Fotografie oživili pamiatky rusínskych obcí

REGIÓN. Mladá 25-ročná fotografka MÁRIA GALIŠINOVÁ sa rozhodla prostredníctvom projektu zvečniť rusínsku kultúru. Síce pochádza z Bratislavy, sama o sebe tvrdí, že sa srdcom cíti „celoslovensky“, keďže jej mama sa narodila v Piešťanoch a otec je Sninčan, stará mama je rodáčka z Hostovíc. Už od útleho detstva bola zvyknutá každým rokom precestovať celú krajinu od západu až na východ, pozorovať pritom krásy prírody. Otcove korene sa stali námetom na výstavu, ktorú si môžu vychutnať domáci, ale aj všetci, ktorí Hostovicami čo i len prechádzajú.

Ako prezradil starosta obce Peter Čopák: „Domáci reagujú na výstavu s nadšením, nakoľko ide o fotografie z rusínskeho prostredia, a tie sú domácim veľmi blízke. Vzhľadom na to, že každý týždeň (v sobotu) prebieha v dome kultúry testovanie na ochorenie Covid-19, ktorým prejde približne 150 ľudí. Záujemcovia si zároveň pozrú aj výstavu fotografií, ktorá je umiestnená na plote vedľa budovy. Myšlienku, ale aj samotnú výstavu podporujem. Snažil som sa byť mladej fotografke nápomocný od samého začiatku a, samozrejme, vzhľadom k tomu, že ide o mladého človeka, ktorý rozbieha svoju kariéru v tejto dosť náročnej dobe jej držím palce a prajem veľa úspechov do ďalšej tvorivej práce.“ 

Kedy prišiel prvý podnet stať sa fotografkou? Mali ste vlohy už v detstve?
„Už si presne nespomínam, koľko som mala rokov, asi okolo 14-15, keď ma v otcovej skrinke s knihami zaujala kniha o fotografovaní. Opisovali v nej pojmy ako hĺbka ostrosti, kompozícia, zlatý rez a podobne. Priznávam, že teória ma veľmi nebavila, preto som očami radšej skenovala obrázky a príklady vzorových fotografií. Zaujalo ma, že fotky, ktoré som dovtedy fotila len pre zábavu, či už na mobil, alebo rodinný foťáčik, boli doslova podobné tým v publikácii. Mám na mysli hlavne štýl vyjadrenia, nie obsah alebo kvalitu. Až vtedy som si uvedomila, že moje vnímanie objektov asi nie je úplne bežné. Dovtedy som si totiž myslela, že by ich každý zachytil rovnako. Neskôr sám otec navrhol, aby sme kúpili digitálnu zrkadlovku, za čo som nesmierne rada, pretože vďaka tomu som mohla začať s ozajstným experimentovaním manuálnych nastavení. Zrazu mi teoretické poznatky prišli vhod a hneď, ako som ich prelúskala, odovzdala som sa kreativite a poľu neobmedzených možností.“ 

Aké boli vaše začiatky vo svete fotografie?
„Ako prvá mi pózovala príroda. Celý svet sa mi zdal oveľa krajší cez objektív a preto som svoj nový fotoaparát brala so sebou na každý výlet. Najčastejšie boli v zábere stromy, kvety, zvieratá aj zapadajúce slnko. Neskôr sa mi zapáčilo hrať sa s líniami architektúry, a tak som z vidieka presedlala na historické centrá miest. Ako to však býva, pomaly som svoje hobby musela začať nahrádzať brigádami a neskôr serióznou prácou v medzinárodnej spoločnosti, kvôli ktorej som na fotenie nemala čas ani pomyslieť. Na pár rokov som túto činnosť nechtiac vytesnila, a až keď sa vo firemnej zasadačke objavil na stole fotoaparát s otázkou šéfa, kto vie spraviť portréty zamestnancov, pocítila som úplné rozjarenie. Samozrejme, na túto úlohu som sa s nadšením podujala a zároveň som sa pýtala samej seba, ako som mohla zabudnúť na tú radosť, ktorú mi fotenie prinášalo. O pár dní na to som si už prezerala videá o najnovšej rade zrkadloviek, aby som sa dostala do obrazu, čo sa za tie roky vylepšilo. A práve vtedy som sa zaľúbila do bokehu - t.j. estetické rozostrenie pozadia – a kúpila som si novú profesionálnu výbavu, ktorou sa začala samostatná kapitola.“ 

Prečo ste sa rozhodli nafotiť práve Hostovice?
„Výstavné fotografie sú z rôznych rusínskych obcí, no pomyselnou zá kladňou bola pre mňa vždy dedinka Hostovice, keďže starí rodičia predali v roku 2005 byt v Snine a presťahovali sa sem, do pôvodného domu, v ktorom vyrastala moja babka. Vďaka tomu som mohla tráviť prázdniny vonku na dvore, na čerstvom vzduchu. Keď sa sem vraciam, všade kam sa pozriem, vidím svoje detstvo a táto nostalgia ma príjemne sprevádzala počas celého fotoprojektu. Zároveň sa nedá nespomenúť, aké ľúbezné výhľady a scenérie ponúka tento kraj a pritom stačí ísť na krátku prechádzku povyše dediny. Pre mestské dievča je to, ako otvoriť dvere do Narnie - a rozprávka sa môže začať.“ 

Ste spojená s rusínskou kultúrou? Ako? 
„Starkí na mňa už od malička rozprávali po rusínsky, preto ako dieťa, som si ani neuvedomovala, že ich reč sa v niečom líši. Avšak, veľmi som si užívala, že tradície a zvyky u babky boli pre mojich spolužiakov netradičné, a tak som im rozprávala o tom, ako sa svätí pascha a že na Vianoce máme hríbovú mačanku. Inak, gréckokatolícke omše doteraz vnímam ako krásny kultúrny zážitok, pri ktorom, okrem iného, rozjímam aj nad spevom, architektúrou a Otčenášom v staroslovienčine. Za tínedžerských čias nastala doba temna – nevedela som vystáť, keď nám otec v aute púšťal dokola „Tys mene pidmanula, tys mene pidvela...“. Ako sa však vraví, isté veci vieme doceniť až s vekom a spätne som za to nesmierne vďačná. Tieto piesne mi tak prirástli k srdcu, že na každej ľudovej veselici si rozkážem rusnácku a pri počúvaní Štefana Šteca mi tečú slzy od šťastia. Okrem toho ma baví aj tanec, a preto som pred pár rokmi vyskúšala tanečný kurz vo folklórnom súbore Ruthenia.“

Ako prebiehalo fotografovanie?
„Tým, že pandemické opatrenia nepovoľovali zhlukovanie ľudí, navštívené lokality pôsobili ešte viac vyľudnene. No aj napriek tomu som sa cítila príjemne, pretože bratislavský zhon zostal vo vlaku a konečne som sa mohla ponoriť do pokojne plynúceho ticha, ktoré sa tu rozlieha všade navôkol. Tým, že posledné roky sa venujem už len rodinnému, svadobnému a eventovému foteniu, bolo pre mňa o to cennejšie prinavrátiť sa k mojim začiatkom – len ja, príroda a fotoaparát.“

O čom hovoria vaše fotografie z rusínskych obcí? Čo ste sa snažili zachytiť?
„Množstvo dedín na severovýchode Slovenska, v ktorých žije rusínska kultúrna menšina, sú v stave pomalého vymierania – mladí odchádzajú za prácou, vysokoškoláci za štúdiom, deti na internáty... a tak starší ľudia ostávajú žiť odrezaní od zvyšku sveta, veľakrát v samote, no zato obklopení nepoškvrnenou prírodou a bohatstvom pamiatok či historických pozostatkov, ktoré sú tu štedro ponechané. Zámerom tohto projektu je preto oživiť a pripomenúť si tieto krásy pomocou umeleckej digitálnej fotografie.“ 

Plánujete aj ďalšie podobné výstavy z prostredia východného Slovenska?
„Zatiaľ nemám pripravené nič konkrétne, ale už teraz sa pohrávam s myšlienkou, že by sa mi veľmi páčilo zdokumentovať, pomocou portrétnej fotografie, tváre najstarších žijúcich obyvateľov rusínskych obcí. Ich vrásky a hlboký pohľad vám totiž rozpovie celý príbeh,“ prezradila Mária. 

(nikj, foto: MG studio)