Dvojka na ministerstve školstva Krajňák: Môj syn chodil do rómskej škôlky, videl som, že to nie je jednoduché

Dvojka na ministerstve školstva Krajňák: Môj syn chodil do rómskej škôlky, videl som, že to nie je jednoduché
15.01.2020
 
 
Štátny tajomník Peter Krajňák (Most-Híd) bol štyri roky tajomníkom na ministerstve školstva pod vedením SNS. V rozhovore napríklad hovorí:
-v čom nesúhlasil s ministerkou Lubyovou,
-prečo by nepovedal to, čo Andrej Danko – že učitelia si vďaka zvýšeným platom hladkajú brušká,
-ale aj ako päť rokov učil rómske deti v špeciálnej triede v obci Svinia.
 
Vaša manželka je Rómka. Ako vaše manželstvo zmenilo váš pohľad na rómsku komunitu?
 
Áno je a je veľmi dobrá manželka. S manželkou si beriete aj jej rodinu, ale ja mám veľmi pracovitých svokrovcov. Svokra pracuje na obecnom úrade a svokor vyše 30 rokov v stavebníctve. Samozrejme, mám v rodinnom príbuzenstve aj takých, ktorí neukončili strednú školu, dokonca ani základnú. Ale beriem to ako realitu. O to viac sa viem vžiť do situácie, ktorá je v týchto komunitách. Ale treba komunity rozlišovať.
 
Ako?
 
Babka mojej manželky pochádza z Holumnice pod Tatrami, kde Rómovia žili pod vplyvom karpatských Nemcov. Pradedko sa dohovoril nemecky. V obci dnes vôbec nie je osada, pretože ľudia žijú v domoch po karpatských Nemcoch, alebo si ich vybudovali. Na život Rómov teda vplýva aj minulosť.
 
Dodnes sú niektoré vylúčené komunity od doby Slovenského štátu. Ale máme v príbuzenstve aj takých, ktorí by mohli pracovať, ale pre alkohol sa im rozpadlo manželstvo a dnes sú na úrade práce.
 
Neodsúdila rodina vašu manželku za to, že si vás vzala?
 
Nie. Krížová Ves, odkiaľ pochádza, je vlastne druhým Spišským Hrhovom, o aktivitách tunajšieho starostu sa verejne málo hovorí. Poviem len jeden príklad – teraz sa robila asfaltová cesta z obecného rozpočtu. A bola urobená rovnocenne ako v celej obci, tak aj v rómskej komunite. Je to vyspelejšia spišská komunita, ľudia sa stavali k nášmu vzťahu pozitívne.
 
Kde pracuje vaša manželka?
 
Je pomocnou majsterkou na súkromnej strednej škole. Jej príbeh je svetlým vzorom. Vyučila sa za krajčírku v Kežmarku a jej kamarátka, súčasná riaditeľka Základnej umeleckej školy v Spišskej Belej, jej povedala, nech skúsi konzervatórium v Košiciach. Neurobilo by to každé dievča, buď preto, že už majú deti, alebo by do toho rizika nešli.
 
Ale moja manželka to urobila, dokončila konzervatórium v Košiciach a stala sa členkou divadla Romatan. Tieto komunity potrebujú zapálených starostov či učiteľov, ktorí vidia talent a podajú mu pomocnú ruku.
 
Nemáte niekedy spory o tom, ako riešiť problémy v rómskych komunitách? Nevysvetľuje vám manželka, že niečo je inak, ako si myslíte?
 
Moja manželka je veľmi kritická voči mnohým Rómom, voči ich správaniu a voči tomu, že nevyužívajú možnosti, ktoré majú. Kritizuje, ak niekto nedokončí základnú školu, ktorú má sto metrov od domu. Otázka je, ako týmto ľuďom pomôcť.
 
Malý spor máme v tom, že aj babka, dedko aj moja manželka sa so synom rozprávajú po slovensky. Stále sa jej pýtam, prečo ho neučí aj po rómsky. Veď možno o dvadsať rokov budeme potrebovať splnomocnenca vlády pre rómske komunity.
 
Do akej školy chodí váš syn?
 
Minulý rok chodil do škôlky, kde mal spolužiakov čisto zo sociálne znevýhodneného prostredia. Dali sme Peťka do tejto škôlky, kde má bratrancov aj sesternice. Sám som videl, že to nie je jednoduché, pretože žiadny rodič nechce dať svoje dieťa medzi deti, ktoré môžu priniesť do školy žltačku. Tento rok už chodí do predškolskej triedy, ktorá je tvorená deťmi aj z majority.
 
Ako ho teraz berú deti z majority v tejto novej škôlke?
 
Je to malá škôlka, je v nej približne päť rómskych detí. Deti nevnímajú rozdiely. Ale platí pravidlo, že ak stúpne počet rómskych detí v škole alebo škôlke nad 40 či 50 percent, začína sa takzvaný „biely útek“. Teda, že rodičia z majority začnú z danej škôlky svoje deti odhlasovať a radšej ich vozia do inej obce.
 
Stretli ste sa však s tým, že zažíval napätie medzi rómskymi a nerómskymi deťmi?
 
Začína pociťovať, že má po mamke rómske korene. Ale občas mi povie, že nechce byť v špine alebo tam, kde sú odpadky. Problém vzdelávania Rómov vždy zasadzujem predovšetkým do chudoby.
 
Ale opakujem, že žiaden rodič, ani z lídrov inklúzie, by nedal svoje deti do školy, kde im hrozí žltačka alebo nákazlivá choroba. Potrebujeme preto podľa mňa vyriešiť najprv problém chudoby, ktorý sa prioritne týka asi dvesto obcí na Slovensku.
 
Učili ste 5 rokov v obci Svinia. Prečo ste si vybrali túto školu?
 
Cielene som chcel učiť rómske deti. Bola to prvá obec, do ktorej som po skončení školy prišiel za riaditeľom, a on sa mi do týždňa hneď ozval naspäť. Povedal, že jedna učiteľka im práve odchádza a ja môžem nastúpiť na jej miesto.
 
Prečo ste chceli učiť práve rómske deti?
 
To, čo som robil dovtedy ako koníček, som si zvolil za svoju prácu. Spolu s karikaturistom Fedorom Vicom sme trénovali futbalový klub ŠK Karpatia Prešov. Mal to byť klub pre Rusínov, ale hrali tam nakoniec rómski chlapci. Trénovali sme ich päť rokov a dávalo nám to zmysel.
 
Boli to mestské deti z problémovej lokality Stará tehelňa v Prešove. Bola to veľmi zmysluplná práca. Trikrát do týždňa sme mali tréning, v sobotu sme mali zápas. Dodnes tieto deti stretávam.
 
Kde?
 
Viaceré deti z Prešova sa presunuli do Británie a mnohí sú tam úspešní, začlenili sa, majú spravidla prácu. S kolegami z ministerstva sme boli na návšteve školy v Babingtone, ktorá bola ocenená ako jedna z najinkluzívnejších škôl v Európe. Deti mojich zverencov chodia práve do tejto školy.
 
Aký bol rozdiel v tom, keď ste ich mali trikrát v týždni na tréningu a keď ste ich mali celé dopoludnia v škole?
 
Bol to rozdiel. Futbalové tréningy sú pre deti radosť, viete ich teda ovplyvniť, ste plný energie. Keď ich učíte každý deň, nastáva efekt vyhorenia, únavy. Vyučovanie bolo teda určite ťažšie.
 
Prečo?
 
Svinia bola vtedy najväčšia rómska komunita pri Prešove, žije tam asi 1500 ľudí. Ten stav však trvá dodnes, bol som tam minulý týždeň. Majú tam dve studne – deti teda prídu v pondelok ráno do školy často hladné, špinavé, zadymené od dymu, nemajú sprchu ani vodovod. Za to všetko nemôžu. Sú nepripravené na vyučovanie, prvý kontakt so školou v zime je: super, že som v teple. Týždeň sa tam začína skôr tým, že sa adaptujú na školu. K vyučovaniu sa treba prepracovať.
 
Ako potom vyzerala vaša hodina?
 
Snažil som sa byť čo najpraktickejší. Keď sme sa učili, čo je to meter štvorcový, robili sme to vizuálne – na podlahu sme si s kriedou nakreslili meter štvorcový. Z dreva sme si urobili rám a napríklad desať metrov štvorcových sme si ukázali názorne ukladaním rámu vedľa seba.
 
Pri týchto deťoch treba vytvárať predstavivosť. Ich abstraktné myslenie je obmedzené. Nebola to ľahká práca. Ak ste s deťmi, ktoré sú apatické, smutné, možno hladné, vôbec nie je jednoduché ich zaujať.
 
Chodili ste aj do rodín?
 
Považujem to za dôležitý prvok, neviem si predstaviť, že pri vyučovaní týchto detí nepoznáte aj ich rodinu. Bohužiaľ, často učitelia tento kontakt nemajú. Najlepšie je to vidno pri počte vymeškaných hodín, čo je veľká téma.
 
Aj vláda sa zaoberala minulý rok vo Vranove nad Topľou tým, že na súde sú mnohé prípady, keď došlo k zanedbávaniu povinnej školskej dochádzky a rodičia sú stíhaní. Myslím, že toto sa dá prekonať len kontaktom s rodinou.
 
Škola na to musí vytvoriť podmienky a učitelia musia chcieť napríklad ráno o siedmej pred vyučovaním ísť do osady. Kde je terénny sociálny pracovník alebo sociálny pedagóg, tam to funguje. Tam, kde nie sú, sa často počet neospravedlnených hodín počíta v tisícoch.
 
Aj vy ste chodili ráno po žiakov?
 
Chodil som, keď som mohol. Viac som však chodil popoludní. Učili sme popoludňajšiu zmenu, deti teda nemohli chodiť do družiny, čo bol problém. Preto aj v našom programe hovoríme aj o školských kluboch detí. Tak, ako sme tlačili na povinnú škôlku od piatich rokov a chceme ísť ešte nižšie, jedných dychom hovoríme aj o družinách.
 
Na prvom stupni majú štyri hodiny cez deň, o dvanástej sú už znova na ulici, znova v tom prostredí. Chcem teda hovoriť o školskom klube detí, ktorý by bol až na hranici povinnosti v určitých lokalitách. Tam by sa im učitelia venovali, učili by sa s nimi a kompenzovali zaostávanie z rodín.
 
Mnohé školy v týchto obciach však majú dvojzmenné vyučovanie, pre ktoré nemôžu robiť družinu. Ako sa dá toto vyriešiť?
 
Je ich veľa, v Prešovskom a Košickom kraji máme približne 50 takýchto škôl. Aj teraz bežia rokovania s Európskou komisiou, aby sme nevyužívali európske zdroje len na výstavbu materských škôl, ale aby sme budovali aj základné.
 
Ministerstvo školstva malo minulý rok výzvu na odstraňovanie dvojzmenných prevádzok škôl. Niekde treba vybudovať nové kapacity – od pár tried až po novú školu, napríklad v Jarovniciach.
 
Koľkí vaši žiaci prepadli?
 
Boli prípady, že žiaci prepadali. Ale nemyslím si, že je to riešenie. Hlásim sa k tomu, že treba rozvinúť odbornú diskusiu o prepadaní. Pred dvoma rokmi som odovzdával vysvedčenia v Telgárte na Horehroní a v triede druhákov sme asi piatim z nich odovzdali vysvedčenia, ktoré boli neuspokojivé. To nepovažujem za dobré. Pokiaľ dieťa už na prvom stupni stratí kontakt s rovesníkmi a zaostane, nebude v škole šťastné.

Ako ste riešili, ak žiak nič nevedel a mal prepadnúť?
Pomáhali sme mu, aby to zvládol. Základ však bola dochádzka, a to bol vždy problém.
 
Boli v špeciálnej triede aj deti, ktoré tam nemali byť?
 
Boli. Je tam mnoho detí s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím, ktoré by mohli úspešne navštevovať bežnú základnú školu. Je to veľká výzva, treba to zmeniť. Som rád, že Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie pod vedením riaditeľky Motlovej pripravuje nový národný projekt. Vytvoria sa tak štandardy pre jednotlivé typy postihnutí a bude to návod na to, aby sa odborná psychologická obec vedela jasne postaviť k tomu, ako posudzovať deti pri ich zaraďovaní do povinného vzdelávania.
 
Ako úspech uvádzate novelu zákona o asistentoch pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Čo všetko zmení?
 
Znížili sme hranicu na 50 žiakov, čo znamená, že od tohto roka bude musieť na škole pôsobiť asistent už vtedy, keď má 50 žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia. V ďalšom volebnom období treba ísť s touto hranicou ešte nižšie.
 
Druhá dôležitá vec je – pamätáte si na prípad dievčatka z Moldavy nad Bodvou, ktoré vyhralo bežecké preteky v balerínkach? Teraz sme zaviedli, že príspevok na deti zo sociálne znevýhodneného prostredia môže byť využitý aj na zakúpenie učebných pomôcok, napríklad aj tenisiek.
 
V novele ste zdvihli možnosť príplatku pre učiteľov za prácu s deťmi so zdravotným znevýhodnením alebo žiakmi zo SZP zo súčasných 28,50 na 63 eur. EduRoma kritizovalo, že učiteľ by nemal dostať príspevok za to, že učí rómskeho žiaka. Ale vtedy, ak ho učí integrovane. Zabezpečí táto novela, aby sa deti učili spolu?
 
Tento príplatok má pôsobiť motivačne a nie je novinkou. Je vyplácaný práve v triede základnej školy s najmenej 30 % individuálne začlenenými žiakmi. Čítal som kritiku lídra EduRomy. Mal konkrétnu ponuku, aby spolupracoval s Metodicko-pedagogickým centrom, ale odmietol ju. Mrzí ma to, pretože by sme mali spolupracovať.
 
Ale zabezpečí táto novela, aby sa deti učili spolu?
 
Plat je dôležitý faktor, ale nemyslím si, že je kľúčový. Pokiaľ ide o integráciu, kľúčové je samotné vzdelávanie učiteľov. Mnohí po skončení pedagogických vysokých škôl v praxi hovoria: My sme sa s témou špeciálneho vzdelávania a inklúzie nikdy nestretli.
 
Je preto namieste pýtať sa, do akej miery budeme konzervovať odbory špeciálnej pedagogiky na vysokých školách a do akej miery sa začnú pripravovať nové odbory. Ako napríklad inkluzívna pedagogika, ktoré by boli povinné pre absolventov pedagogických smerov.
 
Peniaze teda podľa vás nemotivujú učiteľov k tomu, aby učili inkluzívne?
 
Áno, myslím si, že peniaze nie sú hlavný motív. Dnes vidíme, že testovanie 5 alebo 9 nedopadne lepšie len preto, že učiteľ má vyšší plat. Ale súhlasím s tézou, že o školstvo prejavia záujem kvalitnejší ľudia.
 
Ale tie zvýšenia sú podľa učiteľov stále také minimálne, že je asi ťažko hovoriť o tom, či sa to prejaví na výsledkoch žiakov.
 
Hovorím z vlastnej skúsenosti. Ja som mal na výplatnej páske pri nástupe do školstva v roku 2007 niečo cez 11-tisíc slovenských korún, teda asi 350 eur. Nástupný plat sa dnes blíži k 600 eurám. Teda za cca 15 rokov sa skoro zdvojnásobil, čo je pekné číslo. Treba v tom pokračovať.
 
Môj osobný názor je, že sa musíme veľmi rýchlo dostať na úroveň, že nástupný plat učiteľa bude 1000 eur. To však musí rozhodnúť budúca vláda. Vidíme to v Bratislave. Učiteľský zbor je tu čoraz starší a čoskoro bude problém zohnať tu učiteľa. Ale myslím si, že táto vláda sa nemá za čo hanbiť, čo sa týka platov učiteľov.
 
Učitelia si to nemyslia, prečo podľa vás bolo zvyšovanie dostatočné?
 
Slovensko má veľa problémov. Ľudia z okolia Svidníka napríklad žiadajú výstavbu rýchlostnej cesty. Mnohé obce sa sťažujú, že nemajú kanalizáciu a základnú infraštruktúru. Deti v rómskych osadách žijú v chatrčiach, bez vody, bez ciest. Štát má pred sebou mnohé legitímne výdavky. Čo bolo možné, to sme urobili a nie je to zlý výsledok. Platy výrazne stúpli a treba v tomto trende pokračovať.
 
Andrej Danko povedal, že učiteľom sa tak zvýšili platy, že si hladkajú brušká. Je to tak?
 
Nespochybňujem to, že predseda SNS Andrej Danko tlačil na zvýšenie platov učiteľov. Tento rezort patrí tejto strane a určite má na tom veľkú zásluhu. Ale to, že si učitelia hladkajú brušká, by som určite nepovedal. Učitelia robia psychicky náročnú prácu, a ak ju robia dobre, ich prínos pre spoločnosť je obrovský.
 
Ministerka Martina Lubyová bilancovala rok 2019 a povedala: „V tomto roku sa nám podarilo nezačať nič, čo by sa nepodarilo dokončiť.“ Ako to komentujete?
 
S pani ministerskou spolupracujem dva roky. Na niektoré veci sme mali iný názor, napríklad pokiaľ išlo o postavenie Inštitútu vzdelávacej politiky. Proces redukovania mojich kompetencií na ministerstve sa začal už za ministra Petra Plavčana a pokračovalo to aj potom.
 
S Fedorom Blaščákom sme sa snažili urobiť reformu vyučovania najmä občianskej náuky a dejepisu a na konci dňa som bol skritizovaný poslancom z SNS. Nebolo to jednoduché.
 
Ako teda komentujete ministerkino vyjadrenie?
 
Nechcem komentovať pani ministerku. Tvrdím však, a asi to treba pripomenúť, že v školstve sa v tomto volebnom období urobili štyri dôležité kroky.
 
Povedzte, čo sa na ministerstve podarilo?
 
Poviem štyri veci. Je to nová akreditačná agentúra pre vysoké školy. Vedie ju Robert Redhammer, ktorého nazývam tieňovým ministrom školstva. Ak táto agentúra bude plne funkčná a bude mať presne nastavené pravidlá, prispeje k lešiemu vysokému školstvu.
 
Pokiaľ ide o stredné školy, novelizoval sa zákon o odbornom vzdelávaní a príprave, kde sú dôležité opatrenia a konkrétne finančné stimuly pre školy aj pre zamestnávateľov.
 
Po tretie, pripravil sa zákon o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch. Po štvrté, prelomové je zavedenie povinnej predškolskej dochádzky od piatich rokov. Za prácu treba poďakovať aj ministrom SNS.
 
Čo podľa vás ministerstvo nezvládlo?
 
Je to asi téma eurofondov. Stali sa tam chyby, ktoré sčasti súvisia s personálnym obsadením. Mnohí odborníci odišli z rezortu v rokoch 2015 a 2016 a teraz úspešne pôsobia na iných rezortoch. Týchto ľudí treba vrátiť naspäť, aby čerpanie eurofondov bolo rýchlejšie a efektívnejšie.
 
Bola Lubyová dobrou ministerkou?
 
Pani ministerku považujem za odborníčku. Mne neprislúcha ju hodnotiť, to nech urobia iní. Som nesmierne rád, že podporila zavedenie vyučovania rómčiny na Prešovskej univerzite, čo je významný krok. Rovnako nominovala skvelú riaditeľku do Výskumného ústavu detskej psychológie. Ale v tejto oblasti sme mohli spoločne urobiť omnoho viac.
 
Keby ste boli minister, čo by ste robili inak ako ona?
 
Pokračoval by som v programe Učiace sa Slovensko a naďalej spolupracoval s expertmi, ktorí ho tvorili. Naznačil som, že by som určite urobil personálne zmeny. Vybral by som si dobrý tím poradcov na jednotlivé oblasti a akceptovaných odborníkov do priamo riadených organizácií ministerstva.
 
Snažil by som sa presviedčať premiéra a vládu, že školstvo musí byť prioritou a treba doňho investovať. Školstvo jednoducho musí byť premiérskou témou.
 
Dostane sa Most-Híd do parlamentu?
 
Určite áno, máme na to. Máme aj skúsených politikov. Béla Bugár je politik, ktorý pokojne môže byť ešte 10 rokov vo vrcholovej politike. Ale zároveň dostávame šancu aj my mladší. Kolega Ábel Ravasz, štátny tajomník na ministerstve kultúry Konrád Rigó, štátny tajomník na ministerstve obrany Robert Ondrejcsák, kolega podpredseda Attila Agócs je primátorom Fiľakova. Máme čo Slovensku ponúknuť, pretože vieme, čo obnáša vládnutie.
 
Neľutujete, že ste išli na ministerstvo, ktoré vedie SNS?
 
Pozícia štátneho tajomníka je vždy nejaká. Ak by sme sa vrátili o štyri roky späť, robili by sme niektoré veci inak. Jasne by sme si dohodli kompetencie a aj to, aby sa všetky priority urobili rýchlo, efektívne a boli finančne kryté.
 
Ale nevracajme sa do minulosti. Treba využiť potenciál, ktorý máme v našej strane. Počuli ste o nejakej vážnej kauze nášho ministra? O tom, aby Most-Híd súčasné politické strany vyraďovali zo spolupráce? Nie, sme strana, ktorá má najväčší koaličný potenciál.
 
Vyčítali vám voliči, že ste išli do vlády s SNS a so Smerom?
 
Áno, časť voličov. Náš mierny prepad preferencií je možno spôsobený aj tým. Vidíme to na Bratislave, kde nám mestský volič tento krok vyčíta. Ale na druhej strane vidíme, čo sme dosiahli. Pokiaľ ide o národnostné témy, také dobré vzťahy tu neboli za posledných 30 rokov. Nielen čo sa týka maďarskej menšiny, ale napríklad aj rusínskej.
 
Išli by ste znova do vlády so Smerom a s SNS?
 
Neriešme to dopredu. Možno bude pre Slovensko riešením veľká koalícia. Pozrime sa na Nemecko, kde predvolebný rivali CDU a SPD spolu vedia vládnuť. Nepredbiehajme udalosti, ale stavajme na tom, že Most-Híd má najväčší koaličný potenciál.
 
Prečo stále klesáme v testovaniach PISA?
 
Je to ťažká otázka. Jeden faktor je príprava slovenských učiteľov, druhý je zaostávanie v priebežnom vzdelávaní a tiež v digitalizácii. Pripúšťam, že výsledky sú ovplyvnené aj chudobnými regiónmi, a ak chceme byť úspešnejší, musíme sa zamerať na ne. Ale je to komplex opatrení. Ak niekto hovorí o univerzálnom riešení, to nebude fungovať.
 
Potrebujeme koncepčnosť, prijať riešenia, ktoré budú záväzné aj pre ďalšie vlády. A samozrejme, potrebujeme ministra, ktorý bude v kresle celé štyri roky. Žiadna firma nebude fungovať, ak bude mať každý druhý rok nové vedenie.
 
Posledné PISA výsledky ukázali, že tretina študentov nemá ani základnú čitateľskú gramotnosť. Ako to treba riešiť?
 
Neviem to to jednou vetou pomenovať. Ale zdá sa, že nám chýba lepšia didaktika vyučovania predmetov. Asi treba prehodnotiť aj kurikulum, aj keď dnes si školy vedia samy nastaviť školské vzdelávacie programy a vedia vzdelávať moderne. Máme skvelé školy.
 
Často hovorím o pani Grohovej, riaditeľke školy v Poprade, ktorá vedela bežnú sídliskovú školu prestaviť na moderné vzdelávanie. Hovoríme o nej, že je to najjužnejšia fínska škola v Európe. Takýchto škôl je samozrejme omnoho viac, a to v Bratislave, aj v iných spravidla väčších mestách.
 
Ministerstvo pred sebou tlačí jeden veľký problém. Európska komisia stále vedie právne konanie so Slovenskom kvôli segregácii rómskych detí. Od roku 2015 sme podľa nej neprijali dostatočné opatrenia a zvažuje podať žalobu. Čo ste v tejto otázke spravili?
 
Teraz sme Európskej komisii odpovedali listom. Napísali sme opatrenia, napríklad, že sme zaviedli povinnú predškolskú dochádzku. Nedávno sme tu mali návštevu komisárky Jourovej a poviem vám príklad.
 
Európska komisia mala výhrady voči našim modulovým školám. Navštívili školu v Chminianskych Jakubovanoch a došli sme k zhode, že materiál, z ktorého je škola postavená, nie je dôvodom na zlé hodnotenie školy. Obsah vzdelávania môže byť aj v takej škole kvalitný, napriek tomu, že je to homogénna škola tvorená čisto rómskymi deťmi.
 
Základná výčitka Európskej komisie je, že zaraďujeme rómske deti do špeciálnych škôl. Aké opatrenia ste im ešte napísali?
 
Súhlasím s nimi. V systéme sú deti, ktoré by mohli byť pokojne vzdelávané v bežnej základnej škole. Treba však oddeliť školy, ktoré vzdelávajú nevidiace či nepočujúce deti alebo deti s iným postihnutím, tie robia záslužnú prácu.
 
Ide tu o deti, ktoré sú zo sociálne znevýhodneného prostredia. Zaviazali sme sa urobiť konkrétne kroky, pričom kľúčom je odborná téma psychológov a špeciálnych pedagógov, a to diagnostika.
 
Čo teda so zlou diagnostikou?
 
Máme jeden problém. Ak by napríklad rodič spochybnil diagnostiku svojho dieťaťa, nemá sa kam dnes obrátiť. Nemáme funkčný odvolávací orgán na posúdenie sporného rozhodnutia diagnostiky dieťaťa. Chceme preto posilniť legislatívu, aby vznikol takýto orgán. Možno bude musieť riešiť viaceré sporné prípady diagnostiky vo viacerých školách.
 
Čo ešte treba v špeciálnom školstve vyriešiť?
 
Nikto sa do špeciálnej školy nedostane bez súhlasu rodiča. Otázka je, ako sa najmä v chudobných komunitách tento súhlas získava. Je to veľmi sporný moment. Riešime to aj so splnomocnencom Ravaszom, že potrebujeme posilniť inštitút získavania informovaného súhlasu. Aby každý rodič vedel, že ak dá svoje dieťa do špeciálnej školy, má obmedzenú dráhu ďalšieho vzdelávania.
 
Pozitívne je, že počet žiakov v špeciálnych školách nestúpa, mierne klesá. Napriek tomu tu máme stále asi 14-tisíc detí v špeciálnych školách. Máme takéto školy aj v malých dedinách, ktoré už podľa mňa stratili svoje opodstatnenie. Tie treba zrušiť.
 
Peter Krajňák (38)
Pochádza z Prešova, vyštudoval Gréckokatolícku teologickú fakultu na Prešovskej univerzite. Päť rokov učil na základnej škole v obci Svinia, od roku 2010 sa začal angažovať v regionálnej politike. Od roku 2014 je členom predsedníctva strany Most-Híd. Dnes je mestským poslancom v Prešove a od roku 2016 štátnym tajomníkom ministerstva školstva.
 
Autor:
Denisa Gdovinová
d.gdovinova@gmail.com
 
Zdroj:
https://dennikn.sk/1715023/dvojka-na-ministerstve-skolstva-krajnak-moj-syn-chodil-do-romskej-skolky-videl-som-ze-to-nie-je-jednoduche
 
Foto:
Foto – TASR
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality