Český psychiater: Rúškam sme pripisovali magickú moc, teraz sme naštvaní, že nás nezachránili

Zatiaľ čo počas prvej vlny pandémie sa ľudia navzájom podporovali a šili rúška, dnes ich mnohí z nich demonštratívne odmietajú nosiť.

„Mysleli si, že dva mesiace budú nosiť rúška a všetko už bude navždy vyriešené,“ vraví v rozhovore pre český Deník N psychiater Tomáš Rektor.

Podľa Rektora je to podobné ako u závažne chorých pacientov, ktorí absolvujú nepríjemnú liečbu. „Na prvýkrát to ide. Keď sa však choroba vráti, zrazu sa cítia sklamaní a zranení. Aj keď ich lekár upozorňoval, že to je choroba, ktorá sa skutočne vracia.“

Prečo sa podľa vás spoločnosť toľko háda kvôli koronavírusu, špeciálne kvôli rúškam, ktoré sa stali jeho symbolom?

Rúška sú dobrou zámienkou na vyostrovanie už tak dosť vyhrotenej nálady. Pri dezinformáciách ide vždy o konflikt. Mimochodom, jednou z prvých vecí, ktorú Roman Prymula (nový český minister zdravotníctva – pozn. red.) na ministerstve urobil, bolo to, že najal firmu na boj s dezinformáciami. To považujem za veľmi dôležité. Tento krok teraz môže zachrániť viac životov než čokoľvek iné.

Keď je človek malý, má svet rozdelený na čiernu a bielu. Veľa farieb medzi tým neexistuje. V rozprávkach pre malé deti je jasné, kto je dobrý a kto zlý. Tam nie sú pochybnosti. Potom človek dospieva a začnú sa tam objavovať postavy „medzi“.

Keď pozeráte napríklad Harryho Pottera, vnímate, ako sú tam s postupujúcim dejom postavy čoraz menej jasné. Vždy keď sa človek dostane do nebezpečnej situácie, regreduje, čiže sa vracia do predchádzajúcich vývojových štádií.

Teda človek v ohrození si zjednodušuje svet na dve polohy.

Áno. Prestane vnímať priestor, ktorý je medzi nimi. Vidí čiernu a bielu.

Takže tu máme dve polohy – strach z nákazy a oproti nemu rúška ako symbol neslobody? Alebo ako by ste to zjednodušili?

Psychika sa nás snaží ochrániť pred úzkosťou alebo napríklad pred vlastnou agresivitou. Keď sa to podarí, ani nevieme, že sa niečoho bojíme. Alebo že sa hneváme. Pozornosť sa nám darí odviesť dokonale.

V Česku sme boli na jar po dlhej dobe ohrození. Nevedeli sme, čo sa deje, koľko ľudí zomrie, aký to bude mať dosah. Tomu zodpovedali naše reakcie. Teda obrovské úsilie a manická obrana. Tým, že všetci šili rúška, si nevšímali vlastnú úzkosť. Túto energiu pretvorili do nejakej akcie.

A teraz máme rúšok dosť.

Vtedy tam hral rolu aj druhý fenomén. Predstavte si, že máte problém s vlastnou agresivitou. Ten problém je taký veľký, že si vôbec netrúfate pripustiť, že by ste skutočne mohli byť agresívna. Jeden zo spôsobov, ako to vyriešiť, je, že tu agresiu nasmerujete von. Vidím, že všetci ostatní okolo mňa sú agresívni, a ja začnem bojovať proti násiliu vo svete, čo je však v podstate aj to násilie, ktoré som tam premietol ja.

Jedným z krásnych príkladov je francúzsky román Zvonodrozdovo. Vo Zvonodrozdove je postava starej panny, ktorá rieši všetky neprávosti v obci. Nikto ju nemôže podozrievať z vlastnej neprávosti, pretože ona je tá najcudnejšia. Síce sa celý deň zaoberá sexuálnymi myšlienkami, ale ona môže, pretože to robí v rámci „dobra“.

Keď mám problém s vlastnou agresiou a objaví sa napríklad pandémia, mám zrazu pocit, že všetci okolo sú agresívni práve tým, že okolo seba kašlú a prskajú smrtiaci vírus. Svoj strach z toho, že môžem niekomu ublížiť, môžem týmto delegovať na niekoho iného.

Myslela som si, že človek, čo odmieta rúška, tým skrátka popiera nebezpečenstvo. Bola som v tom, že je to takéto jednoduché.

Ono to takéto jednoduché niekedy môže byť. Je ale strašne dôležité, aby tu zaznelo, že ten, kto popiera rúška, nie je a priori magor. Rovnako ako človek, ktorý ich prijíma. Ale áno, keď sa na to pozrieme, tak to, čo sa teraz deje, je naozaj popretie.

Zatiaľ čo na jar sme vedeli, že existuje nebezpečenstvo, a snažili sme sa s tým vysporiadať tak, že sme boli veľmi aktívni alebo prehnane opatrní, čo boli dva extrémy, v tejto chvíli je veľa ľudí sklamaných z toho, že to na prvýkrát nevyšlo.

Ale veď to vyšlo. Tie radikálne opatrenia vlnu zastavili. Len prišla ďalšia.

Jasné. Lenže ľudia si mysleli, že dva mesiace budú nosiť rúška a všetko už bude navždy vyriešené. Je to podobné ako u závažne chorých pacientov, ktorí absolvujú veľmi nepríjemnú liečbu. Na prvýkrát to ide. Keď sa však choroba vráti, zrazu sa cítia sklamaní a zranení. Aj keď ich lekár upozorňoval, že to je choroba, ktorá sa skutočne vracia.

Tí ľudia sa naštvú na svojho lekára a na liečbu. Začnú trebárs zvažovať alternatívnu medicínu. Pretože to, čo im malo pomôcť, ich zradilo. Mám pocit, že teraz sa veľa ľudí cíti zradene. Možno sa cítia zradení aj samotnými rúškami. Rúška boli okrem iného aj talizman.

A spájali veľkú časť spoločnosti.

Tiež. Význam rúška bol naozaj do značnej miery symbolický. Bol to symbol, ktorý dával najavo, že ja som ten bojovník, že ja som ten, čo berie ohľad na ostatných.

Keď dieťa vyrastá, dostane od mamy plyšového medvedíka, a keď nemôže spať v posteli s mamičkou, spí s macíkom. A v tej chvíli pre neho macík predstavuje mamu. Je to taký prostredník medzi nimi.

Rúška plnili podobnú funkciu. Bol to talizman, ktorý sme mohli nosiť pri sebe, ktorým sme sa obdarovávali, ktorý nám šili naši blížni, ktorý okrem iného symbolizoval, že sa nám nič zvláštne nestane.

Prisudzovali sme rúšku väčšiu moc, než akú mohlo mať.

Áno. Okrem toho praktického významu, že skutočne zachytí kvapôčky, malo aj symbolický význam „fungujeme spolu“ a magickú úlohu obrany proti úzkosti. Teraz sú ľudia vystavení nebezpečenstvu druhýkrát.

Prvýkrát si povedali, že to je vec, ktorú zvládneme. Teraz sme nahnevaní na magický objekt, ktorý nás nezachránil.

Situácia naozaj teraz nie je jednoduchá. My nevieme, koľko vĺn bude. Nevieme, ako dlho to bude trvať. Takže tým, že si povieme „ono sa nič nedeje, je to len chrípka“, volíme pomerne jednoduchú stratégiu, ako to poprieť.

Prvá vlna bola v zajatí manickej snahy brániť sa a navzájom si pomáhať, druhou fázou je popretie. Aká bude prípadná tretia vlna?

To, čo sa deje, nie je z psychologického hľadiska zvláštne. To, že sa v spoločnosti objavia takéto iracionálne obrany, ktoré nás ochraňujú pred úzkosťou, sa dalo predpovedať. Keď ale bolo leto, hovoril som si, že počas druhej vlny sa ešte len ukáže, čo sa stane so spoločnosťou.

Myslím, že druhá vlna môže byť pre ľudskú psychiku oveľa viac devastujúca ako tá prvá. Práve preto, že prvú vlnu sprevádzalo hektické úsilie a obrovská nádej.

Teraz sa nádej trochu stratila. Nedokážem však vôbec odhadnúť, čo sa bude diať, ak ďalšia vlna bude trvať niekoľko mesiacov. Pokiaľ bude naozaj väčší počet mŕtvych a naplnia sa temné scenáre…

Ľudia v nebezpečenstve zvyčajne nereagujú veľmi racionálne. Bolo by fajn, keby sme si mohli povedať, že ako sa budú plniť nemocnice, ľudia si začnú uvedomovať, že sa mýlili. Väčšinou sa však v takej chvíli aktivujú ďalšie z primitívnych obrán.

Keď sa skončí popieranie, zrejme príde depresia. O to väčšia, že v tomto príbehu, na rozdiel od jarného, nie je nádej.

Fáza popierania by mohla prestať až vo chvíli, keď budú mať ľudia nebezpečenstvo skutočne pri nose?

Možno že nie. Ľudia dnes nerozumejú racionálnym informáciám. Je naozaj zaujímavé, že aj lekári z iných odborov ako infektológovia a epidemiológovia realitu často nereflektujú. Dáta hovoria jednoznačne: rúška sú správne. Napriek tomu to mnohokrát lekári bagatelizujú. Mimochodom, ľudia sa boja infekcie, ktorá je na rúšku, neboja sa COVID-u.

Kedy sa teda ľudia prestanú rúškam vysmievať? Naozaj poznám niekoľko ľudí, čo boli veľmi aktívni v šití rúšok, no vo chvíli, keď vláda vyhlásila koniec povinnosti nosenia rúšok, začali sa rovnakí ľudia rúškam vysmievať a tých, čo ich nosili ďalej, označovali za sluhov Andreja Babiša. Prečo sa to dialo?

Keď človek prekoná nejaké svoje vývojové štádium, začne sa mu vysmievať.

Prečo?

Pretože je dospelejší a zrelší.

To myslíte vážne? Mne to skôr prišlo ako krok dozadu.

Keď má dieťa rok, hrá sa s hovienkami. Keď má tri, už sa hovienok štíti alebo sa vysmieva deťom, ktoré sa pokakávajú. Takže si dokážem predstaviť, že niekto, kto vehementne šil rúška, po čase vyhodnotil, že tá reakcia bola neprimeraná.

Tento nevedomý proces môže vyústiť v hanbu, že sa nechal rúškami takto pohltiť. Je naštvaný na vlastnú reakciu, a preto prechádza do opačnej polohy. Samozrejme, že keď sa v tej zrelosti dostane o kus ďalej, prestane aj s tým výsmechom. Ani dospelým už vtipy s hovienkami neprídu také zábavné.

Musím uznať, že som mala manickú snahu sa ochrániť, zatiaľ čo teraz sa neviem donútiť k strachu, aj keď opatrenia, samozrejme, dodržujem. Prečo?

Je naozaj zaujímavé, ako spoločnosť reaguje ako celok a ako sa šíri určitá atmosféra. Na jar atmosféra v spoločnosti strašne lietala hore-dole. Bola tam eufória, úzkosť, dialo sa kadečo. Teraz to nevidím také extrémne. Aj keď posledný týždeň začínam vnímať, že atmosféra už je ponurejšia.

Chcel som sa vyhnúť porovnaniu s 11. septembrom, ale naozaj sa to núka. Zažívame niečo, čo pre nás bolo nepredstaviteľné. Jedenásty september bol veľkým útokom na Spojené štáty. Dovtedy to bolo niečo neuveriteľné.

Teraz zažívame pandémiu, ktorá môže, ale nemusí mať na svedomí veľké množstvo mŕtvych. To je naozaj veľký stresor. Ďalšia vec je, že my nevieme, čo sa stane so spoločnosťou.

Váš odhad?

Vieme, že ekonomická kríza v roku 2008 spôsobila v Európe spoločenské zmeny, s ktorými môže súvisieť súčasná vlna populistických vodcov. Teraz nás zrejme čaká kríza, ktorá bude výrazne silnejšia.

Nejaký čas som tvrdil, že to, čo teraz zažívame, je generálka, pretože príroda nám dala vírus, ktorý nie je až taký nebezpečný. A že nie sme v príliš veľkom ohrození.

Nedávno mi jeden človek povedal, že na to, aby sa udiali veľké spoločenské zmeny, je práve táto dávka vírusu ideálna. Aj rôzni biológovia hovoria, že keby bol vírus viac smrtiaci, jednoducho sa zavrieme a budeme všetko rešpektovať. Keby bol menej smrtiaci, nebude sa diať nič. Ale jedinci, s ktorými pracujem…

Teda vaši pacienti…

Áno… Správajú sa tak, akoby to nebezpečenstvo nechceli vidieť. A to sú zvyknutí o veciach dosť uvažovať. Keby som sa na to pozrel z hľadiska spoločenských fenoménov, popretie súčasného nebezpečenstva je obrovské. Popretie následkov, čo sa stane so spoločnosťou, bude mať nepríjemné dôsledky. Ľudia v kríze väčšinou hľadajú niekoho, kto ich z nej vyvedie.

Nakoľko je človek stádovitý tvor?

Premýšľam nad tou otázkou.

Aj to je predsa spôsob obrany, keď sa človek chce stať súčasťou stáda a očakáva od neho, že ho ochráni.

V tomto máte pravdu. Vrátane toho, že súčasťou identity niektorých ľudí je dávať najavo, že súčasťou stáda nie sú. To, že človek hľadá ochranu v rámci nejakej skupiny, je pravda.

Vy máte strach?

Mám. Tiež premýšľam, ako s ním zaobchádzam. Tiež mám pocit, že reagujem podobne ako spoločenstvo. Rozhodne sa bojím výrazne menej, než som sa bál na jar. Chýba mi však relevantná informácia a pocit, že sa v tom niekto vyzná.

Počas prvej vlny som sa pýtala viacerých verejne známych ľudí, napríklad psychiatra Radkina Honzáka alebo Karla Schwarzenberga, či sa vírusu boja, a hovorili, že rozhodne nie. Nie je to skôr snaha o vyslanie pozitívneho odkazu spoločnosti, než pravda?

Ja sa nebojím, že dostanem COVID-19 a umriem naň.

Vážne nie? Máte štyri deti.

Nebojím sa, pretože si myslím, že naň neumriem.

Tak ste vo fáze popretia.

Čiastočne áno. V mojej vekovej skupine a v mojej zdravotnej kondícii to nie je veľké riziko. Nebojím sa tej choroby za seba. Nedávno som nechával testovať dve z mojich štyroch detí. Výsledky neočakávam s nejakou veľkou úzkosťou.

Pracujem väčšinou bez rúška, pretože sme s klientom dosť ďaleko od seba a pretože si myslím, že v mojej práci je dôležité, aby sme si videli do tváre.

Tak čoho sa teda bojíte?

Nebojím sa choroby kvôli sebe. Bojím sa o svojich rodičov. Ale najviac sa bojím, čo to urobí so spoločnosťou.

Aký je najhorší scenár?

Po krízach sa skutočne prebúdzajú temnejšie sily. Bojím sa, že vo voľbách do snemovne výrazne posilnia extrémne strany. Teraz nemajú veľkú silu, ale ak bude spoločnosť veľmi sklamaná, je možné, že začne silných vodcov tohto typu hľadať.

Hľadanie vinníka za nezvládnutie situácie teda očakávate budúci rok, zatiaľ čo v aktuálnych voľbách ešte ten správny čas nenastal?

Presne tak. To nie je z mojej hlavy. Značná časť politológov hovorí o tom, že toto je riziko prevažnej väčšiny kríz.

Keď ide o pandémiu, dokážem si predstaviť rôzne scenáre. Teraz vnímame, koľko nás bude stáť prvá vlna. Vôbec si neviem predstaviť, koľko bude stáť druhá vlna, koľko bude stáť tretia vlna, pri ktorej neexistuje dôvod, prečo by neprišla.

To už zase súvisí s rúškami. Keď si nasadím rúško do obchodu alebo do električky, je to naozaj bezbolestné riešenie. Preto mi z kontextu môjho odboru prišlo zaujímavé, že ľudia neboli ochotní pristúpiť na opatrenia, ktoré sú skutočne to najmenšie zlo.

Za odmietaním rúšok je samozrejme aj kus narcizmu, nadradenosti, omnipotencie (všemohúcnosti – pozn red.). Jednoducho pocitu, že mne sa nemôže nič stať. Americký prezident je krásnym príkladom.

Vy ste v lete nosili rúško?

Nenosil. Na druhej strane, dovolenku som si naplánoval tak, aby som nebol v rizikových oblastiach. Prvú časť leta sme boli na horách. Ak chodíte po horách, nemáte tam čo chytiť. Zašli sme si na večeru, ale nechodili sme do prepchatých barov. Neboli sme na miestach, kde by ľudia boli natlačení na sebe.

Keď sme boli pri mori, správali sme sa podobne. Keď reštaurácia, tak na terase. Aj počas prvej vlny sme sa snažili žiť normálne s vedomím toho, aké riziká sú v hre. Teda tak, aby sme tie riziká minimalizovali.

Na záver spomeniem jeden z vašich facebookových statusov o koronavíruse a českej vláde. „S mesačným oneskorením najvyšší rozhodovací orgán v tejto krajine – PR oddelenie Kosteleckých uzenin – pochopil, že ak zomrie priveľa dôchodcov, klesne spotreba párkov.“ Zdá sa, že to beriete s humorom.

V tejto fáze je viac než v akejkoľvek inej potrebné snažiť sa zmierniť úzkosť. Ale nesnažiť sa ju mierniť tým, že realitu poprieme alebo deformujeme, ale tým, že sa budeme snažiť nevyzdvihovať ani jeden z tých dvoch extrémov.

Mali by sme sa snažiť vnášať do debaty racionalitu, a hlavne pravdivosť. Ľudia sú citliví na to, keď im klamú v krízových situáciách.

Je to ako s rúškami. Reakcia bola prehnaná, tak teraz je reakcia prehnaná do opačného extrému. Už na jar som hovoril, že čím viac bude vláda presadzovať nezmyselné opatrenia v prvej vlne, tým viac ich ľudia budú bojkotovať v druhej vlne. Vôbec som však nečakal, že ich budú bojkotovať až takto veľmi.

Spoločnosť je teraz rozdelená úplne inak. Celý čas to bolo jasné: za Babiša, proti Babišovi. Za Zemana, proti Zemanovi. Za utečencov, proti utečencom.

Dnes mám vo svojej sociálnej skupine hromadu ľudí, ktorí sú proti rúškam. A naopak, sa teraz podporujeme s ľuďmi, s ktorými sme sa predtým hádali o podstate osoby menom Jiří Ovčáček. Zrazu sme na rovnakej lodi. Veľmi ma zaujíma, čo toto všetko so spoločnosťou urobí.

Tomáš Rektor
Psychiater a psychoterapeut. Venuje sa okrem iného téme workoholizmu, spolupracoval s organizáciami, ktoré sa starajú o drogovo závislých a utečencov. Založil a vedie zdravotnícke zariadenie Terapie.info, ktoré sa zaoberá komplexnou starostlivosťou o duševné zdravie.

RENATA KALENSKÁ

Zdroj: 
https://dennikn.sk/2078242/cesky-psychiater-ruskam-sme-pripisovali-magicku-moc-teraz-sme-nastvani-ze-nas-nezachranili/

Foto:
Psychiater Tomáš Rektor. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek