História Rusko pomôže Slovensku, znelo aj v tých najvyhrotenejších časoch

História pozná obdobie, keď sa vládni slovenskí ľudáci paradoxne utiekali k boľševikom z Ruska ako k záchrancom. Ako vždy, rozhodujúce boli imperiálne ciele. Malí sa mohli s veľkou dávkou šťastia popri tom iba zviezť.

Rusko pomôže Slovensku, znelo aj v tých najvyhrotenejších časoch
Ferdinand Ďurčanský (uprostred dole) sa snažil ukotviť samostatné Slovensko medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom a tým posilniť jeho nezávislosť. Foto: Wikimedia.org
 
Je to veľmi dôležitá správa, ktorú naše hlavné médiá prekrútili. Preto je teraz dôležitý hlas denníka Postoj, ktorý sa zastáva najzraniteľnejších.

Záchrana z východu bola v histórii Slovenska témou viackrát. Svedčí o tom fakt, že naša vlajka je na vzor ruskej – odlišuje sa len vloženým dvojkrížom na trojvrší. Hoci bielo-modro-červenú trikolóru poznali už hurbanovci v 19. storočí, prvý raz ju Slovensko oficiálne použilo v časoch prvej samostatnosti v rokoch 1939 až 1945.

Vtedy už bola ruská vlajka na východe dlhší čas minulosťou, lebo zo zmenšeného cárskeho Ruska vznikol po boľševickej revolúcii zo záveru prvej svetovej vojny Sovietsky zväz. Napriek zmene názvu a štátneho usporiadania však ostalo Rusko pre Slovákov magnetom. Po osamostatnení a zapadnutí do nemeckej sféry vplyvu v roku 1939 dokonca vznikli podmienky, aby sa táto nostalgia premenila na aktívne činy. Umožnili to ťahy mocných v tejto časti Európy.

V auguste 1939 sa hitlerovské Nemecko a stalinský Sovietsky zväz dohodli na vzájomnom neútočení a podelení veľkej časti stredovýchodnej Európy. Po uzavretí paktu Ribbentrop – Molotov nasledoval v septembri útok na Poľsko z nemeckej a potom zo sovietskej strany, čím sa začala druhá svetová vojna. K vojne sa pridalo na strane Hitlera aj Slovensko a získalo územia stratené v predchádzajúcich dvadsiatich rokoch. Delením Poľska sa rozpínavosť diktátorských veľmocí v tejto časti Európy neskončila, pokračovala ďalej, až kým sa v roku 1941 neocitli vo vzájomnom konflikte.

Slovensko, ktoré sa hneď po získaní samostatnosti spojenom s nátlakom zverilo pod ochranu Nemecka, sa ocitlo medzi dvoma kameňmi. No možno povedať aj medzi dvoma príležitosťami, i keď vo výrazne pokrivených pomeroch. Počas celého obdobia existencie štátu spočívalo hlavné vymedzenie Slovenska nie smerom na západ alebo východ, ale na juh voči horthyovskému Maďarsku. Potvrdiac si územné zisky z juhu po Viedenskej arbitráži v roku 1938 a z východu po Malej vojne v roku 1939, sa Maďarsko netajilo snahou zabrať celé niekdajšie horné Uhorsko a slovenskú samostatnosť nadobro pochovať.

Karty na tomto území rozdával Adolf Hitler, preto sa v Budapešti i Bratislave trhali o jeho priazeň, len aby vyhovel ich požiadavkám. Územne rastúce Maďarsko by najradšej obnovilo niekdajšie Uhorsko, Slovensko zas vyvíjalo snahu o vrátenie stratených území z rokov 1938 a 1939.

Pre Slovensko svitla nádej na posilnenie pozície po uzavretí paktu Ribbentrop – Molotov, pretože Berlín a Moskva sa vydali na cestu opatrnej účelovej spolupráce. Výsledkom bolo uznanie Slovenskej republiky Sovietskym zväzom v závere roka 1939. Moskva a Bratislava nadviazali štandardné diplomatické vzťahy. Historické uznanie zo strany Sovietskeho zväzu sa slovenská vláda podujala využiť na posilnenie postavenia. Pritom sa mohla oprieť o dávne sympatie Slovákov k Rusom, na ktorých nič neubralo ani nastolenie boľševického režimu v Sovietskom zväze.

Nadšenie pre Rusko u politikov i bežných ľudí
Azda najvýstižnejšie dokumentuje vtedajšie ašpirácie a nereálne očakávania Slovákov hodnotenie zo strany samotných Rusov. Podrobne to nedávno na základe štúdia archívnych prameňov opísala ruská historička Valentina Marjina.

Na prelome rokov 1939 a 1940 vyslali Slovensko a Sovietsky zväz do partnerských metropol vyslancov. Do Moskvy pricestoval Fraňo Tiso a do Bratislavy Georgij Puškin. Jedným z prvých krokov F. Tisa bolo oslovenie ľudového komisariátu (ministerstva) zahraničných vecí, aby pri príležitosti otvorenia Slovenskej univerzity (predtým niesla názov Komenského) zavítali do Bratislavy sovietski partneri.

Pozvanie padlo na úrodnú pôdu. V januári 1940 prišla na Slovensko sovietska delegácia na čele s najvyšším sovietskym vládnym predstaviteľom pre vysoké školy Sergejom Kaftanovom. Zúčastnila sa na inaugurácii Vojtecha Tuku za rektora Slovenskej univerzity. Po návrate do Sovietskeho zväzu podal Kaftanov správu o niekoľkodňovej pracovnej ceste.

Kaftanov hovoril na slovenskej pôde o rozvoji vysokého školstva v Sovietskom zväze, o blízkosti sovietskej a slovenskej kultúry a vyjadril želanie nadviazať užšie kultúrne a vedecké väzby medzi vedcami z oboch krajín. Odpoveďou mu bol búrlivý potlesk. Osobitnej pozornosti sa mu dostalo od samého Tuku, ktorý bol vtedy zároveň predsedom slovenskej vlády.

Pri večeri predniesol Tuka uvítací prejav vo francúzštine, napriek tomu, že vedel výborne po nemecky. Prítomní Nemci pri tejto príležitosti navonok prejavili zmätenosť, triasli sa, opisoval Kaftanov atmosféru. Potom sa hostia zúčastnili na predstavení v štátnom divadle, ktoré malo v repertoári opery ako Faust, ale v ten deň hrali Chovanštinu od Modesta Musorgského. Nemecký vyslanec ostal z toho zarazený a odišiel z divadla v predstihu.

Tuka trávil so sovietskou delegáciou veľa času a podľa Kaftanova bol mimoriadne milý. Na počesť sovietskych hostí usporiadal špeciálnu večeru, podobne spravil minister národnej obrany Ferdinand Čatloš, pred dvoma desaťročiami príslušník československých légií v Rusku, ktoré bojovali proti boľševikom. Kaftanov označil v písomných zápisoch režim na Slovensku za fašistický, ale s veľkým náboženským presahom. U slovenských vládnych ministrov objavil silné protinemecké nálady a veľký záujem o Sovietsky zväz. Pobadal obavy Slovákov, či s nimi Nemecko neurobí to isté čo s Čechmi, kde nastolilo protektorát.

S cieľom vyhnúť sa úplnej závislosti od Nemecka hľadalo Slovensko podporu v iných štátoch, pričom veľa si sľubovalo od Sovietskeho zväzu. Keď delegácia navštívila neďaleké Vajnory, Kaftanov sa uistil o takomto záujme aj zo strany obyčajných ľudí. Vo Vajnoroch našiel úprimné uvítanie spojené so skandovaním, zaspievali im známe ruské piesne, ktoré nôtil aj sám vyslanec F. Tiso. Dostalo sa mu otázok, prečo Sovietsky zväz nezaberie Karpatskú Ukrajinu (súčasťou Československa bola pod názvom Podkarpatská Rus), aby s ním malo Slovensko konečne spoločnú hranicu. Veď ich delilo len deväť kilometrov. Tu už musel Kaftanov ostať diplomaticky ticho, vraj aby nevzbudzoval na Slovensku neodôvodnené nálady.

Toľko Kaftanov. Znie to priam neuveriteľne, že Slováci sa pritískali k stalinskému Sovietskemu zväzu, hoci v štáte vládla strana, ktorá sa proti boľševizmu ostro ohradzovala a pokladala ho za nepriateľské a neprijateľné učenie. No košeľa bola bližšia ako kabát, podporu u Rusov nehľadali len obyčajní ľudia, ale aj najvyšší predstavitelia. Vo vláde v Bratislave si uvedomovali, že krátka samostatnosť a dokonca aj celistvosť Slovenska sa môže rýchlo skončiť, preto po vytvorení paktu hľadali podporu, ba až záchranu v Moskve.

Sovietsky zväz ich držal v hmlistej nádeji, prejavoval opatrnú vôľu. Recipročná návšteva ku Kaftanovovej misii nenechala na seba dlho čakať. Na prelome apríla a mája 1940, pri príležitosti 200. výročia založenia Moskovskej štátnej univerzity, navštívila Sovietsky zväz delegácia slovenských vedcov na čele s ministrom školstva Jozefom Sivákom. Toho prijal priamo aj šéf sovietskej diplomacie Viačeslav Molotov, teda človek, podľa ktorého nazvali pakt Sovietskeho zväzu s Nemeckom.

Minister Ďurčanský chcel Berlín vyvažovať Moskvou
Hlava štátu prezident Jozef Tiso nemal žiadne skúsenosti so zahraničnou politikou, a preto sa tejto funkcie naplno zhostil minister zahraničných vecí a vnútra zároveň Ferdinand Ďurčanský. Ten bol ešte pred osamostatnením Slovenska tuhým prívržencom Nemecka a zástancom odtrhnutia od Čechov a Moravanov, no po uzavretí paktu medzi Moskvou a Berlínom začal paralelne hrať na sovietsku strunu. Vytvorením užších väzieb so Sovietskym zväzom hodlal posilniť postavenie Slovenska, aby úspešne čelilo rozpínavosti Maďarska a zároveň sa pri tom nemuselo spoliehať iba na poklonkovanie Nemecku.

Postoje Ďurčanského opísal vyslanec Sovietskeho zväzu na Slovensku Georgij Puškin, ktorý prišiel na Slovensko krátko po návšteve Kaftanovovej delegácie. Historička Marjina cituje zo zápiskov Puškina i správ, ktoré posielal do Moskvy.

Na začiatku marca 1940 adresoval do Moskvy správu, kde opisuje recepciu, na ktorú pozval Ďurčanský nemeckú a sovietsku diplomatickú misiu v Bratislave. Ďurčanský to takto zorganizoval nie náhodou, napísal Puškin. Chcel ukázať Nemcom, že odteraz Slovensko nemá do činenia len s Nemeckom, ale aj so Sovietskym zväzom. Túto poslednú vetu sovietsky vyslanec v písomnom zázname podčiarkol červenou farbou. Zároveň pre svojich nadriadených poznamenal, že Slováci očakávajú od Sovietov možno viac, ako im oni môžu poskytnúť, čo je pre Moskvu chúlostivá situácia.

Pri inej príležitosti Ďurčanského podriadený Puškinovi povedal, že Nemci sú nespokojní s tým, ako úprimne slovenskí predstavitelia komunikujú so sovietskou misiou. Ďurčanský skutočne na jednom stretnutí upozornil Puškina, že Nemecko stavia na území obsadeného Poľska proti Sovietskemu zväzu vojenský val, ktorý sa končí až na slovenských hraniciach. Táto otázka sa potom stala predmetom záujmu sovietskeho ľudového komisariátu (ministerstva) obrany. To súviselo aj s politikou Moskvy, ktorá už čoskoro mala obsadiť pobaltské štáty.

Ďurčanského zahraničná politika bola tŕňom v oku nacistom v Nemecku. Nielen preto, že koketoval so Sovietskym zväzom. Ďurčanský bol rovnako ministrom vnútra a nacisti mu zazlievali benevolentnú politiku voči domácim komunistom, ktorí boli napriek oficiálnemu zákazu činnosti strany slobodní a pôsobili v štátnych inštitúciách. Takto o tom písal Puškin do Moskvy, čím zrejme naplnil Ďurčanského zámer, aby komunistická veľmoc brala do úvahy, že minister boľševikov na Slovensku šetrí, len aby sa zavďačil Moskve aj za cenu tvrdej kritiky z Berlína.

Puškin sa dotkol aj ďalšej citlivej otázky. Ďurčanský vraj neviedol antisemitskú kampaň v takom rozsahu, ako si to prial Berlín. Opieral sa o nálady slovenského ľudu, ktorému bol antisemitizmus cudzí. Ďurčanský si zároveň uvedomoval, že podľahnutie nacistickému tlaku v tejto oblasti by vyvolalo nepriateľský postoj voči Slovensku v zahraničí, čo by podkopalo zahraničnopolitické pozície tohto už aj tak nestabilného štátu, napísal Puškin. K tomu treba dodať, že pred osamostatnením Slovenska bol Ďurčanský horlivým zástancom protižidovskej politiky.

Nemecko a Sovietsky zväz si delili Európu, ostatné išlo bokom
Na jar 1940 sa na Slovensku začali šíriť fámy, že Sovietsky zväz preberie vládu nad Karpatskou Ukrajinou obsadenou Maďarskom a pomôže Slovensku opäť získať územia, ktoré stratilo v rokoch 1938 a 1939. Na tieto zvesti sa odvolávali pri apeloch slovenskí predstavitelia počas stretnutí so sovietskymi diplomatmi a napokon to v máji vyslovil priamo Ďurčanský, keď Puškinovi zaliečavo načrtol očakávaný budúci vývoj: ak Nemci zamieria proti Rumunsku, potom Sovietsky zväz včas obsadí Karpatskú Ukrajinu a Besarábiu.

Takéto výzvy boli skôr zbožným prianím ako reálnym scenárom a súviseli s vyhrotením vzťahov medzi Slovenskom a Maďarskom. Hitler podpichoval Bratislavu a Budapešť proti sebe, len aby si vytvoril vhodné predpolie na inváziu na Balkán. Šírili sa zvesti, že Maďarsko dostane od nacistov Slovensko ako protihodnotu za umožnenie prechodu nemeckých vojsk smerom na juh.

Sovietsky vyslanec v Bratislave komentoval túto situáciu slovami, že Maďarsko má pre Nemecko vzhľadom na možnosť rozšírenia dejiska vojenských operácií na Balkán skutočne strategický význam. Veľkú hodnotu má aj Slovensko, pretože ide o „okno do juhovýchodnej Európy“.

Sovietsky zväz mal záujem, aby sa problémy juhovýchodnej Európy riešili za jeho účasti, a to tým skôr, že sa chystal obsadiť Pobaltie a Besarábiu. Ako uvádza historička Marjina, akcie v rámci paktu Ribbentrop – Molotov si vyžadovali sovietsko-nemeckú koordináciu. Moskva si však okrem dohôd z augusta 1939 nárokovala aj Bukovinu, podľa Molotova „poslednú chýbajúcu časť zjednotenej Ukrajiny“. Hitler spravil ústupok a severná Bukovina pripadla Sovietskemu zväzu.

Týmto krokom sa Sovietsky zväz dostal k oblúku Karpát. Otázka Karpatskej Ukrajiny sa po Hitlerovom ústupku stala bezpredmetná, i keby si takéto niečo v Moskve priali. Marjina podotýka, že Hitler by si v žiadnom prípade nepustil Sovietov do strategicky dôležitých Karpát. Napokon Sovieti získali toto územie v roku 1945, to však už bolo za úplne iných podmienok – bolo to na úkor obnoveného Československa, a nie Maďarska.

Sovietski diplomati v Bratislave vnímali Ďurčanského postoje – on počítal s tým, že Hitler bude viesť dlhú vojnu v západnej Európe, a preto bude Berlín venovať menej pozornosti stredu kontinentu. Keď však v júni 1940 padlo Francúzsko a súbežne s tým Sovietsky zväz obsadil Litvu, Lotyšsko, Estónsko a potom ešte Besarábiu a severnú Bukovinu, Ďurčanského plány sa začali rúcať. Jeho stretnutia s Puškinom redli. Pri poslednom v polovici júla si však predsa neodpustil poznámku, aby Sovieti zabrali Karpatskú Ukrajinu, vytvoriac tak so Slovenskom spoločnú hranicu.

Sympatie k Rusku a Sovietskemu zväzu boli vysoké medzi bežnými ľuďmi, úradníkmi, politikmi. Puškin vtedy stále hlásil do Moskvy, že v kruhu slovenskej inteligencie a dokonca aj vládnych predstaviteľov sa zamestnanci vyslanectva často stretávajú so slovami: To sú naši bratia Rusi. Túžba mať spoločnú hranicu so Sovietskym zväzom s cieľom posilniť štátnu nezávislosť krajiny a zároveň sa oprieť o Sovietsky zväz bola podľa neho možno najsilnejšou túžbou Slovákov, ktorí neboli v službách Nemcov.

Pre Ďurčanského a jeho smer vládnej politiky to však už bola labutia pieseň. Napriek tomu, že sa opäť snažil zintenzívniť vzťahy s Nemeckom, ktoré stále viac posilňovalo svoju vojenskú a hospodársku prítomnosť na Slovensku, Hitler ho odvrhol a po salzburských rokovaniach v júli 1940 nariadil rekonštruovať vládu podľa vlastných predstáv. Výrazne sa posilnila pozícia Vojtecha Tuku, ktorý sa poslušne podujal presadiť na Slovensku národný socializmus. To sa mu síce nepodarilo, no podriadenie Nemecku ostalo jednoznačné. Tuka prešiel za pol roka od zaliečania Sovietom k ich odmietaniu.

Vzťahy so Sovietskym zväzom sa po zmene vlády neprerušili, ale rozvíjali sa skôr v hospodárskej oblasti. Orientovanie na Moskvu si zachovali iba slovenskí komunisti. Tí sa najskôr v júni 1940 prihlásili k samostatnému Slovensku s cieľom vybudovať v ňom režim podľa vlastných predstáv a o rok nato prišli s programom sovietskeho Slovenska, ktoré by sa prípadne mohlo pričleniť k Sovietskemu zväzu.

V júni 1941 napadlo Nemecko Sovietsky zväz a do vojny sa po boku Berlína zapojilo aj Slovensko. Úvahy vládnych politikov o strategickom partnerstve s Moskvou tak nadobro padli. Ostala iba vojnová rétorika, že Slovensko pomôže Rusom zbaviť sa násilného komunistického režimu.

Jozef Hajko

Zdroj:
https://www.postoj.sk/101693/rusko-pomoze-slovensku-znelo-aj-v-tych-najvyhrotenejsich-casoch

Foto:
Ferdinand Ďurčanský (uprostred dole) sa snažil ukotviť samostatné Slovensko medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom a tým posilniť jeho nezávislosť. Zdroj: Wikimedia.org