Keď sa roľník stal triednym nepriateľom

Keď sa roľník stal triednym nepriateľom
30.10.2019

Pred 70 rokmi nastal na Slovensku historický zlom v hospodárení s pôdou. Padol odveký systém súkromného vlastníctva rolí.

Komunistický režim rozbehol násilné združstevňovanie, čo bolo v podstate zoštátňovanie majetku roľníkov. Vzťah k pôde sa po stáročiach nadobro zmenil a dôsledky cítime dodnes, aj 30 rokov po páde totalitného režimu.

Pôda bola u Slovákov nadovšetko
Pôda bola na Slovensku stáročia kategóriou číslo jeden. Súviselo to s poľnohospodárskym rázom krajiny, so životnou odkázanosťou obyvateľov na produkty zeme. Ak sa neurodilo dosť, prepukal hlad.

Keď sa určité územie preľudnilo a pôda nedokázala uživiť miestnych obyvateľov, uchyľovali sa k sezónnym k presunom do južných, rovinatejších častí alebo nadobro zo Slovenska odchádzali, hlavne do zámoria. Práve nedostatok kvalitnej pôdy bol hlavnou príčinou migračných vĺn zo Slovenska.

Pôda hýbala vzťahmi. Ak by ste prišli do krčmy v prvej polovici 20. storočia a započúvali sa do rečí návštevníkov, pôda bola hlavnou témou. Beda, ak o ňu niekto prišiel. Vrcholný úspech bol, ak sa ju inému darilo honobiť.

Nie div, že otázka pôdy vstupovala do politiky. Po vzniku Československa v roku 1918 bola na Slovensku nosnou ekonomickou témou pozemková reforma. Štát prerozdeľoval pôdu získanú od veľkostatkárov z niekdajšieho Uhorska. Táto reforma sa nikdy poriadne nenaplnila.

Nepodarilo sa to napriek sľubom vlády ani po vzniku prvej Slovenskej republiky v roku 1939. Jedným z dôvodov bola strata južných poľnohospodárskych oblastí. V čase druhej svetovej vojny sa táto poľnohospodárska komodita stala natoľko vzácnou, že zákon dokonca pripúšťal odňatie pôdy majiteľovi, ktorý ju neobrábal.

Každý, kto chcel robiť na Slovensku vplyvnú politiku, musel mať silný poľnohospodársky program. Preto niet divu, že v prvej Československej republike bola stálicou na vysokých priečkach podpory agrárna strana.

Komunisti v tých časoch zbierali body v dvoch kategóriách voličov – medzi robotníkmi a pracujúcimi na pôde. Druhá skupina bola omnoho početnejšia. Bezzemkovia najímaní na väčších majetkoch boli pre komunistov pri voľbách kľúčoví.

Po roku 1939 sa komunisti na Slovensku ocitli v ilegalite. Keď sa pozviechali a začali sa tajne organizovať, téma pôdy bola pre nich naďalej dôležitá. V roku 1941 prijali ucelený program, podľa ktorého sa mal majetok znárodniť, ale s dvoma výnimkami. Nemalo sa siahať na hospodárenie živnostníkov a menších poľnohospodárov s výmerou do 20 hektárov.

Komunisti hľadali vzor na území niekdajšieho Poľska, ktoré v roku 1939 obsadil Sovietsky zväz. Ilegálne rozširovali informácie, že tu habali pôdu veľkostatkárom a rozdeľovali ju medzi roľníkov. Pritom reálne v Sovietskom zväze roľníci pôdu nevlastnili, ale pracovali na nej pripútaní podobne, ako dakedy nevoľníci.

V čase druhej svetovej vojny už bolo sovietske poľnohospodárstvo skolektivizované. Surovými metódami sa o to pričinil Stalin na konci 20. a v 30. rokoch 20. storočia. Násilné spútanie roľníkov si vyžiadalo milióny obetí – buď tých, čo odporovali, alebo ďalších, ktorí pomreli od nedostatku. Hladomor si vyžiadal v rokoch 1932 až 1933 vyše šesť miliónov obetí, prevažne na najúrodnejšej Ukrajine.

Pozemková reforma iba na papieri
Po obnovení Československa v roku 1945 sa komunisti prvý raz v histórii dostali do vlády. Tá mala výrazne ľavicovú orientáciu. Na Slovensku sa po odobratí pôdy maďarským a kolaborantským statkárom rozdeľovali parcely medzi drobných roľníkov. Pri tomto sa však skončilo a očakávalo sa, kedy sa bude pokračovať.

Ďalšie rozdeľovanie pôdy paradoxne hamovali komunisti, ktorým sa to v tom čase nehodilo v Čechách a na Morave, kde vznikala osobitná situácia s majetkami po vyhnaných Nemcoch.

Hoci medzi radikálnymi predstaviteľmi sa objavovali názory, že pôdu netreba rozdeľovať, ale priamo zoštátňovať a kolektivizovať, hlavná línia komunistov bola v duchu zamýšľanej pozemkovej reformy – teda rozparcelovávať ju medzi drobných roľníkov.

Zvlášť sa to prejavovalo pred voľbami v roku 1946. Komunisti na Slovensku potrebovali voličov a tí boli hlavne roľníkmi. Mnohí roľnícki voliči išli na istotu, komunistom neuverili a hlasy dali Demokratickej strane, kde mali silnú pozíciu predvojnoví agrárnici.

Komunisti na Slovensku sa po prehratých voľbách nevzdávali. Roľníkom nadbiehali ďalej. Na jeseň 1947 slovenskí a českí komunisti presadili uvalenie osobitného finančného odvodu na všetkých ľudí s majetkom prevyšujúcim jeden milión korún. Vybrané peniaze boli určené pre roľníkov, ktorý utrpeli mimoriadne sucho a neúrodu.

Povereníkovi poľnohospodárstva za Demokratickú stranu Martinovi Kvetkovi komunisti vyčítali problémy so zásobovaním a zdôvodňovali ich okrem iného tým, že zlyhal v pozemkovej reforme. Po parlamentných voľbách, razantnejšie v roku 1947, už pozemkovú reformu z taktických dôvodov začali opäť pretláčať. Pôda patrí tým, čo na nej pracujú, vyhlasovali. Zabrať a rozparcelovať sa mala všetka pôda s rozsahom nad 50 hektárov.

Nová osnova zákona o ďalšej etape pozemkovej reformy sa stala jedným z dôvodov vládnej krízy v Československu vo februári 1948. Koaličné strany nesúhlasili s návrhom komunistov a tí si v súlade s taktikou cielených masových nátlakových protestov zvolali do Prahy zjazd roľníckych komisií.

Komunistom taktika vyšla a 25. februára 1948 padla vláda. V obnovenom kabinete Klementa Gottwalda už hrali jednoznačne prvé husle, ostatné strany sa po tvrdom nátlaku a na vlne masových podporných podujatí prepadali do roly štatistov. V marci hlasovali za komunistický zákon o pozemkovej reforme viac ako tri štvrtiny poslancov pražského parlamentu.

Zdalo sa, že už nič nestojí v ceste pozemkovej reforme. Tým sa mali naplniť očakávania drobných roľníkov a bezzemkov. Spokojní mali ostať i menší roľníci, ktorých majetok mal ostať nedotknutý. Potvrdila im to priamo nová ústava z dielne komunistov prijatá v máji 1948. Zakotvovala právo súkromne vlastniť pôdu do rozsahu 50 hektárov.

Obavy z kolektivizovania na sovietsky spôsob sa vedúci československí komunisti snažili zapudzovať. Tesne po februárovom prevrate minister poľnohospodárstva Július Ďuriš odmietal reči o kolchozoch na dedinách v Československu. Družstvá mali síce fungovať, ale na dobrovoľnej báze, ako to bolo už aj roky predtým. Rozhodovať v nich mali majitelia pôdy.

Roľníci ako nepriateľská trieda
Pre malých roľníkov zneli slová komunistov nádejne. Mnohí dostanú pôdu a budú si na nej robiť, čo chcú. Súkromné vlastníctvo ostane zachované. Vláda bude podporovať družstvá s cieľom, aby sa roľníci dostali k obrábacím strojom či kvalitným osivám.

Poťahovanie medových motúzov ustávalo v lete, pár mesiacov po komunistickej revolúcii. Prišla direktíva z centrály. Informbyro združujúce komunistické strany z povojnového sovietskeho bloku a niektorých západných štátov rozhodlo v júni 1948 z vôle Stalina o univerzálnom riešení agrárnej otázky. Inými slovami, predpísalo, že všade, kde uchopili moc komunisti, sa bude postupovať podľa sovietskeho vzoru.

Mohlo by sa zdať, že pre československých komunistov sa skončil sen o vlastnej ceste v poľnohospodárstve. Tá by však v skutočnosti nikdy nebola, pretože akékoľvek scenáre museli rátať s posvätením od Moskvy, ktorá si poslušnosť zahraničných komunistov vynucovala už takmer dve desaťročia.

V druhej polovici roka 1948 a potom hlavne v roku 1949 sa naplno ukázali zámery komunistov. Vábivé reči o pozemkovej reforme ustali a nastúpil tvrdý diktát. Pôda sa síce zhabala, no namiesto rozparcelovania nastúpilo násilné kolektivizovanie na sovietsky spôsob.

Komunisti si už nemuseli získavať roľníkov vo voľbách. Teraz mali vládu pevne v rukách a už ju nepustili. Ten istý minister Ďuriš, čo sa dušoval, že kolchozy v Československu nebudú, o pol roka neskôr hovoril o štátnych poľnohospodárskych majetkoch a obmedzovaní kapitalistických živlov na dedine.

V boji proti reakčným živlom, ako ich nazývali komunisti, prijali v tomto čase zákon na ochranu republiky. V poľnohospodárstve to znamenalo osobitný prístup k roľníkom podľa rozhodnutia vlády. Bohatší boli v nemilosti. Týkalo sa to napríklad rozdielnej povinnosti plniť dodávky produktov a vyrubovania tvrdých trestov po ich nedodržaní.

Na začiatku roka 1949 prijali zákon o jednotných roľníckych družstvách a mohlo sa začať kolektivizovať. Do československého systému prenikol ruský pojem kulak. Z bohatších gazdov sa stal triedni nepriatelia na dedine. Ich označovali za hlavnú príčinu nedostatku potravín a zásobovacích problémov. Pritom, podobne ako pred troma desaťročiami v Sovietskom zväze, znižovanie produkcie a chaos spôsobovala násilná komunistická politika.

Direktívny systém roľníkom určoval, kto má koľko plochy a čím osiať, koľko a akého dobytka má chovať. Rozhodovali o ňom miestne národné výbory a špeciálne komisie, pričom v nich kvitla svojvôľa úradníkov.

Mnohí roľníci odmietali podpísať nesplniteľné kontraktačné výmery. A tak ich označovali za nepriateľov socializmu a odporcov kolektivizácie. Nemožno sa im čudovať, že postupovali týmto spôsobom. Predpísané výkupné ceny neraz nekryli ani vynaložené náklady a stali sa formou nátlaku na vstupovanie do družstiev.

Pre nedostatok predpísanej dopestovanej úrody museli roľníci nakupovať komodity na čiernom trhu a tým uspokojovať predpísané povinnosti, vtedy nazývané kontingenty. Tento systém sa okato začal podobať tomu, čo si dovtedy vyskúšali v Sovietskom zväze.

Na roľníkov vyvíjali rozličné formy nátlaku, aby vstúpili so svojím majetkom do družstiev. Zriadili na nich trestné komisie a organizovali s nimi verejné procesy. Postupovalo sa podľa hesla, že v každej dedine musí byť aspoň jeden kulak. Medzi kulakov sa často dostávali aj malí roľníci, lebo sa rozhodovalo subjektívne, riešili sa miestne osobné spory, odsúdených okrádali.

Od roku 1949 nemali roľníci vlastniaci viac ako 15 hektárov pôdy nárok na prídelové zásobovanie potravinami, ošatením a obuvou. To bola miernejšia forma nátlaku. Medzi tvrdšie patrili povolávanie spurných roľníkov do vojenských pracovných jednotiek aj na vyše dva roky. Iných súdili a posielali do väzenia. Nesúdili, skôr vynášali verdikty. Robili to trojčlenné komisie krajských národných výborov a tie rozhodovali, kto pôjde na nútené práce v trvaní až do dvoch rokov.

Ilustráciu o masovosti postihov dokumentuje údaj o pracovných vojenských práporoch, čo bola v podstate forma väznenia a využívania ľudskej sily na nútené práce. Ku koncu roka 1951 pracovalo v ostravsko-karvinských baniach takmer 10-tisíc pétepákov, ako ich nazývali, a tvorili 15 percent z celkového stavu pracovníkov. Zo Slovenska prešlo týmito prápormi vyše päťtisíc ľudí.

Ťaživé ekonomické dôsledky
Kolektivizácia sa naplno rozbehla v roku 1951. V tom roku zasiahli mimosúdne perzekúcie v Československu takmer 87-tisíc roľníkov. Na porovnanie, postihnutých obchodníkov a živnostníkov bolo v tomto roku 31-tisíc. Z tohto porovnania vidieť, že režim postihoval roľníkov ako vybranú skupinou obyvateľov. To už bola reálna forma triedneho boja, predtým iba v teóriách hlásaná komunistami.

V Československu rozprestrel naplno krídla policajný štát, ktorý mal represívne orgány na viacerých úrovniach. V prípade roľníkov navyše existovala špeciálna forma – lietajúce trestné komisie, ktoré vymáhali od roľníkov kontingenty, teda diferencovane predpísané dodávky produktov.

Tieto trestné komisie neraz protizákonne siahali na samozásobiteľné dávky roľníkov. Často sa skladali z ľudí, ktorí nepoznali akékoľvek predpisy. Ale účel svätil prostriedky, najdôležitejšie bolo prinútiť roľníkov odovzdať majetok družstvu.

Násilný proces kolektivizácie postupoval napriek hrubému nátlaku pomaly. Vedenie komunistickej strany sa preto v roku 1952 zapovedalo, že do dvoch – troch rokov ho treba skončiť. Rukopis bol čitateľný. Pripomína to Stalinov pokyn z roku 1930 skolektivizovať pôdu v Sovietskom zväze v čo najkratšom čase.

No nedarilo sa. V roku 1953 sa družstvá dokonca začali rozpadávať a ešte v roku 1954 bola viac ako polovica pôdy v Československu v súkromných rukách. Zavŕšenie sa natiahlo až do konca 50. rokov.

Čo prinieslo násilné kolektivizovanie? Napriek tlaku a represáliám na ľuďoch bol výsledok podobný ako pred dvoma desaťročiami v Sovietskom zväze – neefektívny systém a nedostatok potravín. V roku 1953 dosiahla poľnohospodárska produkcia v Československu ani nie 90 percent predvojnovej úrovne. Na 100 percent sa dostala až v roku 1964.

Odveký vzťah ľudí k pôde sa vytratil. Poľnohospodárska veľkovýroba v posledných dekádach komunistického režimu dokázala zabezpečiť dostatok potravín, ale slovenské dediny sa zmenili na nepoznanie. Ak by platil pôvodný model a úcta k súkromnému majetku, vyzerali by ako dediny v súčasnosti v susednom Rakúsku, ktoré pomaly dobiehame už tri desaťročia.

Jozef Hajko
Pôsobí ako analytik a publicista. Žije v Bratislave. Pracoval v médiách ako ekonomický redaktor, naposledy v týždenníku Trend vo funkcii šéfredaktora. Je autorom viacerých kníh zameraných na ekonomické, spoločenské témy a históriu.

Zdroj:
https://www.postoj.sk/48452/ked-sa-rolnik-stal-triednym-nepriatelom

Foto: 
Archív TASR

www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality