Historik Sikora o Dubčekovi: Nebol naivný ani neschopný

Pre jedných zostáva hrdinom, pre iných rojkom, ktorý v rozhodujúcej chvíli sklamal. Osobnosť Alexandra Dubčeka vyvoláva spory aj 29 rokov po jeho smrti. Akým bol človekom a politikom? Dajú sa jeho chyby ospravedlniť? Podľa Stanislava Sikoru z Historického ústavu SAV treba pri posudzovaní Dubčeka pamätať na dobu, v akej žil. Bojoval za to, čomu veril, a mohol robiť len to, čo mu okolnosti dovolili.

V jednom rozhovore ste povedali, že sa história potrebuje zbaviť mýtov. Aké mýty sa šíria o Alexandrovi Dubčekovi?

Všetko vyplýva z toho, že postava Alexandra Dubčeka je aj predmetom politického boja. Jedni ho velebia, iní démonizujú. Mýty sa vytvárajú najmä o jeho niektorých nie veľmi vydarených politických krokoch, ako je predvídanie okupácie, podpísanie moskovského protokolu alebo takzvaného obuškového zákona. Historik však musí ísť do hĺbky, pochopiť tú dobu, čo politik nemusí. A keď to človek spraví, tak zistí, že za tých okolností sa len ťažko dalo urobiť niečo iné, ako urobil Dubček.

Jednou zo sporných vecí, ktorú Dubčekovi vyčítajú, je jeho postoj začiatkom 50. rokov. V čase, keď sa v Československu konali vykonštruované procesy, zatýkali a popravovali nevinných ľudí, on začínal s politickou kariérou ako okresný a krajský tajomník KSČ. Hoci videl, čo sa deje, mlčal. Čím si to vysvetľujete?

Každý politik raz musí začať s kariérou a nemôže si povedať: „Toto obdobie sa mi nepáči, prejdem na iné.“ V roku 1949 mal Dubček 28 rokov a ako nádejného politika ho povolali do okresného výboru strany v Trenčíne, kde bol najprv tajomníkom, potom vedúcim tajomníkom. Krátko pôsobil aj v aparáte ÚV KSS a v roku 1953 ho vymenovali za tajomníka, neskôr vedúceho tajomníka krajského výboru strany v Banskej Bystrici. V tej situácii nemal možnosť iniciovať procesy ani im zabrániť. To všetko vtedy robilo Ministerstvo národnej bezpečnosti, povestná ŠtB. Dubček ako okresný tajomník nemal možnosť niečo ovplyvňovať. Na druhej strane však nie je pravda, čo píše v pamätiach, že sa k nemu informácie o takých veciach nedostali.

Prečo?

Ako okresný tajomník bol členom takzvanej okresnej trojky. Boli to akési triumviráty zložené z vedúceho tajomníka OV KSS, okresného veliteľa ŠtB a okresného predstaviteľa Verejnej bezpečnosti. Tí ľudia museli vedieť, čo sa deje. Dubček to už navyše poznal zo Sovietskeho zväzu, kde strávil trinásť rokov a zažil stalinské procesy. Aj v pamätiach písal, že sa tu diali veci, ktoré v ZSSR videl ako dieťa. Keby bol však vyskočil a vykríkol „Protestujem!“, bolo by to znamenalo chorobný nedostatok pudu sebazáchovy. To jednoducho nebolo možné.

Dubčekovi kritici však tvrdia, že ako funkcionár strany za stalinskej éry bol súčasťou toho neľudského systému a politickej mašinérie, a za to nesie morálnu zodpovednosť. Iní ho bránia tým, že ak chcel stranu zreformovať a „očistiť“, musel si počkať na lepšie časy.

Samozrejme. Už sovietsky maršal Žukov povedal, že nepotrebuje vojaka, ktorý vyskočí zo zákopu, roztrhne si rubašku a zvolá: „Strieľaj, nepriateľ!“ To nie. Keď už má zomrieť, nech najprv spod lopúcha odstrelí dvadsať Nemcov. Keby bol Dubček spravil to, čo by od neho tí kritici chceli, tak by dnes nikto nevedel, že nejaký Dubček existoval. Musel to skrátka prežiť – a dostať impulz.

A tým bolo čo?

V roku 1955 ho poslali študovať do Moskvy na Vysokú politickú školu pri ÚV KSSZ. O rok neskôr sa konal XX. zjazd Komunistickej strany ZSSR, kde Nikita Chruščov v tajnom prejave odhalil Stalinove zločiny. Dubček to všetko vnímal. A keďže mal výhodu, že dokonale ovládal ruštinu a poznal mentalitu ruského človeka, na vysokej škole ho brali inak ako ostatných študentov z Československa. Brali ho ako svojho, pozývali ho na podujatia, kam prichádzali ľudia z gulagov. Dubček si ich vypočul a aj vďaka tomu uňho počas štúdia nastal zásadný zlom v nazeraní na stalinský model socializmu. Keď sa potom na jeseň 1962 stal členom takzvanej Kolderovej rehabilitačnej komisie a zistil, čo všetko sa u nás dialo, definitívne sa z neho stal reformný komunista odhodlaný veci zmeniť.

Ďalší mýtus o Dubčekovi hovorí, že ho do funkcií vymenovali len preto, lebo ho v strane považovali za bezvýznamného „aparátčika“. Čo vy na to?

To sú nezmysly. Väčšina tých výhrad vznikla začiatkom 90. rokov, keď sa rozpadla stará mocenská štruktúra a novej ešte nebolo. Nastal boj o charakter ponovembrovej Československej republiky. Iste, vraví sa, že Dubčeka do funkcie krajského tajomníka pretlačil Ľudovít Benada, významný komunistický politik, ktorý bol priateľom jeho otca. Ale veď aj dnešným politikom do funkcie často niekto pomohol. Tak to bolo aj s Dubčekom. Bol to však bystrý človek, a hlavne mal jednu dobrú vlastnosť – vedel sa obklopiť múdrymi ľuďmi a dokázal ich počúvať. Ivan Laluha o Dubčekovi napísal, že si ako krajský tajomník len tak na lúke zahral s chlapcami futbal. To bolo v tom čase niečo neuveriteľné, pretože dovtedy v tých funkciách na okresoch a krajoch bývali „malí Stalinovia“. Dubček pritom mal i výsledky, lebo pracoval s ľuďmi, ktorí mu poradili. A mal aj odvahu.

Mnohí, čo Dubčeka poznali, vyzdvihujú jeho morálne vlastnosti – skromnosť, čestnosť, poctivosť. To sú však veci, aké u politikov príliš nevidno, a to ani dnes. Ako je vôbec možné, že sa taký človek dokázal presadiť v strane, kde sa bojovalo o moc a intrigovalo?

Je to možné práve preto, lebo to nebol žiadny prostáčik, ako o ňom rozprávajú. Každý z tých, čo Dubčeka takto označujú, by si mal prečítať knižku bývalého tajomníka ÚV KSČ Zdeňka Mlynářa Mráz prichádza z Kremľa. Aj on spomína klebety, aký bol vraj Dubček naivný, ako ho sprava-zľava klamali byrokratickí stranícki matadori. Podľa Mlynářa to vôbec nie je pravda. Práve to je naivná predstava, pretože Dubček za devätnásť rokov prešiel od okresného tajomníka až po prvého tajomníka strany. Dennodenne sa v tom aparáte musel stretávať s najrozličnejšími intrigami, a všetko to prekonal. Od najnižších šteblíkov až po najvyššie. To by nedokázal, keby bol naivný a neschopný. Ako píše Mlynář, Dubček veľmi dobre poznal „siločiary“ tohto aparátu. Presne vedel, čo má robiť.

Reformy, ktoré zaviedli v ČSSR, Moskva sledovala s nevôľou a obavami. Spravili Dubček a jeho vedenie chybu, že sa s uvoľnením pomerov príliš ponáhľali? Nie je možné, že keby boli v obrodnom procese trocha pribrzdili, boli by sa vyhli okupácii v auguste 1968?

Je to možné. Tak to napríklad bolo vo vtedajšom Maďarsku. Veď i János Kádár sa o niečo také pokúšal, no vedel, že to musí robiť veľmi pomaly. Najprv riešil ekonomiku, až potom politiku. A v tých 70. – 80. rokoch mali Maďari naozaj oveľa uvoľnenejšie pomery ako my. Kádár to robil postupne a veľmi opatrne, držal to v rukách pevnejšie ako Dubček. V Československu sa už vo februári 1968 začala veľká demokratizácia v masmédiách. Dubček to chcel najprv využiť proti Antonínovi Novotnému, ktorý už mesiac nebol prvým tajomníkom ÚV KSČ, ale ešte zostal v jeho predsedníctve a bol aj prezidentom. Bolo ho treba vyhodiť a Dubčekovi k tomu pomohlo práve to uvoľnenie v masmédiách. Keď sa Novotného zbavil, myslel si, že džin, ktorého vypustil, sa vráti späť do fľaše. Lenže džin sa nadýchol slobody a zistil, aké je to nádherné. Novinári bez cenzúry písali, čo chceli, a už ich nebolo možné zastaviť.

Podľa bývalého českého disidenta a politika Petra Pitharta Dubček pochybil v tom, že pred inváziou nikomu nehovoril pravdu – ani Sovietom o tom, čo sa deje v Československu, ani verejnosti doma o ťažkom vyjednávaní so ZSSR. Súhlasíte?

Súhlasím. Už keď Dubčeka a jeho ľudí na stretnutí v Drážďanoch koncom marca 1968 Sovieti „krstili“ a vyčítali im isté veci, ich reakcia bola, že si dajú pozor, ale výhrady pokladali len za zanedbateľné dôsledky „zdravého vývoja“. A keď sa v ÚV KSČ začalo formovať aj to prosovietske dogmatické krídlo, dubčekovci im tieto problémy zatajovali. Novinári v Československu si preto mysleli, že sa nič nedeje, a pokračovali v tom, čo Sovieti na rokovaniach kritizovali. Dubček neodhadol situáciu. Predpokladal, že Sovietsky zväz k okupácii nepristúpi. Videl síce, že sa na ňu pripravuje, ale domnieval sa, že je to len prejav hrubého nátlaku. Že to zvládne a nejako sa to utrasie.

Ako hodnotíte Dubčekov prístup po invázii? Keď ho s ďalšími funkcionármi odvliekli do ZSSR, podpísal tzv. moskovský protokol, ktorým sa fakticky legitimizovala okupácia Československa. Ľudia doma to brali ako zradu.

Aká zrada? Veď oni v tej Moskve „vyboxovali“ oveľa viac, ako si človek mohol predstaviť. Treba si uvedomiť, že Sovieti tú inváziu z vojenského hľadiska pripravili perfektne. V Amerike sa o nej dokonca učí na vojenských akadémiách. Na druhej strane, a to je paradox, však v prvej fáze nedosiahla nijaké politické ciele. Sovieti si mysleli, že Biľak, Kolder, Švestka, Jindra a ich skupina všetko pripravia tak, že hneď po okupácii sa vyhlási bábková robotnícko-roľnícka vláda a všetko pôjde ako po masle. Pripravené však nebolo nič. Bolo zjavné, že jedna krajina vojensky napadla druhú, dobyla ju a nastolila vojenskú diktatúru. A to nebolo dobré ani pre Sovietov. Šírili informácie o pozývacom liste a kontrarevolúcii, no pred svetom vyzerali ako agresori. Preto boli nútení rokovať.

Ako Dubček obstál v tej ťažkej skúške?

Keď ho doviezli do Moskvy, zistil, že Sovieti s takým vývojom vôbec nerátali a nemajú nič pripravené. Vedeli však, čo chcú. Prvé, čo navrhli, bolo: priznať kontrarevolúciu a to, že bola potrebná internacionálna pomoc, priznať, že Akčný program KSČ je mizerný dokument, a vysočiansky zjazd strany, ktorý sa začal 22. augusta, treba vyhlásiť za neplatný. Sovieti československej delegácii dali ultimátum: budete tu dovtedy, kým to nepodpíšete, my máme času dosť. Mlynář hovorí, že to pripomínalo vydieranie mafiánskymi gangstrami. Bol to obrovský nátlak, ktorému sa ťažko vzdorovalo. Najmä keď sa prehĺbila nejednotnosť československého straníckeho vedenia. Predtým existovali len dve krídla – reformátorov a bigotných dogmatických konzervatívcov, ale tam sa vytvorila ďalšia skupina okolo Gustáva Husáka a prezidenta Ludvíka Svobodu – takzvaní realisti. Napriek tomu tvrdím, že to, čo sa im za tých podmienok podarilo vyrokovať, bolo obdivuhodné.

Prečo?

V dokumente, ktorý podpísali, nie je zmienka o kontrarevolúcii – to nepripustili. Ani že bolo treba inváziu. Nie je tam ani to, že reformní komunisti musia odstúpiť z funkcií, nekritizuje sa Akčný program KSČ a o pobyte vojsk štátov Varšavskej zmluvy v Československu sa hovorí ako o dočasnom. To sú obrovské úspechy. Na druhej strane sa však dohodlo, že sa vysočiansky zjazd anuloval a súdruhovia Biľak, Kolder, Jindra, Švestka či Kapek, ktorí tvorili prosovietske krídlo strany, zostali chránení – nesmeli ich odvolať z funkcií. Bolo tiež potrebné začať tvrdú cenzúru v novinách a s tým súvisiace čistky. A „dočasný“ pobyt vojsk mal trvať dovtedy, kým Moskva nerozhodne, že je krajina konsolidovaná. To, čo Sovieti presadili, im umožnilo, aby postupne osekávali demokratizačný proces v Československu.

Po návrate z Moskvy mohol Dubček odstúpiť, aby ukázal, že s takým vývojom nesúhlasí. Namiesto toho zostal vo funkcii a nechal sa skompromitovať. Odôvodňoval to tým, že sa snažil zachrániť, čo sa ešte dalo. Nebola to chyba?

Spolu so stúpencami sa zo všetkých síl snažil zachrániť niektoré reformy. Nazýval to „ústupovými bojmi“. Sovieti tu však nepotrebovali žiadny – ani len okyptený – socializmus s ľudskou tvárou. Politický systém chceli postaviť na osvedčených ľuďoch, ktorým dôverovali. Mal Dubček odstúpiť? Ťažko povedať. Keby som bol na jeho mieste, asi by som robil to isté. Nádej zomiera posledná – tak sa volajú i jeho pamäti. Na zasadnutí ÚV KSČ v novembri 1968 sa však v rámci predsedníctva vytvoril užší výkonný výbor, kde bolo len osem ľudí – a v ňom už z reformátorov zostal iba Dubček a Smrkovský. Zvyšok tvorili realisti a bigotné dogmatické jadro. To bol moment, keby som už ja na Dubčekovom mieste začal rozmýšľať o odchode.

Keď Dubčeka na čele ÚV KSČ nahradil Husák, krátko pôsobil ako predseda Federálneho zhromaždenia. V auguste 1969 tam podpísal tzv. obuškový zákon, vďaka ktorému policajti v uliciach násilím potlačili demonštrácie ľudí, čo v túžbe po slobode volali práve Dubčekovo meno. Nepoprel tým to, v čo veril?

Poprel a uvedomoval si to. Treba povedať, že to nebol klasický zákon. Boli prázdniny, takže nezvolali plénum, pretože Federálne zhromaždenie tvorili dve komory: Snemovňa ľudu a Snemovňa národov. Zasadlo iba predsedníctvo. Aj prijatý dokument sa volal „zákonné opatrenie predsedníctva Federálneho zhromaždenia“. Ako Dubček neskôr napísal, bolo to vlastne „nezákonné zákonné opatrenie“. Možno však je niečo, čím sa dá jeho postoj objasniť. Ešte za čias Novotného v máji 1967 sa konalo zasadnutie ÚV KSS v Bratislave, kde Dubček povedal niečo, čo Novotného nahnevalo. A to, že člen ÚV KSS alebo ÚV KSČ si v pléne môže slobodne povedať, čo ho trápi, bez toho, aby ho za to prenasledovali, ale keď ho prehlasujú, musí rešpektovať uznesenie schválené väčšinou.

Dubček z toho vychádzal i vo Federálnom zhromaždení. Bral to tak, že keď to väčšina schválila, musí to rešpektovať. V tom sa však mýlil. Existuje určitá hierarchia hodnôt, nešlo len o rutinné podpisovanie nejakého dokumentu v čase pokoja. Nepochopil, že toto už nesmie podpísať. Veď tým vlastne zrušil to, čo osem mesiacov podporoval. Vzápätí si to však uvedomil a celý život ho to mrzelo. Spravil chybu, ale bola to chyba, ktorá sa dá ľudsky vysvetliť.

Počas normalizácie bolo o Dubčekovi zväčša ticho. Nepodpísal Chartu 77 ani sa neangažoval v disente. Vystupoval proti režimu alebo naozaj mlčal?

To, že mlčal, je mýtus. Dubček bol akoby v domácom väzení. Býval vo vile pod Slavínom, ktorú prísne strážili príslušníci ŠtB. Kontrolovali, kto k nemu chodí, všade ho sledovali. Ľudia sa ho báli osloviť, lebo ich hneď zastavili eštebáci. Preto bojoval špecifickým spôsobom, a to listami. Do roku 1989 ich vyprodukoval asi tridsať, z ktorých sú známe najmä dva. Jeden napísal v roku 1974 – adresoval ho Federálnemu zhromaždeniu a Slovenskej národnej rade. Tri roky pred vznikom Charty 77 v ňom nastolil otázku dodržiavania ľudských práv. O tom liste písali aj svetové médiá.

Ďalší významný list pochádza z januára 1988. Je to rozhovor pre noviny talianskej komunistickej strany l'Unità, kde už v tom čase navrhol budovanie spoločného európskeho domu. Neskôr za Gorbačova, keď sa pomery u nás trocha uvoľnili, nadviazal aj styky s organizáciou Obroda, ktorá združovala ľudí vylúčených zo strany. Úzko spolupracoval i s talianskymi komunistami. Nie je teda pravda, že nebojoval, ale bojoval tak, ako mu okolnosti dovolili.

Po nežnej revolúcii sa vrátil do politiky. Mnohí Slováci, ale aj Česi ho chceli za prezidenta. Keď sa ním stal Václav Havel, niesol to veľmi ťažko. Vraj sa dokonca rozplakal…

Keby sa už vtedy volilo tak ako teraz, teda že si prezidenta vyberajú občania, Dubček by bol suverénne zvíťazil. Podľa vtedajších prieskumov verejnej mienky by mu dala prednosť i značná časť Čechov. Dubček mal však slabinu, že sa vyčleňoval z politického života. Nechcel byť súčasťou žiadneho hnutia ani strany, preto ani nemal nijaký vplyv vo Federálnom zhromaždení, ktoré volilo prezidenta. Rozhodujúcu úlohu zohral vtedajší predseda federálnej vlády Marián Čalfa. 15. decembra 1989 si zavolal Havla a povedal mu: „Tento parlament je komunistický a poslanci sú zvyknutí odsúhlasiť, čo sa im povie. Ja ich spracujem a vás schválime za prezidenta.“ A tak to aj celé zrežírovali. A že to Dubčeka vzalo? To súvisí s jeho povahou. Rád sa smial a niekedy si hádam i poplakal…

Je to ľudské. Práve to asi verejnosť na ňom obdivovala.

Áno, aj preto bol taký obľúbený. Vezmite si tie protiklady – na jednej strane starý byrokratický suchár a intrigán Novotný, na druhej strane štíhly, vyšportovaný Dubček, prvý tajomník, ktorý z trojmetrového mostíka na kúpalisku v Santovke skáče do bazéna. To bola veľká zmena. Je zvláštne, že kým Západ Dubčeka uznáva, u nás ho stále – ešte takmer tridsať rokov po smrti – bijú po hlave.

Čím si to zdôvodňujete?

Na Západe politici aj ľudia, ktorí tomu rozumejú, vidia len tú podstatu. Nevšímajú si tú hmlu, ktorú vytvárajú naše žabomyšie vojny. Vidia iba to, že sa jeden človek v ťažkej geopolitickej situácii postavil za slobodu a demokraciu a úprimne za to bojoval. Vedia to oceniť.

V marci 1992, keď mal už 70 rokov, Dubčeka zvolili za predsedu Sociálnodemokra­tickej strany Slovenska, ktorá však v júnových voľbách prepadla. Ako to Dubček vnímal? Mal ešte v politike nejaké ambície?

Dubčekov otec Štefan bol pôvodne sociálny demokrat, ale keď v roku 1921 vznikla Komunistická strana Československa, stal sa jej členom. Odišiel teda od sociálnych demokratov ku komunistom a Dubček ten kruh uzavrel, keď sa z bývalého komunistu stal sociálnym demokratom. Pochopil, že po novembri '89 musí už ľavica prijať osvedčené formy zo západnej Európy, teda sociálnu demokraciu. Keď sa stal predsedom Sociálnodemokra­tickej strany Slovenska, zdvihli sa jej preferencie i počet získaných hlasov vo voľbách, no, samozrejme, tri mesiace boli málo na to, aby strana dosiahla väčší úspech.

Čo si Dubček myslel o chystanom rozpade Československa?

Nebol za rozdelenie štátu, bol zásadným federalistom. Bol však prívržencom voľnej federácie, nie pevnej, ako to chceli Česi. Nebol dogmatik. Prispôsobil by sa vývoju a rešpektoval by vznik samostatného Slovenska.

Historici nemajú radi otázky typu: Čo by bolo, keby… Spravme však výnimku. Čo by sa podľa vás stalo s Československom, keby sem nevtrhli „spriatelené armády Varšavskej zmluvy“?

Historici aj politológovia si myslia, že keby nebolo došlo k okupácii, systém by sa naďalej uvoľňoval. Preto aj Sovieti inváziu uskutočnili ešte pred XIV. zjazdom KSČ, ktorý sa mal začať 9. septembra 1968. Na tom zjazde sa totiž malo ísť ďaleko za Akčný program KSČ. Uvažovalo sa o voľbách, kde sa mali kandidáti uchádzať o hlasy svojich voličov, nie že ich tam strana len tak nanominuje. V ekonomike sa mal zaviesť trhový princíp, Národný front mal mať i funkciu oponenta strany… Som presvedčený, že keby boli schválili tie zmeny, bolo by to dospelo ku klasickej západnej demokracii. Presadila by sa pluralita v politike, ekonomike aj v myslení. Starý systém by už nebolo možné udržať.

Keď súčasníci hodnotia politický odkaz Alexandra Dubčeka, často vyhlasujú, že jeho „socializmus s ľudskou tvárou“ musel zlyhať, lebo socializmus sa nedá zreformovať. Aký je váš názor?

Tak to hodnotia teraz, ale vtedy to tak nevyzeralo. Podľa vtedajšieho prieskumu verejnej mienky bolo za „socializmus s ľudskou tvárou“ až 80 percent ľudí. Prečo? Lebo brali do úvahy geopolitickú situáciu. Vedeli, že Československo patrí do sovietskej sféry vplyvu a ZSSR je superveľmoc, pre ktorú sme len malým satelitom. Dúfali však, že by si ten socializmus mohli trochu upraviť, aby sa im žilo slobodnejšie. Vtedy bola skrátka taká atmosféra. Treba sa na to pozrieť ich očami, nie z dnešného pohľadu.

Názory na Dubčeka sa dodnes líšia. Jedni ho považujú za hrdinu, iní za slabocha. Ako sa naňho pozeráte vy?

Bol to mimoriadne bystrý politik, ktorý sa fantasticky hodil práve na to obdobie demokratizácie. Bol to človek, ktorý tomu veril. Nebol to naivný politik. A bez idealizmu sa nedá dokázať nič. Ani USA by bez toho nevznikli. Ľudia boli vtedy nadšení, verili Dubčekovi. Aj ja som mu veril, mal som 19 rokov. Boli sme naivní? Možno, ale vtedy sme to tak nevnímali.

PhDr. Stanislav Sikora, CSc. (72)
Vedecký pracovník Historického ústavu SAV v Bratislave. V roku 1973 ukončil štúdium histórie a archivistiky na FF UK v Bratislave. Zaoberá sa politickými dejinami Slovenska po roku 1945, najmä obdobím 60. rokov 20. storočia.
Je spoluautorom publikácie Predjarie (Politický, ekonomický a kultúrny vývoj na Slovensku v rokoch 1960 – 1967) z roku 2002 a knihy Dubček (2018). V roku 2013 vydal monografiu Po jari krutá zima: Politický vývoj na Slovensku v rokoch 1968 – 1971, za ktorú získal prémiu Slovenského literárneho fondu.

Radovan Krčmárik, Pravda 

Zdroj: 
https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/608468-historik-o-dubcekovi-nebol-naivny-ani-neschopny/

Foto: A. Dubček medzi občanmi Prahy
Zdroj: https://zen.yandex.ru/media/prahastep/dve-tysiachi-slov-dlia-prajskoi-vesny-5e77b645d079093bb5ef3080