Kapitalizmus plodí osamelosť, samota plodí hnev

Adam Puchejda sa rozpráva s Pankajom Mishrom 

„Pocit osamelosti, izolácie a marginalizácie jednotlivca je ohromujúci. Asi ešte nikdy v histórii ľudstva sme sa nestretli s takým radikálnym individualizmom, ktorý so sebou nesie falošný prísľub emancipácie a materiálneho blahobytu a zároveň spôsobuje, že mnohí ľudia sa cítia úplne zraniteľní, “hovorí indický intelektuál.

Adam Puchejda: Bojíte sa hnevu?

Pankaj Mishra: Keď to má vážne politické dôsledky, treba sa toho báť. A hnev, ktorý dnes vo svete vidíme, často vedie k rozkvetu pravicových hnutí a k moci demagógov, čo je najlepšie vidieť v Spojených štátoch. V tejto situácii sa treba báť hnevu, najmä jeho nihilistického aspektu, ktorý robí ľudí šťastnými už len tým, že ničí inštitúcie a všetko dekórum vo verejnom živote. Presne toto riešime v prípade Trumpa a iných demagógov.

Vo svojej knihe The Age of Anger píšete, že ľudia, ktorí nie sú spokojní so svetom, v ktorom žijú, buď utekajú do násilnej, brutálnej rebélie, alebo do kmeňa poháňaného pomstou. Považujete hnev iba za ničivú silu? Možno je to energia, ktorá môže viesť aj k pozitívnej zmene?

Túžba po pozitívnej zmene, túžba robiť konštruktívnu prácu môže vzniknúť len zo súcitu a solidarity so slabšími alebo chudobnejšími ako my, nie z hnevu. o tom nepochybujem.

Píšete, že žijeme vo svete gigantických nerovností. Je ťažké s tým nesúhlasiť. Sme však veľmi úspešní aj v boji s extrémnou chudobou, hladom a súvisiacimi chorobami. Mali by byť dnes ľudia skutočne varovaní, že sú na pokraji katastrofy vyvolanej nevôľou? Alebo možno sú vaše predpovede príliš pesimistické, možno ste moderná Cassandra?

Existujú rôzne spôsoby, ako odpovedať na túto otázku, a začal by som tým, že zvážim, kto sme vo vašej otázke „my“. Je americký robotník, ktorý bol práve prepustený, ktorý stratil svoju identitu, pocit bezpečia, sebaúctu - naozaj ho pozdvihne informácia, že stámilióny ľudí v Číne sa vyliečili z chudoby, alebo že úmrtnosť? v Indii alebo subsaharskej Afrike sa jednoznačne znížila? Čo tieto fakty a čísla znamenajú pre túto konkrétnu osobu v Spojených štátoch?

Keď teda hovoríme o odstránení hladu a chudoby, máme skutočne dočinenia s abstrakciami a nie so životmi konkrétnych ľudí. Pozeráme sa na dáta a usudzujeme z nich, že všetko je v poriadku a veci idú správnym smerom. Riadime sa sekulárnou teleológiou pokroku a pozorovaním sveta možno v skutočnosti dospieť k záveru, že na mnohých miestach zaznamenávame jeho úspechy. Ak sa však pozriete na svet bez podpory tejto pseudonáboženskej viery v pokrok, potom vás samozrejme obvinia z prehnaného pesimizmu a predpovedí Cassandry..

Čo je teda podľa vás najväčšou výzvou, ktorej čelíme?

Posledné tri desaťročia boli ľudia vedení neuveriteľne nepravdepodobným presvedčením, že liberálna demokracia a kapitalizmus voľného trhu prinesú všeobecný pokrok. Dnes však môžeme vidieť, že ľudia ako Donald Trump sa dostávajú k moci – nielen v USA, ale aj v krajinách ako India, Turecko, Rusko a v krajinách východnej Európy. V srdci moderného sveta vypuknú politické patológie a ľudia, ktorí hovorili o konci dejín, o tom, ako všetko ide dobre, ako globalizujúci príliv dvíha všetky lode, nevedia vysvetliť, čo sa deje. Môžu len povedať: "Ste príliš pesimistický."

Ale dajú sa všetky javy, ktoré vidíme v rôznych častiach sveta, vysvetliť len pocitom odporu?

