Folklorista Štec: Do Zem spieva nás museli presviedčať, báli sme sa, že sa strápnime

Folklorista Štec: Do Zem spieva nás museli presviedčať, báli sme sa, že sa strápnime
29.02.2020

Nepotrebuje kroj, aby zachoval tradície.

Ľudia, ktorých folklór nikdy nezaujímal, k nemu nachádzajú cestu aj vďaka jeho piesniam.

Folklorista a spevák rusínskych ľudových piesní ŠTEFAN ŠTEC sa dostal do povedomia vďaka účinkovaniu v prvej sérii šou Zem spieva, hoci si sám nevedel predstaviť, ako môže folklór fungovať v šou, ktorú ponúkne televízia.

V rozhovore pre SME hovorí, že komercia by nemala využívať folklór len vtedy, keď sa chceme zabávať a tešiť, či vidieť pekné dievčatá v krojoch. Nestačí, ak sa nám folklór páči len pre svoj pekný obal, myslí si.

Pred niekoľkými dňami sa predstavila iniciatíva Nie v mojom kroji, v ktorej sa osobnosti folklórneho života vymedzili voči zneužívaniu ľudovej tvorby extrémistickými politikmi. Pod spoločné vyhlásenie ste sa podpísali aj vy. Beriete to ako samozrejmosť?

Áno. Potrebovali sme sa ako folkloristi ohradiť voči ľuďom, ktorí zneužívajú folklórne prejavy a motívy, pretože vedia, že ľudová kultúra je ľúbivá a dokážu sa s ňou identifikovať ľudia vo všetkých regiónoch. Ale pritom niektoré hodnoty, ktoré cez folklór podsúvajú, nám nie sú blízke. Práve naopak.

V súčasnosti folkloristi veľa cestujú. Zúčastňujú sa folklórnych festivalov po celom svete. Nadväzujú priateľstvá a spoznávajú kultúrne rozdielnosti, pestrosť prejavov rôznych národnosti. Niekto to robí práve kvôli tomu. Je to o spájaní. Nie o rozdeľovaní a už vôbec nie o neznášanlivosti.

Pociťovali ste potrebu vymedziť sa proti nim už dlhšie?

Áno. Dlho sme sa o tom medzi folkloristami rozprávali. Osobne som sa snažil vyjadriť svoj postoj aj vo svojej tvorbe. Veľmi som privítal túto iniciatívu Janky Ambrózovej, Vlada Michalka, Filipa Takáča a Michala Drugu.

Sú to moji veľmi dobrí priatelia a ľudia, ktorí sa folklóru venujú od rána do večera. Profesionáli vo svojom remesle, vyučujú a robia výskum nielen vonkajších prejavov ľudovej kultúry, ale zaujíma ich aj presah do minulosti. Lebo nie všetko, čo je ľúbivé, musí prinášať hodnoty.

Všetko, čo z folklóru pretavíte do vlastnej tvorby, by malo mať hlbší zmysel?

Určite. Neprezentujem sa skoro vôbec v kroji, pritom som ľudový spevák a doma mám početnú zbierku starodávnych krojov. Najväčší zážitok a zadosťučinenie pre mňa je, keď ľudia na koncerte počúvajú a chcú sa dozvedieť o pesničkách a textoch, ktoré spievam viac. Keď prejavia záujem o obsah, ktorý ponúkam.

Prečo k tomu nepotrebujete kroj?

Vyrastal som v Košiciach na sídlisku, neviem, aký kroj by som si mal privlastniť, aby ma presne vyjadroval. Spievam rusínske skladby, aj spoza hraníc – z ukrajinskej aj poľskej strany, z rôznych slovenských regiónov. Nemôžem si vytvoriť vlastný kroj, to by bola hlúposť.

Z regiónu, odkiaľ pochádzam sa mužský kroj prestal nosiť už na začiatku 20. storočia z dôvodu veľkej migrácie do zahraničia. Muži, ktorí sa vracali, už kroj nenosili.

Zaujalo ma aj to, že ženy, ktoré už dlhé roky na dedinách nenosia kroje a obliekajú si to, čo je na trhu, vedia naďalej krásne prenášať a udržať tradície. Tradičnú ľudovú pieseň vie štýlovo zaspievať aj teta s trvalou na hlave. Nepotrebuje nosiť čepiec, aby tradície zachovala.

A čo hovoríte na to, keď sa ľudový kultúrny potenciál komercionalizuje, niekedy až znevažujúcim spôsobom?

Nie je to dobré, veľa komercie deformuje pôvodnú ľudovú tradíciu. Ale je dôležité uvedomiť si, minule to pomenoval pán Lasica, že v súčasnej dobe je veľmi moderné hovoriť o tom, aká je komercia zlá. Málokto už rozpráva o tom, ako ju skvalitniť.

Pokiaľ ju neskvalitníme, dostávame len taký obsah, ktorý chce vstúpiť do komerčného prostredia. Máme právo ju potom kritizovať? Mali by sme sa podieľať aj na skvalitňovaní tohto obsahu.

Samozrejme treba nájsť správnu rovnováhu, lebo ak človek nechce prijať tradičnú ľudovú kultúru aj vo svojej prirodzenej podstate a prijíma ju len pod nejakými komerčnými nánosmi, tiež to nie je dobré.

Hranica je teda veľmi tenká.

Som presvedčený o tom, že ak sa kvalitný folklórny súbor, tvorca či interpret predstaví aj vo veľkom komerčnom prostredí, nie je to pre zlú vec. Je dobré ukázať, že aj v súčasnosti sa vie pracovať s tradičnou ľudovou kultúrou, ľudia ju študujú a majú ju radi, no neznamená to, že sú obmedzení a nepoznajú nič iné.

Výborný slovenský hudobný producent Jureš Líška z Fallgrappu je toho príkladom. Produkuje elektronickú nadčasovú hudbu vo svetovom merítku a zároveň je člen folklórneho súboru Vršatec.

Čo dokáže mladého človeka presvedčiť, aby ostal folklóru verný? Vždy je to láska na prvý pohľad alebo sa dá k nemu vypracovať vrúcny vzťah aj pomaly a postupne?

So súrodencami sme boli odmalička vedení k tradíciám. Brat so sestrou to majú radi, ale nevybudovali si k tomu taký vzťah ako ja, nie je to ich doménou. Vo mne folklór zarezonoval hneď.

Môže byť zaujímavý v rôznych podobách pre rôznych ľudí. Píšu mi aj ľudia, ktorých folklór nezaujímal a našli k nemu cestu až prostredníctvom mojich piesní. Ak sa človek stretne so správnym vyjadrením, v zmysle správnym pre jeho osobnú estetiku a vkus, môže si ho zaľúbiť.

Ak sa nám folklór páči len tým, že má pekný obal, to ešte nestačí. Treba sa do neho zahryznúť a treba vidieť aj stránky, ktoré nie sú všetkým príjemné.

To sú aké?

Folklór spracoval aj piesne o utrpení. Napríklad trápenie žien, ktoré sa vydávali mladé. Všetky piesne z odobierok sú smutné, dievčatá plačú, keď odchádzajú od rodičov.

Keď ich spievali pätnásťročnému dievčaťu, ktoré muselo opustiť svoj dom, vydať sa za cudzieho muža a žiť v inej rodine, museli to byť ťažké situácie. K tomu život v domácnosti, veľa detí a ťažká práca.

Pravý folklór nie je len zábava, narážame aj na to, že komercia by ho nemala využívať len vtedy, keď sa chceme zabávať a tešiť, či vidieť pekné dievčatá v krojoch.

Malo by sa oboznamovať aj s tou stránkou folklóru, ktorý nezabáva, dokonca možno zaťažuje tým, že nás zoznamuje s ťažkým osudom predkov.

Ja tieto stránky spoznávam aj prostredníctvom ľudí. Starým ženám často kroje pripomínajú nešťastné a ťažké obdobie v živote, preto ich rýchlo prestali nosiť.

Rozprávali vám o tom?

Babka mi rozprávala, že po druhej svetovej vojne ich ľudia vyhadzovali, aby za sebou nechali starú dobu, keďže región poznačili dve svetové vojny. Niekde inde to však bolo úplne inak a kroje si uchovávajú v skriniach dodnes, sú pre nich posvätné.

A tiež sa treba ponoriť do hĺbky a porozumieť ľudovým symbolom. "Červené jabĺčko v oblôčku mám" sa učia deti na základných školách, no nie je to jednoduchá detská pesnička, jabĺčko nie je vo význame skutočného jablka.

Predstavuje ženskú sexualitu. Starí ľudia sa zvyknú červenať, keď pieseň počujú.

Môže súčasný veľký záujem folklóru aj uškodiť?

V súčasnosti je trend, že ľudia sa opäť vracajú k akýmsi regionálnym zvláštnostiam, čo nemusí byť nutne zlé. Idú na trh a kúpia si paradajky vypestované v ich okolí, majú radi niečo regionálne, z ich kraja.

Do tej kategórie sa premietol aj folklór. Ľudia sa stotožňujú - aha tento kroj je náš, táto čipka je naša, aj dizajnéri sa inšpirujú tým, čo majú doma. V celej Európe je trend návratu ku koreňom, k pôvodnému, tradičnému, tomu čo máme doma. Aj v hudbe sa vyťahujú prvky z miestnej tradície.

S akou vidinou ste vstupovali do prvej série šou Zem spieva, v ktorej ste sa dostali až do finále? Nebáli ste sa, že prídete o svoju autenticitu?

Báli, museli nás prehovárať a garantovať nám, že sa nestrápnime. Ľudia z podobných relácií poznali, že môžu skončiť v akejsi hviezdnej rote. Nevedeli sme si predstaviť, ako môže folklór fungovať v šou, ktorú ponúkne televízia. Navyše, bola to súťaž a boli tam aj iné súbory.

Aké to bolo nakoniec v skutočnosti?

Presvedčila nás porota zostavená z odborníkov, ktorí sa venujú folklóru dlhé roky a poznali sme ich aj z malých regionálnych súťaží. Vedeli sme, že ak tam budú ľudia, ktorí folklóru rozumejú, nemusíme váhať.

Natíska sa otázka, či je správne súťažiť v prezentácii ľudovej kultúry? Ako a či môžeme vôbec povedať, že jeden folklórny prejav je lepší ako iný. Ako ste to vnímali?

Ako najväčšie negatívum v tejto šou. Ľudia to naozaj vnímali ako súťaž a mnohokrát to aj diváci vnímali ako nespravodlivosť, keď jednotlivec stál oproti štyridsať člennému súboru. Akonáhle je však niekde napísané, že to je súťaž, ľudia porovnávajú regióny a majú tendenciu medzi sebou súperiť.

V ľudovom umení a vôbec v umení je nezmysel súťažiť. Ale tvorcovia tejto relácie podľa mňa chceli podporiť aj to, aby sa podnietilo skôr akési zdravé súperenie medzi účinkujúcimi, aby sa podelili s tými najväčšími klenotmi, čo ich tradičná kultúra ukrýva. Myslím si, že aj tak v konečnom dôsledku mala súťaž význam, ukázala, čo na Slovensku máme.

Odkedy ste so svojou kapelou Fajta účinkovali v tejto šou, máte nabitý diár. Čo vás dnes zamestnáva najviac?

Najviac teraz päťmesačný syn. Pracovne som ešte aj redaktorom národnostného vysielania, koncom roka som vydal album a pripravujem jarné turné po mestách, kde sme ešte nevystupovali.

V Košiciach som umeleckým vedúcim folklórneho súboru Hornád, vystupujeme s folklórnym muzikálom s názvom Veci, čo sa dejú. Spracováva nešťastné osudy Rusínov po druhej svetovej vojne.

Váš nový album Duje Vitor bol odbornou porotou zaradený medzi päť finalistov hudobných cien Radio_Head Awards v kategórii World Music/Folk. Čím je inovatívny?

Nedá sa povedať, že by to bola vyslovene world music. Veľa piesní je v tradičnom spracovaní, len dostali našu pečiatku ľudí 21. storočia. Sú tam aj nové spolupráce a viacžánrové prelínania. Niektoré sú čisto v klavírnych úpravách, titulná skladba vznikla v spolupráci s britským hudobným producentom Eddiem Stevensom, manželom Jany Kirschner.

Ako vyzerala táto spolupráca?

Hľadali sme niekoho, kto nemá stereotypný pohľad na folklór. Skladbu som poslal Eddiemu, preložili sme mu slová a on išiel po pocitoch, ktoré mu evokovali. V tvorbe sa veľmi uvoľnil, vôbec ma do ničoho neštylizoval, do iných polôh, ktoré by boli neprirodzené, chcel, aby som to spieval, ako mi je vlastné. To som ocenil.

V apríli vyrážate na slovenské turné spolu s kapelou Fajta. Vraj si vás vyžiadali ľudia?

Viacerí nám písali správy, že nestihli jesenné turné, ktoré bolo kompletne vypredané. Z ktorých miest prišlo najviac požiadaviek, tam sa na jar chystáme.

Je pre vás dôležité, aby ste naďalej spievali v rusínskom jazyku?

Tým, že som Rusín, najlepšie sa mi spieva v materinskom jazyku. Nie je vylúčené, že by som niekedy spieval aj po slovensky. Možno by boli moje piesne dostupnejšie pre viacero ľudí, ale zas vidím inú funkciu v tom, že rusínsky jazyk môže byť pre ľudí zaujímavý, niektoré veci sa naučia, je to forma ako uchovať jazyk.

Rusíni sú menšina, ktorá sa z pôvodných regiónov stále viac sťahuje do miest a jazyk je veľmi ťažké prirodzene udržať. Cítim, že popri spievaní, je moje poslanie rusínsky jazyk chrániť.

Zbierate ľudové piesne, ktoré by možno inak zapadli prachom a zachraňujete ich pre ďalšie generácie. Kde ich hľadáte?

Tým, že ako redaktor národnostno-etnického vysielania Slovenského rozhlasu v Košiciach chodievam aj do rusínskych regiónov na severovýchode, práve s nahrávaním respondentov sa spája aj veľa mojej tvorby.

Ten mi niečo zaspieva, tá si na niečo spomenie. Vychádzam aj z archívov a ďalších vecí. Tým, že ľudia mimo komunity nerozumejú jazyku, tak sa pýtajú, skúmajú a spoznávajú cez jazyk Rusínov.

Minule mi písal pán z Trnavy, že nerozumie po rusínsky, ale napísal si slová z mojej piesne a pokúsil sa ich sám preložiť. Poslal mi preklad, lebo nevedel, či to dobre pochopil. Veľakrát sa pri stretnutí s jazykom pristihnú, že niektoré slová poznajú, len sa u nich hovoria inak a pri speve sú im nezrozumiteľné.

Hovoríte, že by ste chceli búrať hranice medzi štátmi a medzi ľuďmi. Dá sa to hudbou a spevom?

Myslím, že áno. Spevom sa dá preletieť cez hranicu veľmi jednoducho, stále sa to deje. Niektorú skladbu nájdem v jednej dedine, prejdem cez hranice a nájdem ju aj tam. Je to pekné, že hudba môže spájať. Preto chcem aj ja mať v repertoári skladby Rusínov zo všetkých regiónov, napríklad aj zo Zakarpatia či z Rumunska.

Aké problémy rusínsku menšinu najviac trápia?

V rusínskom regióne, v okresoch Svidník, Medzilaborce, Snina alebo Bardejov, je problém nedostatku práce. Zlá je aj infraštruktúra, ktorá má na svedomí to, že ľudia z regiónov odchádzajú, chýbajú tam mladí ľudia a rodiny.

Je ťažké potom venovať sa rusínskej identite či jazyku. Sú to veci na poslednom mieste. Je to problém, ktorý by sa mal riešiť na tých najvyšších miestach. Niektoré špecifiká tejto menšiny vedia, žiaľ, prežiť len vo svojom prirodzenom prostredí.

Čo je pre Rusínov špecifické?

Najmä jazyk. Rusíni na Slovensku žijú niekoľko storočí, už dávnejšie mohli prejsť jazykovou asimiláciou, ale napriek tomu si stále zachovali svoj vlastný jazyk. A takisto kresťanstvo východného obradu, tým sa dosť identifikujú.

Novým trendom je, že silnejú komunity Rusínov v mestách. V Bratislave je organizácia Mladí Rusíni, ktorá je veľmi aktívna, vydáva tlač, organizuje kultúrne stretnutia a to je možnosť aj budúcnosť prežitia tejto menšiny. Možno aj mimo ich prirodzeného prostredia.

MONIKA MORAVČÍKOVÁ

Zdroj:
https://kultura.sme.sk/c/22334708/folklorista-stefan-stec-do-sou-zem-spieva-nas-museli-presviedcat-bali-sme-sa-ze-sa-strapnime.html

Foto:
Štefana Šteca ako charizmatického speváka rusínskych ľudových piesní spoznali Slováci v prvej sérii folklórnej šou Zem spieva. 
(Zdroj: Martin Krestian)
Korzár
Naspäť na aktuality