Dze bulo, tam budze. Vyjde kniha rozprávok v šarištine

Dze bulo, tam budze. Vyjde kniha rozprávok v šarištine
19.02.2019

 
Kde bolo, tam bolo. Začiatok rozprávok je každému známy. Osud tých šarišských už nie. Učiteľka anglického a švédskeho jazyka Andrea Kušnírová sa snaží, aby tieto poklady ľudovej slovesnosti, prchavé obrázky dávneho života, myšlienok, predstáv, obáv a radostí predkov nevymizli. A najmä, aby sa nevytratil ich jazyk - šariština, ktorou generácie rozprávačov tieto príbehy menili, dramatizovali, zamotávali a udržiavali dlhé roky pri živote. Preto tá slovná hračka v šarištine. Je názvom projektu snažiaceho sa zvýšiť povedomie o nehmotnom kultúrnom dedičstve šarišského regiónu. Dze bulo, tam budze. Kde bolo, tam bude.

Šarišské rozprávky už dávnejšie zozbieral etnológ a národopisec Ján Lazorík do krásnej zbierky Rosprafki a pripovitki. Práve tu hľadáte príbehy pre vydanie novej detskej knihy. Kedy ste sa s touto zbierkou prvýkrát stretli?
Pána Lazoríka aj jeho prácu som registrovala už dlhšie. Ale za touto zbierkou som šla cielene, keď som sa rozhodla, že sa budem venovať šarišskému nárečiu. Vedela som, že pán Lazorík zasvätil veľkú časť svojho života práci so šarištinou. Snažil sa zachovať nielen nárečie, ale aj šarišské tradície. Tušila som, že práve jeho zbierka bude skvelým zdrojom.

Odkiaľ ste?
Z Prešova.

Učíte angličtinu, švédčinu. Učili ste švédčinu cudzincov priamo vo Švédsku. Ako ste sa vrátili k jazyku vašej domoviny?
K jazykom som mala blízko odjakživa. A vždy ma fascinovalo, ako vám cudzí jazyk dokáže otvoriť dvere do iného sveta. Ku každému jazyku sa totiž veľmi úzko viažu rôzne kultúrne hodnoty, história. A keď som sa už niekoľko rokov venovala cudzím jazykom, zrazu som si povedala, že som sa vlastne ešte nepozrela bližšie na ten môj, materinský. Dlho som bola v zahraničí. Občas som sa vracala domov a postupne som si všímala, ako rozdielne vnímam šarištinu a spisovnú slovenčinu.

V čom spočíva rozdiel?
Šariština sa veľmi silno viaže na rodinu a domácu sféru. Môj otec rozpráva po šarišsky, trochu aj mama. Moja širšia rodina hovorí po šarišsky. Moja babička takisto používala nárečie, bývala na dedine, kam sme často chodili. Takže mi to bolo veľmi blízke. No aj napriek tomu ma rodičia vždy odhovárali od toho, aby som hovorila po šarišsky. Vraveli, že mám hovoriť pekne spisovne. Tak, ako sa patrí, ako sa má. Ani v škole nikto nikdy nárečie nepodporoval. Neviedli nás k tomu na základnej, ani na strednej škole. V určitom okamihu som to však začala považovať za veľmi dôležité. Je veľká škoda, že sa na nárečie zabúda. Je to forma materinského jazyka. Nie je spisovná, ale je to forma, ktorou možno vyjadriť myšlienky a javy, ktoré sa v spisovnom jazyku nedajú.

Čo napríklad?
Ide o veľa vecí z osobnej sféry a z každodenného života. Keď mi napríklad mamka alebo otec povie, „zakaž śe, nechoc taka rozgajdana"! Znamená to, že sa máte upraviť. Že vám trčí košeľa z nohavíc. Áno, môžete pekne spisovne povedať „uprav sa“. No výraz „zakaž śe“ má prísnejší cveng a upravíte sa hneď. Alebo slovo „džaba“. Vyjadruje neurčitú až nechutnú masu niečoho. Môžete povedať, „co to vonka za džabu“, čo znamená, že sa vonku roztopil sneh a na ulici zostala špina. Alebo „co to mam za džabu na taňiru“, čo znamená, že mám na tanieri jedlo, ktoré vyzerá tekuto a neurčito. Alebo slovo „džad“, ktoré označuje starú nepotrebnú alebo nefunkčnú vec, ktorá obzvlášť irituje.

Niečo podobné tvrdil aj etnológ Lazorík. Bol dokonca presvedčený, že šariština má oveľa bohatší slovník ako spisovná slovenčina. Je to tak?
Asi závisí od konkrétnej oblasti. Pokiaľ ide o expresívne výrazy alebo pojmy každodennej slovnej zásoby, tak to môže byť pravda. Keďže nárečie bolo ľuďom najbližšie a používali ho často, boli jazykovo kreatívnejší, pridávali výrazom rôzne významové odtienky. Šariština má mimoriadne bohatú frazeológiu, pozná množstvo synonymických radov. Staré šatstvo môže byť „galgi, targi, šmati či lachi“. Alebo ak poviete, že niekto „samochcac do ňeśčesca prišol“, tak zdôrazníte, že sám sebe poškodil. Veľa z týchto výrazov sa už nepoužíva alebo sa vyskytujú čoraz menej. Tieto slová sa stávajú archaizmami, pomenúvajú veci, ktoré sú spojené so životom na dedine, s oblečením, s poľnohospodár­stvom, s vidiekom a ten sa dnes zásadne transformuje. Napríklad také slovo „geľeta“, ktoré označuje nádobu na dojenie oviec. Vidiek je dnes úplne iný, ako býval v 60. či 70. rokoch 20. storočia. A toto bola jedna z motivácií zachytávať šarišské nárečie, vydávať a publikovať zbierky. Aby sa na to nezabudlo. Ale aby som sa vrátila k otázke, v odborných oblastiach, v moderných technológiách šariština určite nemá bohatšiu slovnú zásobu ako spisovný jazyk.

A predsa som sa stretol v niektorých rodinách na východnom Slovensku so svojským označením tabletu. Povedia, „daj mi totu tabletku“.
Tak vidíte, to je presne tá kreativita, o ktorej som hovorila. A zároveň je to pre mňa jeden zo znakov, že nárečie ešte celkom nevymrelo. Mizne, no ešte sa zachováva v rodinnej sfére, prípadne medzi kamarátmi. Ktorí si nové slová prispôsobujú a potom pridávajú technologickým výrazom koncovky typické pre nárečie. A hovoria, že hľadajú „na internece“. Videli niečo v „teľevizoru“.

Ako sa zapisuje šariština? Podľa pravidla píš, ako počuješ?
Áno. Značí sa spodobovanie. Napríklad „fčera“ alebo „fčas“. Takisto sa značí mäkkosť „ďe ťe ňe ľe a ďi ťi ňi ľi“. Ypsilon sa nepoužíva, keďže ho nepočuť ani v hovorenej forme jazyka. V šarištine sa navyše zachovalo poľské mäkké š a ž. V niektorých polohách, v kombinácii s niektorými hláskami sa š a ž vyslovuje mäkšie a píšu sa s dĺžňom. Napríklad „śčesce“ (šťastie). Alebo „śľina“

Čo vás na rozprávkach zozbieraných pánom Lazoríkom upútalo?
Krásne zachytávajú svet, v ktorom žili naši predkovia. Zozbieral ich v 70. rokoch minulého storočia v oblasti horného Šariša. V tých príbehoch vidíte, aké mali ľudia hodnoty. Ako vnímali svet. Ako sa pozerali na dobro a zlo, manželstvo, rodinné vzťahy. Ako sa vyrovnávali so smrťou, s chudobou a rôznymi negatívnymi okolnosťami. Často sa tam objavujú rôzni diabli, ktorí sa dostali medzi ľudí. Ale aj chudobní valasi s typickým ľudovým humorom, ktorí prekabátia gazdov alebo zemepána. Ale takisto sú tu aj princovia, ktorí zachraňujú princezné. Alebo obyčajní ľudia, ktorým sa podarí niečo výnimočné.

A v čom sa tieto príbehy odlišujú od bežných rozprávok?
Sú trochu drsnejšie. Dnes sú cieľovou skupinou rozprávok primárne deti. Prispôsobil sa tomu jazyk. Príbeh je pozitívny, taký bezpečný. Šarišské rozprávky sa však rozprávali nielen deťom, ale aj dospelým. Boli súčasťou verejného života. Rozprávali ich rozprávači, ktorí v tom boli veľmi dobrí, no jazyk si nekontrolovali. Nefiltrovali expresívne slová alebo kruté scény. Vtedy sa to neoddeľovalo tak prísne ako dnes, čo je vhodné pre deti a čo nie. Obdivuhodné je však najmä to, že sa tieto rozprávky podávali len ústnou tradíciou. Nikto ich nenapísali. Rozprávači ich hovorili spamäti, pričom tieto príbehy boli veľmi živé a životaschopné. Nikdy neznela jedna rozprávka rovnako. Rozprávači si sadli a spustili. Dokázali hovoriť hodinu, dve, tri. Pričom ich rozprávanie malo dejovú líniou, charakteristiku postáv a vyvrcholenie. Často aj poučenie alebo nejakú myšlienku.

Čo robí šarišské rozprávky drsnejšími?
Expresívne slová. Napríklad „žrene, žrac“ (žranie, žrať). Objavujú sa rôzne nadávky „ty bortáku, ty gluptáku (ty hlupák)“. Občas sa tam vyskytuje krv. Explicitné humorné prvky. Dnes by sme povedali, že mnohé z týchto prvkov sú pre deti veľmi nevhodné, no kedysi sa ľudia o tom nezdráhali hovoriť. Nevnímalo sa to ako tabu.

Nachádzate aj podobné motívy s klasickými príbehmi?
V mnohých rozprávkach sa dajú nájsť bežné prvky z rozprávok z iných krajín. Je tam prešibaná líška, zachránená princezná. Ale aj typické slovenské postavy ako gazda, zbojník. Ako napríklad v príbehu „O zbuňikovi Kľimkovi“. Rozprávka „O Žofke a o kraľovičovi, kapitanovi dvanac zbuňikoch“ sa veľmi podobá na Snehulienku a sedem trpaslíkov. Akurát namiesto trpaslíkov v nej vystupujú zbojníci. Tiež mala macochu, ktorá prikázala svojmu služobníkovi, aby Žofku odviedol do lesa a vypichol jej oči. Tie mal priniesť ako dôkaz. V ďalšej rozprávke „Bohati a chudobni brat, sutca a dzivečka Marinka“ sa chudobné dievča zapáčilo bohatému princovi a on jej dával rôzne úlohy. Mala prísť nahá aj oblečená, pešo aj na koni. Keď ich zvládne, tak si ju vezme za ženu.

Hovorili ste, že zachytávajú aj niečo zo starého života. Aké sú to obrazy?
Vidno gazdovstvá a rôzne práce, ktoré ľudia vtedy bežne vykonávali. Išli pásť kravy, ovce, rúbať drevo. Možno si tieto činnosti dnes niekto romantizuje, niektoré sa nám zdajú až neuveriteľné, niekto môže dokonca vnímať tento svet ako cudzí. Ale bol to náš svet. A stále je. Ľudí v týchto rozprávkach často trápi chudoba. Zväčša sa začínajú tým, že nemali čo jesť, otec musel za prácou vycestovať, nechať doma rodinu. Kruté životné reality sú často zaobalené do zaujímavých príbehov, zjemnené jazykom a metaforami. A objavuje sa jedna takmer zabudnutá činnosť – pasenie svíň v lesoch. Rozprávka „O Kondášovi, co śviňe pas a potom śe kraľom kraľoch stal“ (O Kondášovi, čo svine pásol a potom sa stal kráľom kráľov) je o pastierovi svíň, ktorého všetci podceňovali. Nakoniec však porazil príšery a stal sa kráľom.

Ako bude nová knižka vyzerať?
Plánujeme vybrať šesť až sedem rozprávok. Ku knihe bude aj CD s nahovorenými rozprávkami, aby si ľudia, ktorí neprichádzajú so šarištinou často do kontaktu, vedeli predstaviť aj ich zvukovú podobu. S nahrávaním nám pomôžu herci z Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Už predtým spolupracovali s pánom Lazoríkom a sami sa ponúkli, že sa aj teraz na to podujmú. Príbehy bude ilustrovať grafická dizajnérka Katarína Rybnická, ktorá sa podieľala aj na festivale detskej knihy v Košiciach Punktík.

Podľa akého kľúča vyberiete rozprávky?
Snažíme sa vybrať tie menej drsné. Aj pri tých sa nám zakaždým vynára otázka, či by sme ešte nemali upraviť jazyk. Či ho zjemniť, či niektoré časti vynechať. Alebo, naopak, zachovať autenticitu. Rozhodli sme sa, že budeme robiť čo najmenej zásahov. Vyberáme zároveň príbehy, ktoré by dobre reprezentovali niekdajší život na dedine. A tiež také, za ktorými sa skrýva zaujímavá myšlienka.

Kedy plánujete krst knihy?
V júni tohto roku.

Zbierka pána Lazoríka bola nesmierne obsiahla a dlho nedocenená. Ani Maticou slovenskou, ani múzeami či ďalšími bádateľmi. Bude vydanie detskej knihy akýmsi prvým krokom, aby ste sprístupnili verejnosti viac z jeho diela?
Dúfame, že touto knihou rozprúdime záujem o to, o čo sa pán Lazorík celý život usiloval. O všetky tie artefakty hmotnej aj nehmotnej kultúry, ktoré zozbieral. Možno toto bude prvá lastovička. Pán Lazorík bol obdivuhodný človek a je nemysliteľné, aby sa na jeho prácu zabudlo. Myslím si, že pomôže aj to, že východniari sú stále silní lokálpatrioti. A možno je načase, aby sa začali skutočne zaujímať o svoje kultúrne dedičstvo. O vlastnú identitu.

Čo je pre vás z Lazoríkovej zbierky najcennejšie?
Nie sú to len frazeologizmy, slová a výrazy, ktoré zachytil. Ale aj celkový spôsob, akým sa ľudia v šarištine vyjadrovali. Slovosled, ktorý sa trochu odlišuje od spisovného jazyka. Vidno v ňom repetitívnosť. Lazorík zachytil nárečie ako celok vrátane toho, čo nárečie vyjadrovalo. Zachytil, ako ľudia používajúci toto nárečie žili, čo ich trápilo, aký mali humor, čím sa zaoberali. Keď idete do skanzenu, vidíte kroje, chyžu. Ale tieto rozprávky a príbehy vám umožnia nahliadnuť do duše a mysle vtedajšieho človeka. Zistíte, ako premýšľal, ako videl svet. Preto je potrebné venovať sa záchrane nielen hmotného kultúrneho dedičstva, ale aj nehmotného.

Naozaj sú podľa vás nárečia ohrozené?
Neviem, aká je pravdepodobnosť, že sa nárečia vytratia úplne. No postupne sa utlmia. Ide o to, že spisovná slovenčina má veľmi dôležité a silné postavenie. Používa sa vo vzdelávacích inštitúciách, v oficiálnom styku, v médiách. Je to jedna z požiadaviek vzdelávacieho systému, že budete ovládať spisovný jazyk. Preto sa často stáva, že nárečie ustupuje do úzadia. Ľudia prikladajú spisovnej slovenčine väčšiu dôležitosť. Pretože je to cesta za lepšou prácou, za lepšou sebaprezentáciou. Ak viem dobre po slovensky, vytváram o sebe imidž vzdelaného človeka. Deti sú rodičmi aj učiteľmi odhovárané od používania nárečia, pretože si myslia, že to poškodí spisovnému jazyku.

Lenže ako ste povedali, je dôležité sa ho naučiť.
No na nárečie by sa malo pozerať ako na nejakú extra schopnosť. Ďalšiu kvalitu. Je to určitý jazykový kód, ktorý možno používať na iné účely ako na spisovnú slovenčinu. A je chvályhodné, ak človek dokáže medzi oboma kódmi prepínať. U detí by sme nemali nárečie potláčať. Mali by sme ich viesť k tomu, aby vedeli správne rozlíšiť, v ktorých situáciách je vhodné používať spisovnú slovenčinu, v ktorých nárečie, pričom by sa to nemalo miešať. Nie je nič zlé na tom, keď sa s rodičmi alebo kamarátmi zhovárate nárečím, ak je vám to bližšie. No treba vedieť, že na školských predmetoch je potrebné používať spisovnú slovenčinu. Samozrejme, že je dôležité ju ovládať. Žiadna z variet nášho jazyka by však nemala existovať na úkor tej druhej.

Vytrácajú sa východniarske nárečia aj preto, lebo sa vyľudňuje vidiek?
Jazykové zmeny odrážajú aj spoločensko-politickú situáciu alebo realitu. Ľudia migrujú do miest alebo opúšťajú krajinu úplne. A potom nemajú ani dôvod, ani príležitosť hovoriť nárečím, s ktorým sa zhovárali s rodičmi, so starými rodičmi. Alebo s kamarátmi, ktorí sa roztratili po svete. Takže áno, určite je spojené aj s tým, že ľudia odchádzajú. No aj samotné nárečie sa neustále vyvíja. Veľmi často sa ľudia snažia priblížiť k spisovnému jazyku a tak sa stáva, že sa stierajú hranice medzi spisovnou slovenčinou a nárečím.

Ako chcete v rámci projektu Dze bulo, tam budze povzbudiť deti a mladých, aby „neopúšťali“ svoje nárečie?
Radi by sme usporadúvali rôzne čítania. Či už šarišských rozprávok, alebo iných príbehov. Uvidíme, či sa nám podarí dostať aj na letné festivaly na východe. Chceli by sme nadviazať spoluprácu aj so školami a pripraviť program pre deti na vybudovanie pozitívneho vzťahu k nárečiam. Závisí to od škôl, či bude záujem.

Vedeli by ste si predstaviť hodinu nárečia?
Neviem, či sa nárečie dá učiť. Nárečie sa žije. Jednak preto, že neexistuje žiadna kodifikovaná forma nárečia. A bolo by ťažké vybrať, čo by sa malo učiť a ako. Neviem si to predstaviť ako samostatný predmet. Stačilo by, ak by sa žiaci začali viac zamýšľať nad nárečím, čo všetko sa ním dá vyjadriť. A čo sa nedá vyjadriť spisovnou slovenčinou. Viem si predstaviť, že tieto aktivity by dokázali utužiť rodinné vzťahy. Deti by prišli za rodičmi alebo starými rodičmi a pýtali by sa ich na slová. Také, ktoré používajú. A také, ktoré už dlhšie nepoužívali.

Ako vnímate snahu o zavedenie predmetu folkloristika?
Pozitívne. Pretože sa snaží venovať ľudovej kultúre. Ale všetko závisí od samotnej realizácie. Je totiž dôležité viesť tento predmet autenticky. Aby to skutočne zodpovedalo folklóru a kultúre. Je tiež otázne, či to deti naozaj zaujme a podnieti záujem o tradície alebo nie.

Spomínali ste, že šariština nepozná ypsilon. Pán Lazorík sa však usiloval tiež o to, aby sa ypsilon odstránil aj zo spisovného jazyka. Budete pokračovať aj v tomto boji?
(Smeje sa). Veľa ľudí by to uvítalo. Ypsilon trápi nejedného žiaka. Hodžovsko-hattalovská reforma však vychádzala z etymológie, ypsilon tu kedysi bol, a preto sa zaviedol. Nemyslím si, že sa teraz plánuje nejaká väčšia kodifikácia slovenčiny, takže ten ypsilon asi zostane. A neviem, či je to tá najdôležitejšia vec, o ktorú sa budeme snažiť. Asi nebudeme orodovať za takéto zásadné zmeny.

Prečo by sme nemali dopustiť, aby sa nárečia vytratili?
Pretože nárečia sú staršie ako spisovný jazyk. Je to niečo, čo sa veľmi autenticky a skutočne viaže na našu vlastnú históriu, pamäť. Každé nárečie je pritom unikát. Spisovná slovenčina je kľúčová pre národné povedomie, národnú identitu, pre možnosť komunikovať s ľuďmi z rôznych kútov Slovenska. Ale nárečie sa viaže na lokálnu identitu. Na rodinu. Na príbuzných. Na osobný život. A to nejakým spôsobom robí nárečie výnimočným. Je to síce nespisovná forma jazyka, ale je výnimočná a pestrá. Spisovná slovenčina je homogénna, všade rovnaká, plní nezastupiteľnú funkciu. Ale nárečie nie je podradná forma. Len je iná. Osobnejšia.

Andrea Kušnírová
učiteľka angličtiny a švédčiny

Vyštudovala Filozofickú fakultu na Masarykovej univerzite v Brne.
Na Univerzite v Lunde vo Švédsku vzdelávala cudzincov, ktorí sa chceli usadiť vo Švédsku a učili sa po švédsky.
Pôsobí v jazykových školách a pracuje pre nakladateľstvo Lingea, ktoré vydáva elektronické a knižné slovníky a vyvíja jazykové technológie.
Pripravuje vydanie detskej knihy šarišských rozprávok.
V rámci projektu Dze bulo, tam budze na Sokratovom inštitúte sa snaží zvýšiť záujem verejnosti o nehmotné kultúrne dedičstvo šarišského regiónu.


Andrej Barát,  Pravda

Zdroj článku a foto:
https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/502553-dze-bulo-tam-budze/
Pravda
Naspäť na aktuality