Historik Ján Hlavinka: Židovský kódex bol hanebný

08.09.2021



Ospravedlnenie ako politické gesto je veľmi dôležité

Historik a riaditeľ Dokumentačného strediska holokaustu Ján Hlavinka víta rozhodnutie vlády ospravedlniť sa za prijatie Židovského kódexu počas slovenského štátu pred 80 rokmi. „Niekde máme Ulicu Jozefa Tisa, inde bustu Ferdinanda Ďurčanského a fašistov v parlamente. Takéto politické gesto v podobe vyhlásenia je teda dôležité.“

Pri príležitosti 80. výročia prijatia Židovského kódexu schválila v stredu vláda ospravedlnenie. Čo si o tomto rozhodnutí myslíte?

Je to dobrý a dôležitý krok. Považujem za správne, že si vláda pripomenula tento dôležitý dátum a že sa voči vtedajšiemu obdobiu a režimu jasne hodnotovo vymedzila. Nechcem, aby to vyznelo pateticky, ale je to zároveň prejav úcty k desaťtisícom obetí.

Ako hodnotíte text tohto ospravedlnenia? Je tam všetko, čo by v takomto druhu textu malo byť? 

V podstate áno. Samozrejme, každé vyhlásenie sa dá rozšíriť a možno niekde precizovať, ale ako s politickým vyhlásením som s ním v zásade spokojný.

Čím sa dá vysvetliť, že toto ospravedlnenie prichádza až teraz? Po páde komunizmu v roku 1989 boli možnosti urobiť to, no ani jedna z vlád to neurobila. 

Nie celkom súhlasím. Slovenská národná rada 20. decembra 1990 prijala vyhlásenie Národnej rady a vlády k deportáciám Židov zo Slovenska. Nie je to teda prvé vyhlásenie vlády takéhoto druhu. I keď sa priznám, že obe vyhlásenia som ešte neporovnával. No v roku 1990 sa vo vyhlásení písalo aj toto: „Dnes, po roku slobodného života, cítime my, poslanci Slovenskej národnej rady a vláda ako reprezentanti celého Slovenska a jeho najrôznejších politických prúdov a zoskupení, mravnú povinnosť verejne prejaviť našim židovským spoluobčanom svoju účasť a ľútosť nad zločinmi, ktoré boli na nich spáchané. Chceme sa úprimne ospravedlniť za všetko, čím sa naši predchodcovia previnili proti židovským spoluobčanom za druhej svetovej vojny.” Nie je to síce to isté, ale aj tak je to dosť silné.

Prečo je dôležité prijať takéto druhy vyhlásení či ospravedlnení za minulosť? 

Vláda tým ukazuje, kde hodnotovo stojí a aký postoj k minulým udalostiam, zločinom zastáva. Zároveň ich takýmto spôsobom verejnosti aj pripomína. A to je to najpodstatnejšie. Dnes máme špecifickú situáciu na Slovensku. Inú ako v roku 1990. Niekde máme Ulicu Jozefa Tisa, inde bustu Ferdinanda Ďurčanského a fašistov v parlamente. Takéto politické gesto v podobe vyhlásenia je teda dôležité.

Čo hovoríte na načasovanie ospravedlnenia? Aktivista Fedor Blaščák na Facebooku upozornil, že sme si vlastne obete ľudáckeho režimu pripomenuli v deň, keď ľudáci dosiahli svoje veľké politické víťazstvo. 

Na nejaký dátum sme zadefinovali Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia, ktorý pripadá na 9. septembra. Rozhodlo s o tom už v roku 2000. Je podružné, kedy vláda takéto vyhlásenie urobí. Či to je 9. septembra, 25. marca, keď je výročie prvého transportu, alebo 27. januára, keď sa pripomína vo svete. Podstatné je to, že vláda sa vymedzila voči tomu, čo sa stalo. Nechcem tým spochybňovať názor Fedora Blaščáka. Vidím v ňom určitú logiku, ale máme už raz zadefinovaný národný Deň obetí holokaustu a rasového násilia. Vláda to teda načasovala presne. A netreba zabúdať, že tu máme 80. výročie.


*******
Vyhlásenie vlády Slovenskej republiky k 80. výročiu prijatia tzv. Židovského kódexu
Vláda Slovenskej republiky ako najvyšší orgán výkonnej moci Slovenskej republiky, majúc v úcte princípy slobody, demokracie a zákonnosti, dnes cíti mravnú povinnosť verejne prejaviť žiaľ nad zločinmi, ktorých sa dopustila vtedajšia štátna moc, osobitne nad tým, že 9. septembra 1941 vláda prijala hanebné nariadenie obmedzujúce základné ľudské práva a slobody občanov židovského pôvodu.

Na základe „rasového pôvodu“ vyčleňovalo Židov spod ochrany ich ľudských a občianskych práv, znemožňovalo im prístup k vzdelaniu i slobodnému spoločenskému uplatneniu. Rozsiahlu časť kódexu tvorili „arizačné“ normy, prostredníctvom ktorých štát siahol na ich majetok. Konanie vtedajšej štátnej moci odsudzujeme a vyjadrujeme hlbokú ľútosť nad touto tragédiou, ktorá postihla nevinné obete.

V čase smutného 80. výročia prijatia nariadenia č. 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov, známeho aj ako tzv. Židovský kódex, si spytujeme svedomie za zločiny spáchané na našich spoluobčanoch, ktoré vyvrcholili deportáciami do táborov smrti. Táto tragická historická skúsenosť rezonuje v našej spoločnosti dodnes.

Vzdávame zároveň úctu tým, ktorí sa, riskujúc stratu života či slobody, postavili na odpor proti prenasledovaniu židovských spoluobčanov, a vyslovujeme presvedčenie, že len pluralitná demokratická spoločnosť je schopná skutočne garantovať dodržiavanie ľudských a občianskych práv. Toto vyhlásenie chápeme aj ako záväzok slobodného a demokratického Slovenska, že už nikdy nesmie dôjsť k zneužitiu legislatívy na vyvražďovanie občanov.

Bratislava 8. septembra 2021


*******


V ospravedlnení vláda píše o Židovskom kódexe ako o hanebnom nariadení. Je to výstižné pomenovanie? 

Určite je. Absolútnu väčšinu ustanovení kódexu tvoria také, ktoré už boli prijaté predtým. Nové ustanovenia, ktoré obsahuje, vlastne definujú postavenie protižidovskej politiky na rasový základ. Ide o rasovú definíciu pojmu Žid, definíciu pojmu židovský miešanec, zákaz uzatvorenia manželstva medzi Židmi a Nežidmi. Zákaz mimomanželského pohlavného styku. Celoštátna povinnosť nosiť označenie na vrchnej časti odevu.

Už aj nariadenia predtým boli hanebné, ale tieto nové znamenali postavenie sa na tú istú úroveň ako v nacistickom Nemecku. Je to snaha priblížiť sa mu a ešte to aj vláda otvorene povedala. Úplne teda súhlasím s označením hanebné, pretože kódexom sa pošliapalo absolútne všetko, čo sa pošliapať dalo.

Dá sa teda súhlasiť s názorom môjho kolegu Romana Pataja, ktorý v komentári v stredu napísal, že kódex obsiahol to najhoršie z Tisovho režimu, čo mohol? 

Do veľkej miery sa s tým dá súhlasiť. Netreba však zabúdať, že ďalším stupňom boli deportácie a následne masové vraždenie, ku ktorému dochádzalo aj na Slovensku. Práve to si treba pripomínať, pretože aj u nás boli Židia masovo vraždení. Či už v Kremničke, Nemeckej, alebo vo Zvolene v rokoch 1944 až 1945. Na to sa často zabúda. Diskurz sa okliešťuje na deportácie v roku 1942, ale to zďaleka nebolo všetko. Takže aj po kódexe dokázali prekročiť určité hranice. Pokiaľ hovoríme o legislatíve, tak kódex jednoznačne obsiahol to najhoršie.

Za akých okolností bol Židovský kódex prijatý?

Vyplývalo to z vnútropolitických okolností, i keď do toho vstúpil aj zahraničnopolitický moment. Jedným z hlavných dôvodov bolo, že v septembri 1941 uplynula ročná lehota, ktorú rok predtým stanovil vláde snem, teda vtedajší parlament. Ten v septembri 1940 povolil vláde, aby v priebehu jedného roka organizovala vylúčenie Židov z hospodárskeho a sociálneho života, arizáciu ich majetku, a to formou nariadení vlády.

Snem teda dal vláde možnosť, aby jeden rok o tom rozhodovala sama bez toho, aby predkladala zákony. Bolo to preto, aby dokázala konať rýchlejšie. Vláda postupne prijala sériu rôznych opatrení, aby si po roku, keď sa táto lehota končila, povedala, že urobí súhrnnú normu a zároveň Žida zadefinuje po novom.

Z toho vyplýva, že protižidovská politika sa nezačala od kódexu, ale vláda s ňou začala omnoho skôr. 

Priznám sa, že som až sklamaný z toho, ako neustále počúvame, že od kódexu sa začala protižidovská politika. Vôbec to tak nie je. Ľudácky režim organizoval protižidovskú politiku od jesene 1938.

Akými opatreniami začal? 

Najskôr sa to začalo politickými vyhláseniami. V novembri 1938 sa pokúsili vysťahovať tisíce Židov za novovytvorenú maďarsko-slovenskú hranicu. Bola to veľmi násilná akcia, nariadená z večera do rána. A následne sa začali baviť o protižidovskej legislatíve. Treba si pritom uvedomiť, že v tom čase ešte slovenský štát vôbec neexistoval, Slovensko bolo len autonómne. Štát vznikol v marci 1939.

Následne sa v rokoch 1939 a 1940 prijímali rôzne zákony a nariadenia, napríklad o revízii živnosti, o vylúčení Židov zo štátnych služieb, prvý arizačný zákon, zákon o pozemkovej reforme. Kódex teda zďaleka nie je na začiatku, naopak, je zavŕšením určitého obdobia. Nebol definitívnou, ale veľkou bodkou za protižidovskými opatreniami s novou definíciou Žida.

Kódex sa už potom nerozširoval, ale opatrenia pokračovali deportáciami a masovým vraždením? 

Aj po kódexe ešte boli prijaté ďalšie opatrenia. Jeho uplatnenie, ale aj toho, čo mu predchádzalo, viedlo k tomu, že židovská komunita sa stala sociálne odkázanou. Zhruba 64-tisíc Židov z celkového počtu asi 90-tisíc sa nedokázalo uživiť. Stali sa v istom zmysle sociálnym bremenom.

A už v lete 1941, teda pred prijatím kódexu, sa režim zamýšľal, čo s nimi. Najskôr vznikol nápad vybudovať pracovné tábory, v ktorých by si Židia na seba vyrábali. Tak vznikol tábor v Seredi, v Novákoch, ktoré sa začali na jeseň 1941 budovať. Tento nápad sa však ukázal ako veľmi nákladný a zdĺhavý projekt.

Museli teda hľadať iné riešenie.

Následne sa v októbri stretli slovenskí predstavitelia s nemeckými, medzi ktorými prebehla po prvý raz diskusia o deportáciách. Minister vnútra a hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach deň po odchode prvého transportu v marci 1942 povedal, že najväčší krok urobili, keď boli v Hitlerovom hlavnom stane, kde mali možnosť rozprávať sa s Heinrichom Himmlerom. Tam sa nadhodila otázka deportácií a odvtedy im nedala zaspať.

Vtedy podľa mňa prišli na to, že sa môžu zbaviť tisícov Židov tak, že ich odovzdajú nacistickému Nemecku. Chceli sa tak zbaviť masy sociálne odkázaných ľudí, ktorých najskôr obrali o majetok, oklieštili im práva, zakázali im bez pracovného povolenia pracovať. Síce už predtým bola židovská komunita ľudáckym režimom bitá, ale ten ju kódexom definitívne označí a v jeho dôsledku sa z nej stáva ostrakizovaná a sociálne odkázaná skupina, ktorej sa režim snaží zbaviť.

Kódex bol vlastne akýmsi súhrnom dovtedajších opatrení. Ako to vyzeralo pri jeho schvaľovaní na vláde? Boli všetci za či sa niekto ozval aj proti jeho prijatiu? 

Nemám informáciu, že by bol niekto z vlády proti kódexu. Neviem o tom, že by na tom rokovaní vlády vznikol zásadný konflikt. Ale po jeho prijatí sa ozvali rôzne kruhy, a to katolícki biskupi a Vatikán, ktoré nesúhlasili predovšetkým s tým, že do protižidovskej politiky boli zahrnutí aj konvertiti.

Čiže reakciu vyvolávali len konvertiti? 

Presne. A o niekoľko mesiacov sa to prejavilo aj pri deportáciách. A čiastočne v máji 1942, keď je prijatý ústavný zákon o vysťahovaní Židov, ktorý spätne legalizuje deportácie, ale zároveň sú v ňom ustanovenia, kto do nich nemá byť zahrnutý. Jedno z nich hovorí o tom, že tí, ktorí boli pokrstení pred 14. marcom 1939. Na tých, ktorí boli pokrstení neskôr, sa to však nevzťahovalo.

Je známe, kto bol autorom kódexu? Kto spísal tento súhrn opatrení? 

