Čečenské vojny (1994–2000).  Konflikt medzi Čečencami a Ruskom

Snahy o samostatnosť Čečenska siahajú až do 19. storočia, keď v roku 1880 Rusko anektovalo Čečensko. Predchádzala tomu tzv. kaukazská vojna (1817-1864). Bývalý vodca sovietskych komunistov Josif Stalin vytvoril v roku 1936 Čečensko-ingušskú autonómnu socialistickú republiku. Jeden z najobávanejších mužov bývalého Sovietskeho zväzu, bývalý šéf tajnej služby KGB, Beria, poslal v roku 1944 vyše milióna Čečencov a ľudí z iných severokaukazských oblastí na Sibír. Za údajnú spoluprácu s nacistickým Nemeckom... Autonómnu republiku im zrušili až do roku 1957, keď im komunistický pohlavár Nikita Chruščov povolil návrat do vlasti a obnovil autonómnu republiku.

PRVÁ VOJNA V ČEČENSKU
Prvá čečenská vojna predstavuje ozbrojený konflikt medzi Ruskou federáciou a čečenským regiónom vtedy známym ako Čečenská republika Ičkéria. Prebiehal medzi decembrom 1994 a augustom 1996 a podľa oficiálnych údajov si vyžiadal vyše 5500 mŕtvych na strane ruských síl a pravdepodobne 3000 až 15 000 mŕtvych na strane čečenských povstalcov. Rôzne zdroje odhadujú počet civilných obetí na 30 000 až 100 000, ďalších viac ako 500 000 ľudí muselo opustiť svoje domovy.

Predohra
Vojnovému konfliktu predchádzal pokus čečenského regiónu o osamostatnenie sa od Ruskej federácie. Už v r. 1991 počas rozpadu Sovietskeho zväzu prevzali kontrolu nad regiónom militanti pod vedením bývalého generála sovietskeho letectva Džochara Dudajeva. Ten sa vyhlásil za prezidenta a v roku 1993 bez súhlasu Moskvy deklarovalo Čečensko pod jeho vedením úplnú nezávislosť pod názvom Čečenská republika Ičkéria. Nová republika však nebola jednotná a prebiehal v nej občiansky konflikt medzi Dudajevovými príslušnikmi a opozíciou, ktorých časť navyše žiadala opätovné pripojenie k Ruskej federácii. V pomerne chaotickej situácii medzi rokmi 1991 až 1994 trpelo najmä nečečenské etnické obyvateľstvo (hlavne Rusi, Ukrajinci a Arméni), ktoré bolo vystavované silnej diskriminácii a etnickému násiliu. Množstvo z nich preto v tomto období z krajiny utieklo.

Bojové operácie
Hoci spočiatku reagovalo vedenie v Moskve na situáciu v Čečensku pomerne vlažne (hlavne kvôli mnohým iným problémom novovzniknutej Ruskej federácie), po vzrastajúcom napätí na čečensko-ruských hraniciach sa prezident Boris Jeľcin rozhodol obnoviť federálnu kontrolu nad regiónom. Už 1. decembra 1994 začali ruské sily s intenzívnym bombardovaním Čečenska a 11. decembra priamo vstúpili na jeho územie aj pozemné vojská. Počiatočná ruská ofenzíva bola pomerne rýchla a vyvrcholila zničujúcim bojom o hlavné mesto Groznyj, ktoré ruské vojská po ťažkých pouličných bojoch definitívne dobyli v marci 1995 (kontrolu nad centrom mesta však prevzali už 19. januára). Keď sa však ruské federálne sily pokúsili získať kontrolu aj nad hornatými časťami krajiny, narazili na silný partizánsky odpor čečenských povstalcov, ku ktorým sa navyše začalo pridávať aj mnoho zahraničných islamských bojovníkov, ktorí vnímali konflikt hlavne ako náboženskú záležitosť.

Počas vojny bolo zaznamenaných mnoho prípadov ťažkého porušovania ľudských práv a páchania vojnových zločinov, a to ako ruskými tak aj čečenskými povstaleckými silami. Ruské sily boli veľmi kritizované pre časté bombardovanie civilných oblastí, ale aj pre násilnosti páchané voči civilnému obyvateľstvu, obzvlášť v odľahlých horských oblastiach. Za jeden z ich najhorších vojnových zločinov počas konfliktu sa považuje usmrtenie minimálne 103 civilistov pri dobýjaní dediny Samaški zo 7. apríla 1995. Čečenskí povstalci zas boli často obviňovaní z mučenia a vraždenia zajatých ruských vojakov, neskôr sa začali uchyľovať aj k terorizmu proti ruským civilistom. Známa je rukojemnícka kríza z júna 1995, keď čečenský poľný veliteľ Šamiľ Basajev so svojimi militantmi obsadil nemocnicu v meste Buďonnovsk a zobral viac ako 1500 ľudí za rukojemníkov, z nich vyše 120 zahynulo. K podobnej závažnej rukojemníckej kríze došlo aj v januári 1996, keď čečenskí militanti pod vedením Salmana Radujeva (zať Džochara Dudajeva) obsadili dagestanskú dedinu Kizľar (viac ako 2000 rukojemníkov).

Dohra
Povstalecký odpor v horách sa aj napriek značnej početnej a materiálnej prevahe ruských vojsk nepodarilo prekonať a vojna sa začala naťahovať, čo vyústilo do všeobecnej demoralizáciu ruských síl a tiež silného odporu ruskej verejnosti ku konfliktu. To viedlo vládu Borisa Jeľcina k zastaveniu bojov v auguste 1996 a podpísaniu mierovej zmluvy s čečenským predstaviteľom Aslanom Maschadovom o rok neskôr. Hoci status Čečenska oficiálne ostal otvorenou záležitosťou, Čečenská republika Ičkéria sa po stiahnutí ruských vojsk fakticky stala nezávislým štátom.


DRUHÁ ČEČENSKÁ VOJNA
(30. september 1999 — 15. apríl 2009)

Druhá čečenská vojna predstavuje ozbrojený konflikt, pri ktorom ruské sily obnovili federálnu kontrolu nad čečenským separatistickým regiónom. Hlavné bojové akcie prebiehali od augusta 1999 do mája 2000, ruské vojská však v rámci protiteroristických aktivít operovali v oblasti až do 16. apríla 2009.

Táto vojna si podľa rôznych odhadov vyžiadala od 25 000 do 50 000 obetí, väčšinu z nich predstavujú civilisti. Straty ruských vojsk podľa oficiálnych údajov predstavujú 5200 mužov, podľa neoficiálnych tvrdení však zahŕňajú až 11 000 mŕtvych.

Predohra
Čečenská republika Ičkéria sa síce po prvej čečenskej vojne v r. 1996 stala fakticky nezávislou, nebola však stabilným štátom. Oficiálna vláda Čečenska vedená novým prezidentom Aslanom Maschadovom mala len slabú kontrolu nad krajinou. Obzvlášť mimo hlavného mesta Groznyj rozsiahlym oblastiam samozvane vládli rôzni povstaleckí velitelia (ako napr. Salman Radujev, zať mŕtveho Džochara Dudajeva), mnohí sa navyše stavali nepriateľsky k centrálnej vláde. Vymožiteľnosť práva sa zminimalizovala, kriminalita výrazne narastala a únosy s cieľom výkupného sa v Čečensku stali bežnou praxou. Výrazne tiež narástol vplyv islamských extrémistických skupín, ktoré sa dostávali do častých konfliktov s oficiálnymi čečenskými bezpečnostnými silami, čo v r. 1998 vyústilo až do vyhlásenia výnimočného stavu.

Tieto problémy a neschopnosť vlády v Groznom zaviesť v krajine poriadok vyvrcholili v auguste 1999 inváziou islamistických militantov pod vedením Šamila Basajeva a Ibn Al-Chattába do susedného Dagestanu. To, spolu so sériou veľkých teroristických útokov v ruských mestách, definitívne presvedčilo ruských predstaviteľov o nevyhnutnosti vojenského zásahu v Čečensku s cieľom obnoviť v ňom federálnu kontrolu.

Boje
Prvé letecké nálety na čečenské územie začali ruské sily už s potláčaním islamistickej invázie v Dagestane na konci augusta 1999. 1. októbra ruské pozemné vojská na čečenskom území rozvinuli rozsiahlu ofenzívu, na začiatku decembra obkľúčili mesto Groznyj a 2. februára 2000 ho definitívne obsadili. Čečenský odpor sa podobne ako počas prvej vojny opäť presunul hlavne do horských oblastí, nebol však už taký efektívny a ruské vojská do mája 2000 nad Čečenskom fakticky prevzali kontrolu. V regióne obnovili federálnu vládu a na jej čelo postavili promoskovsky orientovaného Achmata Kadyrova (pôvodne Dudajevov spojenec). Čečenský povstalecký odpor sa postupne obmedzil na sporadické partizánske akcie (hlavne v hornatých oblastiach na juhu krajiny) a už nikdy nedosiahol výraznejšej intenzity.

Podobne ako počas prvej vojny, aj teraz dochádzalo k porušovaniu ľudských práv a vojnovým zločinom. Ruská armáda bola silno kritizovaná napr. za bombardovanie Grozného s použitím balistických rakiet krátkeho doletu z 21. októbra 1999, pri ktorom zahynulo viac ako 140 civilistov, či masívne letecké bombardovanie dediny Katyr-Jurt zo 4. februára 2000 (viac ako 170 obetí). Predovšetkým frustrácia z prehranej vojny a snaha o pomstu, často v kombinácii s islamským náboženským fanatizmom, priviedla mnohých čečenských rebelov k uskutočňovaniu teroristických útokov zameraných hlavne proti ruským civilistom a predstaviteľom federálnej čečenskej vlády. 9. mája 2004 bol pri bombovom útoku počas vojenskej prehliadky zabitý Achmat Kadyrov, 27. decembra 2002 pri veľkom samovražednom bombovom útoku na sídlo federálnej vlády v Groznom zahynulo až 83 ľudí. V najznámejších útokoch proti civilistom čečenskí teroristi v r. 2002 obsadili Moskovské divadlo, či v r. 2004 prepadli školu v Beslane. Tieto a mnohé ich ďalšie teroristické akcie si vyžiadali stovky obetí.

Kvôli upevneniu federálnej vlády a potlačeniu zvyškov povstaleckého odporu, spojeného s protiteroristickými akciami (ruskí predstavitelia celú druhú čečenskú vojnu označovali len ako protiteroristickú operáciu) pokračovala prezencia ruských vojsk v krajine až do 16. apríla 2009, keď bola protiteroristická operácia v Čečensku oficiálne vyhlásená za ukončenú.

Dohra
Na ruskej strane za prvý rok bojových operácií od augusta 1999 do konca roku 2000 padlo alebo bolo nezvestných 3007 mužov, ďalších 8771 bolo ranený/stranky/ Neskôr ich straty narastali najmä v dôsledku nečakaných prepadov menších jednotiek. Do roku 2008 tvorili celkové straty asi 6000 mŕtvych a nezvestný/komponenty/. Do konca bojových operácii stratili ruské sily najmenej 7620 mužov (zabitých a nezvestných). Problémom ruských ozbrojených síl počas operácie bol nedostatok dôkladne vycvičených, disciplinovaných vojakov a nízka morálka mužstva v radových jednotkách. Chýbala potrebná technika vhodná na boje proti partizánom, letecká podpora schopná boja v horskom teréne i v noci a iné. Neprejavovala sa ani iniciatíva nižších veliteľov, ktorá je veľmi dôležitým faktorom pri podobných bojoch menšej /vybranu-stranku-nie-je-mozne-zobrazit/

Referencie
-Federalnym silam v Čečne protivostojat 22 000 bojevikov... [online]. old.cry.ru, 4.11.1999, [cit. 2010-07-14]. Dostupné online. (po rusky)
Antiterorističeskaja operacia na Severnom Kavkaze (avgust 1999-2000 g.) [online]. soldat.ru, [cit. 2010-07-14]. Dostupné online. (po rusky)
-Itogi konterrorističeskoj operacii v Čečne [online]. kommersant.ru, 17.4.2009, [cit. 2010-07-14]. Dostupné online. (po rusky)
-FELGENHAUER, O. Russia's Forces Unreconstructed [online]. bu.edu, marec 2000, [cit. 2010-07-14]. Dostupné online. (po anglicky)

Zdroj: 
https://sk.wikipedia.org/wiki/Druh%C3%A1_%C4%8De%C4%8Densk%C3%A1_vojna

Foto: 
https://rusvesna.su/