Čo sa stalo na Ukrajine?

Pohľad odborníka, ktorý sa dlhodobo sa zaoberá problematikou východných cirkví, najmä grécko-slovanského obradu.

Pre médiá nášho geopolitického priestoru Ukrajina celé roky akoby ani nejestvovala. Príznačné v tejto súvislosti boli správy o cenách potravín alebo pohonných hmôt „v susedných štátoch“ – uvádzalo sa výlučne Česko, Maďarsko, Rakúsko a Poľsko. Tento prístup sa radikálne zmenil, sťaby mávnutím zázračného prútika, v roku 2013. Vtedy u našich východných susedov došlo ku krvavému prevratu, po ktorom sa k moci dostal oligarcha Petro Porošenko. Príspevkov o Ukrajine je zrazu množstvo a takmer všetky sú tomuto novému režimu otvorene alebo aspoň medzi riadkami naklonené. Zdá sa, že prakticky každý počin súčasného ukrajinského prezidenta a jeho vlády je dobrý a správny. Kritické komentáre nájdeme mimoriadne zriedka a sú viac-menej formálne. Platí to nielen o jeho krokoch v záležitostiach politických alebo vojenských či ekonomických – hoci jeho úspechy v týchto oblastiach sú prinajmenšom sporné – ale aj o jeho krokoch vo veciach cirkevných. Nikoho dokonca neprekvapuje, že prezident a vláda sa usilujú rozhodovať o vnútorných záležitostiach cirkvi.

Dôvody tohto zvláštneho prístupu k Ukrajine si môžeme iba domýšľať. Obávam sa, že okrem iného vyplývajú z akejsi nevraživosti voči pravoslávnemu kresťanstvu ako takému a voči všetkému ruskému. Táto fóbia je niekedy len podvedomá a dobre ju zakrývame aj sami pred sebou. Ak si však uvedomíme, že v našom prostredí je úsilie o dehonestáciu pravoslávia prítomné kontinuálne celé storočia, nebude nás to prekvapovať. Také čosi nemôže nezanechať svoje stopy.

Postoje pravoslávneho sveta
Kvôli tejto predpojatosti sa tešíme úsiliu Petra Porošenka o vytvorenie „nezávislej ukrajinskej cirkvi“ bez ohľadu na viaceré objektívne skutočnosti. A navyše ignorujeme, ako danú záležitosť vnímajú samotní pravoslávni kresťania. Keďže ide v prvom rade o nich, nemal by nás zaujímať predovšetkým ich názor? My Porošenkovým snahám spravidla tlieskame – sú rovnako nadšení aj pravoslávni kresťania?

Pokúsme sa aspoň stručne si zhrnúť ich pohľad na udalosti posledných mesiacov. Iste, nemôžeme tvrdiť, že vyjadríme názor absolútne všetkých pravoslávnych kresťanov bez výnimky, to by bola opovážlivosť. No stanoviská jednotlivých miestnych pravoslávnych cirkví sú dostatočne zreteľné na to, aby sme smeli predpokladať, že budeme tlmočiť vnímanie jednoznačnej väčšiny z nich. Niektoré sa vyslovili k danej téme celkom oficiálne a mimoriadne jasne, napríklad Srbská pravoslávna cirkev, Poľská pravoslávna cirkev alebo Antiochijský patriarchát, do značnej miery aj Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku, iné trocha opatrnejšie, no stále zreteľne. Azda najťažšie čitateľné je stanovisko Gréckej pravoslávnej cirkvi. To je pochopiteľné, lebo jej hierarchom sa pomerne ťažko stavia na stranu slovanskej cirkvi, navyše najväčšej, proti svojmu vlastnému rodákovi, takmer úplne osamotenému. Napriek tomu sa aj niektorí ich biskupi vyjadrili dosť jasne.

Stručné dejiny cirkvi na Ukrajine
Na území súčasnej Ukrajiny je kresťanstvo prítomné vyše tisíc rokov – najmä od čias svätého Vladimíra, ktorý dal v roku 988 pokrstiť celú Kyjevskú Rus. Od samého začiatku išlo o východnú formu kresťanstva, teda pri troche zjednodušenia o kresťanstvo pravoslávne. Predmetné územia veľmi dlho podliehali Konštantínopolu, čo je logické, lebo práve odtiaľ Kyjevská Rus prijala vieru. Avšak v roku 1686 konštantínopolský patriarcha Dionýz IV. oficiálne, písomne a „naveky“ odovzdal predmetné územia, totiž Kyjevskú metropóliu, Moskovskému patriarchátu. Treba zdôrazniť, že to urobil platne a celé storočia toto jeho rozhodnutie nik relevantný nijakým spôsobom nespochybnil – ani samotný Konštantínopolský patriarchát.

Už v roku 1990, keď silneli nacionálne tendencie a rozpadal sa Sovietsky zväz, Moskovský patriarchát celkom dobrovoľne prijal rozhodnutie, podľa ktorého sa zriaďuje Ukrajinská pravoslávna cirkev ako autonómna jednotka so sídlom s Kyjeve. Jej metropolitom je v súčasnosti Onufrios (Onufrij), mimoriadne vzdelaný a nábožný, veľmi asketický a charizmatický muž. Postupne sa autonómia tejto miestnej cirkvi riadnou legálnou cestou rozširovala, až v roku 1992, krátko po vzniku Ukrajiny ako samostatného štátu, nadobudla súčasnú podobu. Ukrajinská pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu, čiže jediná kánonická cirkev na území Ukrajiny, je prakticky úplne samostatná. Moskovský patriarcha má voči nej v podstate iba dve kompetencie: predstavuje posledný odvolací orgán v prípade cirkevných súdnych sporov a potvrdzuje voľbu nového metropolitu (avšak metropolitu i ostatných biskupov si táto miestna cirkev volí sama). To, že Ukrajinská pravoslávna cirkev je súčasťou Moskovského patriarchátu, sa v bežnom živote prejavuje len tým, že pri bohoslužbách sa spomína aj meno aktuálneho moskovského patriarchu. Od samého začiatku až podnes ju vníma ako jedinú riadnu kánonickú cirkev na Ukrajine so všetkými právami aj povinnosťami celý pravoslávny svet – až do 15. decembra 2018 aj konštantínopolský patriarcha Bartolomej.

Zárodky súčasných problémov
Už v roku 1920 sa od riadnej kánonickej pravoslávnej cirkvi na daných územiach odčlenil subjekt, ktorý si dal pomenovanie „Ukrajinská autokefálna pravoslávna cirkev“. Keďže v tom čase sa k nemu nepridal ani jediný biskup, problém absencie najvyššej hierarchie „vyriešil“ po svojom: biskupov „vysvätili“ kňazi a laici. Takýmto spôsobom získali postupne 34 „biskupov“ a stovky „kňazov“. Až v roku 1990 sa uskutočnila vysviacka rukami právoplatného biskupa Jána (Bodnarčuka), ktorý vtedy opustil riadnu kánonickú cirkev a prestúpil do tohto schizmatického spoločenstva. Mimochodom, spomínaný biskup neskôr zradil aj takzvanú Ukrajinskú autokefálnu pravoslávnu cirkev a prešiel do iného schizmatického spoločenstva, ktoré spomenieme ďalej. Je pochopiteľné, že tento subjekt v pravoslávnom svete nikto nikdy neuznával za súčasť pravoslávnej cirkvi, vždy bol vnímaný ako rozkolnícky.

V roku 1992 sa od riadnej kánonickej cirkvi na daných územiach odčlenil ďalší subjekt, ktorý si dal pomenovanie „Ukrajinská pravoslávna cirkev Kyjevského patriarchátu“. Na jeho čelo sa postavil niekdajší kyjevský metropolita Filaret (Denisenko), ktorý sa vyhlásil za patriarchu. Povedal, že bude stáť na čele tejto cirkvi do konca svojich dní, lebo je „Bohom daný ukrajinskému pravosláviu“. Spomedzi desiatok ukrajinských biskupov sa k nemu pridali len dvaja: počajevský biskup Jakub (Pančuk) a ľvovský biskup Andrej (Horak). Po mnohých neúspešných pokusoch zo strany riadnej kánonickej cirkvi o pokojné vyriešenie vzniknutej situácie bol Filaret exkomunikovaný a na jeho miesto bol zvolený nový kyjevský metropolita, ktorý prijal meno Vladimír (predchodca Onufria). Keďže však ukrajinský prezident Kravčuk stál na strane rozkolníkov, právoplatnému kyjevskému metropolitovi Vladimírovi ozbrojené zložky štátu nedovolili vstúpiť do vlastného katedrálneho chrámu, ale odovzdali ho Filaretovi. Tento subjekt, pochopiteľne, v pravoslávnom svete nikto nikdy nepovažoval za súčasť pravoslávnej cirkvi, dokonca ani konštantínopolský patriarcha Bartolomej, čo v roku 1993 otvorene deklaroval.

Vyhrotenie súčasných problémov
Ukrajinský prezident Petro Porošenko a jeho politická garnitúra od samého začiatku prechovávajú vyložene nepriateľské postoje voči Rusku a všetkému ruskému – omnoho skôr, než sa udiala takzvaná anexia Krymu. Nedokážu preto zniesť, že Ukrajinská pravoslávna cirkev má nejaké zväzky s moskovským patriarchom, hoci aj symbolické. Keďže v oblasti ekonomickej a hospodárskej nebol úspešný – práve naopak, uvrhol ukrajinský ľud do nesmiernej biedy, takže jeho vyhliadky na opätovné zvolenie sú mizivé – rozhodol sa dokázať čosi aspoň v oblasti cirkevnej. Presvedčil konštantínopolského patriarchu Bartolomeja, aby urobil krok, ktorý je viac ako nezmyselný: aby zrušil dekrét z roku 1686, ktorým sa Kyjevská metropólia stala súčasťou Moskovského patriarchátu, a aby ju takto akoby znova podriadil samému sebe. Následne zvolal na 15. december 2018 do Kyjeva „cirkevný snem“, na ktorom sa malo uskutočniť zlúčenie riadnej kánonickej Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu so schizmatickou „Ukrajinskou autokefálnou pravoslávnou cirkvou“ a tiež so schizmatickou „Ukrajinskou pravoslávnou cirkvou Kyjevského patriarchátu“ do jednej „Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi“, ktorej by následne konštantínopolský patriarcha Bartolomej udelil autokefalitu (plnú samostatnosť).

Uvedený zámer sa mu v konečnom dôsledku nepodaril, lebo spomedzi deväťdesiatich šiestich ukrajinských biskupov riadnej kánonickej cirkvi, teda Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu, sa dostavili dvaja. Na jeho „cirkevný snem“ prišli len predstavitelia obidvoch rozkolníckych skupín. Tí vyhlásili likvidáciu svojich cirkví a ich zlúčenie do nového subjektu s názvom „Pravoslávna cirkev Ukrajiny“. Hoci Filaret od samého začiatku tvrdil, že na základe poverenia samého Boha bol, je a navždy zostane kyjevským patriarchom, predsa zo svojho postu odstúpil. Novým najvyšším predstaviteľom sa stal mladučký Epifanios (Epifanij) Dumenko – nie však s titulom patriarcha, ale iba metropolita. Následne tento subjekt zobral „pod svoje krídla“ konštantínopolský patriarcha Bartolomej a udelil mu „autokefalitu“.

V skutočnosti je však nová cirkev omnoho viac podriadená Konštantínopolu než riadna kánonická cirkev Moskve. „Pravoslávna cirkev Ukrajiny“ musí napríklad prijímať sväté myro (olej na udeľovanie pomazania svätým myrom – birmovky) z Konštantínopola, čo je základným symbolom podriadenosti, všetky dôležité dogmatické, mravné i kánonické problémy bude riešiť Bartolomej a nový subjekt nesmie pôsobiť mimo štátnych hraníc Ukrajiny. Je príznačné, že slávnostný tomos (listina) o udelení autokefálie bol napísaný a prečítaný výlučne po grécky a dodnes nejestvuje jeho oficiálny preklad do ukrajinčiny. To tiež naznačuje, aké bude postavenie tohto nového subjektu. Najdôležitejšie zo všetkého je však čosi celkom iné: „Pravoslávnu cirkev Ukrajiny“ v pravoslávnom svete okrem Bartolomeja nikto neuznáva a nepovažuje za riadnu súčasť cirkvi.

Vyhliadky do budúcnosti
Je veľmi ťažké predpokladať, ako sa budú cirkevné záležitosti na Ukrajine vyvíjať. Jestvuje reálna hrozba, že dôjde k prelievaniu krvi, lebo nový subjekt má jednoznačnú podporu štátu. Parlament dokonca prijal zákon, podľa ktorého si riadna kánonická cirkev musí zmeniť svoj názov tak, aby bolo ihneď jasné, že podlieha Moskve. Už v predchádzajúcich rokoch dochádzalo k násilnému odoberaniu chrámov riadnej pravoslávnej cirkvi a ich protizákonnému odovzdávaniu schizmatickým skupinám, avšak iba sporadicky. Po udalostiach posledných mesiacov sa môže tento proces zintenzívniť. Nedá sa vylúčiť, že veriaci mu budú chcieť zabrániť a ukrajinský štát proti nim použije hrubé násilie.

Bartolomej na to nemal právo
Mnohí si myslia, že postavenie konštantínopolského patriarchu v pravoslávnej cirkvi je podobné postaveniu rímskeho pápeža v Katolíckej cirkvi. Na základe toho sa domnievajú, že Bartolomeja mali všetci poslúchnuť a všetko by bolo v poriadku. Toto je však osudový omyl. Konštantínopolský patriarcha nikdy nemal a nemá mať postavenie „pravoslávneho pápeža“. Podľa kánonického práva pravoslávnej cirkvi je iba „prvý medzi rovnými“ a nesmie zasahovať do vnútorných záležitostí iných autokefálnych cirkví, ani Moskovského patriarchátu. Už vôbec nemôže platne zrušiť dekrét spred vyše 300 rokov a zobrať si do svojej moci územia Kyjevskej metropólie. Uvedený krok je nepredstaviteľný aj vo svetskom prostredí, nieto cirkevnom. Do života ľudského spoločenstva by takýto prístup priniesol absolútny rozvrat a totálnu právnu neistotu. Bartolomejovo konanie je v rozpore s posvätnými kánonmi.

Ukrajina nesmie mať autokefálnu cirkev?
Ukrajina smie mať autokefálnu cirkev, ale musela by vzniknúť v súlade s platným cirkevným právom pravoslávnej cirkvi, nie násilnými krokmi svetskej moci a cudzieho hierarchu. Začiatkom celého procesu by musel byť záujem riadnej kánonickej Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi o plnú autokefalitu. Ona však o ňu nielenže nežiada, ale práve naopak, opakovane deklaruje, že súčasné usporiadanie cirkevných pomerov jej plne vyhovuje a absolútnu nezávislosť vyložene nechce. Tej sa domáhajú iba rôzne schizmatické spoločenstvá za podpory súčasného prezidenta a jeho vlády.

Aby sme tieto veci lepšie pochopili, predstavme si paralelnú situáciu vo vzťahu k Slovensku a Katolíckej cirkvi. Predstavme si, že sa zíde prezident Kiska s premiérom  Pellegrinim a vyhlásia, že Slovensko potrebuje takú Katolícku cirkev, ktorá bude úplne nezávislá od kohokoľvek v zahraničí, trebárs aj od Vatikánu. Zvolá preto „cirkevný snem“ viacerých cirkevných subjektov, najmä Rímskokatolíckej cirkvi, Starokatolíckej cirkvi a Cirkvi adventistov siedmeho dňa, aby sa tam zjednotili do jedinej „Katolíckej cirkvi Slovenska“. Ak to Rímskokatolícka cirkev odmietne, parlament prijme nariadenie, podľa ktorého sa musí premenovať: z jej názvu musí byť zrejmé, že podlieha niekomu v zahraničí. Odteraz sa musí volať „Vatikánska cirkev na Slovensku“. Kostoly, samozrejme, postupne prevezme novovzniknutá „Katolícka cirkev Slovenska“. Máte pocit, že je to v poriadku? Celkom určite nie! Lenže keď sa čosi podobné deje na Ukrajine a vo vzťahu k pravoslávnym kresťanom, takmer všetci to chvália...

Štatistiky
Asi mi dáte za pravdu, že štatistiky väčšinou odrážajú, kto je ich zadávateľom. Je to smutné, ale reálne. Ak to platí na Slovensku, verte mi, že na Ukrajine to platí stokrát viac. Na margo tejto záležitosti preto iba tri stručné poznámky. Po prvé: Napriek všetkým manipuláciám a nátlakom je na Ukrajine pravdepodobne ešte stále viac tých, ktorí sú súčasťou riadnej kánonickej cirkvi, než tých, ktorí sú súčasťou niektorého z odštiepených subjektov. Vychádzam pritom aj z osobnej skúsenosti, keďže na Ukrajinu chodievam niekoľkokrát ročne. Po druhé: Ľudia sú nestáli, najmä v takýchto pomeroch, preto sa čísla môžu meniť. Po tretie: Počty nie sú v cirkevnom prostredí až také dôležité. Aj keby riadna kánonická cirkev mala omnoho menej veriacich ako schizmatické skupiny, nič to nezmení na jej postavení – a ani na postavení schizmatikov. Pravda sa totiž nezisťuje hlasovaním, už vôbec nie hlasovaním más.

Záverečné zhrnutie
Čo sa teda stalo na Ukrajine? Ak to máme hutne zhrnúť, povieme asi toto: Z donútenia štátnej moci a za spolupráce s cirkevným predstaviteľom, ktorý na Ukrajine nemá nijaké kompetencie, sa dve schizmatické spoločenstvá zlúčili do jedného s názvom „Pravoslávna cirkev Ukrajiny“. Toto podivuhodné zoskupenie zobral pod svoju ochranu konštantínopolský patriarcha a čisto teoreticky mu daroval autokefalitu. Týmito svojimi krokmi sa v podstate vylúčil zo zväzku pravoslávnych cirkví a vážne ho poškodil. Na Ukrajine naďalej jestvuje riadna kánonická cirkev, totiž Ukrajinská pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu, no jej postavenie bude podstatne ťažšie a je možné, že zažije ďalšie prenasledovanie. Budeme tomu tlieskať?

Marcel Gajdoš
Gréckokatolícky kňaz a predseda Liturgickej komisie Košickej eparchie. Venuje sa najmä prekladaniu bohoslužobných textov zo staroslovenského a gréckeho jazyka. Je ženatý a má šesť detí.

Zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/39467/co-sa-stalo-na-ukrajine

Foto:
Ukrajinskí biskupi kánonickej cirkvi