Halík: V auguste 68 nás uvarili ako žaby v hrnci

17.08.2018

 
Český sociológ, filozof, teológ a kňaz Tomáš Halík rozpráva o okupácii v prelomovom roku 1968.
 
Zažili ste druhú polovicu šesťdesiatych rokov ako středoškolák a neskôr ako študent sociológie a filozofie na Karlovej univerzite. Boli to skutočne „zlaté šesťdesiate“, ako sa im dnes hovorí?
 
Boli časom „druhého osvietenia“. Prejavovali sa globálne túžbou po slobode, odporom k autoritám, kultom mladosti (od študentských revolt vo Francúzsku i Nemecku, ale aj v Číne a Japonsku, po hippie v anglosaskom svete, snahy o liberalizáciu komunizmu třeba vidieť v tomto kontexte. Pre československých občanov, a najmä pre študentov, to bola samozrejme vzrušujúca doba roztápania sa byrokratického, duchovne impotentného komunizmu, slabnutia cenzúry a fascinujúceho prílevu nových kulturných podnetov v divadle, vo filme, literatúre, hudbe, výtvarnom umení.
 
Kedy a čím sa pre vás začala Pražská jar? Ako ho chápal dvadsaťročný študent a ako vaši rodičia?
 
Pre mňa osobne sa začalo vtedy, keď som bol ako zakladateľ debatného klubu študentov na Filozofickej fakulte, ktorý už niekoľko mesiacov udržoval kontakt s Václavom Havlom a opozičnými intelektuálmi, pozvaný do televiznej debaty s profesorem Eduardom Goldstückerom. Preslávil sa ako iniciátor zájmu o dielo Franza Kafku. Debata sa nakrúcala vo februári a redaktori televizie pochybovali, že ju cenzúra dovolí odvysielať, bol to akýsi „lakmusový papierik“, čo sa už smie. Keď ju asi o tri týždne odvysielali, takmeř už zanikla v mediálnom boome dlouhodobo zakázaných a teraz všadeprítomných tém: najmä o zločinoch stalinizmu a o potrebe nájsť slobodnejšiu a demokratickejšiu podobu politického systému.
 
Moji rodičia nikdy komunistom neverili, ale samozrejme sa spolu s absolútnou väčšinou spoločnosti tešili, že bude o trochu lepšie.
 
Počas Pražskej jari ste chodili na prednášky legendy českej filozofie profesora Jana Patočku. Ako vtedajšie dianie glosoval?
 
Jan Patočka sa venoval výhradne filozofii, nikdy nekomentoval politické dianie. Jeho hlboké prednášky, tvorivo interpretujúce Husserlovu a Heideggerovu fenomenologiu, boli fascinujíce a otvárali nám nové obzory – nielen študentom, ale aj učiteľom fakulty, ktorí s nami sedeli v posluchárni. K súčasnémi dianiu hovoril niekedy až v súkromých rozhovoroch po prednáškach, ktoré mal v súkromých bytoch po nútenom odchode z fakulty v 70. rokoch, ale prebiehajúce udalosti vždy vnímal z mravného a duchovného hľadiska, v rámci svojej filozofie dejín, ktorú najhlbšie predstavil vo svojej poslednej knihe Kacířské eseje – a samozrejme v niekoľkých textoch, ktorými sprevádzal vznik iniciatívy Charta 77. Patočka bol jedným z troch prvých hovorcov Charty 77 a za túto angažovanosť zaplatil životom, zomrel v dôsledku policajných výsluchov.
 
Vedeli ste si vtedy predstaviť, že by sa totalitný režim celkom zrútil? Alebo sa vaša hranica predstavivosti sa končila pri „socializme s ľudskou tvárou“?
 
Zaiste, túžil som po tom, aby sa komunistický režim celkom zrútil a aby sme sa stali súčasťou Západu, v „socializmus s ľudskou tvárou“ som – na rozdiel od väčšiny vtedajších Čechoslovákov – neveril, vítal som ho len ako prechodnú fázu. Ale nakoľko vtedy moja túžba zatienila realistický odhad, že je to pri vtedajšom rozložení síl vo svete utópia, už dnes nedokážem presne a spoľahlivo povedať. Je to podobné ako u ťažko chorých ľuďoch, pri ktorých nádej na uzdravenie občas prekryje realistický obraz vlastnej choroby – chvíľu si jasne uvedomujú, že sa blíží koniec a hneď potom začnú hovoriť o plánoch na dovolenku.
 
