Bulhari sa ma pýtajú, či som normálna, že žijem v ich krajine 

Bulhari sa ma pýtajú, či som normálna, že žijem v ich krajine 
09.08.2019

Rozhovor s balkanistkou Zuzanou Piptovou-Vrabchev o súčasnej situácii v Bulharsku.

Hovorí o dôvodoch, prečo Bulharsko opustilo už vyše milión ľudí, ale aj o tom, ako si krajina pripomína 30.výročie pádu komunizmu.

Zuzana Piptová-Vrabchev v rozhovore pre denník Postoj približuje tiež situáciu po vražde bulharskej novinárky Viktórie Marinovovej, ktorá zasiahla krajinu krátko potom, čo Slovenskom otriasla vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Ste Slovenka narodená v Bratislave, no študovali ste na bulharskom gymnáziu Christa Boteva. Máte teda aj nejaké bulharské korene?

Nie mne známe. Otec je Rusín z východu Slovenska, mama je narodená v Bratislave. Jedinou spojitosťou bolo bulharské turné mojich rodičov, hudobníkov, v roku môjho narodenia. Inak ďalšie kontakty s Bulharskom sme predtým nemali.

Prečo ste sa teda rozhodli študovať na bulharskom gymnáziu?

Na konci základnej školy som vedela, že by som rada pokračovala na gymnáziu, kde bude celý vyučovací proces v cudzom jazyku, ale inom, ako sú svetové jazyky.

Pôvodne som sa rozhodovala medzi bulharským a maďarským gymnáziom, no už vtedy som si uvedomovala, že na trhu práce by som mala s kombináciou maďarčina-slovenčina veľmi veľkú konkurenciu, preto som sa rozhodla pre bulharčinu. Začiatky boli síce ťažké, bola som hodená do vody bez nejakého prípravného ročníka, no dalo sa to zvládnuť a bola to výborná možnosť, ako pochytiť bulharskú kultúru už tu na Slovensku.

Po gymnáziu som pokračovala v odbore juhovýchodoeurópskych štúdií na Karlovej univerzite v Prahe, neskôr v podobnom odbore na univerzite v Sofii, no a napokon som v Bulharsku stretla svojho manžela a založili sme si tu rodinu.

Fungujete v domácnosti s manželom dvojjazyčne?

Áno, s manželom sa rozprávame po bulharsky. Ja na deti však rozprávam len po slovensky, pretože chcem, aby so slovenskou časťou rodiny vedeli komunikovať aj bez mojej pomoci.

V Bulharsku žijete bezmála desať rokov. V čom sú Bulhari iní ako Slováci?

U Bulharov si nesmierne cením to, že je to krajina neobmedzených možností. Keď sa niečo nedá, tak sa to vždy dá. Vždy sa nájde nejaká cesta, riešenie. Nejaké konkrétne rozdiely medzi Slovákmi a Bulharmi by som si však netrúfla hodnotiť. Je to o ľuďoch a okolnostiach. Bulhari majú radi spoločnosť a veľmi radi sa zabávajú, a to čo možno najspontánnejšie, čo často ide ruka v ruke aj s nedochvíľnosťou. Ale život v Bulharsku nie je natoľko predvídateľný, aby si človek mohol robiť časovo presné plány.

Zaujímavosťou u Bulharov je napríklad veľmi spontánne a pomerne bežné zaplatenie celého účtu, ak sa dotyčný veľmi dobre cíti v danej spoločnosti. Možno dokonca vidieť hádky o to, kto účet zaplatí, lebo dobrovoľníkov je veľa.

Dodnes sa pamätám na rozhovor s mojou učiteľkou z gymnázia. Na otázku, ako by mi opísala bulharský prístup k životu, odvetila: „Keď má Bulhar posledné peniaze a má sa rozhodnúť, či si kúpi nábytok do bytu, ktorý by potreboval, alebo pôjde s kamarátmi von, aby sa spolu zabavili, tak si vyberie radšej to druhé. Zajtra môže umrieť a čo bude mať z toho nábytku?“

Ako sa Bulhari pozerajú na vlastnú krajinu a ako reagujú na to, keď zistia, že pochádzate zo Slovenska?

