvetlenia ponúka strach z neznáma.

Karikova kniha zaznamenala komerčný úspech a minulý rok ju sfilmoval režisér Peter Bebjak. Úspech u čitateľov aj divákov potvrdzuje fakt, že v tribečských lesoch možno nájsť turistov chodiacich po stopách protagonistov.

Zdroj: 
https://plus.sme.sk/c/22319733/toto-nie-je-filmovy-horor-mladi-ludia-naozaj-zomreli-v-divocine.html?utm_source=https%3A%2F%2Fkosice.korzar.sme.sk&utm_medium=rozcestnik&utm_campaign=podpora-clankov

Foto:
Boli mladí, veselí a chceli stráviť dni v uralskej divočine. Skončilo sa to katastrofálne. (Zdroj: Archív M. L.)
Korzár
Naspäť na aktuality