Bola Pražská jar z vášho dnešného pohľadu ilúzia? Dal sa kresťanský pohľad na svet, kresťanská idea sociálneho štátu skĺbiť s nejakou podobou socializmu?
 
Áno, bola to ilúzia, komunizmus je nereformovateľný. Keď komunistom tečie do topánok a potrebujú širšiu podporu, vždy sa vydávajú za demokratov, vlastencov, ochrancov spravodlivosti. Ale je to len pretvárka. Túžba po absolútnej moci a nenávisť k slobode patria k neodstrániteľnej génovej výbave komunizmu, a tá sa prejaví vždy po prevzatí moci. Slovo socializmus je už úplne vyprázdnené prinajmenšom od chvíle, keď sa robotnícka vrstva zabývala v kapitalizme a dnes volí prevážne pravicu, občas extrémnu pravicu. Kresťanská idea sociálneho štátu má zmysel iba ako korigujúcí doplnok liberálneho politicko-ekonomického systému, založeného na trhovom hospodárstve, slobode kultúry a vyspelej právnej kultúre.
 
Bola Pražská jar otvorená slobode aj v otázkach viery a fungovania cirkvi?
 
Oficiálni architekti Pražskej jari medzi „reformným krídlom“ komunistickej strany s cirkvou vôbec nepočítali. No hneď jako začal povoľovať tlak represívneho aparátu, kresťania začali pomaly vstupovať do vzniknutých medzier a skúšať, kam až bude možné zájsť. Pamätám sa na schôdzu katolíckych aktivistov a intelektuálov v byte rodiny Kaplanovcov v marci 1968, kde došlo k prvému brainstormingu návrhov a plánov do budúcnosti. Tie myšlienky sa zakrátko objavili v otvorenom liste veriacich Dubčekovi a v iniciatíve Dielo koncilovej obnovy – združenie laikov, ktoré bolo potom slávnostne ustanovené na manifestačnom zjazde na Velehrade v máji. Bolo potom medzi prvými zakázanými inštitúciami po augustovej okupácii. Pražská jar koincidovala pre katolíkov s jarou cirkvi po 2. vatikánskom koncile – novovzniknuté časopisy, vydavateľstvá a prednáškové cykly pre kňazov i pre verejnosť informovali aj o reformných myšlienkach koncilu, o „katolicizme s ľudskou tvárou“. Dovtedy utajované ekumenické iniciatívy sa rozbehli naplno.
 
Na čelo štátnej inštitúcie, poverenej kontrolou a represiou cirkví, sa dostala reformná komunistka Erika Kadlecová, zástankyňa na Západe populárneho „dialógu marxistov s kresťanmi“. Príznačné však bolo to, že zjavne prvý a jediný prenos časti omše v rádiu sa uskutočnil počas okupácie, keď sa redaktori pražského rozhlasu uchýlili z okupovanej budovy do improvizovaných tajných rozhlasových štúdií. K skutočnej spolupráci reformných komunistov, z ktorých sa zakrátko stali prenasledovaní disidenti, s kresťanmi, došlo až v extrémnych podmienkach – na to potom nadviazala o rezať rokov neskôr Charta 77. Niektoré – hlavne edičné – kresťanské iniciatívy žili ešte chvíľu po okupácii a priniesli v rokoch 1969/1970 ešte viac plodov ako v chaotických jarných mesiacoch roku 68. Represie sa rozbehli naplno až začiatkom 70. rokov. To bola doba, keď sa živá časť cirkvi presunula do podzemia a rozvinuli sa postupne štruktúry „podzemnej cirkvi“, do ktorých som sa naplno zapojil aj ja.
 
Ako ste sa vy osobne pozerali na postavy ako Alexander Dubček alebo generál Ludvík Svoboda? Mali vaše sympatie?
 
To neboli žiadne osobnosti. Usmievavý Dubček pôsobil v obludáriu komunistických funkcionárov ľudskejšie ako tí ostatní a generál Svoboda, chvíľami maskujúci svoju senilitu, bol fotogenický. Samozrejme, že sme im držali palce, keď boli vystavení tlaku Brežnevovho politbyra, najmä po únose do Moskvy - ale tam všetci, okrem Kriegla, ktorý odmietol podpísať moskovské kapitulačné dokumenty, zlyhali. Ku cti im treba pričítať, že sa odmietli vrátiť bez Kriegla, ktorého si Rusi chceli v Moskve nechať a tým mu zrejme zachránili život.
 
