Druhá svetová vojna sa začala o osem rokov skôr – už v roku 1931

Nielen Stredoeurópania sú presvedčení, že 2. svetová vojna sa začala v našom regióne 1. septembra 1939 útokom Hitlera na Poľsko, ale britský historik Richard Overy to vidí úplne inak.

Ustálená predstava o vzniku 2. svetovej vojny je jednoduchá: Adolf Hitler napadol Poľsko, lebo sa chcel zmocniť východnej Európy. Všetko, čo sa odohralo potom, sú už len – často nepredvídané – následky tohto kroku. Vojna zasiahla prakticky celý svet a obetí bolo 100 miliónov – päťkrát toľko ako v 1. svetovej vojne.

Lenže britský historik Richard Overy, ktorý patrí k najlepším znalcom tejto vojny, vydal pred niekoľkými týždňami monumentálne dielo (takmer 1000 strán), ktoré túto ustálenú predstavu značne narúša. Kniha sa volá Blood and Ruins: The Great Imperial War, 1931 – 1945 (Krv a ruiny. Veľká imperiálna vojna, 1931 – 1945), a keď som ju čítal, uvedomil som si, ako veľmi skreslený máme my, obyvatelia strednej Európy, pohľad na svetové dejiny. Nemáme totiž prakticky žiadnu historickú skúsenosť s kolonializmom, ktorý bol hýbateľom dejín po celé stáročia.

Richard Overy však ide svojou knihou nielen proti intuícii Stredoeurópana, ale aj proti tradičnému pohľadu na vojnu, ktorý sa presadil v krajinách s koloniálnou tradíciou. Britský čitateľ môže byť udivený, keď sa dozvie, že hrdinský boj Britov proti Hitlerovi nebol vedený len ušľachtilou ideou obrany demokracie, ale aj praktickým záujmom brániť svoje kolónie, hoci tie boli z princípu nedemokratické.

2. svetová vojna bola v istom zmysle pokračovaním tej, ktorá sa oficiálne skončila v roku 1918, a Overy doslova hovorí o „druhej tridsaťročnej vojne“ (tou prvou bola známa európska náboženská vojna v rokoch 1618 – 1648). Z jeho knihy vyplýva, že toto tvrdenie má hlbokú logiku.

V roku 1911 malo britské impérium pod kontrolou 400 miliónov obyvateľov a rozlohu 31 miliónov kilometrov štvorcových – viac ako stonásobok rozlohy samotnej Británie. Francúzi ovládali 100 miliónov ľudí a 20-násobok územia samotného Francúzska. 1. svetová vojna bola „vojnou impérií – či už tradičných dynastií, alebo národov so zámorskými územiami“, píše Overy.

Proti národným štátom
Briti a Francúzi chápali víťazstvo v tejto vojne ako potvrdenie svojich imperiálnych ambícií. Naopak, Nemecko prišlo aj o tie malé kolónie, ktoré dovtedy malo. A rozpadla sa Rakúsko-uhorská ríša.

My si to tu málo uvedomujeme, ale vznik národných štátov v strednej Európe v roku 1918 bol z pohľadu sveta výnimka. Tento „princíp sebaurčenia sa neuplatnil nikde inde“, píše Overy. Ani americký prezident Woodrow Wilson, ktorému vďačíme za vznik Československa, nebol v skutočnosti fanúšikom národných štátov.

Keď prišla svetová hospodárska kríza, Nemecko, Japonsko a Taliansko sa zhodli, že treba zmeniť svetový poriadok a založiť ho „na blokoch impérií a ich veľkých armád“. Imperiálnu moc chápali ako „nevyhnutnú podmienku prežitia národa“.

Oživili pojem „Lebensraum“ (životný priestor), ktorého autorom bol nemecký geograf Friedrich Ratzel v roku 1897. Ten tvrdil, že moderné kultúry sa potrebujú rozpínať a zabezpečiť si územie ako zdroj potravy pre svoju rastúcu populáciu.

Prvé sa na budovanie nového impéria odhodlalo Japonsko. 2. svetová vojna sa podľa Overyho začala v skutočnosti už v roku 1931, keď Japonsko napadlo Čínu, a už o rok okupovalo územie Mandžuska s veľkosťou takmer celej Európy. Stačila mu na to armáda 150-tisíc mužov a počas tejto invázie prišlo len o tritisíc vojakov. Onedlho nato Taliansko napadlo Etiópiu a Líbyu.

Traja budúci vojnoví spojenci – Japonsko, Taliansko a Nemecko – však podľa Overyho vtedy ešte nemali presnú predstavu, ako ďalej: „Žiadny z týchto troch štátov, ktoré definovali nový imperializmus, nezačínal s hotovým plánom na expanziu; konali oportunisticky, aby si zaistili sféry vplyvu.“

Taliansko predpokladalo, že nové kolónie uživia až osem miliónov talianskych farmárov; Japonci počítali s piatimi miliónmi svojich ľudí, ktorí sa presídlia do Mandžuska. Aj Hitler uvažoval tak, že keď obsadí východnú Európu vrátane Ruska, budú tam Nemci žiť a nemecký národ bude mať dosť potravín, aby mohol ďalej rásť.

Nové kolónie
Overy podrobne opisuje, ako lídri týchto štátov snívali o expanzii, ale poriadne nevedeli, ako to urobiť. Doslova píše: „Vojnu proti Poľsku je lepšie chápať skôr ako konečné štádium procesu z 30. rokov, ktorým bol do veľkej miery nekoordinovaný pohyb s cieľom založiť nové územné impériá, než ako tradičný pohľad, ktorý ju vidí ako počiatok 2. svetovej vojny.“

A pokračuje: „Budúcu podobu 2. svetovej vojny neurčila nemecká ambícia vo východnej Európe, ale anglo-francúzska deklarácia 3. septembra 1939. Od toho okamihu bolo Nemecko – zo svojho pohľadu – do vojny dotlačené vonkajšími silami.“ Hitler bol presvedčený, že za týmto vývojom sú židia, a preto začal viesť odrazu dve vojny naraz – „jednu proti imperiálnym nepriateľom nemeckej ríše a druhú proti židom“.

Prvý rok vojny vyzeral pre Talianov a Nemcov sľubne a na mape si Mussolini a Hitler v júni 1940 rozdelili Afriku: sever a západ pripadne Talianom, subsaharská Afrika Nemcom. Od roku 1931 obsadili Japonci, Taliani a Nemci obrovské územia – na rozdiel od starých impérií, ktorým podobné dobývanie trvalo celé dekády.

Ihneď tam začali budovať svoje mocenské štruktúry, čo bolo sprevádzané obrovským množstvom obetí medzi domácim obyvateľstvom. Rozdiel spočíval v úmysle: kým Japonci chápali Číňanov a iné ázijské národy ako „mladších bratov“, ktorým budú vládnuť, Nemci a Taliani plánovali dobyté národy vyhladiť a územie obsadiť svojimi ľuďmi. To však neznamená, že Japonci boli v praxi lepší. Len na ostrove Jáva zahynuli tri milióny ľudí – zomreli od hladu, lebo Japonci brali úrodu pre seba.

Všetky tri štáty však narážali na logistické problémy, ako administratívne a mocensky ovládnuť dobyté územia. Hitler vychádzal z britskej skúsenosti z Indie a predpokladal, že až dobyje Rusko a urobí z neho nemeckú kolóniu, bude potrebovať 250-tisíc úradníkov a vojakov. V skutočnosti na to nemal kapacity. Ako píše Overy, napríklad na administratívnu správu oblasti Glubokoje v Bielorusku, ktorá mala 400-tisíc obyvateľov, dozeralo len 79 nemeckých policajtov a úradníkov. Počas celej okupácie ruských území s populáciou 55 miliónov dozeralo na využívanie zdrojov – od zberu úrody až po ťažbu surovín – len 30-tisíc nemeckých policajtov a úradníkov.

Nemecké plány do budúcnosti však mali napriek tomu celkom presné obrysy. Veľkú časť Slovanov chcel Hitler nepochybne zabiť: plán z decembra 1942 počítal s likvidáciou alebo vysídlením 85 percent Poliakov, 50 percent Čechov a obyvateľov Pobaltia, 75 percent Bielorusov a 65 percent Ukrajincov. Celkovo malo ísť o 48 miliónov „rasových votrelcov“. Židov do týchto počtov nezahrnul, lebo rátal s ich úplným vyhladením.

Ale Nemci už počas vojny usilovne hľadali vo východnej Európe ľudí s nemeckými koreňmi, ktorí sa mali stať základom budúcich kolonistov uprostred mora Slovanov. „Cieľom bolo vytvoriť tepny nemeckej krvi tečúcej veľkým slovanským telom, postaviť pre ne sídla zhruba každých 100 kilometrov, ktoré by boli pod ochranou SS,“ píše Overy. A plán predpokladal i tvorbu miest s počtom 20-tisíc obyvateľov obkrúžených nemeckými dedinami ako ochranným valom.

Heinrich Himmler si predstavoval, že Nemecko bude vládnuť východnej Európe ďalších 500 rokov, počas ktorých sa nemecký národ rozmnoží na 600 miliónov.

Podobne uvažovali Japonci. Vojenské úspechy povzbudili armádnych veliteľov natoľko, že japonský admirál si zapísal do denníka: „Kam pôjdeme ďalej? Do Austrálie? Do Indie? Obsadiť Havaj?“

Posledná imperiálna vojna
Vieme, ako sa to celé skončilo. Obrat vo vývoji nastal v roku 1942 a Overy so svojím obrovským prehľadom upozorňuje, že v rôznych častiach sveta sa odohrali tri kľúčové bitky, ktorých prehry viedli o tri roky neskôr ku kapitulácii porazených. Boli to bitky o Guadalcanal v Pacifiku, o egyptské mesto El Alamein a o ruský Stalingrad. Každá z týchto bitiek bola iná a strategicky boli rovnocenné, boj o Stalingrad však bol naozaj gigantický. Kým dovtedy najmä Japonci a Nemci koordinovali svoje stratégie, „po Stalingrade im bolo jasné, že odteraz bojuje za zachovanie svojho impéria každý sám“, píše Overy.

Ale Overy sa podrobne venuje aj víťazom vojny, z ktorých Briti a Francúzi pevne verili, že si svoje impériá udržia a kolónie vybojujú naspäť. Aj preto Churchill v decembri v roku 1941 síce súhlasil, že Európa je prioritou, ale trval na tom, že najprv sa treba sústrediť na Stredomorie a severnú Afriku. Briti si za každú cenu chceli udržať aj Blízky východ (a, samozrejme, Indiu), ale začali narážať na odpor amerického prezidenta Roosevelta aj ruského lídra Stalina.

Američania a Rusi totiž nevideli budúcnosť vo svete rozdelenom na bloky impérií, a keď Roosevelt a Stalin debatovali o budúcej podobe sveta, Churchill zamrmlal: „Britskému impériu nikto nič nevezme bez vojny.“

Lenže Churchill sa mýlil. „Porážka talianskeho, nemeckého a japonského impéria vyvolala v roku 1945 veľký odpor proti imperializmu, ktorý ešte stále presadzovali víťazi vojny Briti, Francúzi a aj oslobodení Belgičania a Holanďania,“ píše Overy.

Trvalo ďalších 20 rokov, kým sa impériá definitívne rozpadli, a hoci si Overy zachováva odstup, z jeho knihy cítiť, že nie je obhajcom kolonializmu. 2. svetová vojna sa začala v roku 1931 ako pokus vybudovať bloky nových impérií s novými kolóniami, ktoré boli dobyté na úkor starých; koniec vojny však odštartoval svetový proces dekolonizácie a kolaps všetkých impérií.

Na druhej strane: vojna vytvorila dve veľmoci – USA a Sovietsky zväz. Overy síce uznáva, že napríklad Sovietsky zväz si vo východnej Európe vytvoril zónu štátov, ktoré ovládal, a že USA sa stalo „impériom vojenských základní“ (vyše 700 v 38 rôznych štátoch), ale to sa podľa neho nedá porovnať s charakterom impérií, akými boli Británia a Francúzsko.

2. svetová vojna bola „poslednou imperiálnou vojnou“, píše Overy. Ale aby sme ju pochopili, „musíme opustiť tradičnú chronológiu a zamerať sa na to, čo jej predchádzalo – na udalosti v Číne, v juhovýchodnej Ázii, vo východnej Európe a na Blízkom východe“. Dokonca na ňu možno nazerať ako na „druhú tridsaťročnú vojnu“ a tri dekády z prvej polovice 20. storočia vnímať ako „posledné štádium krízy impérií“. Overy uznáva, že jeho prístup je trochu nekonvenčný, ale je presvedčivý aj vďaka úctyhodnému objemu faktov, dát a jednotlivých udalostí pospájaných do monumentálneho diela.

Kto chce porozumieť tomu, prečo vlastne bola druhá vojna „svetová“, z tejto knihy to pochopí. Ale pre čitateľa zo strednej Európy má ešte jeden dôležitý prínos: my, ktorí nemáme koloniálnu mentalitu (ani dobyvateľov, ani obetí), môžeme vďaka tejto knihe nazrieť do kolektívneho vedomia veľkých národov, ktoré si kolonializmus nesú v sebe – či už pyšne, alebo s pocitom hanby. Lepšie tak môžeme porozumieť aj súčasnému svetu, lebo tieň 20. storočia je dlhý.

MARTIN M. ŠIMEČKA

Zdroj:
https://dennikn.sk/2599627/druha-svetova-vojna-sa-zacala-o-osem-rokov-skor-uz-v-roku-1931/?ref=inc