Fámu o hladomore vytvorili burzoví špekulanti

Svet má obilia dosť. Ceny potravín v obchodoch nerastú pre nedostatok obilia. Infláciu najviac živia drahé energie.

Už od začiatku vojny na Ukrajine sa popri správach o bojoch a zverstvách ruských ozbrojených síl do popredia svetových médií dostávali aj správy o hroziacom nedostatku potravín.

Obavy vychádzali z logického predpokladu, že obe bojujúce strany – napadnuvšie Rusko aj napadnutá Ukrajina – patria medzi kľúčových svetových producentov a exportérov najmä obilia a olejnín.

Jeden z takýchto textov, ktoré varujú pred svetovým hladomorom, zverejnil v máji aj týždenník The Economist v reakcii na vtedy čerstvé oznámenie Indie, že obmedzí svoj export obilia, aby saturovala potreby domáceho trhu. Naplní síce podpísané kontrakty a ponechá export v prípade humanitárnej pomoci, nové objednávky však už podpisovať nebude.

Vtedy ceny obilia dosiahli svoj druhý tohtoročný vrchol. Tým prvým boli dni po ruskej invázii na konci februára.

The Economist vtedy napísal: „António Guterres, generálny tajomník OSN, 18. mája varoval, že nadchádzajúce mesiace prinášajú ‚strašidlo globálneho nedostatku potravín‘, ktorý môže trvať roky. Vysoké náklady na základné potraviny už zvýšili počet ľudí, ktorí nemajú istotu dostupných potravín, o 440 miliónov na 1,6 miliardy. Takmer 250 miliónov ľudí je na pokraji hladomoru. Ak sa vojna bude naťahovať, čo je vysoko pravdepodobné, a dodávky z Ruska a Ukrajiny budú obmedzené, ďalšie stovky miliónov ľudí môžu upadnúť do chudoby. Rozšíria sa politické nepokoje, deti budú podvyživené a ľudia budú hladovať.“

Vtedy to znelo ako veľmi reálny scenár vzhľadom na to, že ukrajinské obilie je hlavným zdrojom potravy pre veľkú časť severnej Afriky a Blízkeho východu. Na jeho dodávky sa spolieha napríklad Egypt či Libanon. Hrozilo opakovanie tzv. arabskej jari, keď nepokoje sprvoti rozdúchali najmä ceny chleba.

Fáma o hladomore
Potravinová kríza, ktorá hrozila pomaly globálnym hladomorom, bola však do veľkej miery fámou, ktorú začínajú vyvracať informácie o ostatnom vývoji cien a úrovni tohtoročnej úrody.

Prvotný nárast ceny obilnín a olejnín z konca tohtoročnej zimy bol logickým dôsledkom ruskej agresie voči Ukrajine a obáv z toho, ako vojna ovplyvní dodávky potravinárskych surovín. Rusko aj Ukrajina totiž patria medzi najväčších exportérov obilia a potravinárskeho oleja.

A fámu o hladomore sa snaží vyvrátiť opäť týždenník The Economist.    

V priebehu augusta klesli futures kontrakty na pšenicu s doručením v decembri na burze v Chicagu na 7,70 dolára za bušel, hlboko pod májových 12,79, a vrátili sa späť na svoju februárovú úroveň. Na predvojnovej cenovej úrovni je aj kukurica a palmový olej, ktorý môžeme nájsť už v takmer každej potravine, je dokonca lacnejší ako na začiatku roka.

Jedným z vysvetlení by pri letmom pohľade mohla byť dohoda medzi Ukrajinou a Ruskom o vývoze ukrajinského obilia z prístavu v Odese. Dohodu sprostredkovalo Turecko a OSN. To je však podľa The Economist len zlomkom v posune ceny smerom nadol. Definitívna dohoda bola podpísaná v júli, keď už ceny klesali.

„Viac možno pripísať sile ruského exportu pšenice. Americké ministerstvo poľnohospodárstva naznačuje, že ruské farmy, ktoré nie sú nijako zasiahnuté vojnou, vyvezú v rokoch 2022 – 2023 rekordných 38 miliónov ton, čo je asi o 2 milióny ton viac ako v predchádzajúcej sezóne,“ píše týždenník. 

Rusko sa vzápätí pokúsilo ceny udržať na vyššej úrovni. Na začiatku augusta oznámilo, že bude zrejme nútené prehodnotiť svoje vývozné plány na túto sezónu, ktoré počítali s exportom až 50 miliónov ton pšenice. Odôvodňovali to poveternostnými vplyvmi a nedostatkom náhradných dielov pre poľnohospodárske stroje.

Ruské oznámenie na niekoľko dní síce posunulo ceny na parížskej aj chicagskej burze smerom hore, po niekoľkých dňoch a zreálnení možností ruského exportu sa však opäť vrátili do klesajúcej tendencie.

Rusi tak nasadili množstevný blaf. Oznámili, že plánovali vyviezť omnoho viac ako rok predtým, čím vytvorili dojem hroziaceho nedostatku. Udržanie vysokých cien na svetových trhoch je totiž v bazálnom ruskom záujme. Podobne ako pri iných surovinách, aj export obilia tvorí významnú časť príjmov ruského štátu, a čím vyššia je cena, tým viac zarobí a tým viac peňazí má na živenie vojnovej mašinérie.

Objem pravdepodobného ruského exportu však i tak prevyšuje očakávania, a preto cena začala pomaly opäť klesať.

V posledných dňoch však cena opäť mierne stúpa po tom, čo v súvislosti s dlhotrvajúcim suchom čínske úrady oznámili, že očakávajú problémy s úrodou.

Ako teda vidíme, do svetových cien zasiahli všetci najväčší producenti obilia na svete. Jednotkou a dvojkou sú Čína a India, nepatria však medzi najväčších exportérov, dopestované obilie využívajú viac pre domáci trh.

Najväčšími exportérmi sú Rusko s náskokom pred USA, Kanadou, Ukrajina je na piatej priečke.

A práve dobrá úroda v Rusku, v USA a v Kanade a odblokovanie ukrajinského obilia viedli k svetovému poklesu cien. V prípade Ukrajiny pritom hrozilo, že nielenže nebude môcť predávať svoje zazmluvnené zásoby, no zároveň nebude mať kam uložiť tohtoročnú úrodu, keďže sýpky by zostali zaplnené tou minuloročnou. A tak bez ohľadu na to, koľko obilia sa urodilo na ukrajinských poliach, mohla byť tohtoročnou bilanciou de facto katastrofálna neúroda.

Mimochodom, aj to bolo súčasťou ruského kalkulu na udržanie vysokých cien obilia.

Na Slovensku je už síce žatva obilnín fyzicky skončená, kompletné údaje však budú k dispozícii najskôr o mesiac. Priebežný monitoring však počas leta naznačoval, že pôjde o priemernú úrodu. Nebude na úrovni vlaňajška, ktorý bol jedným z rekordných rokov, no podľa Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Slovensko naďalej zostane sebestačné v pšenici, ktorá sa využije nielen pre potravinársku výrobu, ale aj ako krmivo pre hospodárske zvieratá, a zostať by malo ešte aj na export.

Pravda, ak nedôjde k ďalšej mimoriadnej situácii a ministerstvo pôdohospodárstva nevydá rozhodnutie o obmedzení exportu.

The Economist vyslovil aj podozrenie, že za prudkým tohtoročným nárastom cien obilia boli špekulácie burzových obchodníkov, ktoré sa neskôr pretavili do mediálnych správ o hroziacej katastrofe. V snahe zarobiť a s dobrou zámienkou, akou je vojna, nasadili obchodníci šialené tempo rastu cien. Médiá následne prinášali správy o astronomicky rastúcich cenách, čo ešte viac znervózňovalo trh aj spotrebiteľov. A tak vznikol všeobecne prijímaný obraz o hroziacej apokalypse.

Samozrejme, to, že sa tento rast do veľkej miery ukazuje ako špekulácia a bublina, neznamená, že je s cenami potravín všetko v poriadku. Ako upozorňuje The Economist, ceny klesli v dolároch, dolár však posilňuje a meny krajín, ktoré sú najviac závislé od dovozu pšenice, ako Turecko či Egypt (dvaja z troch najväčších dovozcov na svete) zároveň voči doláru prudko oslabujú. Turecká líra tento rok voči doláru oslabila o 27 percent a egyptská libra o 18 percent. Dolár tento rok posilnil aj voči euru.

Spotrebitelia teda z trhového zlacnenia vo všeobecnosti zatiaľ nemajú veľký osoh.

Energie a potraviny
Pokles cien na trhoch však nie je najlepšou správou pre pestovateľov. Ak svoju budúcu úrodu nepredali ešte v čase druhého tohtoročného cenového vrcholu v máji, dnes môžu ľutovať. Lepšie predajné ceny by im totiž aspoň z časti kompenzovali rastúce náklady na hnojivá.

Cena močoviny, zlúčeniny používanej pri výrobe dusíkatých látok, sa v súčasnosti pohybuje na úrovni 680 dolárov za tonu. Síce klesla z aprílových 955 dolárov, no stále je jej cena vyššia ako 400 dolárov, koľko stála pred rokom. 

V našich podmienkach je surovinou na výrobu hnojív zemný plyn. Jedna z najväčších fabrík v Európe, Duslo Šaľa, už v rámci združenia chemického priemyslu požiadala vládu o zastropovanie cien, aby mohla vo výrobe pokračovať.

Tu teda treba oddeliť od seba dva síce spojené, no predsa odlišné javy. Jedným je opisovaná potravinová kríza, ktorá bola do veľkej miery výsledkom špekulácie obchodníkov. Tým druhým javom je zdražovanie potravín. Do ich cien v obchodoch totiž nevstupuje len cena komodity – obilia, oleja a podobne. A v súčasnej situácii je cena potravín výsledkom nie potravinovej, ale energetickej krízy.

Vezmime si len taký chlieb. K samotnej cene komodity (v ktorej sú už vyššie náklady na naftu pri žatve) je totiž treba prirátať aj náklady na prepravu do mlynov či lisov a ich spracovanie na základnú surovinu, teda múku a olej. Následne preprava do pekární a potom do siete maloobchodu.

Každá z týchto zastávok spracovania, výroby a predaja si vyžaduje množstvo energie v podobe nafty, plynu, elektriny.

A cena energie nie je ani zďaleka len výsledkom krvavej vojny Ruska proti Ukrajine a obchodnej vojny medzi Európou a Ruskom. Ceny energií boli na rekordných úrovniach už vlani. Tu si je jedným z hlavných vinníkov Európa sama najmä pre existenciu takého ekonomického nezmyslu, ako sú emisné povolenky, ktorých cenu má navyše v plnej moci ústredný politický orgán – Európska komisia. Emitentom povoleniek je totiž Brusel a od toho, koľko ich vydá, závisí aj ich cena. Len nedávno pritom EÚ oznámila, že objem povoleniek sa bude naďalej scvrkávať. Únia teda ide presne opačným smerom, akým by mala v tejto situácii ísť.

Emisné povolenky sú jedným z hlavných pilierov zeleného šialenstva EÚ, ktoré má vyriešiť inú krízu – krízu klimatickú.

Nedostatok plynu je dnes výsledkom vydieračstva zo strany Kremľa, no dlhodobá väzba na Rusko ako hlavného dodávateľa je chybou Európy. V prípade elektriny je však vina čisto európska. Na jednej strane je tu nezmysel s emisnými povolenkami, ktorý cenu elektriny stále zvyšuje. Druhým faktorom je previazanie trhu s elektrinou s cenami plynu. A keďže plynu je objektívne nedostatok, drahá je aj elektrina, hoci tej má Európa teoreticky dosť.

Jedna kríza sa vyvolaním inej nikdy nevyriešila, a preto je načase poslať zelených európskych revolucionárov tam, kam patria. Na okraj spoločnosti. A v prípade súdruhov ako Frans Timmermans zvážiť aj trestný postih za sabotáž a hospodárske škody.

Víťazi klimatickej zmeny
Pomerne nečakaným spôsobom však do cien obilia vstupuje aj klimatická zmena.

Ako pripomína Federico Rampini v Corriere dela Sera, od roku 2000 do roku 2018 sa vývoz agropotravinárskych produktov z Ruska do zvyšku sveta zvýšil 16-krát. Rusko sa za Putina opäť stalo poľnohospodárskou superveľmocou, ako tomu bolo za čias Kataríny Veľkej na konci 18. storočia, a dnes produkuje viac pšenice ako Spojené štáty americké.

„Dobrá správa, ktorú má Putin obzvlášť rád a ktorú Západ zvykne ignorovať, sa týka vplyvu klimatických zmien na poľnohospodárstvo. Apokalyptický environmentalizmus, ktorý je na Západe v móde, má tendenciu spájať nárast teploty s poklesom poľnohospodárskej výroby; tí najkatastrofickejší neváhajú opísať scenár nedostatku potravín. Ale v projekciách vedcov, ktorí tvoria dominantný konsenzus v paneloch OSN, nič také nie je. Klimatické zmeny v niektorých oblastiach sveta poškodia poľnohospodárstvo a v iných mu pomôžu. Rusko spolu s Kanadou a škandinávskymi krajinami sú na víťaznej strane,“ píše Federico Rampini.

Existujú scenáre vývoja, podľa ktorých roztápanie permafrostu v severských oblastiach pridá Rusku na Sibíri viac ornej pôdy, ako majú celé Spojené štáty. Putin si je tejto možnosti vedomý. Už v roku 2003 naoko žartoval, keď vyhlásil, že „zvýšenie teploty o dva alebo tri stupne by nebolo zlé pre severskú krajinu, akou je Rusko. Budeme míňať menej na kožušiny a obilie porastie“.

Ceny potravín zostávajú vysoké. Nemali by sme si však zamieňať problém inflácie s nedostatkom potravín. Tých je vo svete dosť. Problémom je distribúcia a politické rozhodnutia, ktoré priamo či nepriamo tlačia na ich cenu.

Svet produkuje oveľa viac obilia, ako potrebujeme na výrobu potravín. Prebytok je taký veľký, že väčšina svetových plodín sa využíva na kŕmenie dobytka a časť na výrobu biopalív. Množstvo obilia používaného ako krmivo pre zvieratá alebo biopalivo má hodnotu šesťnásobku produkcie Ruska a Ukrajiny dohromady. Iba v roku 2019 svetová populácia ošípaných skonzumovala 430 miliónov ton obilnín, čo je o 45 percent viac ako celá čínska populácia. 

Desať percent obilnín sa používa na výrobu bioetanolu, ktorý sa pridáva do benzínu, a 18 percent olejnín ide na výrobu bionafty.

Krízy sú dnes v móde. A čím väčšiu krízu namaľujete, tým „lepšie“. Popri tých naozajstných tu však máme mnoho umelo vytvorených či nafúknutých. Nehovoriac o tom, že mnohé z nich sa pretavujú do osobných tráum. A traumy zvyknú skôr paralyzovať, ako by motivovali ku konaniu.

Erik Potocký, autor

zdroj:
https://www.postoj.sk/113306/famu-o-hladomore-vytvorili-burzovi-spekulanti-svet-ma-obilia-dost

foto: ilustračné
zdroj: Piešťanský denník, autor:vd