A čo Gustáv Husák? Aj on predsa na jar roku 1968 hovoril ako veľký reformátor, nie?
 
Husák bol neporovnateľne inteligentnejší ako Dubček a ostatní komunistickí protagonisti Pražskej jari a hlavne poznal Rusov lepšie ako oni - bol s delegáciou slovenského štátu za vojny v Katyni, kde im Nemci ukázali hromadné hroby obetí sovietskej genocídy a roky sedel v stalinských väzniciach, riadených ruskými poradcami. Napriek tomu veril náboženským spôsobom v komunistickú ideológiu. Azda chcel - podobne ako po rokoch v Poľsku generál Jaruzelski - uskutočniť represie, ktoré by zabránili väčším represiám zo strany Rusov, priamemu okupačnému režimu alebo Sovietmi plánovanej "robotnícko-roľníckej vláde" stalinistov.
 
Ale tieto "auto-okupácie" - najmä už v Sovietmi vojensky okupovanej krajine – sa končia vždy zle; "Záchranca" čoskoro splynie s tými, pred ktorými chcel údajne zachraňovať a stály strach "z nedozernych následkov", ktorými spoločnosť straší a sám seba legitimizuje, ho potom samotného ovládne a zextremizuje. Rozdiel medzi kolaborantmi a okupantmi potom mizne podobne ako rozdiel medzi ľuďmi a ošípanými z Orwellovej farmy zvierat.
 
Západ prežíval koniec šesťdesiatych rokov v podobnej revolte, hoci z dnešného pohľadu úplne inak plynúcej. Vy ste prežili leto roku 1968 na intenzívnom kurze angličtiny vo Walese. Ako si vtedy rozumel dvadsaťročný český študent s britskými rovesníkmi?
 
Pred augustom 68 nevedela úplná väčšina britských študentov - ale ani študentov z ďalších západných krajín, ktorí na tom kurze boli - o našej krajine vôbec nič, takže väčšina hovorov spočívala v tom, že som sa im snažil niečo povedať. Notoricky si plietli Československo s Juhosláviou, dostával som otázky, či u nás poznáme chladničku a telefóny a či u nás vládne ruský alebo český cár.
 
To zmenila okupácia, potom – v menšom meradle - Jan Palach, neskôr niektorí športovci a o 20 rokov neskôr - v oveľa väčšom meradle - Václav Havel: toho nám závideli všetci, jeho meno som počul s ​​úctou vyslovovať aj indického vodiča autobusu aj budhistických mníchov z Nepálu. Až dnes vidím určité motívy Pražskej jari v kontexte globálnej kultúrnej revolúcie šesťdesiatych rokov, vtedy sme boli príliš zaujatí dianím u nás.
 
Bola okupácia čistým šokom, alebo to bolo niečo, čo bolo takpovediac vo vzduchu?
 
O možnosti ruskej okupácie sa hovorilo, ale väčšina vrátane mňa neverila, že k tomu dôjde.
 
Aké to bolo zažiť augustovú okupáciu v Londýne? Chcelo sa vám vrátiť a postaviť sa na uliciach Prahy na odpor ? Čakali ste, že nám Západ pomôže?
 
Áno, moja prvá reakcia bola, že som vášnivo prehováral československých študentov v Londýne - a bolo nás tam niekoľko stoviek, aby sme sa okamžite vrátili a šli bojovať. Hranice však boli zatvorené a tí rozumnejší medzi nami nás nabádali zachovať pokoj a skôr sa nevracať. Potom sme si vypočuli v rádiu Dubčekov uplakaný kapitulantský prejav po návrate z Moskvy a bolo jasné, že Západ odpovie nanajvýš protestnými nótami. Medzi obyčajnými Britmi, napríklad pri nákupe v obchodoch, sme však cítili ohromnú solidaritu s utečencami z našej krajiny a západné štáty sa k našim migrantom správali nesmierne veľkoryso - aj keď museli vedieť, že väčšine tých utečencov doma nehrozí smrť, hlad alebo väzenie. To treba stále opakovať tvárou v tvár hanebnému správaniu našej vlády, ale aj väčšiny obyvateľov, voči utečencom z neporovnateľne ťažších pomerov.
 
