Do úst im dávali seno, zapriahali ich do voza – ako z Handlovej vyhnali Nemcov

Nemeckí obyvatelia hornej Nitry zažívali strasti vojny intenzívnejšie ako slovenskí – a to bez ohľadu na to, či sympatizovali s nacistami.

Na konci 19. storočia žilo v hornonitrianskom meste Handlová 90 percent Nemcov. Počas prvej Československej republiky a druhej svetovej vojny ich bolo ešte stále viac ako päťdesiat percent.

Po vojne však z mesta odišlo – z donútenia – až deväť z desiatich Nemcov. Dnes ich v 17-tisícovej Handlovej zostáva len asi stovka. Na „poslovenčenie“ baníckeho mesta, v ktorom boli karpatskí Nemci vo väčšine od 14. storočia, pritom stačilo niekoľko mesiacov.

Okrem nariadenej evakuácie, núteného odsunu či dobrovoľného odchodu čakalo Nemcov počas vojny a po nej množstvo perzekúcií, ponižovania a teroru ako formy kolektívnej „odplaty“. Ich osud bol podobný osudu spišských Nemcov a ďalších obyvateľov tejto národnosti na hornej Nitre a v ďalších oblastiach Slovenska.

Mestečko Krickerhau
Handlovú založilo v roku 1376 dvesto nemeckých rodín, ktoré sa do neosídlenej doliny presťahovali pod vedením osadníka Henricha Krickera z Kremnice. Hoci na strednom Slovensku bolo viacero banských miest, Handlová – po nemecky Krickerhau – bola mestečkom, kde sa ťažba hnedého uhlia začala až v roku 1909.

„Spolunažívanie Nemcov a Slovákov v Handlovej bolo pokojné,“ spomína na život v meste v 30. a v prvej polovici 40. rokov dnes 88-ročná Handlovčanka Hildegarda Radovská. Nástup Adolfa Hitlera a vojnový štát Jozefa Tisa podľa nej privítalo len zopár miestnych Nemcov, ktorí boli fanatickými zbožňovateľmi národného socializmu. Spomína si, že väčšinu ľudí politika neradikalizovala. „Život tu bol úplne normálny, v krčme boli občas šarvátky, rovnako ako inde.“

V skutočnosti bola príslušnosť slovenských Nemcov k miestnej obdobe NSDAP s názvom Nemecká strana (Deutsche Partei) oveľa viac rozšírená. Kým v roku 1929 mala jej predchodkyňa Karpatonemecká strana len štyritisíc členov, DP mala v roku 1942 už takmer 64-tisíc členov. Nemecká menšina v krajine bola v tom čase zhruba 150-tisícová. Hildegarda Radovská, ktorá v súčasnosti vedie handlovský Karpatonemecký spolok, však tvrdí, že v Handlovej sa v tejto strane angažovalo menej ľudí než v okolitých obciach.

Podľa nej bolo v meste viac Nemcov ako Slovákov až do konca vojny. „Bolo tu päť nemeckých škôl a jedna slovenská. Takže aj mladých obyvateľov nemeckej národnosti tu bolo oveľa viac ako Slovákov.“

Medzi Slovákmi a Nemcami neboli veľké sociálne rozdiely. Veľká časť ľudí sa živila kombináciou hospodárenia na vlastných pozemkoch a prácou v miestnej hnedouhoľnej bani. Hildegarda Radovská vraví, že Nemci väčšinou cez deň pracovali okolo domu a vlastného poľnohospodárstva a večer chodili na nočné šichty v bani.

Od otrávených sliepok k vraždám
Prvé spory medzi Slovákmi a Nemcami sa začali s nástupom vojny. „Až do povstania tu bol aký-taký pokoj. Potom sa začali pnutia. Došlo k streľbe a dokonca aj k vraždám,“ spomína Radovská.

Vraví, že išlo o vraždy miestnych, napríklad, keď na ulici dobodali Nemci dvoch Slovákov, alebo keď Slovák zavraždil nožom Nemca. „Potom tu na námestí obesili jedného muža. Mal to byť partizán, ale neskôr sa ukázalo, že to bol vlastne miestny Nemec. Na námestie nás vyhnali všetkých zo školy a my sme sa na to museli pozerať.“

Národnostné napätie sa podľa nej postupne presúvalo do baníckych kolónií, v ktorých si navzájom slovenskí a nemeckí obyvatelia poškodzovali majetok – otrávili jeden druhému sliepky či zabili sviňu.

Do etnického napätia v Handlovej zasiahli počas povstania aj násilné činy partizánov. Niektoré z týchto udalostí opisuje kniha karpatskí Nemci na Slovensku od 2. svetovej vojny do roku 1953, ktorú napísali Soňa Gabzdilová-Olejníková a Milan Olejník.

Násilnosti dávajú do súvislosti s rastúcim počtom sovietskych partizánov v lete 1944. „Podľa názoru partizánskych veliteľov niesli príslušníci nemeckej minority ako celok zodpovednosť za zločiny nacizmu. Na základe svojej etnickej príslušnosti sa Nemci bez rozdielu stali obeťami násilností,“ píše sa v knihe.

Niektorých handlovských Nemcov partizáni zadržali a násilím odviezli preč. Neskôr sa našli v okolí mesta štyri masové hroby s 30 obeťami, ďalších 130 handlovských Nemcov – väčšinou baníkov a robotníkov – zostalo nezvestných. Predpokladá sa, že boli zavraždení v Sklabini.

Podľa spomenutej knihy „útoky smerovali nielen proti funkcionárom Deutsche Partei, prípadne proti aktivistom nemeckého verejného života a ich rodinným príslušníkom, ale aj proti osobám, ktoré sa v nemeckých organizáciách nijako výrazne neangažovali.“ Partizáni sa tiež zamerali na príbuzných karpatských Nemcov, ktorí narukovali do jednotiek Waffen SS. Takýchto vojakov bojových jednotiek SS bolo na Slovensku zhruba deväťtisíc.

Karpatský Nemec Ludwig Wohland vo svojej knihe Doma v celom svete (Daheim in aller Welt) z roku 1996 napísal, že partizáni prenasledovali hlavne mužov, ktorí zastávali „nemectvo“, a preto sa mnohí z nich vo väčších či menších skupinách schovávali po lesoch. Wohland písal aj o rabovaní partizánov v domoch Nemcov. Opísal aj príbeh miestneho stolára Josefa Sluku, ktorého zastrelili, keď v jeho dome hľadali peniaze.

Najprv deti, potom rodičia
Na jeseň 1944 v okolí Handlovej prebiehali medzi povstalcami a nemeckou armádou prudké boje. V meste zostalo po bojoch poškodených až 950 domov. Keď bolo povstanie potlačené, v Handlovej nastal relatívny pokoj.

Ako sa vojnový front blížil k mestu, začala sa pripravovať evakuácia karpatských Nemcov. Došlo k nej na jeseň a začiatkom zimy 1944. Podľa knihy Karpatskí Nemci na Slovensku od 2. svetovej vojny do roku 1953 malo nemecké obyvateľstvo v Handlovej k evakuácii „vyslovene nepriateľský postoj,“ nakoniec však svoje domy veľká väčšina opustila.

„Nemci sa v prevažnej väčšine evakuovali. Ostali len niektorí jednotlivci, ktorí sa uchýlili do slovenských obcí. Nemci, ktorí sa evakuovali, odišli. Jedna tretina dobrovoľne a dve tretiny na nátlak nemeckej strany,“ píše sa podľa knihy v situačnej správe Červenej armády k okresu Prievidza. V celom okrese zostalo len 938 Nemcov.

Podľa Ludwiga Wohlanda najprv evakuovali školákov spolu s ich učiteľmi, v druhej fáze matky s malými deťmi, ženy, chorých a ľudí nad 65 rokov a až v tretej fáze mužov v produktívnom veku. Odvážali ich hlavne do oblasti Sudety na západe Čiech, ale aj do prihraničných oblastí Nemecka a Rakúska. Tam väčšina z nich prežila koniec vojny.

Hildegarda Radovská opisuje, ako ťažko rodičia v tomto chaose hľadali svoje deti, pretože jednotlivé časti rodín evakuovali v rôznych fázach. „Niekedy prešlo aj pol roka a handlovskí rodičia nevedeli, kde mali deti a či sú v poriadku. A niektoré z detí tam aj zomreli na týfus.“ Navyše, z domu si mohli odniesť len minimum svojich vecí.

Prázdne domy
Radovská a jej rodina patrili medzi tých, čo v meste zostali. Zažili tak aj silné bombardovanie, ktoré poškodilo aj ich dom. Opisuje, ako ho prežila na miestnom cintoríne so svojím starším bratom. Pred bombami sa ukrývali v kráteroch po bombách, čo už vybuchli.

Čo sa stalo s majetkom evakuovaných handlovských Nemcov? Ešte pred oslobodením Mesta Červenou armádou, ku ktorému došlo 3. apríla 1945, oň prejavili záujem miestni Slováci. Kniha Karpatskí Nemci na Slovensku od 2. svetovej vojny do roku 1953 vysvetľuje tento „záujem“ nedostatočným zásobovaním, veľkým deficitom potravín aj snahou nemajetných vrstiev získať pôdu.

„Koncom januára a vo februári 1945 prebiehala tzv. spontánna fáza osídľovania nemeckých majetkov. Ešte pred prijatím nariadenia SNR č. 4 z 27. februára a uverejnením vyhlášky povereníctva pôdohospodárstva č. 24 z 10. marca 1945 vznikali živelne miestne roľnícke komisie, ktoré v súčinnosti s národnými výbormi začali na niektorých miestach nemecké usadlosti zaberať a iniciovali okamžite prideľovanie nehnuteľností.“

V knihe sa spomína aj hlásenie veliteľa stanice Národnej bezpečnosti v Handlovej o rabovaní nemeckého majetku. Ten nadriadených informoval o nespokojnosti obyvateľstva, ktoré si „predstavovalo vyvlastnenie nemeckého majetku v Handlovej samovoľne, teda tak, že si každý môže robiť a brať, čo chce“.

Ľudia si podľa neho odôvodňovali svoj nárok na cudzí majetok svojsky: „V krátkosti možno povedať, že väčšina obyvateľstva sa snaží využiť chaotický hospodársky stav tým, že ‚prečo bol partizánom, prečo bojoval‘ a podobne.“

V čase, keď sa handlovskí Nemci vracali z evakuácie, bola časť ich domov už obsadená. K zaberaniu domov vyzývali aj tamojšie národné výbory. Súviselo to s tým, že bane ich odchodom stratili veľkú časť zamestnancov, a tých museli nahradiť. Okres Prievidza dokonca núkal možnosť ubytovania v domoch po Nemcoch pre približne 10-tisíc ľudí a ešte v polovici augusta 1945 v Handlovej a v blízkom okolí mali k dispozícii zhruba 1000 voľných bytov a domov.

Hnaní bičom
Nemci sa však postupne vracali. Úrady im bránili vrátiť sa do svojich domovov a umiestňovali ich do internačných táborov. Prvý vznikol priamo v Handlovej neďaleko železničného viaduktu, ktorý vedie ponad mesto. „Boli tam aj moji starí rodičia, my sme ich ale raz v noci odtiaľ ,ukradli‘. Tak sme ich vlastne oslobodili a odviezli do Turčeka, kde mali bydlisko.“

Niektorí slovenskí Handlovčania s týmto umiestnením mali problém. Kniha o karpatských Nemcoch vysvetľuje dôvod: Predstavitelia mesta Handlová sa usilovali o zrušenie internačného zariadenia, pretože jeho existencia „vzbudzuje nedôveru v záujemcoch o osídlenie, či v budúcnosti Nemcom sa vrátia ich nemovitosti“.

Mnohí handlovskí Nemci skončili v pracovnom tábore v neďalekých Novákoch, v ktorom cez vojnu internovali slovenských Židov.

Ako vyzeral návrat handlovských Nemcov a ich privítanie v rodnom meste? Opisuje ho vtedy 12-ročná Hildegarda Radovská: „Chodila som s bratom strážiť na stanicu, kedy prídu bratia mojej mamy a starí rodičia, ktorých mali priviezť vagónmi prezývanými dobytčáky. Na stanici bol voz a tam vracajúcich sa ľudí zapriahali. Dávali im do úst seno, hnali ich bičom, na plecia im dávali chomúty. Aj starých ľudí.“

Z ponižovania navrátilcov mala ako dieťa šok. „Týrali ich. Bolo to pod ľudskú dôstojnosť.“

Pomery Nemcov v internačných táboroch opisuje kniha Ludwiga Wohlanda cez rozprávanie tamojšej ženy Gisely M. Tá spomínala, ako museli spať v tábore na dlážke spolu s desiatkami iných ľudí rôzneho veku. Ich jedinou stravou bola polievka z červivého hrachu bez zemiakov a trocha chleba.

„Polodospelí slovenskí mladíci boli strážnym personálom. V opitom stave prichádzali uprostred noci, aby nás vystrašili a predviedli svoju všemocnosť. Nás ženy často budili a my sme im museli ukazovať, či máme čisté nohy.“

Ďalší navrátilec, ktorého Wohland cituje ako Andreasa H., zasa opísal, ako ho partizáni v Handlovej zavreli do pivnice a jedného z ľudí, ktorí tam s ním boli, zbili tak, že v noci zomrel. Samého ho vraj niekoľko týždňov bili a mučili tak, že mu v Nemecku neskôr priznali úrady telesné postihnutie v rozsahu 56 percent.

Mnohí navrátilci sa napriek tomu dostali až k svojim pôvodným domom, našli ich však už obsadené Slovákmi. Niektorí v zúfalstve spáchali samovraždu. V júni 1945 úrady vydali smernicu, podľa ktorej všetci vracajúci sa Nemci museli byť internovaní v pracovných táboroch a výnimku mali len ľudia, ktorí sa aktívne zúčastnili protifašistického boja. Výnimku dostali aj rodiny so zmiešanými nemecko-slovenskými manželstvami, takže sa do tábora nedostala ani Hildegarda Radovská.

V rokoch 1945 až 1948 bolo na Slovensku 18 pracovných táborov a podiel Nemcov v nich dosahoval 82 až 85 percent. Najväčší bol tábor v Novákoch, v ňom žilo zhruba päťtisíc ľudí, z toho takmer dvetisíc boli deti pod 16 rokov veku.

Ludwig Wohland vo svojej knihe opísal zlé hygienické podmienky v tábore, z toho vznikali nákazy, ktorých vinou zomieralo aj 20 ľudí denne. Celkovo tábor neprežilo okolo tisíc ľudí.

Muži z táborov väčšinou pracovali v baniach v Novákoch a v Handlovej. Z nováckeho tábora neskôr Nemcov vozili do Nemecka a Rakúska v rámci odsunu, ktorý odštartovali takzvané Benešove dekréty.

Samotný odsun tak prišiel po mesiacoch utrpenia handlovských Nemcov. Transporty sa rozbehli na konci roka 1945 a skončiť sa mali do augusta 1946. Z Československa malo byť podľa plánu vysídlených 2,5 milióna Nemcov, z toho 1,75 milióna do americkej a 750-tisíc do sovietskej okupačnej zóny.

Vertreibung
V tom čase žilo na Slovensku zhruba 57-tisíc Nemcov. Väčšinu ľudí z táborov z Novák presúvali až na jar či v lete 1946. Neodsunuli len tých, čo mali potvrdenia, že boli antifašisti, a Nemcov, ktorým sa podarilo získať československé občianstvo, o to však po vojne automaticky prišli.

Zostať mohli aj zmiešané rodiny, alebo tí, ktorých štát označil za „nepostrádateľných odborníkov“. Koniec hromadných transportov sa nakoniec odsunul na 29. október 1946, teda na deň po oslavách vzniku republiky. Niektorých Nemcov zo Slovenska však odsunuli aj po tomto termíne. Úrady totiž ešte ďalej riešili individuálne žiadosti o navrátenie československého štátneho občianstva.

Kým na konci vojny a po nej Nemci zažili mnoho diskriminácie, neskôr útlak poľavil. Tým, čo zostali, však často dlho trvalo, kým sa dostali k československému občianstvu, ktoré v roku 1945 stratili.

Radovská vraví, že niektorí jej rodáci dostali občianstvo až v druhej polovici 50. rokov. Vtedajší režim im dlho neumožnil stretnúť sa so svojimi príbuznými, ktorí po odsune skončili v Nemecku či v Rakúsku. Ona sa aj so svojou mamou dostala do Nemecka za príbuznými až v roku 1965.

Ako dopadla nemecká menšina na Slovensku, ukázalo prvé povojnové sčítanie obyvateľstva. Oproti roku 1930 klesol ich podiel zo 4,64 na 0,15 percenta, dohromady 5179 osôb. Iné údaje však ukazujú vyššie počty. Podľa oficiálnych dát z roku 1949 žilo najviac Nemcov v tom čase v Bratislave (5 908), v okresoch Gelnica (4 815) a Prievidza (2 086). Veľké množstvo z nich v tom čase čakalo na individuálny odsun.

O osude Nemcov z hornej Nitry a z ďalších častí Slovenska sa toho ani po konci komunizmu veľa nevedelo. Odlišnosť pohľadu Slovákov a Nemcov na túto udalosť je zrejmý už jeho pomenovaním. Kým Slováci a Česi tomu hovoria odsun, Nemci používajú slovo Vertreibung – to v preklade znamená nútené vysídlenie či vyhnanie.

Miro Kern

Zdroj:
https://dennikn.sk/2477711/do-ust-im-davali-seno-zapriahali-ich-do-voza-ako-z-handlovej-vyhnali-nemcov/?ref=list

Internačný tábor v Handlovej bol pri železničnom moste. 
Foto – Spolok karpatských Nemcov v Handlovej