Historik Jan Rychlík: Mýtus, ako Česi utláčali Slovákov, bol za federácie evergreen

31.12.2022


Občania podporou HZDS pochovali Československo.

S 1. januárom 1993 zmizol z mapy Európy štát, ktorý na nej bol sedem desaťročí a bol domovom niekoľkých generácií.

Československo pred tridsiatimi rokmi zaniklo a vznikli nové dva štátne útvary, Slovenská a Česká republika.

"Som presvedčený, že každý národ speje vlastnou dynamikou k vzniku vlastného štátu. Každý mnohonárodnostný štát je zo svojej podstaty nestabilný. Z tohto hľadiska nie je rozdelenie Československa ničím mimoriadnym, mimoriadne by skôr bolo, ak by sa nerozdelilo," hovorí historik Jan Rychlík z Karlovej univerzity, autor monografie Rozpad Československa.

"Slováci získali vlastný štát. Či získali niečo Česi, na to sa jednoznačne nedá odpovedať. Za pozitívum považujem, že sme ukázali svetu, že aj taká komplikovaná záležitosť, ako je rozdelenie štátu, sa dá urobiť v pokoji a do veľkej miery bezbolestne, aj keď sú občania, a nie je ich málo, ktorí na to doplatili," dodáva.

V rozhovore sa dočítate:
Či bolo nutné, aby sa Československo rozdelilo.
Či o tom mali rozhodovať občania v referende.
Či Vladimír Mečiar zavádzal svojich voličov.
Aké mýty kolovali okolo rozdelenia spoločného štátu.
Prečo si československú vlajku prisvojili Česi.
A či je čo oslavovať po 30 rokoch od vzniku samostatných republík.
Blíži sa výročie vzniku Slovenskej a Českej republiky. Je to dôvod na oslavu?

Ako pre koho. Na Slovensku to je dôvod na oslavu, pretože Slovensko získalo samostatnosť. My Česi neoslavujeme vznik Českej republiky, mnohí ani nevedia, že je to aj u nás štátny sviatok, myslia si, že je to len Nový rok. Pre nás je Česká republika pokračovaním Československej republiky a preto oslavujeme 28. október.

Dá sa stanoviť moment, ktorý rozhodol o zániku Československa a vzniku dvoch nových štátnych útvarov?

Tým momentom boli jednoznačne voľby 5. a 6. júna 1992, ktoré znamenali na Slovensku víťazstvo Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) s predsedom Vladimírom Mečiarom a v Českej republike Občianskej demokratickej strany (ODS) s predsedom Václavom Klausom.

Obe mali zásadne odlišné programy v štátoprávnej aj ekonomickej oblasti. Keďže vo Federálnom zhromaždení bola na prijatie dôležitých zákonov potrebná väčšina poslancov zvolených v Českej aj Slovenskej republike, nastal politický pat a štát sa začal samovoľne rozpadať.

Čiže rozdelenie Československa sa stalo nevyhnutným?

Za tejto situácie bolo rozdelenie federácie jediným možným riešením.

Jan Rychlík (1954)
historik, znalec moderných českých a slovenských dejín
profesor na oddelení moderných a súdobých dejín na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej
autor kníh Češi a Slováci ve 20. století: Česko-slovenské vztahy 1914 – 1945, Češi a Slováci ve 20. století: spolupráce a konflikty 1914 - 1992. V roku 2002 vydal monografiu Rozpad Československa, v druhom vydaní vyšla v roku 2012 a v treťom vydaní tento rok pod názvom Rozdělení Československa 1989 - 1992.


Napísali ste monografiu o rozdelení Československa. Stretli ste sa pri výskume s niečím, čo vás samotného prekvapilo alebo o čom ste nevedeli?

Ani nie, pohyboval som sa totiž v tom čase pri vláde Českej republiky, kde som pôsobil ako externý poradca, čiže mal som prístup k materiálom.

Moja monografia vyšla teraz už v treťom rozšírenom a prepracovanom vydaní a doplnil som ju o aktuálne sprístupnené materiály z českého ministerstva zahraničných vecí, ktoré boli v čase druhého vydania v roku 2012 ešte neprístupné.

Zaujímavejšie než dokumenty pred rozdelením Československa sú materiály z českej strany po 1. januári 1993. Dohody a zmluvy z jesene 1992 riešili viac-menej len technické otázky.

Samotné rokovanie medzi dvoma čelnými politickými subjektmi, teda HZDS a ODS, sa však neprotokolovalo.

Je normálne, že taká udalosť ako rokovanie medzi dvoma stranami, ktoré práve rozdeľujú štát, nebola protokolovaná?

Presnejšie povedané, nerobil sa stenografický záznam. Je zaujímavé, že nikto tam nemal magnetofón alebo diktafón, až na záver sa robilo spoločné vyhlásenie, ktoré priniesla aj denná tlač.

Rokovania však prebiehali v konštruktívnej atmosfére, otázky sa riešili na základe vzájomných diskusií, máme k dispozícii aj osobné poznámky niektorých účastníkov a priebeh rokovania vieme celkom presne rekonštruovať aj z výpovedí pamätníkov, ktoré sa v zásadných veciach zhodujú. Neprotokolovali sa však ani rokovania pred voľbami.

Na základe poznámok aktérov sa iba robilo konečné vyhlásenie. Treba povedať, že všetky rokovania boli korektné a nerobili sa za chrbtom verejnosti.

Prakticky sa nebolo o čom baviť. Česko-slovenská hranica je jednou z najstarších v Európe, s minimálnymi rozdielmi existuje od stredoveku, keď viedla medzi Uhorským a Českým kráľovstvom.

Slovensko vzniklo bez mandátu od občanov. To je dosť veľká škvrna na tom idealizovanom obraze, nie? Nebolo to protiprávne?

Protiprávne to určite nebolo. Aj keď treba povedať, že zákon, ktorým parlament ruší vlastný štát, a teda aj sám seba, je dosť neštandardné riešenie. No z ústavnoprávneho hľadiska sa procesu nedá vytknúť nič.

Polemizoval by som skôr ohľadom toho mandátu od občanov.

V akom zmysle?

Je to jeden z mýtov spojených s rozdelením Československa a vznikom Slovenska. Víťazom volieb na Slovensku bolo HZDS. To síce nemalo explicitne vo svojom programe vznik samostatného Slovenska, ale žiadalo pre Slovensko také podmienky, ktoré samostatný a suverénny štát predpokladali.

Týkalo sa to najmä samostatnej medzinárodnoprávnej subjektivity, ktorá je možná iba v samostatnom štáte. Ak niekto hovoril, že je za spoločný štát, ale súčasne sa podpísal na petíciu za zvrchované Slovensko a volil HZDS, tak v skutočnosti bol za samostatné Slovensko.

HZDS to však ľuďom priamo nepovedalo a mnohí si to nemuseli uvedomiť, nemyslíte?

To, či si to ľudia neuvedomili, je úplne irelevantné. Čo si budeme nahovárať, ľudia veľmi často hlasujú o veciach, ktorým nerozumejú. Je to daň, ktorú platíme za demokraciu, lebo nemôžeme vychádzať z prezumpcie hlúposti voliča, tým by sme popreli demokratický systém. Je to bežný úkaz a musíme ho zniesť.

Tí, čo hlasovali na Slovensku za HZDS, ktoré požadovalo konfederáciu alebo úniu, a aj tí, čo na českej strane hlasovali za ODS, ktorá jasne povedala, že buď funkčná federácia, alebo dva štáty, tak objektívne hlasovali za rozdelenie štátu.

Pretože tie dva programy boli navzájom absolútne nekompatibilné. Na českej strane od čelných politikov priamo zaznelo, že voliči sa rozhodli a nie je sa o čom baviť.

Subjektívne teda mohli chcieť federáciu a objektívne volili rozpad?

Viete, ak si niekto subjektívne myslí, že hoci má doma auto na benzín a to pôjde aj na naftu, tak objektívne nepôjde: iba sa zničí motor a to je tak všetko.

V demokracii musia mať občania zodpovednosť za svoje rozhodnutia, ktoré učinia. Nie je možné, aby mohli rozhodovať a niekto iný za to niesol zodpovednosť.

Do akej miery teda HZDS zavádzalo občanov?

Ako expert pri vláde som dostal do rúk návrh HZDS na, ako to vtedy nazvali - hospodársko-obrannú úniu. Už vtedy som sa vyjadril, že pre českú stranu to bude neprijateľné, pretože okrem chaosu to neprináša nič iné.

Autori toho návrhu si to predstavovali tak, že budú dva štáty, ktoré budú mať paritne zložené výbory, ktoré sa budú dohadovať o spoločných veciach. Na to som argumentoval: a čo ak sa výbor nedohodne, čo skôr alebo neskôr nastane? Zavládlo, ako sa hovorí, hlasné mlčanie.

Do akej miery sa na tom podieľal Vladimír Mečiar?

Toto nebolo z jeho iniciatívy. Mečiar zrejme žiadnu konkrétnu predstavu nemal.

Bol v tomto veľmi pragmatickým politikom, myslím to v negatívnom zmysle, oportunistickým. Chcel si nechať zadné vrátka, ale nedocenil jednu vec, ktorá možno z bratislavskej perspektívy nebola až taká zreteľná: že česká politika stratila záujem o Slovensko.

Prečo?

Klausova koncepcia transformácie ekonomiky a reštaurácie kapitalizmu musela byť riadená z jedného centra, tam nebol žiadny priestor pre ďalšie centrum na Slovensku.

HZDS však chcelo mať zároveň absolútne kompetencie v otázke ekonomiky a Klaus povedal: tak dobre, keď to nemôžeme urobiť pre celé Československo, urobíme to len pre Českú republiku. Česká strana to hovorila už pred voľbami, ale na slovenskej strane to nikto nepočúval.

Nie je škoda, že pri vzniku nových štátov absentoval taký demokratický nástroj ako referendum?

Referendum je problematická vec. V roku 1991 sa prijal ústavný zákon o referende, v ktorom stojí, že o rozpustení federácie sa môže rozhodnúť iba referendom, no podmienkou je otázka, na ktorú sa dá jednoznačne odpovedať a vyplývajú z nej jednoznačné dôsledky.

Na tom sa to zadrelo, pretože keď prišlo na vec, poslanci sa nevedeli dohodnúť, ako sa opýtať - pretože, ako sa opýtate, takú dostanete odpoveď.

Ak by ste sa opýtali: ste za spoločný štát, dostali by ste na to na Slovensku aj v Čechách väčšinovú odpoveď áno, ale nič by z toho nevyplývalo, pretože každý by si pod tým predstavoval niečo celkom iné, od centralistického štátu cez federáciu po úniu dvoch štátov.

Slovenská národná strana navrhovala otázku: ste za suverénny národ, a tam by tiež zrejme väčšina Slovákov odpovedala áno, ale takisto by nebolo jasné, čo s tým.

Čiže aj s referendom by sme na tom boli tak, ako bez neho.

Po voľbách v júni 1992 by už referendum nemalo zmysel?

Nie, pretože štát sa už rozpadal vlastnou dynamikou. Štát nemožno vnímať len ako právny subjekt, ale ako funkčný organizmus.

A treba konštatovať, že federálne štruktúry sa rozložili už v júni – júli 1992, po voľbách a deklarácii o zvrchovanosti Slovenska, o ničom už nerozhodovali. V takom prípade by to už nemohlo byť referendum o zachovaní spoločného štátu, pretože ten už tu nebol, muselo by to byť referendum o znovuvybudovaní spoločného štátu. Zákon o referende bol v tej konkrétnej situácii, žiaľ, už len mŕtvo narodeným dieťaťom.

Rozdelenie štátu sa kritizovalo aj preto, lebo pretrhlo spoločné väzby, od rodinných po kultúrne. Ako vnímate vtedajšie obavy?

Ak sa dnes hovorí, že česko-slovenské vzťahy sú teraz lepšie, ako boli za federácie, platí to o politických vzťahoch.

Kultúrne väzby sa logicky oslabili už tým, že napríklad zmizol pasívny bilingvizmus, ktorý v Československu podporovali televízia a rozhlas. Ako vysokoškolský pedagóg sledujem, že pre novú generáciu, ktorá sa narodila po zániku Československa, je už slovenčina cudzím jazykom.

V porovnaní s podobnými prípadmi sme však na tom ešte dobre. Stačí si pripomenúť Srbov a Chorvátov, ktorí hovoria rovnakým jazykom, hoci to dnes popierajú, a kultúrne väzby sú tam na nule.

Do akej miery mohol mať vplyv na pokojný rozpad Československa vtedajší krvavý národnostný konflikt na Balkáne?

Mohol mať svoj vplyv, ale tu nehrozil vojnový konflikt. Čo hrozilo, bolo skôr živelné rozdelenie, to však neznamená násilné.

V Juhoslávii bol problém, že hranice zväzových republík sa nekryli s etnickými hranicami, viaceré boli určené arbitrárne. To neplatilo pre Československo.

Vy máte peknú slovenčinu, aj rozhovor vedieme v slovenčine.

Áno, pretože moja manželka je Slovenka. Takže sme vlastne československá rodina. Navyše sme dlho žili na Slovensku.

Hranica rozdelila ľudí aj fyzicky, zvlášť v prihraničnej oblasti. Čo to spôsobilo?

Hranica rozdelila aglomerácie, ktoré boli na seba viazané.

V rámci možného sa urobilo maximum, aby následky boli čo najmenšie, ale napríklad z Holíča, ktorý je oproti Hodonínu, sa už deti zo školy nedostali do hodonínskej zoologickej záhrady, ako boli zvyknuté. Deti nemali občianske preukazy a pas tam nemal nikto.

Dosť problémov sa vyriešilo neskôr vstupom do Európskej únie. Ale vezmite si, že v tom čase napríklad nebol e-mail a keď si ľudia písali listy, odrazu z toho bol medzinárodný poštový styk a poštovné stúplo niekoľkonásobne.

Problémy mnohým spôsobilo aj občianstvo.

Ľudia spočiatku nevedeli, ktoré občianstvo si majú vybrať alebo či budú môcť mať dve občianstva.

To sa napokon umožnilo, no z českej strany dlho nebol záujem o dvojaké občianstvo, hoci sa tomu napokon nevyhla, pretože české a slovenské predpisy museli byť kompatibilné. Česká strana si stanovila aj podmienku čistého trestného registra, čo bolo namierené proti Rómom, pretože prakticky všetci Rómovia v Českej republike sú zo Slovenska alebo sú to ich potomkovia. Českých Rómov totiž za protektorátu vyvraždili v holokauste.

Na medzinárodnom fóre som to kritizoval ako rasistické a napokon sa to novelizovalo.

Viaceré skupiny obyvateľstva mali zo vzniku samostatného Slovenska obavy. Týkalo sa to Židov a Rómov s ich negatívnymi spomienkami na vojnový slovenský režim, navyše výrazne rástol nacionalizmus. Čiže príbeh vzniku nového štátu zďaleka nezahŕňal len vatry zvrchovanosti a ohňostroje, nebol len pozitívny.

Jasný politický konsenzus bol, že sa nesmie opakovať rok 1939, aby sa niekto musel z dôvodu miesta narodenia alebo národnosti vysťahovať. Nesmelo sa stať, aby sa občania vyháňali ako pri vzniku vojnového Slovenska. Každý si mohol vybrať, v ktorej časti republiky chce zostať žiť, a to bolo veľké plus. Napríklad zamestnanci v československých zahraničných službách dostali na výber, či chcú slúžiť v českej, alebo slovenskej diplomacii, rovnako aj každý dôstojník profesionálnej armády. Práve medzi profesionálnymi vojakmi bolo veľa československých manželstiev, z oboch strán. Čiže obavy boli, ale našťastie boli zbytočné.

Na slovenskej strane však boli v podhubí aj tiene fašizmu, títo ľudia považovali vznik štátu 1. januára 1993 za svoje víťazstvo a aj ho označujú ako obnovený, druhý slovenský štát. Nešlo len o hlasy z podzemia, razili ich aj Matica slovenská, Slovenská národná strana, niektorí poslanci HZDS.

Bola to len záležitosť istých kruhov, import ľudáckej emigrácie. Z právneho hľadiska sa súčasná Slovenská republika nehlási za nástupcu vojnového štátu a ten z právneho hľadiska nemal žiadneho nástupcu.

Na Slovensku sa však vtedy spisovali zoznamy „zradcov“, teda osobností z oblasti verejného života, vedy, kultúry, ktorí sa kriticky vyjadrili k rozdeľovaniu spoločného štátu. Tieto zoznamy dodnes kolujú na dezinformačných, nacionalistických a neonacistických weboch. Je normálne, že existuje štát, ktorý má zoznamy „zradcov“?

Samozrejme, je to hanba. To však ani nie je záležitosť historika, ale má to byť záležitosť polície. Na nebezpečné vyhrážanie existuje paragraf trestného zákona. Nezaslúži si to viac pozornosti, iba ak od orgánov činných v trestnom konaní. Sám som po rozdelení Československa raz zažil v slovenskej reštaurácii, kde sme s kolegami hovorili po česky, nadávky od opitého národovca, keď vychrlil, o čo všetko sme vraj okradli Slovákov. Keď som mu povedal, že ja doma teda nemám nič ukradnuté, odpotácal sa a ľudia naokolo sa smiali.

Dodnes však kolujú viaceré mýty - na slovenskej strane napríklad ten, ako Česi utláčali Slovákov.

To bol evergreen za federácie. Ak máte štát zložený z dvoch konštitutívnych národov a jeden je menší a druhý väčší, nech by boli parametre nastavené akokoľvek, ten menší bude mať vždy pocit, že je nejakým spôsobom poškodzovaný či utláčaný.

Tento pocit mali aj Česi v Rakúsku, hoci to absolútne nebola pravda, netrpeli v žiadnom žalári národov. V rakúskej časti monarchie - nehovorím o Uhorsku - sa národy mohli rozvíjať, inak by sme tu my Česi neboli.

So Slovákmi v Československu to bolo podobné. Cítili sa zaznávaní, lebo svet o nich nevedel, svet uvažuje v relácii jeden národ, jeden štát. Pri ceste do Edinburghu poviete, že cestujete do Anglicka, ale skúste to povedať v Edinburghu. Nič zlé tým nemyslíte, takto to skrátka vníma svet.

Druhý mýtus - tentoraz na českej strane - bol ten, ako doplácate na Slovensko.

Isteže, v menšom, slabšom regióne, kde je menej obyvateľstva, navyše chudobnejšieho, je menšia daňová výťažnosť, takže z bohatšieho regiónu sa vo výsledku musí doplácať. To je však úplne v poriadku, inak sa to urobiť nedá, podobne ako sa obyvatelia metropoly nemôžu sťažovať, že časť ich daní ide aj na budovanie asfaltiek kdesi v regióne, po ktorých najpravdepodobnejšie nikdy nepôjdu. V modernom štáte je prerozdeľovanie cez štátny rozpočet normálna vec.

Pri oboch týchto mýtoch je skôr zaujímavé to, že vôbec vznikli, čo značí, že tu nebola dostatočne silná vzájomná československá identita.

Ako si vysvetľujete, že zaujímavý projekt filozofa narodeného na moravsko-slovenskom pomedzí napokon nevyšiel a 1. januára 1993 sa rozpadol ako domček z karát?

Slabinou bolo, že Tomáš Garrigue Masaryk podcenil stupeň národotvorného vývinu Slovákov. To dokážem pochopiť aj preto, lebo moja manželka je z Holíča a v tomto priestore nikdy nebol a ani nie je rozdiel medzi „moravskými“ a „uhorskými“ Slovákmi, čiže ľuďmi z jednej a druhej strany rieky Moravy. Masaryk tam vyrastal a vnímal to rovnako.

Neskôr to prečo neprehodnotil?

Ako docent pražskej univerzity navštevoval Slovensko a zoznámil sa so Svetozárom Hurbanom Vajanským. S Vajanským si aj tykal, čo bolo výnimočné, lebo Masaryk bol v tomto veľmi odmeraný.

Vajanský mu vtedy povedal: Tomáš, my nie sme Česi, ani nechceme byť.

Masaryk to vnímal v tom zmysle, že keď vznikne jeden štát a odstráni sa dovtedajšia politická hranica, dôjde k vzniku národa vyššej kvality, štátotvorného československého národa, čo však vždy bolo mienené iba v politickom zmysle, nikdy nie v podobe asimilácie či počeštenia Slovákov.

Podobne vo Švajčiarsku vznikol švajčiarsky politický národ, ktorý sa tiež skladá z viacerých národov a jazykov, dokonca navzájom nezrozumiteľných.

Aj tak to však nevyšlo, prečo?

Napriek tomu, že slovenský národný vývin bol za maďarizácie hatený, tak pokračoval ďalej, vlastne to, čo rakúska monarchia dala Čechom, dalo Československo Slovákom. Slováci sa v republike mohli vo veľmi krátkom čase dotvoriť ako sociologicky plnohodnotný moderný národ, kompatibilný s Čechmi. V tom stave už Masarykova myšlienka jednotného politického národa nebola reálna. Sám Masaryk to nikdy nepriznal, ale ja som presvedčený, že si to uvedomil. Politik však nie vždy môže priznať, že sa mýlil.

Nespochybniteľným faktom je však československá vlajka, ktorú si vzala Česká republika spolu s medzinárodným ohlasom.

Má to dve roviny. Jedna je čisto emocionálna, Česi sa stotožnili s Československou republikou už v roku 1918 ako s vlastným štátom a mali k zástave oveľa intímnejší vzťah ako Slováci.

V praktickej rovine bola česká krajinská zástava bez modrej ako poľská, červeno-biela. Čiže táto zástava nemohla byť zástavou Českej republiky, lebo už bola obsadená. Ústava Českej republiky sa prijala v polovici decembra 1992, zostávali iba dva týždne.

Z právneho hľadiska sa tiež tomu nedá nič vytknúť, pretože ak Federálne zhromaždenie odhlasovalo zánik štátu, tak už nemohlo mať právomoc rozhodovať, aké zástavy si dajú nástupnícke štáty, o tom rozhodovali legislatívne orgány týchto štátov. Mečiar vtedy dokonca prišiel s požiadavkou o odškodné 50 miliárd korún, ale to bolo určené pre domáce publikum HZDS, taký hlúpy nebol, aby nevedel, že nedostane nič.

Po rozpade Československa oba nové štáty potrebovali nielen vlajky, ale aj svoju menu, inštitúcie, vymeniť ŠPZ na autách aj urobiť tisíce portrétov nových prezidentov. Dá sa vôbec vyčísliť, koľko stál vznik nového štátu?

Myslím si, že toto sa vyčísliť nedá a ani sa o to asi nikto nepokúšal.

Pre každý štát sú to nevyhnutné veci a ak na to štát nemá, tak si skrátka niekde požičia.

Mimochodom, po nástupe Dzurindovej vlády na Slovensku a Zemanovej v Českej republike sa dohodli obe strany na tom, čo bolo jasné od začiatku, teda na takzvanom nulovom variante, teda že nikto nikomu nič nedlhuje a nikto nebude ani v budúcnosti vznášať žiadne nároky voči druhej strane.

Ako by ste po tridsiatich rokoch rokov odpovedali na otázku: čo sme rozdelením a vznikom nových štátov získali a čo naopak stratili?

Okrem historiografie sa venujem etnológii a zaujíma ma vznik a správanie sa národov ako sociálnych organizmov.

Som presvedčený, že každý národ speje vlastnou dynamikou k vzniku vlastného štátu, a hoci ľudia si to nemusia uvedomovať, deje sa to objektívne.

Z toho vyplýva, že každý mnohonárodnostný štát je zo svojej podstaty nestabilný a jeho udržanie vyžaduje neustále vyvažovanie centra a členských krajín. Z tohto hľadiska nie je rozdelenie Československa ničím mimoriadnym, mimoriadne by skôr bolo, ak by sa nerozdelilo.

Slováci získali vlastný štát. Či získali niečo Česi, na to sa jednoznačne nedá odpovedať. Za pozitívum považujem, že sme ukázali svetu, že aj taká komplikovaná záležitosť, ako je rozdelenie štátu, sa dá urobiť v pokoji a do veľkej miery bezbolestne, aj keď sú občania, a nie je ich málo, ktorí na to doplatili.

Peter Getting, autor

Peter Getting (1975) je autor avantgardných próz (petergetting.sk) Pracoval ako vrátnik aj kulisár, podieľal sa na viacerých nezávislých kampaniach umeleckého a spoločenského charakteru. Od roku 2001 pôsobí ako publicista, jeho oblasťou záujmu je kultúra, história, ľudské práva a ekológia. V denníku SME pracuje od roku 2018.

zdroj:
https://plus.sme.sk/c/23101422/obcania-podporou-hzds-pochovali-ceskoslovensko.html

Aktuality

Zobraziť všetky
30.04.2024

2% z Vašich daní

Uchádzame sa o Vašu priazeň... Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom. Notársky centrálny register určených právnických osôb Informácie o určenej právnickej osobe Evidenčné čí…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

DUCHOVNÉ STRETNUTIE NA TÉMU “LADOMIRSKE MNÍŠSTVO” 

V nedeľu víťazstva pravoslávia sa uskutočnilo s požehnaním Jeho Blaženosti Rastislava arcibiskupa prešovského a metropolitu českých krajín a Slovenska duchovné stretnutie mládeže a veriacich na tému “Ladomirske mníšstvo” v chráme sv. archanjela …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

Ako dopadli voľby v Prešovskom kraji

Pellegrini získal v Prešovskom kraji o 35-tisíc hlasov viac hlasov než minule Čaputová V Harabinovom okrese vyhral Korčok. PREŠOV. V minulých prezidentských voľbách dostala v Prešovskom kraji v prvom kole najviac hlasov Zuzana Čaputová, kr…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Moskva žiada Berlín, aby uznal blokádu Leningradu za genocídu

Chce aj peniaze Ruská diplomacia žiada Nemecko, aby uznalo 900-dňové obliehanie Leningradu počas druhej svetovej vojny za genocídu. V pondelok ho k tomu vyzvala v diplomatickej nóte, v ktorej zároveň požaduje od Berlína ďalšie odškodnenie pre…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Rozhovor. Slovenský venkov nikdy sounáležitost s Čechy necítil

Společný národ byla idea elit, říká historik Jan Rychlík S profesorem Janem Rychlíkem, který právě teď o dějinách Slovenska vydává knihu, o českých četnících na Muráni, o Svaté říši římské, o Masarykově konceptu čechoslovakismu, trochu i o ko…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
22.03.2024

V Prešove rokovali biskupi na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov

Gréckokatolícki biskupi sa v utorok 19. marca zišli na arcibiskupskom úrade v Prešove na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov. Zasadanie tohto zákonodarneho zboru sa uskutočnilo po dvoch rokoch, nakoľko po zrieknutí sa úradu prešovského arcibi…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Aksioma 1: Duraky sja učať na svojich chybach...
Aksioma 2: Mudry sja učať na chybach druhych...
Resultat: Mudry sja učať u durakiv...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať