Dejiny kresťanstva. Holá pravda o najranejších kresťanských spisoch

08.05.2021


Niektoré listy, ktoré k nám došli pod Pavlovým menom a ako také boli akceptované antickými kresťanmi, neboli nadiktované Pavlom.



Ako sme už konštatovali, veľmi málo napísaného k nám došlo od prvých kresťanských generácií. Vieme naisto o spisoch, ktoré sa stratili: napriek tomu nie je svojvoľné vysloviť hypotézu, že počiatočná literárna produkcia nemusela byť značná. V týchto prvých rokoch činnosti si potreby komunitného života vyžadovali len výnimočne uchýliť sa k písaniu. A zaiste žiadny kresťan v tej dobe netúžil písať iba preto, aby vytvoril literatúru.

Spomenuli sme listové kontakty misionára so spoločenstvami, ktoré založil. Poznáme ich takmer iba prostredníctvom Pavla, ktorého sláva zabezpečila prežitie listov, ktoré nadiktoval, aj keď nie všetkých.

Pavlove listy
Počet listov, ktoré sa nám zachovali v jednotnom corpuse pod Pavlovým menom, bol ďalej zredukovaný modernými bádateľmi, ktorí Pavlovi odňali najskôr takzvané Pastorálne listy (dva Timotejovi a jeden Títovi) a teraz majú tendenciu odňať mu aj Druhý list Solúnčanom a listy Efezanom a Kolosanom.

O autentickosti Listu Hebrejom pochybovali už antickí kresťania. V každom prípade zostáva isté jadro siedmich listov (1 Solúnčanom, Rimanom, 1 a 2 Korinťanom, Galaťanom, Filipanom, Filemonovi).

Základnú doktrinálnu problematiku, o ktorej v nich hovorí, sme už spomenuli. Tu sa ohraničíme na vyzdvihnutie ich takisto silného parenetického rozmeru, čiže neustáleho vyzývania bratov k príkladnému vedeniu života, k praktizovaniu cností, k úteku nielen od hriechu, ale aj od každého svetského vábenia. Tento etický a parenetický rozmer Pavlových listov mal dosiahnuť veľký úspech progrediente tempore, až na povýšenie na skutočný kódex morálneho správania.

Z toho nasledovalo, že protiklad medzi zákonom a milosťou, zdôvodnený práve Pavlom a potom prevzatý štvrtým evanjelistom, mal nejaký čas tendenciu sa konfigurovať ako protiklad medzi starým zákonom a novým zákonom, medzi Mojžišovým zákonom a Kristovým zákonom, prvý zaväzuje človeka skôr zvonka, druhý predovšetkým vnútorne, a preto je náročnejší: napriek sprostredkujúcej prítomnosti cirkevnej komunity má styk medzi Bohom a človekom tendenciu stať sa predovšetkým vnútorným, z toho dôvodu personálnym.

Niektoré listy, ktoré k nám došli pod Pavlovým menom a ako také boli akceptované antickými kresťanmi, neboli nadiktované Pavlom. Rovnako ani ďalšie listy, ktoré sú podoprené vznešenými menami prvej kresťanskej generácie a ako také boli v tej dobe prijaté, netreba považovať za autentické: List Jakuba, Pánovho brata, dva listy Petra, tri listy Jána, list apoštola Júdu.

Pseudoepigrafia
Postupom času sa začína literárny fenomén pseudoepigrafie, ktorej hodnotenie z morálneho hľadiska nie je ľahké. Stricto sensu ide o skutočné falzifikáty a antickí kresťania, keď zistili prípady tohto druhu v súvislosti so spismi, ktoré boli neskoršie ako tie, ktorými sa práve zaoberáme, posudzovali ich veľmi prísne.

Súd moderných učencov je omnoho miernejší: tieto texty boli spísané, aby sa čelilo presnej a občas naliehavej potrebe, a neznámy autor sa prikryl menom, ktoré už bolo slávne v kresťanských kruhoch, aby jeho autoritou podoprel svoje slovo. Mohol to byť, ako v prípade autora Pastorálnych listov, priamy alebo nepriamy žiak osobnosti, ktorej meno prevzal, a v tomto prípade to bolo tak, akoby anuloval svoju vlastnú osobu vo význačnej osobe učiteľa, pričom bol presvedčený, že ďalej rozvíja jeho náuku. Vzhľadom na tieto predpoklady sa tento fenomén mal nielen udržať, ale postupom času aj rozšíriť.

Cesta k evanjeliám   
Od prvej chvíle svojej existencie vo svete, keď ešte bola židovskou sektou, sa nová komunita sústreďovala na Krista až tak, že veľmi skoro boli prví učeníci nazývaní kresťanmi. Kristus bol pociťovaný ako skutočne prítomný a pôsobiaci v cirkvi prostredníctvom vyliatia svojho Ducha, ale účinnejšou a pútavejšou robila túto prítomnosť spomienka na jeho pozemský osud v zásade obmedzená na obdobie od krstu po vzkriesenie, ale veľmi skoro aj od zázračného narodenia.

O živenie tejto spomienky sa starala ústna tradícia, ktorá nadobudla formu rozprávaní o tom, čo Ježiš povedal a urobil, s osobitným záujmom o udalosti utrpenia a vzkriesenia.

V priebehu času a postupným vytrácaním sa tých, ktorí boli priamymi svedkami Ježišových výrokov, sa začalo uvažovať o vhodnosti zafixovať a zvečniť túto spomienku prostredníctvom spisu. Ako môžeme rozumne predpokladať, začalo sa krátkymi zbierkami výrokov a skutkov (v aramejskom i gréckom jazyku) s postupnými rozšíreniami až po vypracovanie textov značného rozsahu, ktoré sú pre nás reprezentované evanjeliami Marka, Lukáša a Matúša, všetky tri v gréckom jazyku.

Vymiznutie všetkej dokumentácie v aramejskom jazyku treba vysvetľovať pamätaním na postupné presadzovanie sa gréckeho živlu v komunite, ale rozumne sa tiež domnievalo, že potreba písomnej dokumentácie bola pociťovaná predovšetkým v pohanokresťanskom prostredí.

Synoptické evanjeliá
Tieto tri evanjeliá sa obvykle definujú ako synoptické, pretože prezentujú rozsiahle spoločné črty, ale tieto materiály sú štruktúrované rôzne v rámci každého evanjelia: traja evanjelisti mali k dispozícii zbierky krátkych rozprávačských jednotiek (perikopy) a usporiadali ich s veľkou slobodou a pestrosťou v rámci spoločného rozprávačského rámca, ktorý má v úmysle porozprávať dôsledne a plynule skutky a výroky Ježišovho verejného života, od učeníctva u Jána až po vzkriesenie.

Evidentné vzťahy existujúce medzi troma textami boli predmetom nespočetných štúdií s veľkou pestrosťou výsledkov. Aktuálne väčšina bádateľov je zameraná vysvetľovať ich prostredníctvom teórie dvoch prameňov: najstarším a zďaleka aj najkratším textom je Marek, ktorý je poplatný len predchádzajúcim tradíciám. Autor tohto evanjelia bol nejaké obdobie stotožňovaný s Markom, ktorý bol v kontakte najskôr s Pavlom a potom s Petrom.

Quelle – prameň
Takmer celý Marek bol prečerpaný do Lukáša a Matúša s viditeľnými obmenami formy a aj s rozličnými doplneniami ideologického významu.

Široké črty, ktoré Lukáš a Matúš prezentujú spoločne bez čerpania z Marka, majú pochádzať z prameňa, ktorý sa nám nezachoval a je nazývaný Q (= Quelle, prameň po nemecky). Je to rozsiahla zbierka Ježišových výrokov a skutkov, ktorá už mala istý rozprávačský rámec. Lukáš i Matúš integrovali tento materiál aj so svojím špecifickým materiálom.

Čo sa týka týchto dvoch autorov, Lukáš bol stotožňovaný s Pavlovým učeníkom, Matúš s apoštolom tohto mena. Treba podotknúť, že hoci tieto tri texty prezentujú naratívny kurz usporiadaný v zdanlivej diachrónii, nemožno ich považovať za skutočné biografie, aspoň nie podľa presných noriem, ktoré regulovali biografickú literatúru v gréckom svete.

V skutočnosti nie je rozpoznateľný nejaký špecifický literárny model, ku ktorému by sa dala priradiť kompozícia týchto troch evanjelií. Ide o originálne diela, ktoré sa mali stať zakladajúcimi dielami prekvitajúceho literárneho druhu. 

Marek
Markovo evanjelium sleduje Ježišov verejný život od krstu dielom Krstiteľa až po ohlásenie udiateho vzkriesenia zbožnými ženami, bez slova o popaschálnych zjaveniach vzkrieseného. Podľa nášho poznania ide o prvý pokus dať dokopy spomienky na to, čo Ježiš povedal a (ešte viac) urobil. Tieto spomienky sa odovzdávali predovšetkým ústne. Marek im vtlačil podobu značne organického rozprávania, aby čitateľom prezentoval a tak odovzdal postavu Ježiša ako historickú osobnosť.
Vedúcim motívom, ktorý sa usiluje vtlačiť jednotu postupnosti perikop, je mesiášske tajomstvo: Ježiš odhaľuje učeníkom svoju dôstojnosť Mesiáša postupne (a toto kulminuje v epizóde premenenia) a vyžaduje uchovanie tohto tajomstva. Ježiš je prezentovaný aj ako veľký divotvorca, privilegovaný dôverným vzťahom s Bohom Otcom. Toto evanjelium muselo byť napísané krátko pred dobytím Jeruzalema (v roku 70) Rimanmi; nevie sa, kým a kde, rímsky pôvod textu sa javí málo podložený.

Lukáš
Lukáš, ktorý je najviac literárne vycibrený a najvzdelanejší z troch evanjelistov a latentnej pavlovskej tendencie, bol autorom (okolo 80. rokov) nielen rovnomenného evanjelia, ale aj Skutkov apoštolov.

Obidva texty treba hodnotiť ako jednotný celok v tom zmysle, že Ježišovo dielo (doplnené aj o popaschálne zjavenia) sa predlžuje v cirkvi v chronologicky rozšírenej perspektíve, v ktorej očakávanie Pánovej parúzie má tendenciu vyblednúť v neurčitej budúcnosti.

Toto rozprávanie, ktoré sa na rozdiel od Marka začína ohlásením Ježišovho narodenia, sa uzatvára príchodom Pavla do Ríma a znamená (azda), že evanjeliové posolstvo sa už rozšírilo po celom svete.

Rozprávanie o Máriinom zázračnom panenskom pôrode Ježiša potvrdzuje Lukášov výklad Ježiša ako osobnosti takej prirodzenosti, ktorá presahuje len ľudskú prirodzenosť.

Matúš
Matúšovo evanjelium je viac-menej súčasné s Lukášovým evanjeliom a podľa názoru mnohých pochádza zo Sýrie.

Matúšovo evanjelium má spoločné s Lukášovým evanjeliom rozprávanie o panenskom počatí Ježiša, ale v dosť odlišnom rozprávačskom rámci, ktorý je zameraný na postavu Jozefa, manžela Márie.

Ako Lukáš, tak aj Matúš sleduje Ježišovo konanie až po popaschálne zjavenia a s Lukášom má mnoho spoločného materiálu aj mimo Marka: ale ideologicky je mu vzdialený.

Zatiaľ čo Lukáš má pohanokresťanskú tendenciu a v prezentácii postavy nekonečne milosrdného Boha má veľmi malý záujem o problematiku zachovávania zákona, Matúš ju zjavuje špecifickým spôsobom a venuje osobitnú pozornosť prezentácii Ježiša ako toho, v ktorom sa uskutočnili starobylé proroctvá o Mesiášovi.

Je nepochybné, že prostredie, v ktorom pôsobil autor tohto evanjelia, malo judaizujúcu tendenciu a tvrdením, že Ježiš neprišiel zákon zrušiť, ale zdokonaliť, sa zdá polemizovať priamo s Pavlovým okolím.

Matúšovo evanjelium vykladá postavu a dielo Ježiša v rámci tradičného legalizmu, predstavujú korunováciu výkladu tradičného legalizmu v duchovnom zmysle.

Keďže Matúš je ešte úzko zviazaný so židovskou tradíciou, veľmi bolestne vnímal odmietanie, ktoré Židia vo veľkej väčšine (a predovšetkým znalejší Židia) prejavovali Ježišovmu posolstvu. Z tohto dôvodu sa Matúšovo silné odsúdenie týchto kruhov javí ako obzvlášť významné: je dobre známe, že hádky medzi príbuznými sú vždy tie najprudšie.

Apokryfné evanjeliá
Zahrnutie do kresťanského kánona inšpirovaného Písma zaistilo trom synoptickým evanjeliám (spolu s Jánovým evanjeliom) prežitie a bezmedzný úspech, ktorého znakom boli aj nespočetné napodobneniny, ktorá sa súhrne označujú ako apokryfné evanjeliá.

Tu treba objasniť, že rozlišovanie medzi kánonickými a apokryfnými evanjeliami je konfesionálnej povahy, takže z historického hľadiska sa kánonické e apokryfné evanjeliá zaradzujú na rovnakú úroveň. A novší výskum v tejto matérii na tom trvá.

A okrem toho takmer všetky apokryfné evanjeliá, o ktorých máme informácie a ktoré sa nám čiastočne zachovali, sú neskoršie ako synoptické, mnohé aj omnoho neskoršie: sú to texty často pitoreskné a sugestívne, ale bez nejakej historickosti. Ďalším textom, ktoré sú ideologicky komplexnejšie, sa ešte budeme venovať.

Tomášovo evanjelium
Okrem toho vieme aj o veľmi starobylých evanjeliách, ktorých svedectvo by bolo pre nás veľmi dôležité, ale zachoval sa nám z nich len nejaký zlomok, napríklad z takzvaného Evanjelia Hebrejov. Výnimku predstavuje Tomášovo evanjelium, koptský preklad z gréckeho originálu, nájdený v Nag Hammadi. Tomášovo evanjelium bolo spísané neskoršie ako synoptické evanjeliá, ale aspoň sčasti obsahuje materiál, ktorý nie je vybraný z nich, a z tohto dôvodu sa už v aktuálnom bádaní o historickom Ježišovi kladie po boku synoptických evanjelií.

Agrafa – slová neodovzdané písomne
Na záver tejto témy treba upozorniť, že musíme vziať do úvahy krátke izolované texty, ktoré kolovali v prvých časoch života cirkvi a aj neskôr a týkali sa viac-menej Ježišových slov, ktoré kolovali ústnou formou. Tieto krátke izolované texty však neboli zozbierané v súhrnoch, ktoré sa priamo alebo nepriamo vliali do aktuálnych kánonických evanjelií. A z tohto dôvodu sa nám v obrovskej miere nezachovali.

Medzi texty tohto druhu, ktoré poznáme, pretože ich cituje niektorý antický kresťanský autor a sú len čiastočne špecifikované generickou modernou definíciou agrapha (= slová neodovzdané písomne), sú zahrnuté Ježišove výroky, ktoré mali veľký úspech v patristickej literatúre, ako napríklad pozvanie byť dobrými trapezitai (= zmenárnikmi, bankármi).

Aj mimoriadne sugestívna epizóda, ako napríklad epizóda Ježiša a cudzoložnice, sa nám zachovala excentricky a až neskôr bola vložená do niektorých exemplárov Jánovho evanjelia.   

Zdroj: Manlio Simonetti: Il Vangelo e la storia. Il cristianesimo antico (secoli I - IV), Carocci editore S.a.A., Roma 2010.
Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.    


Zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/78322/hola-pravda-o-najranejsich-krestanskych-spisoch

Foto: 
Ilustračná fotomontáž zvitku s Ježišovou tvárou v pozadí. Zdroj: wikimedia

Aktuality

Zobraziť všetky
30.04.2024

2% z Vašich daní

Uchádzame sa o Vašu priazeň... Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom. Notársky centrálny register určených právnických osôb Informácie o určenej právnickej osobe Evidenčné čí…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

DUCHOVNÉ STRETNUTIE NA TÉMU “LADOMIRSKE MNÍŠSTVO” 

V nedeľu víťazstva pravoslávia sa uskutočnilo s požehnaním Jeho Blaženosti Rastislava arcibiskupa prešovského a metropolitu českých krajín a Slovenska duchovné stretnutie mládeže a veriacich na tému “Ladomirske mníšstvo” v chráme sv. archanjela …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

Ako dopadli voľby v Prešovskom kraji

Pellegrini získal v Prešovskom kraji o 35-tisíc hlasov viac hlasov než minule Čaputová V Harabinovom okrese vyhral Korčok. PREŠOV. V minulých prezidentských voľbách dostala v Prešovskom kraji v prvom kole najviac hlasov Zuzana Čaputová, kr…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Moskva žiada Berlín, aby uznal blokádu Leningradu za genocídu

Chce aj peniaze Ruská diplomacia žiada Nemecko, aby uznalo 900-dňové obliehanie Leningradu počas druhej svetovej vojny za genocídu. V pondelok ho k tomu vyzvala v diplomatickej nóte, v ktorej zároveň požaduje od Berlína ďalšie odškodnenie pre…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Rozhovor. Slovenský venkov nikdy sounáležitost s Čechy necítil

Společný národ byla idea elit, říká historik Jan Rychlík S profesorem Janem Rychlíkem, který právě teď o dějinách Slovenska vydává knihu, o českých četnících na Muráni, o Svaté říši římské, o Masarykově konceptu čechoslovakismu, trochu i o ko…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
22.03.2024

V Prešove rokovali biskupi na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov

Gréckokatolícki biskupi sa v utorok 19. marca zišli na arcibiskupskom úrade v Prešove na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov. Zasadanie tohto zákonodarneho zboru sa uskutočnilo po dvoch rokoch, nakoľko po zrieknutí sa úradu prešovského arcibi…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Vasyľ kamaratovi:
-Čoloviče, ťamyš iši, jak pachne nova knyžka...? Vjazba, papir, druk... Jak svižyj chľib holodnomu...
-Ňi, bo ja smartfonovo-facebookovyj povaľač...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať