Gregor Tarkovič - biskup, ktorý počas epidémie v roku 1831 neopustil svojich veriacich

V osobe prvého prešovského gréckokatolícke sídelného biskupa Gregora Tarkoviča možno vidieť ukážkový príklad pomoci veriacemu ľudu zo strany cirkevnej hierarchie počas cholerovej epidémia v roku 1831.   

 

Gregor Tarkovič počas celého obdobia panovania cholery v Uhorskom kráľovstve zasielal na arcidekanáty svojej eparchie listy a obežníky, v ktorých informoval arcidekanov a dekanov a prostredníctvom nich aj farárov a gréckokatolíckych veriacich Prešovskej eparchie, o proticholerových opatreniach a spôsoboch liečby tohto vysoko infekčného ochorenia.

 

V priebehu trvania cholerovej epidémie vydal prešovský gréckokatolícky biskup Gregor Tarkovič viaceré inštrukcie a nariadenia, ktorých cieľom bolo zmierniť negatívne dopady cholery na veriacich a kňazov eparchie, ktorú ako biskup spravoval. Okrem vlastných opatrení, vzťahujúcich sa na cirkevné záležitosti (obmedzenie konania pútí a odpustov v čase cholery, úpravy v liturgickom slávení božských liturgií, večierní, pohrebov atď.), oboznamoval správcov farností i veriaci ľud Prešovskej eparchie prostredníctvom úradnej korešpondencie s vicearchidiakonmi, dekanmi a igumenmi monastierov so štátnymi a stoličnými proticholerovými opatreniami, spôsobmi liečby i liekmi, odporúčanými v boji proti tomuto zákernému infekčnému ochoreniu.

 

Prvý list v súvislosti s cholerou zaslal biskup Tarkovič na dekanáty Prešovskej eparchie 15. januára 1831. V liste adresovanom vicearchidiakonom Šarišskej, Spišskej a Zemplínskej župy, informoval o opatreniach Uhorskej miestodržiteľskej rady, zavádzaných na hraniciach s Haličou a Sedmohradskom, reagujúcich na správy o výskyte cholery v blízkosti haličských hraníc. V zmysle týchto opatrení boli vymenovaní dvaja kráľovskí komisári, poverení zavádzaním ochranných opatrení na ohrozených úsekoch uhorských hraníc. Úsek od Trenčianskej po Užhorodskú župu bol podriadený grófovi Antonovi Majlátovi, sedmohradský úsek barónovi Žigmundovi Perénimu. Biskup Tarkovič v liste z 15. januára 1831 vyzýval kňazov a veriacich svojej eparchie k spolupráci, poslušnosti a dodržiavaniu sanitárnych a zdravotných opatrení, stanovených kráľovskými komisármi za účelom ochrany zdravia a životov uhorského obyvateľstva.

 

V ďalšom liste, odoslanom 26. januára 1831 vicearchidiakonom Šarišskej, Spišskej a Zemplínskej župy a igumenom monastierov v Krásnom Brode a na Bukovej hôrke, informoval biskup Tarkovič o opatreniach, ktoré v súvislosti s cholerou zaviedol osobitný kráľovský komisár gróf Anton Majlát. Biskup žiadal kňazov svojej eparchie, aby o týchto opatreniach informovali svojich veriacichex ambona. Za najúčinnejšie prostriedky ochrany pred nákazlivou chorobou označil udržiavanie čistoty a poriadku, časté vetranie príbytkov a časté umývanie šiat a odevov. V liste Gregor Tarkovič ďalej vyzýval veriacich, aby si všímali cudzincov a prisťahovalcov, ktorí sa v ich obciach objavia, a skontrolovali u nich, či majú v poriadku pasy, prípadne majú na pobyt na území Uhorska, resp. príslušnej župy či okresu notárske povolenie. Za predpokladu, že by sa kontrolované osoby pasom, prípadne notárskym potvrdením nevedeli preukázať, mali o tom informovať príslušnú svetskú vrchnosť. Okrem oboznámenia s nariadeniami svetskej vrchnosti nabádal biskup Tarkovič, v súvislosti s hroziacim cholerovým nebezpečenstvom, svojich veriacich k tomu, aby sa s pokorou obrátili modlitbami za odvrátenie pohromy k láskavému a milujúcemu Bohu. V tejto súvislosti nariadil kňazom Prešovskej eparchie, aby každú božskú liturgiu, konanú v týchto neľahkých časoch, slúžili na úmysel odvrátenia cholerovej pohromy a prispôsobili k tomu aj liturgické slávenie. Súčasťou každej božskej liturgie mala byť i nasledujúca ekténia (prosba): „Prosme, aby naše mesto a tento svätý chrám i ostatné mestá, obce a celá krajina boli uchránené od hladu, pohrôm, zemetrasenia, povodní, krupobitia, ohňa, meča, vpádu nepriateľa a vzájomného nepriateľstva. Nech náš milostivý, blahosklonný, láskavý, dobrý a človeka milujúci Boh odvráti všetok svoj hnev, ktorý si zaslúžime a nech nás zbaví svojho budúceho spravodlivého rozhorčenia a zmiluje sa nad nami.“ Ekténia mala byť spievaná. Vyššie spomenuté opatrenia boli začiatkom marca, po tom, ako cholera v Haliči zanikla, odvolané. O potrebe ich opätovného zavedenia informoval biskup Tarkovič vicearchidiakonov Šarišskej župy a igumena monastiera na Bukovej hôrke v liste z 11. júna 1831. K znovu zavedeniu proticholerových opatrení bolo potrebné pristúpiť z toho dôvodu, že v susednej Haliči koncom mája 1831 opätovne prepukla cholerová epidémia. O tejto skutočnosti informovala biskupa Tarkoviča Uhorská dvorská kancelária.

 

Začiatkom júna prepukla cholerová epidémia už aj v Uhorsku. V priebehu mesiacov jún až august sa rozšírila do všetkých žúp, na území ktorých sa rozprestierala Prešovská eparchia. Ako prvú zachvátila Boršodskú župu, kde toto vysoko infekčné ochorenie prepuklo 15. júna 1831. Po nej nasledovala Gemerská župa (1. júl 1831), ďalej Abovská a Zemplínska župa (8. júl 1831), Šarišská župa (10. júl 1831), Turnianska župa (29. júla 1831) a nakoniec Spišská župa, v ktorej cholerová epidémia naplno prepukla 3. augusta 1831.

 

Biskup Tarkovič dozvediac sa, že cholerová epidémia prekročila hranice Uhorska, kde neľútostne hubí domorodé obyvateľstvo, adresoval 2. júla 1831 vicearchidiakonom Šarišskej, Spišskej a Zemplínskej župy a igumenom monastierov v Krásnom Brode a na Bukovej hôrke list, v ktorom úctivo žiada kňazov svojej eparchie, aby oboznámili veriacich s touto smutnou skutočnosťou. Súčasne odporúča, aby boli vo farnostiach nanovo zavedené opatrenia, o ktorých informoval v liste z 26. januára 1831. Kňazov, pôsobiacich v oblastiach, kde cholera už prepukla, nabádal k tomu, aby sa v týchto neľahkých časoch s o to väčšou intenzitou starali o duchovné blaho svojich veriacich, aby tí neprepadli panike a strachu a neupadli do bezbožnosti. Podobne ako v januári, aj teraz biskup Tarkovič nariadil kňazom za úmyslom odvrátenia cholerovej epidémie vykonať úpravu v liturgickom slávení božskej liturgie. Po evanjeliu mala nasledovať táto ekténia, ktorá mala byť spievaná: „Prosme, aby naše mesto a tento svätý chrám i ostatné mestá, obce a celá krajina boli uchránené od hladu, pohrôm, zemetrasenia, povodní, krupobitia, ohňa, meča, vpádu nepriateľa a vzájomného nepriateľstva. Nech náš milostivý, blahosklonný, láskavý, dobrý a človeka milujúci Boh odvráti všetok svoj hnev, ktorý si zaslúžime a nech nás zbaví svojho budúceho spravodlivého rozhorčenia a zmiluje sa nad nami.“ Na konci liturgie sa mala predniesť 5-krát Modlitba Pána (Orationem Dominicam) a 5-krát Anjelské pozdravenie (Salutationem Angelicam). Biskup Tarkovič ďalej odporúčal, aby sa kňazi schádzali so svojimi veriacimi aj na večierni, po ktorej sa mali spoločne modliť Paraklis k presvätej Bohorodičke. Skrúšené srdcia odporúčal biskup Tarkovič veriacim s vierou obracať k Božskému Srdcu (Misericordiae Divinae).

 

Informácie o tom, ako si majú veriaci počínať v prípade, že sa v ich domácnosti objaví cholera, zaslal biskup Tarkovič dekanom Bardejovského, Bukoveckého, Prešovského, Makovického, Popradského a Svidníckeho dekanátu a igumenovi monastiera na Bukovej hôrke 9. júla 1831. Jednalo sa o obežník stoličného lekára Šarišskej župy, doktora Martina Hlatkého, s názvomWinaučovani jak ty, ktery do epidemičnej nemoci choleri nasvanej vpaduju, než lekar prijde, od svojich, k sebe prinaležicich zaopatrovany maju bit. Martin Hlatký v obežníku popisuje príznaky choroby (závraty hlavy, tesná, menej alebo viac sužujúca bolesť okolo žalúdka, bolesť v nohách, rukách, prstoch, omdlievanie, slanosť, neskôr škvrčanie v bruchu, hneď za tým zvracanie a hnačkovanie, smäd a kŕče), uvádza rady, dodržiavaním ktorých sa ľudia mali vyhnúť nakazeniu (vyvarovanie sa prechladeniu, nadmernej vlhkosti, nedostatku čerstvého vzduchu, nezdravým pokrmom, nemiere v jedení a pití, pitiu kyslých a horúcich nápojov a pálenky, nesmiernemu hnevu a žiaľu atď.) a poskytuje návody na liečenie cholerou nakazených pacientov (trenie rúk, nôh, stehien, ramien a chrbta flanelovými handrami, potenie sa, púšťanie žilou, prikladanie pijavíc atď.).

 

V polovici júla 1831, keď sa cholera postupne rozširovala do uhorských žúp, Uhorská miestodržiteľská rada vymenovala a do všetkých častí Uhorska vyslala 20 krajinských komisárov. Ich úlohou bolo zavádzať a kontrolovať dodržiavanie proticholerových opatrení a informovať štátne orgány o priebehu cholery a spôsobe jej liečby v župách a kráľovských mestách, nad ktorými mali dozor. O tomto opatrení Uhorskej miestodržiteľskej rady informoval biskup Tarkovič vicearchidiakonov a igumenov monastierov Prešovskej eparchie v liste z 30. júla 1831. Súčasťou listu bol aj menný zoznam krajinských komisárov s uvedením názvov žúp a kráľovských miest, nad ktorými mali mať dozor.  Župy a kráľovské mestá, na ktorých území sa rozprestierala Prešovská eparchia, boli pod správou troch krajinských komisárov. Šarišská, Spišská a Zemplínska župa a kráľovské mestá Bardejov, Kežmarok, Levoča, Prešov a Sabinov  podliehali grófovi Antonovi Majlátovi (Bardejovský, Bukovecký, Hornospišský, Hostovický, Humenský, Laborecký, Makovický, Popradský, Prešovský, Stropkovský, Svidnícky, Vranovský dekanát). Boršodskú a Gemerskú župu spravoval Mikuláš Vai (Boršodský a Dolnospišský dekanát). Pre Abovskú a Turniansku župu a kráľovské mesto Košice bol za krajinského komisára vymenovaný barón Ignác Eötvös starší (Čerhatský, Košický, Santovský dekanát).

 

Nariadenie, ktorým zakázal v celej Prešovskej eparchii vykonávať púte a odpusty, vydal biskup Tarkovič 25. júla 1831. Zákaz mal platiť počas celej doby trvania cholerovej epidémie v Uhorsku. Týmto nariadením reagoval biskup Tarkovič na list krajinského komisára grófa Antona Majláta zo 17. júla 1831, v ktorom ho gróf Anton Majlát žiadal, aby v Prešovskej eparchii zamedzil konaniu takých podujatí, na ktorých sa zúčastňuje väčšie množstvo veriacich.

 

Nariadeniu o zákaze konania púti a odpustov v čase trvania cholery predchádzala inštrukcia biskupa Tarkoviča zo 16. júla 1831, v ktorej biskup pripomínal staré opatrenia z 26. januára 1831 a z 2. júla 1831 a zároveň vypracoval nové opatrenie pre kňazov Prešovskej eparchie„...o poučení ľudí a správaní sa pri styku s nakazenými, pochovávanými a p.“. Inštrukciu rozposlal do sídel všetkých 17 dekanátov svojej eparchie a tiež igumenom monastierov v Krásnom Brode a na Bukovej hôrke.  Predmetná inštrukcia obsahovala rady, týkajúce sa prevencie proti cholere a liturgické predpisy, týkajúce sa slávenia božských liturgií, vysluhovania sviatostí a spôsobu pochovávania obetí cholery v období trvania epidémie.

 

Biskup Tarkovič v inštrukcii nabádal k častému vetraniu domov a k udržiavaniu čistoty príbytkov, odevov, jedla a vody. Odporúčal striedmosť v jedení, vyhýbanie sa konzumácií kyslých a slaných pokrmov a prezretého ovocia a úplnú abstinenciu od požívania alkoholických nápojov. Z dôvodu, že slabý, zle živený organizmus ľahšie podlieha chorobám, odporúčal pravidelné stravovanie v priebehu dňa, predovšetkým však ráno. Ak by sa v nejakom dome objavil prípad cholery, malo sa zabezpečiť, aby chorobou postihnutá osoba bola okamžite uložená do postele a poriadne pozakrývaná. Na nohy a brucho nakazeného sa mali prikladať teplé obklady s teplými kusmi látky a mäkké zvieracie kožušiny. Na podporenie potivosti, ktorá bola považovaná za žiaducu, sa mal chorému podávať čaj z bazy čiernej, harmančeka pravého alebo mäty. Pri potení sa malo dbať nato, aby sa potiace sa telo neochladilo. Izba, v ktorej sa nachádzala cholerou nakazená osoba, sa mala často vetrať a predymovať. Vetrať sa malo pomocou otvorených dverí a okien. Predymovanie izby sa malo vykonávať pomocou dymu, vzniknutého zapálením plodov jalovca, alebo prostredníctvom výparov, vznikajúcich liatím vínneho octu na rozhorúčené železo, kamene, tehly alebo škridly. Podlaha v izbe sa mala pravidelne umývať vodou, zmiešanou s chloridom vápenatým, bežne dostupným v lekárňach. Stolica a zvratky sa mali po vylúčení z tela chorého hneď vynášať von z domu.

 

Kňazom, ktorí sa chystali na návštevu cholerou nakazených veriacich, biskup Tarkovič v inštrukcii odporúčal, aby si nos, pery, spánky a pulzujúce žily na rukách mierne natreli cesnakom, prípadne s olivovým olejom. So sebou mali nosiť i rúško, nasiaknuté vínnym alebo tzv. zbojníckym octom (Räuber-essig), za pomoci ktorého mali v miestnosti, kde sa nachádzala osoba, nakazená cholerou, dýchať. Pred vstupom do cholerou nakazeného príbytku odporúčal kňazom, aby si dali do úst a počas pobytu v príbytku žuli jalovcové plody alebo kúsok gáfru. Sliny, týmto žutím vzniknuté, nemali prehĺtať, ale zakaždým vypľúvať. Pri styku s chorým sa mali vyhýbať osobnému kontaktu a dodržiavať dostatočnú vzdialenosť nato, aby do ich pľúc„...dych chorého neprenikol...“. Po návrate z návštevy cholerou nakazených veriacich si mali kňazi čistou studenou vodou, alebo vodou zmiešanou s vínnym octom a plodmi jalovca, dôkladne vyumývať ruky, tvár a ústa. Oblečenie i spodnú bielizeň mali umyť vo vode zmiešanej s chloridom vápenatým a nepatrným množstvom vitriolového oleja, prípadne vo vode, zmiešanej s lúhom (hydroxidom sodným).

 

Vzhľadom k tomu, že cholerový vírus bol natoľko smrtiaci, že osoba ním nakazená zomrela v priebehu niekoľkých hodín až dní v mučivých bolestiach, nabádal biskup Tarkovič kňazov k tomu, aby svojich veriacich pripravovali na večný život.„Každý duchovný pastier má preto svojich veriacich povzbudzovať k spytovaniu svedomia, svätej spovedi a častému prijímaniu svätého prijímania, pri terajšom zdraví, aby keď dorazí hanebná choroba, boli pripravení na ceste do večnosti predstúpiť pred tvár nášho Otca s čistým svedomím.“ Veľký dôraz biskup Tarkovič kládol predovšetkým na vysluhovanie sviatosti zmierenia, nevyhnutnej na odpustenie hriechov a previnení. Sväté prijímanie mali kňazi podávať buď drevenou alebo kovovou lyžicou s dlhou rúčkou. Pri použití drevenej lyžice mala byť táto po vykonaní predmetného úkonu spálená. Kovová lyžica mala byť najprv vydezinfikovaná v koncentrovanom vínnom octe a následne nato dôkladne premytá horúcou vodou. Nakoľko jedným zo sprievodných javov cholery bolo i zvracanie, mal kňaz počas spovede v každom konkrétnom prípade, v závislosti od okolností a zdravotného stavu veriaceho, rozhodnúť, či mu sväté prijímanie podá, alebo nie. Okrem sviatosti zmierenia a sviatosti oltárnej mali kňazi počas cholery vysluhovať chorým a trpiacim aj sviatosť pomazania chorých. Olej, používaný na pomazanie (oleum informorum), sa mal vopred posvätiť, a to takým spôsobom, ako bol uvádzaný v Trebníku (Euchologion). Nakoľko epidemický charakter cholerovej nákazy nedovoľoval vysluhovať túto sviatosť v chráme, mali sa jednotlivé úkony s ním spojené vysluhovať priamo v domoch cholerou nakazených osôb. Obrad posvätenia oleja sa mal vykonať mimo miestnosti, v ktorej sa nachádzal nakazený, do izby s nakazeným mal kňaz vstupovať iba na vykonanie samotného úkonu pomazania. Na pomazanie chorého mal kňaz použiť buď pierko, alebo štetec. Mazať sa mali oči, uši, nos, ústa a pery a ak to bolo možné, tak aj nohy, ruky a hruď. Pierko, alebo štetec, použitý na mazanie chorého, mal byť bezprostredne po vykonaní samotného úkonu spálený.

 

Čo sa slávenia božskej liturgie týka, biskup Tarkovič v období trvania cholery odporúčal, aby sa v nedeľu prikázané sviatky a sviatočné dni nahradili obednicou, ktorú mal kňaz slúžiť spoločne s veriacimi v chráme. Ak to okolnosti dovoľovali, alebo ak bola priaznivá situácia, mal kňaz predniesť i kázeň a rozdať sväté prijímanie. Okrem spoločných modlitieb s veriacimi vyzýval biskup kňazov i k samostatným každodenným modlitbám za odvrátenie tohto nebezpečenstva. Potrebu a silu modlitieb ilustroval nasledujúcimi pasážami zo Svätého Písma:„Proste a dostanete!“ (Lk 11,9), „Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to.“ (Jn 16,23) „Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“ (Jn 14,14).

 

Veriacim, uzdraveným z cholery, biskup Tarkovič v inštrukcii odporúčal, aby sa v priebehu 14 dní od uzdravenia zdržiavali popíjania alkoholických nápojov, udržiavali sa v teple, žili zdržanlivo a pomaly začali konzumovať namiesto tekutej tuhú stravu. Dodržiavaním týchto zásad sa malo zabrániť návratu choroby,„...pretože opätovné vypuknutie choroby je často spojené s nesmiernym utrpením a zväčša končí smrťou.“ Veriacim, ktorým sily ubúdali, biskup Tarkovič odporúčal ponížene sa prihovárať prostredníctvom prosieb a modlitieb Božskému Srdcu (Misericordiae Divinae). V prípade, žeby niektorý z veriacich v dôsledku cholery zahynul, mal o tomto úmrtí kňaz upovedomiť príslušnú zdravotnú komisiu prostredníctvom zvonenia zvonov. Pred pohrebom sa mal kňaz za zomrelého pomodliť v chráme, a to bez účasti veriacich, len za prítomnosti kantora, ktorý ho mal sprevádzať i počas pohrebu. V prípade, že zahynulo viacero ľudí naraz, mal kňaz vykonať jeden spoločný pohreb pre všetkých. Pred uloženým telesných ostatkov do hrobu mala byť jama, pripravená na tento účel, pokropená svätenou vodou.

 

V auguste 1831 bola cholera zavlečená vo všetkých uhorských župách. Každým dňom pribúdalo viac a viac obetí. Medzi obeťami epidémie boli i gréckokatolícki kňazi Prešovskej eparchie. V období od 27. júla do 21. augusta ich zahynulo v dôsledku tohto vysoko infekčného ochorenia celkovo 7. Mnohí ďalší boli nakazení.  Z tohto dôvodu zaslal biskup Tarkovič 22. augusta 1831 vicerachidiakonom a dekanom Prešovskej eparchie list, v ktorom ich žiadal, aby nahlásili počty bohoslovcov, ktorí by mohli byť v prípade potreby urýchlene vysvätení a vyslaní do pastoračnej služby.

 

V období, keď už bolo jasné, že cholera v Uhorsku prepukla v epidémiu, adresoval prešovský gréckokatolícky biskup Gregor Tarkovič 4. septembra 1831 dekanom a vicearchidiakonom svojej eparchie list, v ktorom ich žiadal, aby vyhotovili sumárne výkazy o obetiach cholerovej epidémie z radov gréckokatolíckych veriacich v dekanátoch, ktoré spravovali. Ako prvý zaslal biskupovi výkaz o obetiach cholery dňa 16. decembra 1831 vicearchidiakon Hostovického dekanátu, Bazil Petrasovič. Vicearchidiakon Humenského dekanátu, Ján Sekerák, informoval biskupstvo o počtoch zomrelých na choleru v liste z 24. decembra 1831. Bazil Bačinský, ktorý v roku 1831 spravoval Svidnícky dekanát, zaslal biskupovi výkaz o obetiach cholery 5. januára 1832. Vicearchidiakon Laboreckého dekanátu, Michal Jakovič, informoval biskupa o počtoch obetí cholery v liste z 10. januára 1832. Jozef Gaganec, vicearchidiakon Boršodského dekanátu, zaslal biskupovi výkaz o počte obetí cholery 24. januára 1832. Michal Gerbery, ktorý v roku 1831 spravoval Čerhatský dekanát, zaslal na biskupstvo výkaz o obetiach cholery 12. februára 1832. Výkaz o obetiach cholery z Popradského dekanátu odoslal biskupovi tamojší vicearchidiakon Peter Hriňák  28. februára 1832. V poradí posledným dekanom, ktorý informoval biskupa Gregora Tarkoviča o obetiach cholery v rámci svojho dekanátu, bol dekan Hornospišského (Scepusiensis Superior) dekanátu, Juraj Mihalič, ktorý tak učinil 19. marca 1832. Výkazy o obetiach cholery zo zvyšných 9 dekanátov Prešovskej eparchie sa nedochovali.

 

V poradí druhý obežník, pojednávajúci o tom, ako sa majú veriaci správať a aké liečebné metódy a postupy využívať v prípade, že sa v ich farnosti alebo príbytku objaví cholera, zaslal biskup Tarkovič do všetkých 17 dekanátov Prešovskej eparchie 11. septembra 1831. Išlo o obežník č. 23086, zostavený poprednými uhorskými lekármi a chirurgami, ktorý biskupovi Tarkovičovi zaslala 23. augusta 1831 Uhorská miestodržiteľská rada. V rámci prevencie pred cholerou obežník odporúčal udržiavať čistotu tela, oblečenia, postelí, príbytkov a ulíc, pravidelne vetrať a predymovať príbytky a dezinfikovať ich výparmi z octu. Okrem toho  nabádal k vysušovaniu vodných nádrží a pravidelnému čisteniu kalných vôd. Veriacim odporúčal, aby sa chránili pred prechladnutím, krotili sa v jedení, vyhýbali sa konzumácií surovej stravy a zle upečeného chleba, resp. chleba upečeného z nezrelého obilia. Vyhýbať sa mali aj čerstvému a priveľmi mastnému mäsu, menej čerstvým rybám, alebo rybám nachádzajúcim sa v nečistej vode, nezrelým plodom zo stromov, čerstvým uhorkám, melónom, uvarenej kukurici, pitiu znečistenej a stojatej vody a nadmernému pitiu alkoholických nápojov. Prízvukovaná bola aj osobná hygiena, predovšetkým dôkladné umývanie úst a rúk vodou, zmiešanou s octom. Okrem preventívnych opatrení,  zameraných na ochránenie pred nakazením sa cholerou, obežník pojednával aj o spôsoboch liečby a liekoch v prípade, že by sa niekto cholerou nakazil. Pokiaľ ide o liečbu, obežník odporúčal podávať chorému predovšetkým horúcu vodu, ktorá podporovala zvracanie, zbavovala tela škodlivín a napomáhala poteniu, ktoré bolo považované za veľmi dobré. Ak sa potenie nedosiahlo podávaním horúcej vody, malo sa pristúpiť k naparovaniu prostredníctvom uloženia chorého do veľkej nádoby so zapáleným liehom. Ako liečivá boli odporúčané čajové zmesi liečivých bylín mäty, šafránu, muškátu, ďumbiera, rumančeka a tiež špeciálny liek, zložený z troch sivobielych hlavičiek maku, vylúhovaných vo vriacej vode, zmiešaných so škrobom. Proti hnačkám sa mal použiť klystír, pripravený z uvarených semien ľanu alebo maku, zmiešaný so škrobom alebo glejom a žĺtkom vajca.

 

V polovici októbra 1831 sa situácia okolo cholery v Uhorsku postupne začala normalizovať. Počet obetí začal pomaly klesať, vo viacerých oblastiach cholera dokonca úplne ustúpila. Ústup cholery mal za následok jednak zmiernenie a vo viacerých prípadoch i celkové odvolanie sanitárnych a zdravotníckych opatrení, jednak zabezpečil to, že nové opatrenia už prijímané neboli. Táto situácia nastala tak v štátnej, ako i cirkevnej správe. Dotkla sa teba aj biskupa Tarkoviča, ktorý od tohto obdobia nevydal závažnejšie nariadenia alebo inštrukciu, reagujúcu na cholerovú epidémiu. Jedným z posledných dokumentov biskupa Tarkoviča v tomto smere bol list z 15. októbra 1831, adresovaný vicearchidiakonom a dekanom Prešovskej eparchie, v ktorom ich informoval, že nakoľko je cholera v Uhorsku už na ústupe, z rozhodnutia Uhorskej miestodržiteľskej rady začne nový školský rok v novembri.

 

Napriek enormnej snahe biskupa Gregora Tarkoviča v maximálnej možnej miere pomôcť svojim veriacim a duchovenstvu počas cholerovej epidémie v roku 1831, tisícky gréckokatolíkov z Prešovskej diecézy tejto vysoko infekčnej chorobe podľahlo. Určiť ich presný počet bohužiaľ nie je možné, nakoľko sa nedochovali úplne záznamy o ich úmrtnosti. Z celkového počtu 173 534 gréckokatolíkov sa v dochovaných dokumentoch nachádzajú údaje o 121 198 (69,8%) osobách. Informácie o ďalších 52 336 (30,2%) osobách sa nedochovali. Z dochovaných záznamov možno určiť aspoň percentuálny podiel úmrt­nosti, ktorý v predmetnej diecéze činil 5,29%. Na základe da­ného údaja možno odhadovať celkový počet obetí cholery z radov grécko­katolíckych veriacich Prešovskej diecézy v roku 1831 na 9180. Naproti tomu počet obetí cholerovej epidémie z radov gréckokatolíckeho duchovenstva je známy. Z celkového počtu 204 gréckokatolíckych duchovných Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva podľahlo nákaze 15 kňazov (7,35%).

 

 

Zdroj:

http://liskaphd.blog.sme.sk/c/422433/gregor-tarkovic-biskup-ktory-pocas-epidemie-v-roku-1831-neopustil-svojich-veriacich.html