Samotní Bulhari majú vrelý vzťah k historickému Bulharsku, najmä k obdobiu dvoch slávnych  Bulharských ríš, no chladní až apatickí sú k súčasnej politickej scéne a štátu vo všeobecnosti. Odkedy komunikujem s Bulharmi, stretávam sa s reakciami typu: „A ty si normálna, že si odtiaľ odišla a prišla sem do Bulharska? Však tam u vás je lepšie! Nemáte problémy s korupciou, s menšinami, s rozbitými cestami,“ a postupne vymenúvajú všetko, čo je aj nám na Slovensku veľmi dobre známe.
 
Hoci Slovensko nepredstavuje v mysliach domácich natoľko zasľúbenú a perfektne fungujúcu krajinu ako také Nemecko, z ktorého tu všetci padajú do kolien, aj o Slovensku kolujú predstavy o vysokom životnom štandarde či perfektných podmienkach a živote bez korupcie. Západná Európa, kam časť Bulharov radí aj Slovákov, je tu veľmi zidealizovaná.

V Bulharsku tak prevláda pocit, že celý Balkán je zapadnutý a zvyšok Európy je bezchybný. A to sa odráža aj v spôsobe ich rozprávania o svojej krajine a sebe samých. Často vyčleňujú Bulharsko z Európy. Vždy je to „tu v Bulharsku“ a „tam v Európe“, alebo „my“ a „Európania“.

Cítia sa teda Bulhari byť bližšie k Rusku než k EÚ?

Nie všetci a nie vo všetkom. Existuje jeden zaujímavý trojročný výskum Antidemokratickej propagandy v Bulharsku, z ktorého vyplýva, že takmer polovica Bulharov sa geopoliticky prikláňa k Rusku. No na úrovni osobnej prosperity a životných rozhodnutí typu, akú značku auta si kúpiť, na akej škole študovať alebo kde žiť, sa k Rusku hlási menej ako jedno percento Bulharov. Veľmi dobre to ilustruje príklad proruskej líderky Bulharskej socialistickej strany Kornelie Ninovej, ktorej syn nevyštudoval v Rusku, ale na prestížnej americkej univerzite a následne ostal pracovať v USA.

Bulharsko podobne ako Grécko, Rumunsko a v podstate väčšina balkánskych krajín sa borí s veľkým úbytkom obyvateľstva, ktoré odchádza práve do západnej Európy. Bulharsko už opustilo vyše milióna ľudí a v budúcnosti ho podľa prognóz nič lepšie ani nečaká. Je teda hlavným dôvodom odchodu Bulharov najmä spomínaná zlá životná úroveň a rozmáhajúca sa korupcia?

Áno, tieto okolnosti tomu výrazne pomáhajú. Máme známeho vedca, ktorý odišiel do Nemecka a povedal, že sa do Bulharska vráti, až keď nastane reálna reforma justície, lebo inak to nemá zmysel. Od justície a vymožiteľnosti práva sa tu odvíja úplne všetko.

Emigrácia ľudí na Západ má skutočne veľké rozmery a je potrebné ju riešiť, no veľkým problémom je aj centralizácia moci, ekonomiky a s ňou spojené vyľudňovanie dedín či niektorých celých oblastí v rámci samotného Bulharska. Treba si tiež uvedomiť, že rozvoj jednej krajiny je z veľkej časti určený mierou rozvoja v susedných krajinách.

Hoci existujú aj rôzne dokumenty, fondy či stratégie, bohužiaľ sa poväčšine nerealizujú, ostávajú len na papieri a peniaze na to určené sa strácajú v systéme. Krajina tak nemá nastavené žiadne reálne opatrenia na zastavenie odlivu ľudí. Na druhej strane však tiež existuje skupina ľudí, ktorí odchádzajú za štúdiom či prácou do zahraničia, no neskôr sa vracajú naspäť.

Čo ich privádza domov?

Príčiny sú určite rôzne. Jedna z nich je ich rozdielna mentalita, kultúra a vôbec južanský prístup k životu. Samozrejme, je to aj rozvoj odvetví, ku ktorým na prácu stačí počítač bez ohľadu na to, v ktorej krajine si ho človek pripojí na internet.

Niektorí ľudia sa vracajú späť tiež s víziou pomôcť krajine na základe nadobudnutých skúseností zo zahraničia. Sú to veľmi aktívni jednotlivci, ktorí však pracujú napriek všetkým problémom.

Spomenuli ste korupciu, o ktorej si Bulhari myslia, že u nás neexistuje. Ako to teda vyzerá s korupciou v Bulharsku?

O korupčných škandáloch sa tu donedávna takmer nehovorilo, čo je však rozhovor na tému bulharská mediálna situácia. Je verejným tajomstvom, že veľká časť peňazí, vyčlenených na verejné zákazky, sa vracia k ich zadávateľovi. Reálne konkurencia vo veľkom biznise neexistuje. Veľký biznis v Bulharsku je závislý nie od obchodných vzťahov s konkurenciou na trhu, ale od vzťahov s politickou mocou.

Rovnako stav bulharského súdnictva je žalostný. To je koniec-koncov aj dôvod, prečo korupčné správanie nie je potrestané, prečo ešte stále nie je stiahnutý monitorovací mechanizmus EÚ a prečo je krajina mimo Schengenského priestoru. Hoci je väčšina zákonov napísaná výborne, problémom je, že sa nedodržiavajú a napriek tomu, že existujú kontrolné mechanizmy, nikto nič nekontroluje. Absencia reálne fungujúceho právneho štátu je sčasti dôsledkom privretých očí Európskej únie.

Prečo sa podľa vás Únia v Bulharsku v tomto smere viac neangažuje?

Bulharsko je v rámci EÚ na geografickej periférii, ako bolo kedysi aj počas sféry Sovietskeho zväzu. EÚ však potrebuje v regióne nejakého spojenca, keďže hneď vedľa je problematické Turecko s autoritatívnym prezidentom Erdoğanom. Významnú rolu v regióne zohráva aj Rusko, ktoré tradične podniká aktívne kroky smerom k destabilizácii, a tým k upevneniu a rastu vlastného vplyvu aj prostredníctvom presadenia ruských biznismenov. Spojencom Únie sa tak stal bulharský premiér Bojko Borisov, ktorý s menšími prestávkami vedie krajinu už desať rokov.

Jeho strana GERB je súčasťou Európskej ľudovej strany a samotný Borisov sa na verejnosti prezentuje ako blízky priateľ s už bývalým predsedom Európskej komisie Junckerom, ale aj s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou. A hoci všetci vedia, aká je v Bulharsku situácia, pokračujú v podpore súčasnej politickej moci. Nehovoriac o dvojakom metri v porovnaní s inými krajinami.

V čom používa Únia vo vzťahu k Bulharsku dvojaký meter?

Príklad dvojakého metra Európskej únie možno vidieť v prípade bulharského súdnictva. Kvôli kontroverznej reforme justície sa v súvislosti s Poľskom stále hovorí o sankciách či dokonca zastavení hlasovacích práv krajiny. V Poľsku chcú však zastaviť niečo, čo v Bulharsku roky existuje, no nikto proti tomu nič nemá. Ak to však Únii prekáža v Poľsku, prečo rovnako naliehavo netrvá na zmene aj v Bulharsku, kde to reálne spôsobuje obrovské problémy?

Mimochodom, dovolenkujúci Bulhari aktívne riešia voľbu hlavného prokurátora. Na túto pozíciu bol 11-členným kolégiom Najvyššieho súdu jednomyseľne nominovaný iba jediný kandidát, čo protestujúci označujú za nedemokratický prístup s ohľadom na obrovskú moc, ktorú pozícia hlavného prokurátora v Bulharsku v sebe zahŕňa. Nominovaný kandidát Ivan Gešev k tomu v jednom z prvých televíznych rozhovorov uviedol, že neverí v správnosť princípu deľby štátnej moci.

Bulharsko je stále najchudobnejším členom Európskej únie, Bojko Borisov však vynakladá množstvo energie, aby krajinu dostal do eurozóny a Schengenu, čo blokujú najmä západné krajiny Únie. Čo si od tejto agendy sľubuje?

Táto agenda sa prezentuje ako dôležitá téma s dôrazom na plnoprávne členstvo Bulharska v EÚ a tiež v prospech obyvateľstva. Ľudia si však mimo slov premiéra nemajú ako vytvoriť predstavu o toľko vyzdvihovaných pozitívach vstupu do eurozóny a Schengenského priestoru, keďže reálna informačná kampaň chýba. No ak by sa to podarilo ešte za jeho vlády, prinieslo by to jemu a jeho strane GERB veľa politických bodov. To platí o to väčšmi, ak dnes Bojko Borisov nemá takmer žiadnu relevantnú konkurenciu, i keď počet protestov a nespokojnosť s jeho vládou rastie.

Ako teda ľudia vnímajú postavu premiéra Bojka Borisova?