Ťažko sa to dá zosobniť. Je to súhrn osôb, ktoré sa združovali okolo vtedajšieho predsedu vlády Vojtecha Tuku, vedúcej postavy ľudáckeho radikálneho krídla. Potom to bol predseda Ústredného hospodárskeho úradu Augustín Morávek, ktorý mal na starosti arizáciu, ale aj ďalšie protižidovské opatrenia. Ako jeden z právnych garantov kódexov sa spomína aj doktor Jozef Martinka z ministerstva vnútra.

V odbornej právnickej tlači v jednom článku o Židovskom kódexe kritizoval tých, ktorí definovali pojem Žid v apríli 1939, lebo „si neuvedomili základný poznatok, na ktorom bolo vybudované ríšskonemecké zákonodarstvo s právnym postavením Židov, a to že nebezpečenstvo zvrátenosti židovského svetonázoru Židov nevyplýva z ich príslušnosti k určitému vierovyznaniu, ale z príslušnosti k určitej rase“. Z toho vidieť jednoznačnú snahu priblížiť sa nemeckej rasovej definícii.

Nútili nás Nemci do prijatia protižidovských opatrení? 

Netlačili na nás. Slovenský štát ešte neexistoval a Hlinkova slovenská ľudová strana začala protižidovskú politiku na jeseň 1938. To, že s tým ľudáci narábali ako s politickou kartou voči Nemecku, je jasné. Vo všetkom však bolo veľmi veľa slovenskej iniciatívy. Okrem toho sa v samotnom ľudáckom tábore zvádzal vnútorný boj. Radikáli vedení Tukom po celý čas zápasili s prezidentom Jozefom Tisom a židovská otázka sa často stávala predmetom tohto zápasu.

Išlo teda hlavne o vytĺkanie politického kapitálu? 

Nielen o to. Išlo o súbor okolností. Na jednej strane išlo o politickú kartu voči Nemecku, ale na druhej strane sa napríklad pri arizácii snažili rozdeliť majetok Židov medzi svojich stúpencov. Mobilizovali si tak podporu obyvateľstva. Rozdeľoval sa majetok, ak berieme do úvahy aj ten zadlžený, v hodnote 4,3 miliardy vtedajších korún. Na tú dobu to bola obrovská suma. Okrem bežnej korupcie do toho vstupovala ešte aj politická korupcia – získaný majetok sa mal prideliť štátu a „našim ľuďom“.

Hovorili ste, že na jednej strane išlo o politickú kartu voči Nemcom. Získal ľudácky režim vďaka tomu nejaké výhody od Nemecka? 

Nemyslím si, že by tým získali reálne politické výhody. Bolo v tom veľa slovenskej iniciatívy. Ako keby sa snažili byť presvedčivejší v protižidovských opatreniach ako samotní Nemci. Ale treba si uvedomiť, že táto mašinéria už bola taká rozbehnutá, že sa nedala zastaviť. Protižidovská politika bola najfrekventovanejším vnútropolitickým problémom na Slovensku. Viezli sa v ňom nielen vládne špičky, ale aj župani, okresní náčelníci, akási obdoba dnešných prednostov okresných úradov.

Ako sa to prejavovalo? 

Napríklad župan Šarišsko-zemplínskej župy Andrej Dudáš v apríli 1941 nariadil Židom, ktorí žili na území jeho župy, nosenie žltej pásky na rukáve. Nie je to veľmi známe, ale 28-tisíc Židov muselo nosiť žltú pásku niekoľko mesiacov pred tým, ako vláda uzákonila nosenie žltej hviezdy v kódexe. Je to Tisova iniciatíva? No nie je. Je to iniciatíva župana Dudáša.

Prečo robil takú nadprácu? 

Po prvé preto, lebo bol antisemita, a po druhé preto, lebo si asi myslel, že tým ukáže, aký je lojálny. Čiže tá protižidovská mašinéria bola taká rozbehnutá, že mala aj lokálne prejavy. Bežne sa stávalo, že v jednotlivých mestách vylúčili Židov z konkrétnych ulíc, zakázali im prístup do parku alebo im vyhláškou zakázali nakupovať na trhu v určitom čase.

Na tejto lokálnej úrovni nebolo motiváciou okrem antisemitizmu aj získanie arizovaných majetkov? 

Do veľkej miery išlo aj o majetky, ale u niektorých úradníkov vôbec nevylučujem, že išlo o snahu upozorniť na seba.

Robili to kvôli kariérnemu rastu

Presne. Hovoríme o lokálnych agresoroch, ktorí z vlastnej iniciatívy útočia na obete. Využívajú pritom svoje právomoci.

Spomenuli ste, že jednotlivými protižidovskými opatreniami sa ľudácky režim snažil vyrovnať Nemecku. Bol sa niekto pri písaní kódexu inšpirovať aj priamo tam? 

V lete 1941, teda keď vrcholila arizácia a ľudáci sa začínali zamýšľať nad tým, čo urobia so všetkými tými Židmi, ktorých obrali o obživu, navštívila delegácia slovenských úradníkov nacistické Nemecko. Boli si pozrieť pracovné tábory a boli z toho zhrození. Dokonca niektorí z nich reagovali, že je to nekresťanské a na Slovensku sa to nebude takto môcť riešiť. Druhý príklad hľadania inšpirácie je z roku 1942, keď boli krátko pred deportáciami na Slovensko vyslaní piati „experti“ na deportácie z Viedne, kde bola centrála pre židovské vysťahovalectvo. Piati príslušníci SS so skúsenosťami s deportáciami boli rozmiestnení po Slovensku, aby našich úradníkov inštruovali, ako postupovať. Nemecká expertíza sa hľadala a aj používala. Ale veľa opatrení Slováci robili sami a zdokonaľovali ich.

Aj v iných európskych krajinách boli prijaté podobné kódexy? 

Treba si uvedomiť, že celé okolie Slovenska okrem Maďarska okupovali Nemci. Tam teda platili nemecké nariadenia. V Maďarsku mali sériu nariadení a zákonov. Slovenský kódex je súhrn.

Je pravda, že bol prísnejší ako v samotnom Nemecku? 

Je to veľmi častá otázka. Tvrdila to ľudácka propaganda. Kódex je iný v tom, že je to súhrn. Pokrýva teda obrovskú oblasť. V rasovej otázke sa však v princípe v ničom neodlišoval od norimberských zákonov, čo konštatovali samotní Nemci žijúci v tom období na Slovensku. Nemám však rád takéto porovnávanie. Život Židov bol rovnako neznesiteľný a pod slovenským kódexom sa skončil rovnako ako v Nemecku, teda deportáciami a vyvražďovaním.

Kódex mal 270 paragrafov. Je to vlastne súhrn obmedzení a zákazov. Mali Židia po septembri 1941 vôbec niečo dovolené? 

Treba pripomenúť, že to je len kódex, k nemu treba pripočítať rôzne lokálne vyhlášky a pridružené zákazy miestnych agresorov. Je veľmi ťažké dať jasnú odpoveď na otázku, čo vlastne potom mali ešte dovolené. Život Židov bol naozaj obmedzený do absolútnej krajnosti.

Od straty listového tajomstva a povinnosti označiť si poštu znakom, aby bolo jasné, že je to list od Žida. Či povinnosť chodiť po ulici označený. Je to ešte slobodná chôdza? Alebo možnosť uzavrieť manželstvo s Nežidom. Videl som konkrétne prípady, keď sa vzťah ženy a muža skončil krátko pred svadbou. Ak to chceli prekonať, museli žiadať prezidenta Tisa o výnimku. Mohol ju udeliť zo všetkých opatrení alebo len čiastočne.

Koľko tých výnimiek vydal? 

Postupne počet narastal, ale historici sa zhodujú, že ich bolo asi tisíc. Ak zoberieme, že sa vzťahovali aj na členov najbližšej rodiny, tak mohli kryť asi štyri- až päťtisíc osôb.

Koľko ich odmietol? 

Presne nevieme. Takáto štatistika nie je spravená, ale určite ich bolo omnoho viac odmietnutých ako udelených. Treba povedať, že za výnimky sa platil dosť vysoký poplatok, ktorý individuálne stanovovala kancelária prezidenta. Proces získania výnimky pritom neznamenal napísanie jedného listu. Keď sa žiadateľ obrátil na prezidentskú kanceláriu, tá si následne vypýtala stanoviská od úradov. Okresné úrady, miestni notári či polícia sa museli ku konkrétnemu človeku vyjadriť a na základe toho prezident zaujal stanovisko.

Znamená to, že neexistuje evidencia o výnimkách? 

Všetko je v archíve vo fonde Kancelárie prezidenta SR. Je to taká rozsiahla agenda, že sa ju ešte nepodarilo porátať.

Vie sa, z akých dôvodov prezident najčastejšie udeľoval výnimky? 

Žiaden vzorec neexistuje. Výskum poukázal na to, že často ich dostávali konvertiti, ale museli byť k tomu dobrozdania iných úradov. Videl som prípad panej, ktorá bola pokrstená a mala dobré posudky, ale výnimku nedostala.

Spomínate posudky. Aký bol prístup úradov? Prejavoval sa aj pri nich antisemitizmus alebo sa, naopak, snažili ľudí zachrániť? 

Určite sa pritom prejavoval antisemitizmus. Dokonca – a nie raz – sa prejavovali aj osobné antipatie úradníkov. Vstupovali do toho rôzne motívy.

V kódexe sa píše aj o tom, že výnimka mohla byť kedykoľvek zrušená. Dialo sa to? 

Zo svojho výskumu si nepamätám, že by bola výnimka odňatá. Spomínam si na prípady odňatej arizácie, ale výnimky nie.

Za porušenia nariadení hrozili tresty. O aké išlo? 

Boli to rôzne tresty. Dokonca sa nebavíme o jednom treste, ale za porušenia rôznych opatrení hrozili rôzne tresty. Napríklad za vedomý mimomanželský pohlavný styk to bolo päť rokov väzenia. Za uzavretie nedovoleného manželstva tri roky. Pri niektorých opatreniach to zase boli len peňažné tresty.

Udávali ľudia Židov za ich nedodržiavanie? 

Spomeniem len to, čo som videl v rámci svojho výskumu, a to boli najmä tresty za nenosenie hviezdy. Na nič iné zásadné si ani nespomínam. Pokiaľ ide o udania, tie boli vždy. Od začiatku do konca protižidovskej politiky. Stále sa na Slovensku udávalo, a to za rôzne veci a rôznym spôsobom.

Napríklad išlo o udania, že dotyčný Žid je zamestnaný v podniku, aby kryl arizátora. Ten vlastne nič nerobí a všetko robí Žid. To bolo pomerne bežné. Rovnako ako udania arizátorov medzi sebou či ľudí, ktorí majetok nedostali, na tých, ktorí ho dostali.

Pamätám si na jeden list, v ktorom arizátor písal: „Arizoval som obchod, zamestnal som Žida, ale keď budete brať Židov, tohto berte medzi prvými, lebo nikdy toľko škody nenarobia ako tam, kde majú oporu medzi ľuďmi.“ Zamestnal ho pritom preto, lebo bol obľúbený medzi zákazníkmi.

Na základe kódexu mnohí nemohli vykonávať povolanie lekára, advokáta či notára. Čo tým režim získal? Nechýbali tieto profesie potom? 

Je to príklad opatrenia, ktoré platilo ešte pred kódexom. Samozrejme, že tým v niektorých regiónoch vznikol deficit. To sa však riešilo výnimkami. Nie prezidentskými, ale napríklad povoleniami ministerstiev. Riešilo sa to teda ad hoc ku konkrétnej osobe. Okrem toho pred kódexom už platilo vylúčenie detí zo škôl. Zo všetkých okrem ľudových, teda základných. Zákaz nostrifikácie diplomov. Predstava režimu bola, že Židia nemôžu mať vyššie vzdelanie. Išlo o detailné obmedzenie života židovského obyvateľstva.

Naopak, v kódexe sa píše o tom, že 16- až 60-roční museli vykonávať prácu prikázanú ministerstvom vnútra. Čo robiť mohli? 

Využilo sa to pri nútenej práci, teda pri pracovných táboroch. Neskôr presne na tomto paragrafe postavili deportácie. Oficiálne posielali Židov za prácou a využili tento paragraf. Pred transportmi však okrem veľkých pracovných táborov vznikali aj menšie pracovné strediská, a to improvizovane pri veľkých stavebných projektoch. Napríklad keď sa stavala cesta, ministerstvo prikázalo určitému počtu Židov na konkrétnom mieste pracovať. Staviteľ im pritom poskytoval ubytovanie aj ošatenie. Takýchto stredísk bolo viacero.

Kódex umožňoval vysťahovanie Židov a sám ste spomenuli, že sa to v niektorých mestách dialo. Stalo sa, že Židov vysťahovali z celej obce či mesta? 

Začalo sa to ešte pred kódexom vo väčších mestách. Židov tam napr. vysťahovávali z hlavných ulíc, museli sa presťahovať na iné miesta. Potom v Bratislava na jeseň 1941 s cieľom uvoľniť byty pre úradníkov a protežantov vysťahovali Židov do iných miest po Slovensku. Bola to akcia, ktorá sa týkala viac ako 7-tisíc Židov. V Prešove nemohli Židia bývať v bytoch, ktoré smerovali na hlavnú ulicu.

Ako reagovali predstavitelia iných miest, kam im poslali napríklad bratislavských Židov? 

Najmä na východnom Slovensku sa náčelníci proti tomu bránili. Nechceli, aby im tam vysťahovali bratislavských Židov. Typickou reakciou bolo, že už majú dosť svojich Židov, načo im dávajú ďalších. Ale napriek tomu sa to dialo. Napríklad do Prešova boli vysťahovaní mnohí Židia z Bratislavy.

Kam ich vlastne vysťahovali? Kde potom všetci bývali? 

Na starosti to mali úradníci, ktorí ich museli rôznym spôsobom umiestňovať. Samozrejme, potom boli vo veľmi stiesnených podmienkach. Treba si uvedomiť, že aj sociálne na tom boli veľmi zle. Žili z minimálnej podpory štátu, ktorú prideľovala židovská ústredňa na úrovni pár korún denne. Táto situácia sa následne prejavuje aj v hláseniach okresných náčelníkov, ktorí postupne oznamovali, akí sú Židia biedni, vidno už medzi nimi rôzne choroby. Ale to sa už bavíme o začiatku roka 1942, keď zakrátko začali s deportáciami.

Pokiaľ išlo o vysťahovanie, zavádzali sa opatrenia zo dňa na deň alebo mali nejaký čas na presun? 

Mali párdňovú lehotu. Pokiaľ hovoríme o vysťahovaní z ulíc, tak to sa dialo prostredníctvom všeobecnej vyhlášky, kde sa len prikázalo vysťahovať z konkrétnej ulice napríklad do mesiaca bez ohľadu na meno a priezvisko.

V ospravedlnení vlády sa píše: „V čase smutného 80. výročia si spytujeme svedomie za zločiny spáchané na našich spoluobčanoch…“ Je známe, či si spytoval svedomie aj niekto z autorov kódexu? 

Nie som si vedomý toho, že by si niekto z nich spytoval svedomie. V zmysle, že by sa hanbil za to, čo prijali. Hlavnou témou procesov po vojne bolo vraždenie a deportácie. Je známe, čo povedal Mach, ktorý hovoril o tom, že ich chcel vysťahovať, ale nie vyvraždiť.

Čiže to, čo tomu predchádzalo, teda postupné potláčanie ľudských práv Židov, sa v tých procesoch vôbec neriešilo? 

Retribučné právo bolo postavené na konkrétnom čine a konkrétnom páchateľovi. Išlo o to, či to súd uznal a chcel uznať. Nechcem tie závery generalizovať, ale videl som gardistov, ktorí za účasť na deportáciách dostali trest verejného pokarhania.

Aký bol najprísnejší trest? 

Trest smrti, na ktorý odsúdili prednostu 14. oddelenia ministerstva vnútra Antona Vašeka ako jedného z hlavných organizátorov deportácií. Bolo mu preukázané, že to, že Nemci Židov vraždia, vedel už počas deportácií.

A pokiaľ išlo napríklad o nižšie postavených gardistov? 

Za účasť na masových vraždách, ako napríklad v Kremničke či inde, boli udelené aj tresty smrti. Musela však byť dokázaná priama účasť. Záviselo to od úlohy, ktorú ten-ktorý gardista zohral. Či bolo jeho úlohou zobrať človeka z domu a odviesť na zhromaždisko v obci alebo išlo o gardistu, ktorý proaktívne niekoho vyhľadal a udal. Žiaden vzorec v týchto trestoch neexistuje.

Prečo v tom nebol žiaden systém? 

Nerozhodoval o tom jeden súd, ale tieto ľudové súdy boli vlastne v každom okrese. Boli v nich rôzne senáty, ktoré sa mohli k obžalovaným postaviť rôzne. Nedá sa vylúčiť, že veľkú úlohu v tom zohral aj ľudský faktor. Nechcem to však generalizovať.

Žiadna trestnoprávna zodpovednosť voči autorom kódexu vyvodená nebola? 

Odsúdený bol napríklad Vojtech Tuka. Ale problémom retribučného súdnictva je, že spravidla nikto z nich nebol obvinený len z jedného trestného činu. Angažovanie sa v politike režimu, v garde či Hlinkovej slovenskej ľudovej strane bolo samo osebe trestné. Spravidla sa každý podieľal aj na inom ako na protižidovskej politike. Potláčanie práv Židov je len jednou časťou z toho. Kto vypočíta, aký podiel trestu dostávali práve za to?

Aj dnes sa stretávame s ľuďmi, ktorí si dávajú na oblečenie žlté hviezdy. Sú to odporcovia očkovania, ktorí chcú takto deklarovať, že sú prenasledovaní. Čo si o tom myslíte? 

Absolútne to odsudzujem. Je to nemiestne. Nemá to s tým nič spoločné. Nemám ani slov, ktorými by som to komentoval. Hnevá ma to. Nedá sa to o nič oprieť. Je to absolútny odsúdeniahodný nezmysel.

Čím to je, že niekto dokáže takto zneužiť takýto symbol? 

U niektorých to môže byť aj nepoznaním histórie. Nerobím si ilúzie. Ale do veľkej miery je to prejav neúcty, povrchného a drzého správania. Veď predsa je slobodná vôľa dať sa očkovať a s holokaustom to nemá nič spoločné. Prirovnávať sa k obetiam holokaustu je nepatričné, nevhodné a hlúpe.

Je aj vzhľadom na týchto ľudí dôležité ospravedlnenie, ktoré vláda v stredu prijala? 

Áno. Aj keď si nerobím ilúzie, že sa tým u nich niečo zmení. Bolo by dobré, ak by sa ľudia zamysleli nad tým, čo vláda povedala. Nie nad tým, že to povedala, ale čo je v tom ospravedlnení obsiahnuté. Prinútilo by to ľudí prečítať si, o čom to vláda vlastne hovorí.

Ján Hlavinka (1979)
Historik, ktorý sa venuje problematike holokaustu. Absolvent Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove (odbor politológia – dejepis). V roku 2013 na Filozofickej fakulte UK a v Historickom ústave SAV v Bratislave obhájil dizertačnú prácu s názvom Arizácia židovských podnikov v Šarišsko-zemplínskej župe 1939 – 1945. V rokoch 2002 – 2003 pracoval ako historik v Múzeu SNP v Banskej Bystrici a v rokoch 2003 – 2008 v Ústave pamäti národa. Od roku 2008 pracuje v Historickom ústave SAV v Bratislave a v januári tohto roka sa stal riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu (DSH) v Bratislave.


VERONIKA PRUŠOVÁ


Zdroj (text aj foto):
https://dennikn.sk/2530833/historik-hlavinka-zidovsky-kodex-bol-hanebny-ospravedlnenie-ako-politicke-gesto-je-velmi-dolezite/


 

Aktuality

Zobraziť všetky
02.12.2021

Lúčime sa – Janko Štefánik...

Nad ránom 19. novembra nás vo veku 96 rokov navždy opustil posledný priamy účastník odboja v II. svetovej vojne z okresu Svidník Janko Štefánik. Ako 17-ročný mladík v lone Kobylnickej prírody sa stretával s ľuďmi, ktorí k nim domov prichádzali …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
02.12.2021

Zomrel posledný hrdina z Dukly: Ján Štefánik (†96) pomáhal partizánom a bojoval po boku s Červenou armádou

Hrdinovia pomaly odchádzajú. Pred niekoľkými dňami skonal posledný slovenský vojak, ktorý bojoval v 2. svetovaj vojne na Dukle. Jána Štefánika z Giraltoviec odviedli ešte v 19 rokoch a dostal sa do blízkosti Červenej armády. Na prežité bojové…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
01.12.2021

Dnes je 30. výročie zakarpatského referenda

1. december 1991 sa súčasne s celoukrajinským referendom o potvrdení Aktu o nezávislosti Ukrajiny v Zakarpatskej oblasti konalo aj miestne referendum o samosprávnom štatúte Zakarpatska ako súčasti samostatnej Ukrajiny. Pripomeňme si chronológ…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
01.12.2021

Konec impéria. Těžké probouzení Rusínů v novém státě – nezávislé Ukrajině

Українською мовою: https://www.rusyn.sk/knec-mper/ V polovině 80. let minulého století se Sovětský svaz ocitl na rozcestí. Tři úmrtí nejvyšších představitelů státu za sebou (L. Brežněv, J. Andropov, K. Černěnko) donutil vedení KSSS – průměrný…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
30.11.2021

Ve Vlaku svobody ji napadlo dát ruce vzhůru, ale nechtěla být za blázna

Dne 11. září 1951 prorazil železnou oponu rychlík z Prahy do Aše a převezl 110 cestujících do západního Německa. Seděla v něm i tehdy patnáctiletá Marie Kohoutová, studentka 2. ročníku chebského gymnázia. Přes těžkou nemoc, s níž v současnosti b…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
30.11.2021

Ako zadrôtovali československé hranice

Nový európsky západ sa od východu oddeľuje pohraničnými bariérami s ostnatým drôtom. Šesť rokov po prvom maďarskom plote na hraniciach so Srbskom vyrastajú podobné prekážky aj medzi Poľskom, pobaltskými štátmi a Bieloruskom. Pripomína to obdobie…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


-Vasyľu, kiď umru, oženyš sja iši raz?
-Ňi Parasko, lipšu ženu ne najdu a taku jak jes ty, už vecej ne choču...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať