Kto bol Jozef Gabčík, ktorý sa pred 80 rokmi zapísal do svetových dejín?

Otec vynadal Hlinkovi, syn pomohol zbaviť svet nacistického netvora

"Na Jozefa Gabčíka tam už aj zabudli. Iba vražedný skutok zapríčinil, že sa ľudia naňho rozpamätúvali. Nikto však nemá naňho dobré spomienky."

Tieto inštrukcie s označením „dôverné“ zaslali 26. júna 1942 z ministerstva vnútra redakciám vtedajších novín. Minister Alexander Mach v nich nariaďoval, že noviny majú priniesť hanlivý, no neformálny, zdanlivo redakčný článok, dokonca sa stanovovalo, na ktorej strane má byť a že má pôsobiť „v nenápadnej úprave“.

Podklady dostal minister z dielne ľudáckej tajnej polície – Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB). Dokument, ktorý sa dnes nachádza v Slovenskom národnom archíve, ukazuje, že tajní policajti zhromažďovali všemožné ohováračky, lži a výmysly.

Hlavný protagonista mal byť v článku vykreslený ako opilec, zhýralec, nemravník a zlodej. Pijan s dlhmi, niktoš bez priateľov, skrátka troska. V závere dokumentu sa zhŕňa, že nactiutŕhačský článok mal vzniknúť, lebo bol „obyčajný darebák“, ktorého na Západe „vycvičili na páchanie zločinov.“

V skutočnosti Slovák Jozef Gabčík spolu s Čechom Janom Kubišom zbavili svet jedného z najväčších zločincov 20. storočia. Na luxusný mercedes Reinharda Heydricha s esesáckym číslom SS-3 zaútočili 27. mája 1942.

Neznámy Gabčík
Odstránenie SS-obergruppenführera a generála polície, šéfa bezpečnostnej polície a ríšskeho protektora protektorátu Čechy a Morava Reinharda Heydricha sa už mnohokrát detailne opísalo, útok inšpiroval veľa kníh a filmov. Jozefa Gabčíka v roku 2017 povýšili do hodnosti generálmajora in memoriam.

Napriek tomu okolo tohto vojaka zostávajú viaceré otázniky. Vie sa o jeho výcviku vo Veľkej Británii, o špeciálnej misii zavŕšenej akciou v zákrute pražskej ulice aj o smrti v studenej krypte pravoslávneho chrámu svätých Cyrila a Metoda.

Takmer nič sa však nevie o jeho postojoch a pocitoch, o tom, čo ho formovalo.

Sám Gabčík už nemôže prehovoriť: nepísal si denník, nezachoval sa jeho zápisník ani jeho listy. Aj z kusých správ, úradných záznamov a útržkovitých svedectiev sa však dá poskladať obraz mladého muža, ktorého meno dnes pozná celý svet.

Mal iba 164 centimetrov, sivé oči a často sa usmieval. Narodil sa v roku 1912, čiže okrem 80. výročia od zabitia Heydricha je to 110 rokov odvtedy, ako sa narodil.

Malý Jožko
„Hlásim, že náš sklad v Skalke pri Trenčíne strážili dvaja vojaci. Jeden z nich, vojak Jozef Gabčík dňa 3. júna 1939 predpoludním ušiel do Poľska. So sebou si vzal dve pištole a 60 nábojov,“ stálo v pátracom obežníku pre žandárske stanice.

Československo vtedy už tri mesiace neexistovalo, jeho českú časť anektovali nacisti a na slovenskej vyhlásili kolaboranti z Hitlerovej vôle vazalský štát.

Gabčíka celoštátne hľadali, ale on bol v tej chvíli už na úteku do Poľska, kde sa formovala zahraničná československá armáda. Zoznámil sa tam aj s budúcim kamarátom Janom Kubišom.

Nasleduje známa história: obaja odišli do Francúzska, po bojoch sa dostali vo Veľkej Británie a oboch napokon vybrali za aktérov akcie Anthropoid, ktorej cieľom bolo odstránenie Heydricha.

Otázka znie, čo sa dialo predtým a čo vlastne stálo za Gabčíkovým rozhodnutím odmietnuť existenciu v bábkovom vojnovom režime a ísť bojovať proti silám, ktoré ho vytvorili.

Detstvo prežil malý Jožko v Poluvsí v žilinskom okrese. Bol najmladším, štvrtým dieťaťom, do obecnej školy chodil v Rajeckých Tepliciach. Žil životom typickým pre dedinského chlapca pred sto rokmi.

„S ostatnými chlapcami liezol po vápencových skalách pri Poluvsí, hral futbal, rybárčil,“ uviedol český bádateľ Jaroslav Čvančara v príspevku v historickej revue Paměť a dějiny. Bádateľ sa ešte stihol stretnúť s Jozefovou švagrinou, Máriou Gabčíkovou, poslednou nositeľkou priezviska, ktorá zomrela na konci minulého storočia. Od nej sa dozvedel viaceré detaily.

O mame Márii sa nezachovali takmer žiadne informácie, chýba aj jej fotografia. Bola ženou na statku, navyše sa starala o domácnosť často sama. Manžel František totiž odišiel tak ako mnohí Slováci na zárobky za oceán. Vrátil sa rok pred Jozefovým narodením. Začal stavať dom, ale peniaze nestačili na dostavbu a krátko po tom, ako sa narodil syn Jožko, odišiel znova. V Argentíne pracoval v baniach, no medzitým vypukla prvá svetová vojna a domov sa mohol vrátiť až v roku 1920.

„Podľa toho, čo som počula, bol otec František na Jozefa dosť prísny. Po návrate kúpil pozemky, peňazí veľa nebolo, zato roboty bolo veľa. Jozef musel na statku pomáhať popri škole, ale nemal na to asi nastavenie, bol to svetobežník a asi ani nechcel zostať na dedine,“ hovorí pre SME jeho praneter Katarína Tomčíková. Žije stále v Poluvsí v pôvodnom Gabčíkovskom dome, ktorý kedysi za peniaze z Ameriky postavil František.

Otec František mal navyše svojho najmladšieho syna až v štyridsiatke a keď sa natrvalo vrátil spoza mora, ťahalo mu už na päťdesiatku a Jozef mal osem rokov. Medzi otcom a synom bol generačný stret.

„Je pravda, že medzi nimi bol veľký vekový rozdiel. Chodím na cintorín a František zomrel krátko po vojne, v roku 1949. Vzťah medzi nimi bol dosť napätý, otec ho vraj dosť dral, keď bol mladý, ale nepomohlo to, Jozef už mal svoju hlavu,“ zamýšľa sa praneter. „Aj mne občas hovoria, že mám niečo z prastrýka, som niekedy prchká, drzá a hubatá,“ usmieva sa.

Napriek tomu sa zdá, že otec mal na syna výrazný vplyv: obaja totiž mali ďaleko od šovinizmu a boli presvedčení československí vlastenci.

Keď Jozef Gabčík utiekol s pištoľami do Poľska, slúžil už niekoľko rokov v armáde, kde zostal aj po povinnej vojenčine. Najprv robil vo vojenskej chemickej továrni v Žiline, ale po pracovnom úraze s jedovatým plynom si našiel bezpečnejšiu pozíciu v armádnych skladoch pri Trenčíne.

Počas mníchovských udalostí sa zúčastnil protestných manifestácií na obranu republiky, odmietal jej rozbíjanie a nový vojnový režim na Slovensku neprijal. „Do slovenskej armády vstúpiť nehodlal,“ uviedol Čvančara. „Naposledy sa objavil u rodičov v Poluvsí a pri Čadci prekročil hranice.“

Čo mal inšie robiť
Povojnová fotografia zachytáva starého pána v klobúku pred Pražským hradom. Prišiel tam na pozvanie prezidenta Edvarda Beneša, pôsobí pyšne. Rodinné svedectvá sa zhodujú, že František Gabčík bol svojrázny sedliak s vyhranenými názormi.

Keď sa ešte v zámorí dozvedel, že v Spojených štátoch amerických vznikla iniciatíva za vznik budúceho štátu Slovákov a Čechov, prispel a na pamiatku dostal potvrdenie aj s chybným zápisom mena: „František Gapčik obetoval desať dollárov na oslobodenie Slovenska.“

Gabčíkova rodina bola katolícka, no dokazovala, že zďaleka nie všetci Slováci podporovali Andreja Hlinku a jeho nacionalistickú stranu, sympatizujúcu s autoritárskou ultrapravicou. Podľa dobových dokumentov, naopak, Gabčíkov otec inklinoval k agrárnikom a sociálnej demokracii.

Paradoxne, rodinné prostredie, v ktorom vyrastal mladý Jozef, nám odhaľujú aj kompromitujúce materiály, ktoré naňho v júni 1942 zhromaždili orgány vojnového režimu, keď ho mali v úmysle dehonestovať v tlači.

O tom, že jeho otec odmietal ľudákov, referovali Machovi tajní policajti z ÚŠB a túto informáciu posunul prednosta ÚŠB Peter Starinský aj policajnému atašé pri nacistickom veľvyslanectve Franzovi Goltzovi. Dôvodom bola nevídaná aféra ešte z čias prvej republiky. Týkala sa výstupu Františka Gabčíka na mítingu Hlinkovej strany, kam schválne prišiel: „V roku 1927, keď Andrej Hlinka rečnil v Rajeckých Tepliciach, kričal naňho Gabčík, že je zradca a stále ho vyrušoval.“

Verejná konfrontácia starého Gabčíka s Hlinkom nebola náhodná. A syn o nej nemohol nevedieť.

Otec si nekompromisný protiľudácky postoj zachoval aj neskôr. Podľa správ tajných policajtov nesmel starého pána počas vojny nikto na ulici zdraviť vtedajším pozdravom „Na stráž“, inak vraj „hneď mu grobianil“.

O tom, že hlava rodiny hovorila z plných pľúc, čo si myslí, svedčí aj správa ÚŠB o návšteve vyšetrovateľov, ktorí prišli ku Gabčíkovcom po útoku na Heydricha. Keď mu oznámili, že mu zastrelili syna, odpovedal: „To mi dal slovenský štát.“ A keď vyšetrovatelia argumentovali, že slovenský štát nemôže za to, že bol jeho syn spolupáchateľom, odpovedal: „Čo mal inšie robiť.“

Pre protištátne reči navrhla dokonca ÚŠB pre starého pána – vtedy mal už sedem krížikov – ilavský koncentrák určený pre odporcov režimu: „Vzhľadom na uvedené výroky a neprajný postoj k slovenskému štátu starého Gabčíka žiadam o udelenie súhlasu dať ho aspoň na 14 dní do Ilavy.“

Atentát či odstránenie?
„Na zastupujúceho ríšskeho protektora a hlavného skupinového vodcu SS Heydricha v stredu spáchali atentát. Prichádzal so svojím autom smerom od Libne a práve zatáčal na ceste do vnútornej Prahy. Tu sa postavil proti vozu muž, ktorý sa pokúsil strieľať z guľometnej pištole, v tom samom okamžiku hodil na auto druhý muž bombu, ktorá explodovala. Za dopadnutie páchateľa je vypísaná odmena milión ríšskych mariek. Kto po 21. hodine nezastaví na výzvu, toho zastrelia. Zastrelia aj toho, kto bude páchateľovi pri úteku nápomocný.“

Správa z denníka Slovák krátko po útoku na Heydricha obsahuje viacero nepresností. Bola však taká šokujúca, že obletela celú Európu. Heydrich bol vôbec najvyššie postaveným nacistom, ktorého hnutie odporu počas druhej svetovej vojny odstránilo.

Dnes už vieme, že Gabčíkovi zlyhal jeho samopal Sten, v ktorom sa spriečil náboj, Kubiš pohotovo vrhol bombu a zranený Heydrich o pár dní nato zomrel v nemocnici. Pohreb sa konal za účasti najvyšších predstaviteľov nacistickej strany, Heinrich Himmler rečnil o svojom blízkom kamarátovi a Adolf Hitler mu in memoriam udelil najvyššie nemecké vyznamenanie.

Pompa nebola náhodná. Nacisti vtedy víťazili na všetkých frontoch a zvrat vo vojne mal ešte len nastať. Heydrich nebol len stelesnením represálií a teroru voči oponentom nacizmu.

Hoci to Gabčík s Kubišom nemohli vedieť, stál aj pri organizácii holokaustu: v januári 1942 predsedal tajnej konferencii vo Wannsee pri Berlíne, kde sa vysokí nacistickí predstavitelia dohodli na technickom riešení genocídy európskych Židov.

Heydrich bol známy chladnou povahou, drastickými metódami, aroganciou. Kariéru v SS však nadobudol vďaka manželke, fanatickej nacistke s dobrými kontaktmi, mal smiešny piskľavý hlas a utkvelý pocit neohroziteľnosti. To posledné sa mu spoločne so zločinmi, ktoré spáchal, stalo osudným.

Podľa viacerých súčasných historikov je pochybné akciu nazývať atentát. Ide o produkt nacistickej propagandy, ktorá sa snažila vykresliť Heydricha ako hrdinu a Gabčíka s Kubišom ako zločincov. Boli pritom vojaci, ktorí bojovali proti Tretej ríši a Heydrich ako jej čelný predstaviteľ bol legitímnym cieľom diverzného boja.

„Aj Spojenci prijímali teroristickú činnosť ako prirodzenú súčasť vojenskej aktivity,“ pripomína Peter Šumichrast z Vojenského historického ústavu. „Bola predsa vojna a atentát s politickou motiváciou, ktorý sa v mieri posudzuje podľa trestného zákonníka, urobil z vraždy jedného z tvorcov konečného riešenia židovskej otázky a kata českého národa, legitímny a záslužný vojenský čin.“

Práve pre propagandistickú chválu Heydricha sa orgány slovenského štátu snažili o diskreditáciu Gabčíka.

„Snahou policajných inštrukcií pre noviny bolo zdiskreditovať Gabčíka v očiach slovenskej verejnosti ako morálne nízkeho človeka, ktorý vraždí za peniaze a zároveň propagandisticky podtrhnúť, že celý odboj je založený na pochybných indivíduách,“ hovorí historik Marek Syrný z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

„V protiváhe k tomu mal byť bohabojný a štátu verný občan, ktorý plne podporuje režim a nikdy by sa nespreneveril siahnuť na život predstaviteľa spriaznenej veľmoci, ktorá dala národu jeho vlastný štát. Je to obdobné, ako keď sa dnes v Rusku vykresľujú Ukrajinci ako fašisti, čo je vo všeobecnosti pre Rusov synonymum toho najhoršieho. Potom už netreba hľadať konkrétne zdôvodnenie, stačí ich takto propagandisticky označiť. V prípade Gabčíka potreboval ľudácky režim poukázať, že nereprezentuje národ, ale sa z neho vyčlenil, je to vyvrheľ, od ktorého sa treba dištancovať.“

Na rozdiel od českých výsadkárov sa vojnový slovenský režim rodine Gabčíkovcov nepomstil. Nešlo však o humánnosť režimu.

„Potrestanie by imidžu slovenského štátu a dlhodobo propagandisticky pestovanému obrazu výhodnosti kolaborácie s Nemeckom veľmi uškodilo,“ podotýka historik. „Bola to skôr racionalita nemeckej strany zohľadňujúca postoj slovenskej strany, obávajúcej sa o reakcie spoločnosti na takýto akt. V protektoráte to bolo naopak, Nemci potrebovali ukázať čo najprísnejšiu tvár, aby už nikomu nenapadlo niečo podobné, na Slovensku bolo treba, naopak, udržať obraz ,usmievavého Slovenska‘.“

Ohováračský článok napriek prípravám napokon v tlači nevyšiel. Dôvody sú nejasné.

Obraz, akým sa snažili očierniť Gabčíka, však môže byť podľa Petra Šumichrasta len ťažko verný realite, keď ho vybrali na takú náročnú a zodpovednú úlohu ako odstránenie vysokopostaveného nacistu.

„Podľa hodnoverných dokumentov bol Gabčík vyrovnanej povahy, zároveň bol statočným vlastencom, nebojácnym vojakom a aj podľa hodnotenia po skončení výcviku išlo o výsadkára prvej triedy, výnimočne zdatného, ktorému sa môže zveriť akákoľvek operačná úloha,“ vysvetľuje. „Bol vojakom s priamou a statočnou povahou, ktorý sa na nebezpečnú operáciu prihlásil dobrovoľne. Toto hodnotenie potvrdil nielen svojim činom v hlbokom tyle nepriateľa spoločne s Kubišom, ale aj hrdinským chovaním v beznádejnej situácii, keď volil radšej dobrovoľnú smrť z vlastných rúk ako vzdať sa neľútostnému nepriateľovi.“

„Úspešný atentát na Heydricha vyvolal veľký medzinárodný ohlas,“ podotýka Šumichrast. „Následný teror nacistov voči civilnému obyvateľstvu okupovaných Čiech a Moravy otvoril oči aj tým obyvateľom demokratického sveta, ktorí do tej doby ´nevideli´ obludnosť ideológie nacionálno-socialistického Nemecka.

Predstavitelia československej exilovej vlády mohli presadzovať svoje požiadavky v rokovaniach so spojencami a Veľká Británia aj Francúzsko odvolali podpis pod Mníchovskou dohodou, čo okrem iného znamenalo obnovenie Československa v predvojnových hraniciach.“

Celý národ môže byť hrdý
Gabčík bol súčasne človek z mäsa a kostí, ani on nebol bezchybný.

„Treba za každú cenu robiť z neho supermana bez toho, aby sa poukazovalo aj na jeho nedostatky? Veď aj on bol obyčajný človek, žiadny fanatik,“ pýtal sa Stanislav Bursa v časopise Vojnová kronika v príspevku Jozef Gabčík a atentát na Heydricha – osobne a bez príkras. Spomínal aj jeho frajerky či to, ako v noci s kamarátmi preskakovali plot vojenskej základne, aby načierno zbehli na pivo – čakanie na nasadenie do akcie bolo nekonečné a vyhliadky na prežitie boli mizivé.

Bursa dopĺňa svedectvo Jana Zemka, ktorý ako jeden z mála výsadkárov prežil vojnu a v roku 1992 mu povedal: „Gabčík bol výborný, dynamický kamarát. Kubiš bol na rozdiel od neho uvážlivý, mal takú hanácku povahu. Obaja sa mali radi a navzájom si tolerovali svoje nedostatky, lebo si obaja dobre uvedomovali, že je to nevyhnutné.“

Martin Posch z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied sa venoval incidentu zo septembra 1940. Vtedy sa skupina československých vojakov opila a naťahovala pred anglickým barom pri vojenskom tábore v Cholmondeley. Bol medzi nimi aj budúci zradca Karel Čurda, ktorý sotil do okoloidúcej priateľky jedného čatára, strhla sa medzi nimi potýčka a Čurdovi podal kolega pištoľ so slovami, veď nech strieľa. Bol to Gabčík. Incident vzbudil pohoršenie a vyšetroval sa, no krčmová naťahovačka napokon vojakov nestála žiadny trest.

Incident zároveň ukazuje, že Gabčík bol reálnym človekom a nie bezchybným filmovým hrdinom. „Gabčíka totiž často vnímame len cez optiku atentátu na Heydricha, a pritom zabúdame, že išlo o mladého muža, ktorý dokázal byť búrlivák, aj sa vedel tešiť zo života. Práve to, že si ho dokázal užívať a napriek tomu sa dobrovoľne prihlásil na špeciálnu operáciu na okupovanom území, hovorí veľa aj o ňom samotnom,“ hovorí Posch.

„Zároveň treba povedať, že z dochovaných prameňov vieme len o tomto jedinom excese. Gabčíkova odvaha odísť do exilu, snaha aktívne sa zapojiť čo najskôr do boja proti nacistickému Nemecku, odvážny útok na ,pražského kata‘ a hrdinská smrť rozhodne vzbudzujú rešpekt.“

O čine svojho syna sa lapidárne vyjadril jeho otec. Keď krátko po vojne žiadal ministerstvo národnej obrany o zaslanie jeho úmrtného listu, napísal: „Môj syn položil život v Prahe pri zavraždení netvora Heydricha.“ A keď 16. júna 1945 adresoval list do prezidentskej kancelárie, uviedol: „Vychoval som takého syna, že celý národ môže byť hrdý.“

Peter Getting, redaktor

Zdroj:
https://plus.sme.sk/c/22915346/otec-vynadal-hlinkovi-syn-pomohol-zbavit-svet-nacistickeho-netvora.html

Foto:
Jozef Gabčík, vpravo, a Jan Kubiš boli priatelia a spoločne sa podieľali na Operácii Anthropoid. 
(Zdroj: Vojenský historikcý ústav)