Etnologička: Sme v strede Európy, preto máme aj šibačku, aj polievačku

Ako sa u nás slávi Veľká noc.

Vo veľkonočných zvykoch sa spája kresťanská tradícia so židovskou, cirkevné s magickým, vítanie nového života s úsilím odvďačiť sa za prejavenú pozornosť. O veľkonočných tradíciách rozpráva etnologička Marta Botiková.

Veľkonočné polievanie a šibanie – kde sa u nás vzalo? Je to slovenské špecifikum?

Určite to nie je naše špecifikum. Práve naopak, je to veľmi rozšírená obyčaj. Vychádza zo starodávneho predkresťanského, ale aj zo židovsko-kresťanského komplexu obyčají, ktoré sú spojené s vítaním jari, s obnovou života a prírody.

Treba začať tým, že Veľká noc je asi jediný lunárny sviatok v cykle našich výročných sviatkov. Oslavujeme ju v prvú nedeľu po prvom splne mesiaca, ktorý nasleduje po jarnej rovnodennosti. Takže Veľká noc môže byť medzi 22. marcom a 25. aprílom.

Tiež je to jeden zo sviatkov, ktorý sa oslavuje naprieč kresťanskými cirkvami.

Je to veľmi všeobecný židovsko-kresťanský sviatok. Začína sa Zeleným štvrtkom, ktorý si kresťania pripomínajú ako slávnosť poslednej večere. Pre židov je to pesachová večera, ktorá im pripomína ich vyslobodenie z egyptského otroctva. Inými slovami Veľká noc je zjednocujúci sviatok.

Obsahuje v sebe aj množstvo predkresťanských predstáv. Pretože kresťanstvo pri svojom nástupe – dnes by sme povedali, že z hľadiska marketingu – nemohlo urobiť inak ako prijať pôvodné staré predstavy, cesta bola integrovať ich.

Dostali sa nielen do ľudového života, ale aj do cirkevného príbehu o Veľkej noci. Mnohé z tých obyčají mali magickú podstatu.

Aké napríklad?

Veľkonočný cyklus má viacero ´predstupňov´. Niektoré sú spojené so zabezpečením krásy a zdravia. Voda – jarné vody, čisté vody - mali očistný účinok, dokonca aj magický.

Mali odniesť pehy, zaručiť peknú pleť. Umývanie v nich bývalo spojené s rôznymi obmedzeniami – nemalo byť napríklad verejné, malo byť nadránom, vodu bolo treba priniesť v ústach.

Niekde sa to v dedinách robilo na Zelený štvrtok, inde na Veľký piatok. Alebo sa vyčesávali vlasy pod vŕbou – aby boli krásne, husté a dlhé. Určite už s nástupom modernity, koncom 19. a už v 20. storočí sa obyčaje, ktorým ľudia verili, stávajú skôr zvykom. Viera z nich postupne unikala.

Aké jarné zvyky ešte predchádzali Veľkej noci?

V predveľkonočnom období sú dve dôležité nedele. So Smrtnou nedeľou sa spája vynášanie Moreny. Mohla to byť ľudská obeť na prelome zimy a jari. Môže súvisieť so stredovekou symbolickou likvidáciou zloby, zlej sily. Niekde sa nazýva Morena, ale aj Kyselica, čo je narážka na pôstne jedlo – riedku polievku z vody z kyslej kapusty alebo skvasenej múky.

Zachovali sa aj nádherné fotografie Karola Plicku, ktorý zachytil v tridsiatych rokoch 20. storočia vo Vajnoroch slávnosť nazývanú Prinášanie letečka. Pestovalo sa najmä na západnom Slovensku na Kvetnú nedeľu.

Malé dievčatká pri ňom obchádzali domy a prinášali pozdrav jari so spevom, za čo dostanú vajíčka alebo neskôr čokoládu. Nie v každom regióne sa zachovali oba tieto zvyky.

Vráťme sa k samotnému polievaniu a šibaniu, ktoré sa pre nás spája s Veľkou nocou. Kde inde by sme podobné zvyky našli?

Šibanie a polievanie je dobrý príklad stredového postavenia Slovenska. Západoeurópsky priestor viac akcentuje šibačku, východoeurópsky viac polievanie. My sme v strede, takže máme oboje. Ešte donedávna sa dala kdesi na rieke Hron vykresliť hranica medzi tým západoeurópskym šibaním a východoeurópskym polievaním.

Kým západ sa viac sústreďuje na jarnú zeleň, na drevo, miazgu, život - cez šibanie, cez prúty, vo východoeurópskom priestore je to skôr voda, očista, sila, sviežosť, zdravie – cez tú studenú vodičku. V Česku vidíme dlhé šibáky. Šibanie sa po česky nazýva ´pomlázka´. Počujete tam to „omladenie“?

U nás, najmä na východnom Slovensku, je to zase nekompromisné oblievanie vedrami vody. Tieto mravy sa v priebehu 20. storočia zjemňovali, čo umožnil rozvoj hygieny a kozmetiky: vodu z vedier nahrádza od päťdesiatych rokov 20. storočia nejaká voňavka, ´parfín´.
Našli by sme zvyky spojené so šibaním aj ďalej na západ, napríklad v Nemecku či v Rakúsku?

Určite áno, aj keď nie v takej intenzite, v takej životnosti. V maďarskom Zadunajsku sú malé zabudnuté slovenské osady ešte z 18. storočia, kde aj maďarskí šibači používali veršík Šibi ryby, masté ryby.

To, čo sa nám dnes nepáči na šibačke, je isté odobrovanie násilia, je to také obradné násilie páchané na ženách. Treba však povedať, že tam išlo aj o to, či ten chlapec príde dievča vyšibať. Bralo sa to aj ako prejav pozornosti.

V čom pramení zvyk odmeňovania za šibačku alebo oblievačku?

Za prejavenú pozornosť sa patrí obdarovať. To sa dá urobiť rôznymi spôsobmi: uviazaním stužky na korbáč, ponúknutím občerstvenia - alebo vajíčkami. Dnes sa nám nezdá, že máme ponúkať obyčajné vajce, ešte k tomu varené, dnes musí byť aspoň čokoládové. Treba si uvedomiť, že v minulosti aj tie potravinové dary mali zmysel.

Ako je to ďalej na západ?

V Nemecku prevážil práve koncept obdarovania. Na Veľkú noc sa tam ´zjavia´ húfy zajacov a veľa vajíčok – na mestských studniach, pred kostolmi vytvoria veľké hniezda na pripomenutie Veľkej noci.

Šibačka sa už nezachováva. Proti západoeurópskemu vplyvu sme však neboli ohradení ani za železnou oponou. Ja som napríklad vyrastala v byte na Dunajskej ulici v Bratislave.

Moji rodičia mi na Veľkonočnú nedeľu schovávali veľkonočné vajíčka v byte pod knižnicu alebo pod sekretár. Toto nemá s predkresťanskou tradíciou nič spoločné, jedine ten moment obdarovania. V dedinách bola však náplň Veľkej noci zameraná skôr cirkevne.

Mali na slovenskej dedine dva veľkonočné dni – Veľkonočná nedeľa a Veľkonočný pondelok rovnaký scenár?

Slovensko je malé, ale kultúrne a geograficky členité a nábožensky rôznorodé, takže obyčaje boli rôznorodé. Dni Veľkej noci v sebe mali posolstvo kresťanského ducha. Veľký piatok je v rámci kresťanského príbehu spojený s pôstom, so smútkom a s odriekaním.

Sobota je prípravné obdobie, spojená je s jednoduchými jedlami a s prípravou na veľkú oslavu. Najväčšia sláva prichádza so vzkriesením Ježiša Krista, v nedeľu. Zvlášť vo východných cirkvách, ale aj v rímskokatolíckej je spojená so svätením jedál.

Ľudia, ktorí veriaci nie sú, si Veľkú noc zase spájajú skôr s pondelkom, keď prichádza šibačka.

V minulosti platilo, že všetky polievačky a šibačky bolo treba vykonať, kým sa išlo do kostola. Pôvodne bola kúpačka určená len dospievajúcej mládeži. Dnes sú polievané aj čoraz staršie ženy a šibači čoraz menší, mladší chlapci, takže je doň vtiahnutá väčšia skupina ľudí.

S Veľkou nocou sa spája špecifická gastronómia. Ako vznikli zvyky, ktoré sa týkajú jedálneho lístka?

Treba povedať, že Veľkej noci predchádza pôst. Nie je náhodný, nešlo len o to, že si viem niečo odoprieť. Je to obdobie pred novou úrodou, keď už staré zásoby neboli a nové ešte neboli.

Na jar sa konečne v jedálnom lístku objavila nejaká zeleň - špenát, mladá žihľava, napokon aj medvedí cesnak, populárny aj dnes. Počas štyridsaťdňového pôstu sa jedli jednoduché jedlá. Napríklad pečené cestoviny, zmiešané so ´zeleným´ a s vajíčkami, takzvaná pečka, ktorá sa pripravuje v západoslovenských obciach.

Alebo keltíš – naklíčené zrno, ktoré sa spracuje na hmotu a upečie. Je to jedlo podobné pudingu, jedávalo sa aj v okolí Nitry či Zlatých Moraviec.

Prelom prichádza zo soboty na nedeľu, keď sa pripravuje syr, tvaroh, ale aj vajíčka, koláče, šunka. Po predošlých chudobných jedlách je tu zrazu hostina. Samozrejme, keď nastáva hojnosť, ďakuje sa za ňu. Jedlo sa teda zanesie do kostola, kde ho posvätia.

Sú aj iné veľkonočné rekvizity okrem vajíčok či zajačikov?

K Veľkej noci ešte významne patril rapkáč. Na Zelený štvrtok sa v katolíckych chrámoch prestalo zvoniť, zvukové znamenia sa nahradili rapkaním. Rapkáč mal odplašiť aj pomyselné zlé sily.

Okrem toho korbáč, šibák, zajace, vajíčka, ktoré na jar začínajú sliepky viac znášať. Vajíčko je veľmi symbolické, je to slniečko uzavreté do škrupinky, zrod nového života. To, že sa vajíčka okrášľovali, vieme už z archeologických vykopávok.

Sleduje etnológia aj to, kam sa naše zvyky uberajú? Neustupuje Veľká noc do úzadia?

Obyčaj, ktorú by sme chceli považovať za niečo tradičné a stabilné, má tú vlastnosť, že sa mení. Každý rok je to inak, menia sa okolnosti, sme v inom veku, rodiny sú v inej zostave.

Nezabúdame, že žijeme v kresťanskom svete. Ani za minulého režimu veľkonočné sviatky nedostali nijaký nový obsah, ľudia sa utiekali k starým obsahom. Dnes máme stále folklórne súbory, ich členovia sa oblievajú medzi sebou, robia z toho šou pre celé sídlisko.

Kúsok tradície bude vždy prítomný. Kontinuita je obsiahnutá v tradícii aj v jej zmene.

prof. PhDr. Marta Botiková, CSc.
Pôsobí ako profesorka a garantka štúdia etnológie na Katedre etnológie a muzeológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Venuje sa etnickej problematike, etnickým minoritám, historickým a súčasným migráciám, štúdiu rodiny, vizuálnej etnológii a antropológii.

DIANA SCHNIEREROVÁ

Zdroj:
https://plus.sme.sk/c/22380496/sme-v-strede-europy-preto-mame-aj-sibacku-aj-polievacku-hovori-etnologicka-o-velkonocnych-tradiciach.html

Foto:
Ilustračné foto 
(zdroj: Archív SME/Gabriel Kuchta)