Toto je zďaleka najdominantnejší pocit. Moja kniha je skutočne o tom, ako emócie ovplyvňujú myseľ a ako sa emócie rodia v politických ideách. Dnes na celom svete vidíme zintenzívnenie toho, čo nazývam resentiment, pocitu, ktorý vzniká, keď prísľuby rovnosti a prosperity narážajú na štrukturálnu nerovnosť.

Zároveň je prísľub prosperity zovšeobecnený a prezentovaný všetkým ľuďom na svete. Každému sa hovorí, že bez ohľadu na to, ako vyzeráte a odkiaľ pochádzate, aj vy môžete uspieť, že je len na vás ako jednotlivcovi, či využijete svoje schopnosti, talent, alebo sa vzdelávate. Potom sa aj vy môžete stať podnikateľom v tomto svete prezentovanom ako jeden veľký trh. Tieto neuveriteľné myšlienky sociálnej mobility a univerzálneho blahobytu sa dnes stali univerzálnymi ako nikdy predtým. Výsledkom je, že u ľudí, ktorí vidia obrovskú priepasť medzi sľubmi a realitou, vzniká nevôľa.

O to viac, že ​​sa vďaka moderným médiám môžeme neustále porovnávať s inými ľuďmi nielen v blízkom okolí, ale aj na celom svete.

Ide o najväčšiu zmenu, ktorá nastala za posledné tri desaťročia. Keď som vyrastal v Indii v 70-tych a 80-tych rokoch, môj referenčný bod bol obmedzený na malé mesto, kde som žil. Keby sa nejaký ekonóm pozrel na mesačný zárobok môjho otca, povedal by, že žijeme tesne nad hranicou chudoby. Ale ani ja, ani nikto z mojej rodiny neveril, že sme chudobní, pretože sa nám v porovnaní s tými okolo nás darí celkom dobre. A naše predstavy o lepšom živote boli úplne jasné – práca pre vládu, vo verejnej službe, povolanie lekára, inžiniera.

Dnes môže mať človek žijúci v podobnom malom meste ambície, ktoré sa vzhľadom na zdroje, ktorými disponuje, len ťažko naplnia. Nastala obrovská zmena. Odkláňame sa od praktických, dosiahnuteľných cieľov a smerujeme do sveta nekonečných fantázií. V tejto novej realite sú všetky bohatstvá teoreticky dostupné, vidíme ľudí, ktorí ich majú. Chceme to isté pre seba, ale väčšina z nás má veľmi obmedzené možnosti, ako tieto sny uskutočniť.

Ilúzia, že môžeme dosiahnuť čokoľvek, nás vlečie do pasce, pretože tieto ambície väčšinou zostávajú nenaplnené.

Toto je situácia väčšiny ľudí. Snažia sa, tvrdo pracujú, vzdelávajú sa, investujú do toho peniaze a potom zistia, že cieľ zlepšiť materiálne podmienky je stále nad ich sily. Táto každodenná frustrácia spôsobuje, že mnohí z nich veria iba v silných politikov, ktorí sľubujú, že prekonajú všetky ťažkosti a prinesú sľubovanú prosperitu, rovnosť a dôstojnosť, ktorú im politická garnitúra nezaručila.

Hovoríte o „súcite“ s ostatnými. Alebo ho možno nemáme dosť pre seba? Požadujeme od seba príliš veľa a nakoniec zlyháme.

Ano..Na jednotlivca sa kladie príliš veľký dôraz a príliš sa od neho vyžaduje. Vo vzťahu medzi jednotlivcom a svetom vystupovali v minulosti ako sprostredkovatelia rôzne inštitúcie – napríklad cirkvi, odbory, mimovládne organizácie. Tieto inštitúcie boli buď značne oslabené, alebo takmer úplne zanikli. V dôsledku toho musí jednotlivec čeliť tomuto globálnemu priestoru úplne sám. Cíti sa zraniteľná. Tento pocit osamelosti, izolácie a marginalizácie je zdrvujúci. Zrejme ešte nikdy v dejinách ľudstva sme sa nestretli s takým radikálnym individualizmom, ktorý so sebou nesie falošný prísľub emancipácie a materiálneho blahobytu a zároveň sa mnohí ľudia cítia úplne zraniteľní.

Je to únik pred zodpovednosťou?

Ide skôr o únik z nadmernej zodpovednosti, uvedomenie si, že od jednotlivcov sa vyžaduje príliš veľa a že inštitúcie – sociálne a politické – už neplnia úlohu, ktorú zohrávali lepšie alebo horšie v minulosti. Ľudia sa dnes cítia extrémne osamelí a v dôsledku toho sa správajú mimoriadne iracionálne a toxicky.

Ale urobiť revolúciu dnes je oveľa ťažšie ako pred 100 rokmi. Kde je dnes Zimný palác alebo Bastila, na ktoré možno zaútočiť na protest? Moderná moc je oveľa rozptýlenejšia, preto vzniká otázka, koho obviňovať - ​​politikov, korporácie, bankárov?

Revolúcie na začiatku a v polovici dvadsiateho storočia sú kolektívne hnutia, v ktorých ľudia spolupracovali na dosiahnutí spoločného cieľa. V dobe individualizmu sa takéto kolektívne hnutia prinajlepšom len veľmi ťažko organizujú.

A prinajhoršom?

Kolektívna energia privádza k moci postavy ako Donald Trump alebo ešte horšie. Na príklade mnohých krajín vidíme, ako sa kolektívny smäd po spravodlivosti a solidarite v priebehu rokov postupne oslaboval kvôli dôrazu na individualizmus. V dôsledku toho boli mnohé sociálne väzby vážne oslabené.

Keď dnes sledujem, ako mladí ľudia spolu čelia nepriazni a neistej budúcnosti, myslím si, že tento impulz k solidarite a súcitu možno predsa len oživiť. Tri desaťročia žijeme v dobe schválenej chamtivosti a oprávneného sebectva. Možno je čas na nápravu?

V Spojených štátoch, kde sa systematicky delegitimovalo a stigmatizovalo všetko, čo sa čo i len trochu spája so socializmom, si dnes veľa ľudí myslí, že socializmus je dobrý nápad. To je úžasná zmena. Socializmus už nespájajú s dramaticky represívnymi režimami, ktoré sme videli vo východnej Európe a Sovietskom zväze, ale so spravodlivosťou, súcitom, solidaritou a rovnosťou. Mnohé z myšlienok, ktoré vznikli v devätnástom storočí ako akási protiváha neskrotnej chamtivosti, sa tak dnes vracajú do hlavného politického života – najmä vďaka mladým ľuďom, ktorí napríklad podporujú Bernieho Sandersa alebo Jeremyho Corbyna.

Ale aj táto skupina je veľmi rozdelená. Na jednej strane máme mladých ľudí, ktorí chcú pracovať pre veľké korporácie ako Google a Facebook. Na druhej strane máme ľavicové skupiny pripravené zapojiť sa do protestov a podporovať politikov, ktorých ste spomínali.

Prirodzene, ľudia pracujúci pre korporáciu Silicon Valley sú malou menšinou, aj keď politicky veľmi vplyvnou. Ale ľudia patriaci alebo pracujúci pre masové hnutia, ľudia otvárajúci nové združenia a zakladajúci nové časopisy vo Veľkej Británii alebo Spojených štátoch – ich sociálne zázemie alebo profesionálne zázemie je odlišné od tých, ktorí pracujú pre Google alebo Facebook. Tí druhí stále veria v technokratickú utópiu, v ktorej je Google silou, ktorá zlepšuje blahobyt celého ľudstva.

Píšete, že moc bohatých nad chudobnými je vždy nestabilná a vedie k neustálemu oživovaniu výčitiek a strachu. Keď som čítal vašu knihu, uvažoval som, či je to jediný možný spôsob ľudstva, kde by narastajúca nerovnosť nakoniec viedla k revolúcii. Z toho, čo hovoríte, však teraz usudzujem, že to tak nie je, že existuje aj iná cesta.

Vždy bola iná cesta. Od začiatku novoveku, od 18. storočia, keď sa prvýkrát objavili myšlienky zdôrazňujúce individualizmus, sa rodí strach z hromadenia individuálnej moci, ktorý sa môže zmeniť na túžbu ovládnuť a podmaniť si ostatných. Preto v reakcii na kapitalizmus a imperializmus devätnásteho storočia existuje v mnohých krajinách protichodná sila v podobe humanizmu a socializmu v rôznych formách, ktorý zdôrazňuje úplne iné hodnoty, napr. milosrdenstvo a súcit. Tieto myšlienky slúžili ako obmedzujúce sily tých najbezohľadnejších foriem kapitalizmu a imperializmu. Len za posledné tri desaťročia takmer úplne zmizli z verejného života po celom svete.

A dnes?

Dnes sa vracajú, čo by nemalo byť zvlášť prekvapujúce, pretože sú tu s nami už dlho. Moja kniha predovšetkým kritizuje hanebnú mieru intelektuálnej spokojnosti, ktorá po páde Berlínskeho múru viedla mnohých z nás k nemilosrdnej viere v pseudonáboženskú myšlienku všeobecného pokroku. Idea oslavujúca chamtivosť, sebectvo, ktorá si vážila tie vlastnosti človeka, pred ktorými nás od počiatku vekov varovalo každé náboženstvo a filozofia. Za posledné tri desaťročia sme urobili krok späť a teraz opäť objavujeme, čo to znamená byť človekom.

Ak tomu správne rozumiem, slávny citát od Marxa, ktorý citujete, že „všetky pevné látky sa rozpustia vo vzduchu“ je metaforou toho, čo globálny kapitalizmus urobil ľuďom.

Áno.

Existuje však podľa vás aj iná, rokmi zabudnutá a skrytá modernizačná cesta?

„Komunistický manifest“, z ktorého pochádzajú slová, ktoré citujete, je prvým pokusom reagovať na túto novú situáciu, v ktorej sú staré väzby a starý spôsob života systematicky odstraňované silami kapitálu. Tento jav sa vyskytol iba v Európe v polovici devätnásteho storočia av súčasnosti je univerzálny. Ľudia z rôznych tradícií a filozofií sa na ne snažia odpovedať po svojom.

Či už hovoríme o Gándhím, dalajlámovi alebo pápežovi Františkovi, všetci sa snažia postaviť proti tejto deštruktívnej sile kapitalizmu, materializmu, ktorý môže zničiť nielen sociálne väzby, ale aj mnohé iné hodnoty, ktoré dávajú zmysel ľudskému životu. Socializmus je jednou z mnohých tradícií, ktoré sa snažili pôsobiť ako nárazník proti tejto invázii.

Som rád, že tieto tradície dnes ožívajú, pretože sme sa v istom zmysle dostali k múru. Zvolenie Trumpa, rastúci význam krajne pravicových skupín v rôznych európskych krajinách ukazujú, že určitá etapa cesty je za nami a musíme ju dôkladne reštartovať.

Mnohí populisti tiež kritizujú kapitalizmus a liberálne elity a tvrdia, že zastupujú ľudí a chcú chrániť obyčajných ľudí pred strašnými následkami globalizácie. A nielen to, populisti, ktorí získali moc, sa neobmedzujú len na rétoriku, ale naozaj začínajú konať a meniť tento stav. Vy však naďalej kritizuje ich činy, prečo?

Je to veľmi jednoduché. Ich chápanie „ľudu“ je založené na vylúčení. Rôzne druhy populistických hnutí vždy definujú ľudí poukazovaním na skupiny, o ktorých neveria, že patria k ľuďom. Snažia sa tak vybudovať pocit spolupatričnosti – vylúčením, démonizáciou a prenasledovaním iných. Súhlasím, že mnohé prvky ich kritiky ekonomického liberalizmu a kapitalizmu sú výstižné. Navyše veľmi často preberajú tieto kritické argumenty od ľavicových skupín. Napríklad Marine Le Penová obhajuje sociálny štát pomocou argumentov ľavice.

Problém je však v tom v tvrdení, že populisti sú výhradnými zástupcami ľudu a samotných ľudí definujú prostredníctvom brutálnych foriem vylúčenia. Takto sa oživuje nacionalizmus a z určitých sociálnych skupín, zvyčajne menšín, sa robia obetné baránky – len preto, aby sa pravicové skupiny mohli chopiť moci. Je to recept na ešte väčší konflikt a ešte väčšiu nestabilitu.

Pankaj Mishra
Indický spisovateľ a publicista. Publikoval v najväčších novinách, vr. "New Yorker", "Financial Times", "The New York Times", "The Guardian". V roku 2012 bol zaradený do zoznamu 100 najvplyvnejších mysliteľov časopisu Foreign Policy. Nedávno vydal „Vek hnevu: Dejiny súčasnosti“ (2017).

Adam Puchejda
zástupca tajomníka redakcie Kultura Liberalna, novinár, twitter: @AdamPuchejda 

Zdroj: 
https://kulturaliberalna.pl/2017/09/26/mishra-puchejda-gniew-samotnosc-kapitalizm-wywiad/

Ilustráia:
Marianna Sztyma