Obraz danej osoby vytvárajú médiá, a tie sú v Bulharsku na strane Bojka Borisova. Celková politika vlády je príznačná tým, že rieši len problémy, ktoré vyskočia práve v danej chvíli. V tomto smere je Bojko Borisov chápaný ako pán premiér, pretože za 10 rokov pri moci si v spoločnosti vytvoril o sebe obraz spasiteľa všetkých problémov. Ku všetkým väčším kauzám v krajine sa ešte donedávna vyjadroval takmer výlučne len on sám. Bolo veľkou zriedkavosťou vidieť šéfa problémového ministerstva, ktorý by sám prišiel s návrhom funkčného, hoci aj nepopulárneho riešenia. Až donedávna boli akékoľvek demisie Borisovových ministrov nemysliteľné alebo prijaté iba pro-forma pre upokojenie rozbúrenej verejnosti.

Bojko Borisov začínal ako hasič, no je o ňom tiež známe, že pôsobil v mafiánskych kruhoch, hoci on sám to popiera. Má veľmi dobre vyvinutý inštinkt na prežite, vie sa prispôsobiť, je veľmi prefíkaný a vždy spraví to, čo sa od neho očakáva. Zároveň je to vynikajúci populista a veľmi dobre vie, čo masy chcú a v danej chvíli potrebujú.

Keď sa už rozprávame o Bojkovi Borisovi, váš manžel, akademický sochár, vytvoril jeho trojmetrovú satirickú sochu, ktorá bola tento rok na prvého apríla umiestnená v Sofii, a dokonca sa ňou sám bulharský premiér pochválil aj na sociálnej sieti. Čo k tomu vášho manžela viedlo?

Môj manžel túto sochu vytvoril už pred viac ako dvomi rokmi a čakal len na vhodnú príležitosť, kedy a kde ju bude môcť umiestniť. V soche sa ukrýva veľmi veľa vecí, ktoré sú aktuálne v dnešnom Bulharsku, ako napríklad kvalita takmer všetkého, čo sa vytvorí za štátne peniaze. Či už sú to stavby, infraštruktúra, renovácia verejných priestorov, národných a kultúrnych pamiatok či samotné umelecké prvky.

Kvôli tomu je socha vytvorená z materiálu, ktorý je veľmi lacný pre monumentálnu sochu, veľmi ľahko dostupný a nie je ťažký na nosenie. Socha má zámerne svietiace oči – je ironizáciou nedávno osadeného pamätníka cára Samuila v Sofii – a z jej úst znejú výroky premiéra Borisova, ako napríklad jedna z jeho najznámejších replík ešte zo začiatku jeho mandátu, ktorá by sa dala preložiť aj ako „Vy ste hlúpi, ja som hlúpy, a preto si rozumieme“. Dnes ju už na internete nie je možné nájsť. Socha je tak odrazom súčasnej situácie v Bulharsku, ktorá je plná nevkusu a nekvalitných riešení vo viacerých stránkach verejného života. Ide však skôr o smiech cez slzy.

Myslíte si, že to premiér Borisov pochopil, keď sochu chválil?

O tom, či to pochopil, bude asi história mlčať (smiech). Podľa mňa ani tím Bojka Borisova pred uverejnením na facebookovom profile netušil, čo všetko tá socha vyjadruje.

Naznačili ste problematický stav médií v Bulharsku. Čo si pod tým možno presne predstaviť?

Pre lepšie pochopenie to ilustruje pár dát z výročnej správy organizácie Reportéri bez hraníc. V Indexe slobody tlače Bulharsko obsadilo 111. miesto, najnižšie v EÚ a na Balkáne. Dokonca aj Úniou kritizovaná Čierna Hora sa umiestnila lepšie.

Čo vyjadruje to 111. miesto?

Nezávislé médiá fungujú len na papieri. Z veľkej časti sú koncentrované v rukách jedného človeka a chýba im transparentnosť. Napríklad televízia Nova, ktorá je súčasťou najvplyvnejšej mediálnej skupiny v Bulharsku, bola odkúpená bulharským biznismenom, ktorý ako každý úspešný obchodník je skôr viac ako menej závislý od vlády. Táto transakcia získala odobrenie bulharského antimonopolného úradu, ktorý rok predtým zamietol presun tejto mediálnej skupiny do aktív spoločnosti PPF, vlastnenej Čechom Petrom Kellnerom. Následne po odkúpení televízie došlo k čistkám v radoch kritických redaktorov.

Pre bežného čitateľa a diváka je tak mimoriadne ťažké zistiť, ako sa veci skutočne majú. Na Slovensku médiá zvádzajú boj s falošnými správami, takzvanými alternatívnymi. V Bulharsku priestor pre alternatívu k „pravde“ takmer nejestvuje.

Musí však existovať aspoň nejaký nezávislý mediálny priestor, kde možno písať slobodne.

Nezávislým portálom v Bulharsku je internetový web bivol.bg, ktorý sa zaoberá investigatívnou žurnalistikou, ale ich materiály ostatné médiá dlhodobo ignorujú alebo ich zistenia prezentujú ako vlastné. A ešte je tu rádio Slobodná Európa. Minulé leto sa rozhodlo obnoviť vysielanie v Bulharsku, ktoré sa skončilo v roku 2004. V Bulharsku totiž okrem sociálnych sietí ťažko nájdete priestor, v ktorom je možné slobodne písať. Novinári, ktorí nepritakávajú záujmom majiteľa, to majú vo svojej profesii veľmi ťažké, nezriedka aj zopár investigatívnych novinárov kvôli svojej práci muselo čeliť súdnym procesom alebo zadržiavaniu zo strany polície. Aj pár mojich známych to preto vzdalo.  

Minulý rok tiež došlo krátko po vražde slovenského novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice aj v Bulharsku k vražde novinárky Viktórie Marinovovej. Ako zahýbala táto udalosť Bulharskom?

Pomerne dosť to zamávalo bulharskou spoločnosťou. V médiách však bolo najprv deň a pol ticho. Prvý mesiac médiá o Marinovovej informovali len ako o moderátorke, nie ako o novinárke. Hoci v minulosti pôsobila skôr lifestylovo, posledný rok sa venovala investigatívnej relácii v meste Ruse. Je to mesto na Dunaji pri rumunských hraniciach, je to rovnaké, ako keby sme hovorili u nás napríklad o Žiline. Išlo teda o akýchsi lokálnych Reportérov. V centralizovanom Bulharsku však platí optika, že ak sa niečo nestane v Sofii, tak sa to akoby ani nestalo.

Viktória Marinovova si do prvého i posledného vydania svojej relácie pozvala investigatívneho novinára z Bulharska už zo spomínaného portálu bivol.bg a jeho kolegu z Rumunska, ktorým sa spoločne podarilo odhaliť prepojenie vlády s jednou z najväčších stavebných firiem v Bulharsku. Ide o firmu, ktorá stavia takmer všetko, čo si len viete predstaviť. V tomto vzťahu objavili rôzne nekalé praktiky a korupciu. Marinovova s týmito novinármi spravila rozhovor, kde bolo všetko povedané na plné ústa, čo v bulharských médiách vôbec nie je samozrejmosťou.

Nasledujúcej relácie, ktorú sama pripravovala, sa však už nedožila. V nej mala priniesť kauzu nákladného vlaku prevážajúceho propán-bután a propylén od pochybných dodávateľov, pričom odhaľovala zvláštne prepojenia viacerých spoločností. Havária a následný výbuch vlaku v obci spôsobili ujmu na majetku, zdraví i životoch.

V prípade jej vraždy však polícia informovala, že už našla vraha, ktorého aj obvinila.

To je pravda, našla. Vrah sa do poslednej chvíle priznával ku všetkému, okrem toho, že novinárku znásilnil. Na druhej strane ide o Róma, boxera, o ktorom tvrdia, že je mentálne zaostalý a mal byť večer predtým na nejakej oslave, na ktorej nevedno koľko vypil a či nebol náhodou aj zdrogovaný. Hoci to možno znie trochu konšpiračne, v Bulharsku platí akýsi nepísaný vzorec, že veľké kauzy sa uzatvárajú obvinením bezdomovcov či sociálne slabších. Až to pôsobí podozrivo.

Prečo aj vražda novinárky Marinovovej podobne ako v prípade Jána Kuciaka nevyvolala v krajine protesty?

Myslím, že tu zohralo úlohu mnoho faktorov. Jedným z tých najdôležitejších je opäť prístup k informáciám, respektíve ich nedostatok. V médiách a z vyhlásení bulharských štátnych predstaviteľov sa všetci dozvedali iba jednu a tú istú verziu. Žiadne špekulácie, iba oficiálne závery vyšetrovania, ktoré bolo mimoriadne rýchle. Navyše, jedna vec je byť zapísaný v povedomí verejnosti ako mladý investigatívny novinár a systematicky sa podpisovať pod neľahké témy. Iné je byť atraktívnou bývalou manželkou majiteľa regionálnej televízie, ktorú dovtedy okrem jej regionálnych lifestylových diváčok takmer nikto nepoznal.

Ako ste z Bulharska vnímali situáciu na Slovensku po vražde Jána Kuciaka?

Vnútorne ma to veľmi rozrušilo. Hoci som fotografiu Jána Kuciaka a jeho snúbenice v centre Bratislavy videla na internete mnohokrát, pri nedávnej návšteve tohoto miesta mi prešli zimomriavky po chrbte.

Bulharsko je rovnako ako Slovensko postkomunistickou krajinou. My si na Slovensku tento rok budeme pripomínať 30. výročie Nežnej revolúcie, rovnako aj v Bulharsku došlo k zmenám v novembri 1989. Aká nálada vládne v Bulharsku?

Je to veľmi komplikované. Podobne ako vo viacerých postkomunistických krajinách veľa pravoverných komunistov po zmene režimu rýchlo prevrátilo kabáty a stalo sa súčasťou nového režimu, tentoraz už ako pravoslávni kresťania. Najväčší zločinci ostali nepotrestaní a sú stále na slobode.

V médiách toto výročie zmeny režimu vôbec nerezonuje. Ani niektorí hlavní aktéri, ktorí boli v prelomovom čase výraznými odporcami režimu, si dnes aktívne nepripomínajú tento míľnik. Je to veľmi zvláštna situácia, Bulharsko nevie, či naozaj patrí do EÚ a akoby si nebolo isté, či koniec oficiálnej komunistickej vlády bol vlastne dobrý krok.

Príkladom nezáujmu médií je tiež socha môjho manžela. Keď vytvoril sochu Pokánie – pamätník obetiam komunizmu, ktorý bol vystavený v najväčšej a najprestížnejšej bulharskej galérii, nebolo to takmer v žiadnych médiách okrem dvoch online denníkov. Keď však spravil satirickú sochu Bojka Borisova, nevedel sa odtrhnúť od telefónu, pretože neustále vyzváňal a záujem novinárov bol šialený.

Ako vníma komunizmus s odstupom času bulharská spoločnosť?

Hoci existujú nejaké oficiálne stanoviská typu „Komunizmus nikdy viac“, väčším problémom je fakt, že konverzácia o zlyhaniach komunizmu v Bulharsku sa nikdy neuskutočnila. Nikdy sa otvorene nepovedalo, čo presne bolo na komunizme dobré a čo zlé. Žije tu preto dnes generácia mladých ľudí, ktorá o bývalom režime vie žalostne málo, čo ju potom ľahko zvádza k myšlienkam, že to bol lepší systém.

V spoločnosti sú tak stále živé emócie, že komunizmus bol dobrý, všetko bolo lacné, každý mal prácu a vlastný byt, mnoho vecí fungovalo lepšie. Pri zmene režimu boli obrovské očakávania ľudí, no politici zlyhali, mohli spraviť oveľa viac.

Do toho v národnom parlamente bežne zaznievajú rôzne kontroverzné výroky typu "Stotisíc obetí komunizmu muselo stratiť svoje životy pre dobro a rozvoj krajiny“ či rôzne iné oslavné slová na adresu komunistickej diktatúry. A to aj napriek tomu, že podľa zákona z roku 2017 je oslavovanie komunistického režimu, Bulharskej komunistickej strany (BKP) alebo jej členov trestné.

Každý rok však členovia Bulharskej socialistickej strany, nasledovníčky BKP, bez akéhokoľvek postihu kladú vence na hrob bulharského komunistického diktátora Todora Živkova. Rovnako do dnešného dňa nie je odstránený pamätník sovietskej armády z centra Sofie, napriek tomu, že je už vydané nariadenie. No nik sa k tomu nemá najmä zo strachu pred reakciou veľvyslanectva Ruskej federácie.

Lukáš Kekelák
Študuje žurnalistiku na Univerzite Komenského, venuje sa domácemu a zahraničnému politickému dianiu.

Zuzana Piptová-Vrabchev
Po štúdiu na Bulharskom gymnáziu Christa Boteva v Bratislave sa počas štúdií na Karlovej Univerzite v Prahe a Sofijskej univerzite sv. Klimenta Ochridského v Sofii zamerala na región Balkánu. Pár rokov pracovala pre bulharskú pobočku slovenskej IT spoločnosti. V súčasnosti žije deviaty rok v Sofii so svojím manželom a dvomi deťmi.


Foto: Andrej Lojan
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality