Čo mali spoločné august 1968 a február 2022

Nadchádzajúce výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si pripomíname na pozadí vojny na Ukrajine, a tak sa natíska historická paralela. Isteže, pokrivkáva na obe nohy, ale porovnávanie čo i len vzdialene podobných historických udalostí prináša nové uhly pohľadu na každú z nich.

Tak operácia Dunaj (kódové označenie invázie do ČSSR), ako aj špeciálna vojenská operácia (oficiálny názov) ruských vojsk na Ukrajine boli naplánované stratégmi v Moskve. Obe sa mali vyznačovať momentom prekvapenia, bystrým pozorovateľom však čo-to prezradili rozsiahle a zdĺhavé manévre vojsk v bezprostrednej blízkosti štátnych hraníc štátu, ktorý sa chystali napadnúť.

Navyše, v prvom prípade sa od 20. júna 1968 konalo tzv. štábne cvičenie armád Varšavskej zmluvy v oblasti Šumavy. V skutočnosti to bolo rozšírené veľké cvičenie, na ktorom sa zúčastnilo 24-tisíc vojakov. Malo sa však skončiť 1. júla, a ešte 19. júla tu ostávala väčšina sovietskych jednotiek.

Medzi prvými prišli na cvičenie Šumava (a medzi poslednými odišli) jednotky 38. sovietskej armády generála Alexandra Majorova, ktorý sa po 21. auguste 1968 stal veliteľom Strednej skupiny sovietskych vojsk „dočasne rozmiestnených v Československu".

Ako vyplýva z pamätí Majorova, cvičiace sovietske jednotky sa po stiahnutí z územia ČSSR utáboril blízko našich hraníc. Zväčša v lokalitách, ktoré o mesiac neskôr boli východiskovými priestormi pre vojenskú intervenciu. Vzniká otázka, či manévre Šumava neboli vlastne jej generálnou skúškou.

Aj vpádu ruských vojsk na Ukrajinu predchádzali veľké manévre pod názvom Zväzová rozhodnosť. Od 10. februára 2022 sa konali na území Ruska a Bieloruska v blízkosti hraníc s Ukrajinou. Predovšetkým okolo Donbasu, kde už osem rokov prebiehali boje proruských separatistov s regulárnou ukrajinskou armádou. Bolo to zvláštne cvičenie, lebo Moskva ho ohlásila len krátko pred začatím.

V posledných desaťročiach sa totiž zaužívala prax oznamovať podobné veľké manévre aspoň s polročným predstihom a prihlásiť na ne zahraničných pozorovateľov. Tentoraz sa to nestalo. Reportér stanice Deutsche Welle sa preto spýtal nemeckého vojenského experta Wolfganga Richtera, či cvičenie nemôže vyústiť do vpádu ruských vojsk na Ukrajinu. „To je málo pravdepodobné.

Vtrhnúť na Ukrajinu by bolo pre Moskvu kontraproduktívne v súvislosti s diplomatickým úsilím, ktoré práve vynakladá, a pre ruskú armádu aj riskantné," odpovedal. Mimochodom, čosi rovnako upokojujúce zaznievalo na Západe z úst rôznych odborníkov pred 54 rokmi, počas príprav na vojenskú operáciu Dunaj. Ale aj vtedy, tak ako aj teraz sa našli jasnozrivé hlavy, ktoré odhadli ďalší vývoj situácie pomerne presne.

Tentoraz to boli dvaja americkí analytici: Michael Kofman, riaditeľ programu ruských štúdií v Centre pre novú americkú bezpečnosť, a Robert Lee, vedúci pracovník Inštitútu pre výskum zahraničnej politiky.

„Dokázali sme síce presne predpovedať rozsah vojenského vpádu a dokonca i základné smery útoku, ale už nie charakter operácie, ktorý nám pripadá mimoriadne zvláštny," poznamenal Lee dva týždne po útoku. „V Moskve zrejme predpokladali, že dokážu veľmi rýchlo vymeniť politické vedenie Ukrajiny a že nenarazia na zásadný odpor," dodal. To však predpokladali moskovskí stratégovia aj pred 54 rokmi v prípade Československa. A ako to dopadlo?

Nevydarený puč v Prahe
Politickým vedením, centrom moci vo vtedajšom Československu, bolo Predsedníctvo Ústredného výboru KSČ, nazývané aj politbyrom. Na jeho čele stál prvý tajomník, od januára 1968 Alexander Dubček.

Členmi politbyra boli predseda vlády (Oldřich Černík), predseda parlamentu (Josef Smrkovský), prvý tajomník strany na Slovensku (Vasil Biľak) a ďalších sedem politikov. Prezident Ludvík Svoboda v politbyre nebol a mal obmedzené právomoci. Ale tešil sa veľkej neformálnej autorite a povesti generála osloboditeľa z druhej svetovej vojny.

Všetci členovia politbyra boli komunisti, jedni z nich však boli za reformy, za výraznú demokratizáciu v strane i v celej spoločnosti, kým ďalší sa proti tomu otvorene alebo skryte stavali. Na Západe ich delili na liberálov a konzervatívcov či reformistov a antireformistov.

Šéf Kremľa Leonid Brežnev rozlišoval medzi nimi „zdravé jadro", ktoré vyzývalo Moskvu rázne zasiahnuť, a tých ostatných viac-menej nakazených vírusom „kontrarevolúcie". V prípade Dubčeka Brežnev dlho váhal, do ktorej skupiny ho zaradiť. V druhej polovici augusta ho už považoval za nespoľahlivého, dokonca za „škodnú v revíre".

V tom čase bol už Kremeľ rozhodnutý zasiahnuť proti „plazivej kontrarevolúcii" v Československu silou. Podľa nemeckého historika českého pôvodu Jana Pauera, ktorý prebádal archívy, sovietske vedenie dospelo k záveru, že Praha sa mu vymkla spod kontroly, čo predstavovalo pre ZSSR a celý východný blok bezpečnostnú hrozbu.

Mali o tom svedčiť požiadavky neutrality, vystúpenia z Varšavskej zmluvy, väčšej orientácie na Západ a jeho hodnoty, ktoré vtedy zverejňovali aj médiá v Československu.

Vari to čímsi nepripomína oficiálne zdôvodňovanie tzv. špeciálnej vojenskej operácie Moskvou po 24. februári 2022? Akurát že kyjevskému režimu vyčítala ešte podporu neonacizmu a rusofóbie.

Príprava operácie Dunaj sa úzko koordinovala s postupom „zdravého jadra" vo vedení KSČ. Vpád vojsk malo legalizovať nové či obnovené politické vedenie po vnútrostraníckom prevrate. Všetko malo byť dokonale synchronizované.

Podľa dochovaných svedectiev Brežnev prebdel celú noc z 20. na 21. augusta v budove generálneho štábu sovietskych ozbrojených síl v Moskve. Tam prijímali rozhodnutia na základe správ o záverečných prípravách na inváziu a o aktuálnom vývoji situácie v Československu.

V Prahe rokovalo v ten deň od popoludnia predsedníctvo ÚV KSČ pod vedením Dubčeka. Neskoro večer už musel mať Brežnev informáciu, že priebeh zasadnutia sa ani zďaleka nevyvíja podľa dohodnutého scenára v prospech prosovietskej „piatej kolóny".

Plán spočíval v tom, že promoskovská skupina vyvolá na zasadnutí rozkol v politbyre, vysloví Dubčekovi a jeho prívržencom nedôveru a fakticky prevezme moc v krajine ustanovením takzvanej revolučnej vlády. Zároveň mala vydať vyhlásenie, v ktorom by privítala vojenskú intervenciu piatich spojeneckých štátov ako bratskú pomoc v záujme záchrany socializmu v Československu.

Ale Dubček akoby niečo tušil a začal naťahovať čas. Odkladal hlasovanie o správe predloženej predsedníctvu zástupcami „zdravého jadra" Drahomírom Kolderom a Aloisom Indrom na poslednú chvíľu. Správa podrobovala ostrej kritike dovtedajšiu politiku Dubčekovho krídla.

Polhodinu pred polnocou prvé jednotky intervenčných síl prekročili na viacerých miestach československé hranice. Medzitým na pražskom letisku už hodinu pristávali sovietske vojenské lietadla s výsadkármi. Napodiv nikto im nekládol odpor.

Ako je to možné? Tri hodiny pred vpádom vojsk zaistila skupina agentov ŠtB spolu s agentmi KGB ministra obrany Martina Dzúra, ktorý spočiatku nebol zasvätený do tohto sprisahania. Okolo polnoci ho donútili vydať dva rozkazy.

V prvom prikázal všetkým jednotkám armády zostať v kasárňach, v žiadnom prípade nepoužiť zbrane proti interventom a, naopak, poskytnúť im „maximálnu všestrannú pomoc". V druhom rozkaze zakázal lety pre všetky lietadlá Československých aerolínií a nariadil poskytnúť sovietskym strojom pomoc pri pristávaní.

O hodinu neskôr hlasovalo predsedníctvo ÚV KSČ o záverečnom dokumente svojho nočného zasadnutia. Nie však o Kolderovej a Indrovej správe, ale o návrhu vyhlásenia odsudzujúceho vojenskú intervenciu. Výsledok nepotešil Kremeľ, lebo vyhlásenie prešlo v pomere 7 : 4. V dusnej atmosfére a zmätku zaň hlasovali aj dvaja členovia „zdravého jadra".

Nasledoval únos Dubčeka a jeho najbližších spolupracovníkov na Zakarpatskú Ukrajinu, nevydarený pokus vytvoriť tzv. revolučnú vládu s premiérom Indrom, ktorý z toho až ochorel, pasívny odpor československej verejnosti a ilegálne vysielanie rozhlasu, s ktorým si okupanti nevedeli dlho poradiť. Brežnev už o niekoľko dní musel dať Dubčeka prepustiť z internácie a sadnúť si s ním k rokovaciemu sto­lu.

Operácia Dunaj prebehla síce po vojenskej stránke bleskovo a hladko, ale politické ciele Moskva touto cestou nedosiahla. Dá sa predpokladať, že chcela zopakovať scenár, ktorý sa osvedčil pri potláčaní maďarského povstania v roku 1956.

Vtedajšiemu sovietskemu lídrovi Nikitovi Chruščovovi sa podarilo pomerne rýchlo odstrániť z vedenia maďarskej vládnucej strany odbojného Imreho Nagya a pozliepať bábkovú vládu. Našiel totiž pre svoje zámery povoľnejšieho a zároveň vynachádzavého Jánosa Kádára. Najprv však sovietske tanky museli povstanie utopiť v krvi.

A teraz možno nečakaná otázka: Nakoľko sa z týchto sovietskych skúsenosti poučili ruskí plánovači tzv. špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine?

Kyjev sa postavil na odpor
Ráno 24. februára na Ukrajinu vtrhli ruské jednotky v počte okolo 190-tisíc mužov. K ním sa pridalo asi 35-tisíc vojakov dvoch samozvaných republík (Doneckej a Luhanskej), plus stovky žoldnierov polovojenských organizácií, napríklad vrátane Vagnerovej skupiny.

Sú to odhady západných rozviedok a ukrajinského generálneho štábu, ruské oficiálne zdroje zatiaľ údaje tohto druhu nezverejnili. Súhrnne teda mohlo ísť o počty, ktoré sa blížili nasadeniu vojsk v prvej fáze operácie Dunaj (okolo 270-tisíc vojakov).

Vojenských expertov na Západe najviac prekvapilo, že Rusi sa vo svojom ťažení neobmedzili na Donbas, ale útočili na Kyjev a ďalšie mestá centrálnej Ukrajiny, akoby ju chceli obsadiť celú. „Neviem, aké mali plány, ale obliehať a útočiť na také veľké mestá, odhodlané ubrániť sa, nemožno bez toho, aby ich nezničili," upozornil Lee.

Ruský prezident Vladimír Putin označil za hlavné ciele operácie „denacifikáciu a demilitarizáciu" Ukrajiny a jej „oslobodenie" od kyjevského režimu. Ako to chcel dosiahnuť? Zatiaľ sú k dispozícii iba indície a nepriame dôkazy, že s približovaním ruských vojsk ku Kyjevu sa mal v ukrajinskej metropole udiať vojenský alebo štátny prevrat, ktorý by tam nastolil promoskovskú vládu.

Ako pravdepodobných iniciátorov puču uvádzala ukrajinská strana v prvých mesiacoch vojny predstaviteľov „piatej kolóny". V prvom rade údajného Putinovho kmotra, oligarchu Viktora Medvedčuka (dnes vo väzení), aj expremiéra Mykolu Azarova (od roku 2014 v ruskom exile) a viacerých politikov opozičnej strany Platforma Za život (od marca 2022 zakázanej).

V ostatných týždňoch však vyšetrovanie pokročilo a tajomník Služby národnej bezpečnosti (SNB) Oleksij Danylov oznámil, že Rusi v prípade obsadenia Ukrajiny „plánovali postaviť na čelo bábkovej vlády ľudí s epoletami", čiže s dôstojníckymi výložkami.

Tamojšie médiá začali hneď špekulovať, koho asi mal Danylov na mysli. Podľa portálu Strana najskôr bývalého šéfa SNB generálplukovníka Ihorja Smiška, v súčasnosti vyšetrovaného pre podozrenie z vlastizrady.

Či už tak, alebo onak, puč sa v Kyjeve podobne ako v Prahe pred 54 rokmi nakoniec nekonal. Pritom ruskí výsadkári už v prvý deň operácie obsadili letisko Hostomeľ, vzdialené len 25 km od metropoly, a ich raketové vojská ostreľovali infraštruktúru v meste.

Na druhý deň prebiehali boje na predmestiach Kyjeva. Posádka takmer trojmiliónového mesta však kládla zúrivý odpor a spoľahlivo fungovala protivzdušná obrana. Okrem toho sa začali organizovať oddiely domobrany, armáda rozdala 18-tisíc samopalov dobrovoľníkom a mesto sa pripravilo na pouličné boje. V tom bol zásadný rozdiel v porovnaní s augustom 1968.

Ukrajinci interventov nielenže nevítali s kvetmi (toho sa nedočkali ani u nás), ale kládli im ozbrojený odpor. Druhým zásadným a nie menej dôležitým rozdielom bol a je postoj Západu. V prípade sovietskej invázie do Československa sa USA i západoeurópske štáty obmedzili na formálny nesúhlas.

Svet bol bipolárny a rešpektoval rozdelenie na sféry vplyvu dohodnuté na sklonku druhej svetovej vojny na Jalte. Dnes podľa viacerých politológov ešte len speje k svojej multipolarite a Západ sa dokázal zjednotiť proti agresii tak, že poskytuje Ukrajine nielen morálnu, ale aj materiálnu podporu vrátane vojenskej.

Už po mesiaci bolo jasné, že pokusy obliehať Kyjev nemajú nádej na úspech. Velenie ruských ozbrojených síl sa rozhodlo od Kyjeva a ďalších miest v centrálnej Ukrajine ustúpiť a sústrediť sa na Donbas. Navonok to vysvetlili úsilím „uľahčiť rokovania o prímerí," ktoré práve prebiehali na území Bieloruska.

Umenie je víťaziť bez boja
Neskôr sa celá operácia zmenila na pozičnú, zdĺhavú vojnu. Veľmi pripomína tú, ktorú viedli Sovieti od konca roku 1979 v Afganistane. Darmo tam organizovali palácový prevrat a na tankoch doviezli nového lídra (Babraka Karmala), s odporom talibancov podporovaných zvonku si neporadili. Uviazli v afganskej vojne na dlhých desať rokov a napokon odchádzali z krajiny s dlhým nosom. Čaká to isté Rusov aj na Ukrajine?

„Nepoznám krajinu, ktorá by mala prospech z predlžovania vojny," učil čínsky znalec vojnového umenia Sun-C' (žil v 6. storočí pred naším letopočtom). Za vrchol tohto umenia považoval „zlomiť odpor protivníka bez boja".

V Československu narazili okupanti iba na pasívnu rezistenciu, ale aj tak im trvalo takmer rok, kým mohli hovoriť o začiatku „normalizácie" situácie. Dnes už niet pochýb o tom, že afganská vojna i okupácia Československa prispeli k oslabeniu a v konečnom dôsledku i k rozpadu Sovietskeho zväzu a celého sovietskeho bloku.

Pred štyrmi rokmi zomrel sovietsky generál Lev Gorelov, rodák z Odesy. V auguste 1968 velil 7. výsadkovej divízii, ktorá ako prvá obsadzovala strategické objekty v Prahe. V decembri 1979 sa už ako hlavný sovietsky vojenský poradca v Kábule postavil proti ozbrojenej intervencii ZSSR v Afganistane.

Preto ho odtiaľ odvolali. Kým ešte žil, povedal pre denník Pravda otvorene, čo si myslí o operácii Dunaj a aj o vpáde sovietskych vojsk do Afganistanu: „Všetko chcú riešiť silou. Nebolo tam treba posielať vojská, ani do Prahy, ani do Kábulu. Nie je možné, aby sa nedalo dohodnúť."

Prvých 24 hodín okupácie
20. august 22.30. Nad Prahou počuť hukot ťažkých lietadiel. Na letisku Ruzyně dal ktosi pokyn osvetliť pristávacie plochy a pristáva tam letecký výsadok.
20. august, 23.30. Minister obrany Martin Dzúr telefonicky oznamuje predsedovi vlády Oldřichovi Černíkovi, že sovietske vojská spolu s jednotkami ďalších štyroch štátov Varšavskej zmluvy prekročili na viacerých miestach hranice Československa.
21. august, 1.15. Predsed­níctvo ÚV KSČ prijíma vyhlásenie, v ktorom označuje vstup spojeneckých vojsk za odporujúci nielen všetkým zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi, ale aj za popretie základných noriem medzinárodného práva. Vyhlásenie však zároveň nabáda armádu neklásť interventom odpor a nabáda obyvateľstvo zachovať pokoj.
21. august, 1.45 h. Československý rozhlas dostáva text tohto vyhlásenia a ide ho odvysielať. Hlásateľ však prečíta iba polovicu prvej vety a vysielače sa vypínajú. O dve hodiny neskôr sa však podarilo obnoviť vysielanie a začala sa hrdinská 14-denná epopeja slobodného rozhlasu.
21. august, 4.15. Budovu ÚV KSČ obsadzujú sovietski výsadkári, vtrhli aj do Dubčekovej pracovne, kde sa zdržiavali viacerí členovia politického vedenia krajiny, na ich zátylky namierili samopaly a všetkým prikázali nehýbať sa a mlčať.
21. august, 9.00. Do miestnosti vchádza sovietsky plukovník sprevádzaný ďalšími dvomi dôstojníkmi a tromi civilistami (pracovníkmi československého ministerstva vnútra). Jeden z týchto eštebákov vyzval Alexandra Dubčeka, Josefa Smrkovského (predsedu parlamentu), Františka Kriegela a Josefa Špačka (členov vedenia KSČ), aby ho nasledovali, lebo ich zatýka „v mene revolučného tribunálu a robotnícko-roľníckej vlády vedenej súdruhom Aloisom Indrom".
21. august, 23.00: Sovieti túto štvoricu (spolu s predsedom vlády Černíkom a so šéfom pražskej straníckej organizácie Bohumilom Šimonom) letecky unášajú najprv do Poľska a potom na sovietsku Zakarpatskú Ukrajinu.

Vladimír Jancura, Pravda 

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/637651-co-mali-spolocne-august-1968-a-februar-2022/

Foto:
Muž s odhalenou hruďou pred okupačným tankom v auguste 1968.
autor: Robert Hüttner, Pravda, Ladislav Bielik