Vy ste sa potom do Walesu po augustovej okupácii vrátili na jeden semester štúdií. Prečo sa dvadsaťročný študent vráti na konci roka 1968 do okupovanej krajiny?
 
Presvedčil ma jeden list, že doma je aj v tieni ruských tankov ešte možné veľa robiť, ale že veľa aktívnych vodcovských ľudí utieklo. Celú noc som sa modlil a dospel som k rozhodnutiu, že nemám byť tam, kde mi bude lepšie, ale tam, kde je som viac potrebný.
 
Ľutovali ste to niekedy? A čo bolo, naopak, za normalizácie v Československu lepšie?
 
Rozhodol som sa podľa svojho svedomia, a to je pre mňa autorita, ktorú žiadne pocity strachu alebo ľútosti - ktoré samozrejme mám ako každý iný človek - nemôžu spochybniť a zvrátiť.
 
Mnohí ľudia dnes tvrdia, že normalizácia vlastne nebola taká strašná. V čom bola pre vás osobne strašná a v čom bola lepšia, ako by sa mohlo zdať?
 
Doba normalizácie bola strašná, strašnejšia, ako sa mnohým ľuďom zdalo a zdá, dokonca by som ju označil za najstrašnejšiu v celých moderných dejinách našej krajiny - z jedného jediného, ​​lenže najdôležitejšieho aspektu: zdevastovala morálne klímu našej krajiny viac ako dve svetové vojny, aj ako neporovnateľne krutejšie päťdesiate roky stalinského teroru.
 
Tie predchádzajúce temné doby stáli naše národy oveľa viac obetí na životoch i materiálnych strát, áno, aj za nacizmu a stalinizmu bolo veľa kolaborantov a zbabelcov. Ale nie tie kruté zimy teroru, ale skôr to teplé klzké bahno, tých dvadsať rokov lží, predstierania, kompromisov, korupcie, keď sa k moci ľahko dostávali najneschopnejší a najbezcharakternejší ľudia a iní boli podozriví už len preto, že boli schopní a charakterní - to skrivilo chrbtice a otrávilo dôveru oveľa viac.
 
Zlo bolo plazivé a dobre zamaskované, nastupovalo po malých krôčikoch, počítalo s únavou ľudí. Boli sme ako žaby v hrnci, v ktorom teplota vody stúpa takmer nepozorovane. Cenzúra médií, rušenie inštitúcií, práv a slobôd, výpovede z práce - to všetko prichádzalo postupne, často s komentárom, že ide o dočasné opatrenia, až sa rozzúrený ruský medveď zas trochu upokojí: hlavne nedráždiť, neriskovať "nedozerné následky". Ale ten nedozerný následok spočíval v tom, koľko ľudí na to pristúpilo.
 
V Česku sa často hovorí, že nás v auguste 1968 okupovali Rusáci. Čo všetko robíme zle, keď niečo také v sebe nechávame uložené?
 
Nacionalizmus, prejavujúci sa tendenciou posudzovať ľudí podľa národných stereotypov a klišé, či už ideálnych "sebaobrazov" alebo podobne schematických "obrazov nepriateľa", je samozrejme hlúpy a zlý. Zlé skúsenosti s Rusmi by nám nemali zakrývať mnohé veľké hodnoty ruskej kultúry. Lenže krajná politická opatrnosť vo vzťahu k Rusku je úplne namieste.
 
Už rusofilstvo osvietencov bolo nebezpečnou ilúziou, z ktorej sa oslobodil azda len Havlíček, keď sa do raja na východe prišiel pozrieť; v mnohých hlavách rusofilstvo strašilo až do augusta 68 a teraz sa s ním znovu stretávame v kruhoch nielen staro-komunistov, ale aj krajne pravicového neonacizmu a tiež v dnešnom katolíckom fašizme - vždy v spojení s nenávisťou k Západu a liberálnej demokracii. (Kým české a najmä slovenské kruhy fašizujúceho ultrakonzervativneho katolíctva sú proruské, poľská nacionalistická obdoba týchto skupín je naopak hystericky protiruská, ako vidíme napríklad na manifestačných pripomienkach "smolenskej tragédie".)
 
Dnešné Putinovo Rusko, ktoré vedie horúcu vojnu proti Ukrajine, a hybridnú informačnú vojnu proti Západu, je pre nás v istom zmysle nebezpečnejšie ako Sovietsky zväz. Ruský imperializmus, kedysi spojený s ideológiou marx-leninizmu, je dnes frustrovaný a rozzúrený stratou kolónií - bývalých sovietskych republík - a satelitov, krajín Varšavskej zmluvy.
 
Mnohé krajiny - Nemecko, Británia, Francúzsko - sa ťažko zmierovali so stratou kolónií, ale nakoniec uznali právo národov na samostatnosť. Rusko sa s tým nezmierilo, Putinov režim žije z nacionalizmu a z túžby pomstiť sa za stratu imperiálnej veľkosti. Odtiaľ pramení systematické úsilie Ruska škodiť Západu, EÚ a NATO, najmä oslabovať bývalé satelity, predovšetkým podrývať pomocou propagandy a falošných informácií ich dôveru v EÚ. Dnes majú uľahčenú úlohu tým, že prezidentom USA je tragikomická figúrka, osobnostne nezrelý človek s psychopatickými rysmi, nečitateľný a nespoľahlivý pre spojencov, neschopný vodcovskej roly.
 
Keď sa na Pražskú jar pozeráte z dnešného pohľadu, čo by si z neho človek mal vlastne odniesť? Poznanie, že sloboda sa ťažko vyvzdorovává a rýchlo sa stratí? Poznanie o rýchlom miznutí odvahy k odporu proti evidentným lžiam a návratu neslobody?
 
Keď bola vec slobody a demokracie v najväčšom ohrození, mali sme politických vodcov, ktorí kapitulovali - v roku 1938, 1948 a 1968. Iste, vždy bolo možné to zdôvodniť medzinárodnými pomermi a tým, že opačné riešenie by stálo pravdepodobne mnoho krvi a malo úplne mizivú nádej na úspech. Napriek tomu je dôležité - hoci veľmi ťažké - morálne nekapitulovať pred dlhodobými dôsledkami politických kapitulácií. Veľmi som sa hanbil za našu štátnu reprezentáciu, keď sa pred niekoľkými rokmi servilne ospravedlňovala čínskemu vedeniu za to, že si český minister kultúry dovolil prijať tibetského dalajlámu: stiahli si nohavice ešte skôr, ako veľmoc stačila dupnúť či pohroziť paličkou.
 
To skutočné "poučenie z krízy 1968" by malo viesť k poznaniu, že sloboda nespočíva len v euforickom pocite uvoľnenia pút a náhubkov, ale v presadení kultúry práva - treba zakotviť občianske práva a slobody právne a inštitucionálne a potom ich statočne a bez kompromisov obhajovať. Ak sa do vedomia spoločnosti nevtisne rešpekt ku právu a základným pravidlám medziľudského spolužitia, zostanú zo slobody a demokracie len bezobsažné frázy.
 
Vracia sa dnes do Česka, Poľska a Maďarska nejaká nová forma normalizácie? A čo môže každý z nás, čo to nechce dopustiť, robiť?
 
Áno, vlna populizmu, nacionalizmu, xenofóbie, živená strachom a zámerne falošnými informáciami, môže spoločnostť morálne ochromiť a zdevastovať podobne, ako kedysi "normalizácia". Scenár, uplatňovaný v Poľsku, Maďarsku a pomaly aj u nás, je veľmi podobný: útoky na slobodu verejnoprávnych médií, najmä televízie, snaha dostať pod kontrolu Ústavný súd a ďalšie inštitúcie, snaha nahradiť parlamentnú demokraciu demagogickou ilúziou "priamej demokracie" pomocou jednoducho zmanipulovaných referend, kampane zastrašovania proti neziskovým organizáciám, občianskym iniciatívam, akademickým inštitúciám, kritickým intelektuálom a osobnostiam a skupinám, ktoré sú, alebo môžu byť opozíciou proti mocenským a finančným elitám.
 
Držitelia moci sa snažia skorumpovať rôznymi výhodami, prísľubmi, vyznamenaniami a odmenami náboženských predstaviteľov, aby cirkvi zradili svoje prorocko-kritické poslanie a stali sa folkloristickým ornamentom štátnych slávností, aby podporovali nacionalizmus, aby lacným moralizovaním sekundárnych javov odvádzali pozornosť od skutočne závažných nebezpečných dianí v spoločnosti, najmä od amorálneho počínania mocenských elít.
 
Duchovný človek nesmie zostať na povrchu, nesmie sa nechať opiť ideológiami a reklamami, musí stále zostupovať do svätyne svojho svedomia. Tam k nemu cez jedinečné udalosti, ktorých je aktérom či svedkom, hovorí Boh. Prax viery spočíva v tomto dešifrovaní Božej reči a v odvahe a vytrvalosti na ňu odpovedať.
 
 
Tomáš Halík (1948) je český sociológ, filozof, teológ a kňaz.
Do roku 1989 nemohol z politických dôvodov prednášať, pracoval ako podnikový psychológ a neskôr ako psychoterapeut drogovo závislých v nemocnici u Apolináře. Zároveň študoval teológiu v tajných kurzoch, v roku 1978 bol v Erfurte tajne vysvätený za kňaza. Patril k dôležitým osobnostiam tzv. podzemnej cirkvi a v 80. rokoch bol jedným z najbližších spolupracovníkov pražského kardinála Tomáška.
 
V roku 1997 bol vymenovaný za profesora Karlovej univerzity v Prahe. Ján Pavol II. ho vymenoval za konzultora Pápežskej rady pre dialóg s neveriacimi. Prednášal na svetových univerzitách, bol jedným z externých poradcov českého prezidenta Václava Havla, ktorý ho dokonca navrhol za svojho možného nástupcu vo funkcii.
 
Pápež Benedikt XVI. mu udelil titul kaplána Jeho Svätosti, ktorý ho oprávňuje používať pred menom titul Monsignore. V roku 2011 získal za knihu Vzdáleným nablízku, cenu za najlepšiu teologickú knihu Európy za roky 2009 a 2010. /stranky/ V roku 2014 sa stal prvým českým laureátom Templetonovej ceny.
 
LUBOŠ PALATA
 
Zdroj:
 
Foto:
Tomáš Halík. 
(Zdroj: MAFRA/ Michal Šváček)

Aktuality

Zobraziť všetky
30.04.2024

2% z Vašich daní

Uchádzame sa o Vašu priazeň... Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom. Notársky centrálny register určených právnických osôb Informácie o určenej právnickej osobe Evidenčné čí…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

DUCHOVNÉ STRETNUTIE NA TÉMU “LADOMIRSKE MNÍŠSTVO” 

V nedeľu víťazstva pravoslávia sa uskutočnilo s požehnaním Jeho Blaženosti Rastislava arcibiskupa prešovského a metropolitu českých krajín a Slovenska duchovné stretnutie mládeže a veriacich na tému “Ladomirske mníšstvo” v chráme sv. archanjela …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

Ako dopadli voľby v Prešovskom kraji

Pellegrini získal v Prešovskom kraji o 35-tisíc hlasov viac hlasov než minule Čaputová V Harabinovom okrese vyhral Korčok. PREŠOV. V minulých prezidentských voľbách dostala v Prešovskom kraji v prvom kole najviac hlasov Zuzana Čaputová, kr…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Moskva žiada Berlín, aby uznal blokádu Leningradu za genocídu

Chce aj peniaze Ruská diplomacia žiada Nemecko, aby uznalo 900-dňové obliehanie Leningradu počas druhej svetovej vojny za genocídu. V pondelok ho k tomu vyzvala v diplomatickej nóte, v ktorej zároveň požaduje od Berlína ďalšie odškodnenie pre…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Rozhovor. Slovenský venkov nikdy sounáležitost s Čechy necítil

Společný národ byla idea elit, říká historik Jan Rychlík S profesorem Janem Rychlíkem, který právě teď o dějinách Slovenska vydává knihu, o českých četnících na Muráni, o Svaté říši římské, o Masarykově konceptu čechoslovakismu, trochu i o ko…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
22.03.2024

V Prešove rokovali biskupi na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov

Gréckokatolícki biskupi sa v utorok 19. marca zišli na arcibiskupskom úrade v Prešove na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov. Zasadanie tohto zákonodarneho zboru sa uskutočnilo po dvoch rokoch, nakoľko po zrieknutí sa úradu prešovského arcibi…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Žviduje sja medviď dinosaura:
-Ty Dino, prydav soj ťa Noe na facebooku miži kamaraťiv?
-Ňi, čom sja zviduješ...?
-Hm, ta to jes poťim už v r*сi, kamarat...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať