Ku storočnici československého Užhorodu (12. januára 1919)

Ku storočnici československého Užhorodu (12. januára 1919)
12.01.2019

História mesta Užhorodu sa v hlavných rysoch príliš nelíši od susedných hornouhorských miest. Ungogradus čiže Ungvár, pôvodne strážny hrad a mesto, ktoré v jeho blízkosti postupne vyrastalo, boli silne poškodené za vpádu Tatárov v 13. storočí a tiež v priebehu náboženských vojen, najmä v 17. storočí. Užhorod, sídlo rovnomennej župy, bol v rokoch 1322-1691 v držaní Drugethovcov, osvietenského šľachtického rodu, ktorým mesto i hrad už v stredoveku vďačil za kultúrne i hospodársky rozvoj. Porážka Rákocziho povstania a nútený útek posledného hradného pána a vrchného veliteľa kuruckých vojsk M. Bercsényiho priviedli hrad a panstvo ku konfiškácii a k vytvoreniu Oppidum cameralis - komorného mesta, spravovaného c.k. úradníkmi z Viedne.

Udalosťou, ktorá významne prispela k formovaniu mesta ako centra národného života Rusínov, bolo presťahovanie Mukačevského biskupstva do Užhorodu v roku 1775, neskoršie založenie gréckokatolíckeho bohosloveckého seminára na užhorodskom hrade biskupom Andrejom Bačinským a tiež gréckokatolíckeho učiteľského ústavu. Mladí seminaristi mohli pri svojich príležitostných študijných pobytoch v Ríme, vo Viedni, Innsbrucku a v iných miestach monarchie čerpať z bohatej európskej duchovnej a kultúrnej pokladnice. Na týchto základoch sa zrodil duch rusínskeho obrodenia, reprezentovaný A. Duchnovičom, A. Baluďanským, I. Orlajom a ďalšími dejateľmi. Pritom však nemožno zabudnúť na skutočnosť, že pravoslávie si uchovalo svoj vplyv u nemalej časti rusínskeho obyvateľstva.

V nedeľu 12. januára 1919 sa začala nová kapitola v histórii Užhorodu: jednotky 31. streleckého pluku čs. legionárov pod vedením talianskeho plukovníka Ciaffiho obsadzujú mesto. Vojaci sú na Sobraneckej ulici vítaní špalierom Užhorodčanov a starostom mesta Berzeviczym s nádejou na ukončenie ťaživých povojnových pomerov. Užhorod sa stáva pohraničným mestom, prestrelky medzi čs. a maďarských jednotkami sú takmer na dennom poriadku.

O niekoľko týždňov sa úradu župana na jeden rok ujíma L. Moyš s cieľom konsolidovať hospodársky a verejný život. Užhorod s územím po pravej strane rieky Uh až po Užocký priesmyk je považovaný za slovenské územie. Ako L. Moyš napísal vo svojich pamätiach, preberaniu mestského a županského úradu Užhorodu nechýbala istá dramatickosť. Jeho príhovor na radnici pri nástupe do funkcie v polovici februára 1919 bol prerušovaný niekoľkými úradníkmi a zamestnancami, ktorí sa nechceli zmieriť s novými pomermi. Boli síce vyhostení za demarkačnú čiaru, avšak po naliehavej prosbe mešťanostu Berzeviczyho, L. Moyš súhlasil s návratom "vzbúrencov". Podmienkou bolo zloženie sľubu lojality čs. štátu, ktorý v priebehu týždňa vykonali všetci až na jedného policajta. Keď sa potom v septembri 1919 na základe rozhodnutia Centrálnej Ruskej Národnej Rady a Saint-Germainskej mierovej zmluvy Podkarpatská Rus stala súčasťou ČSR, Užhorod je určený ako administratívne centrum novej východnej časti krajiny. Definitívne štatút hlavného mesta Podkarpatskej Rusi mesto získava neskôr, až po prijatí zákona o usporiadaní politickej správy ČSR v roku 1927 a po odstúpení Mukačeva ako najvážnejšieho uchádzača o túto funkciu.

Rozvoj mesta, jeho každodenný život riadil vládny komisár J. Hrbek. Po roku 1927 sa starostom stáva K. Hrabar, ktorý stál na čele mesta zotrval do roku 1935. Po ňom prevzal úrad A. Dudáš. Policajná agenda v počiatočnom období spočívala v rukách mestského kapitanátu, ktorého činnosť sa obmedzovala na veci kriminálnej povahy, záležitosti politického rázu zabezpečovala vojenská polícia. Policajné riaditeľstvo bolo zriadené 24.12.1921, v polovici 30. rokov v meste pôsobilo 27 obvodných inšpektorov a neuniformovaných strážnikov.

Zachovalo sa niekoľko spomienok súčasníkov (J. Hubálek, J. Durych, L. Svoboda) na zložité obdobie počiatkov 20. rokov. Časť miestnych obyvateľov považovala zmenu štátoprávnych pomerov za dočasnú a počítala s návratom do Maďarska; tieto ich nádeje pretrvávali až do potlačenia pokusu bývalého rakúsko-uhorského cisára Karola I. o návrat na maďarský trón na jeseň 1921. Mesto síce nevydalo vlastné núdzové platidla ako susedné mestá Berehovo, Mukačevo alebo Chust, ale československá koruna bola považovaná za neisté platidlo, a ešte v polovici roku 1920 sa americký dolár v Užhorode predával za 85 Kč.

V meste vládla bytová kríza, mnohí úradníci a dôstojníci prespávali vo svojich úradoch, ďalší si nachádzali podnájom v okolitých dedinách (Radvanka, Domanince). Pomery v meste sa však postupne stabilizovali, k čomu nepochybne prispela hospodárska konjunktúra v ČSR, ale aj výsledky práce odborníkov rôznych odvetví, vyslaných z historických krajín a pôsobiacich na krajinskom úrade pod vedením skúseného administrátora, zemského prezidenta A. Rozsypala a neskôr jeho nástupcu J. Mezníka.

Priemysel v meste predstavovali dve továrne na nábytok vrátane podniku Thonet, akciový liehovar, kartonážnu továreň Lana, píla, elektráreň, tri mlyny, továreň na jedlé tuky, moderne vybudovaný bitúnok, tehelňa Keramos, podniky na výrobu zvonov, sviečok a kovového tovaru, dyháreň J.Rudali. Obľúbená bola tiež užhorodská keramika.

Najviditeľnejší však bol najmä rozvoj rusínskeho školstva v Užhorode a v celej krajine, ktorý odborne zabezpečoval školský referát pod vedením prednostu (v r. 1919-1938 postupne úrad viedli J. Pešek, J.Šimek, V. Slavík, V. Klíma, F. Chmelař) a za pomoci významných užhorodských pedagógov (Š. Csehily, I. Paňkevič, V. Birčák, riaditeľ Učiteľského ústavu A. Vološin a ďalší). Okrem rusínskeho a hebrejského reálneho gymnázia, rusínskej obecnej a meštianskej školy a cigánskej ľudovej školy v meste tiež pôsobili české reálne gymnázium, štátna česká meštianska škola, štátna obecná škola slovenská s maďarskou pobočkou a štátny ústav hluchonemých. Masarykova jubilejná obecná škola na nábreží Uhu bola slávnostne otvorená 28. októbra 1931. Koľko pekných spomienok na túto školu si ešte dnes nosia v srdci jej niekdajší žiaci, s vďačnosťou spomínajúc na svojich učiteľov (riaditeľ J. Klestil, učitelia K. Štěpán, J. Škop, J. Gebrián, Č. Chytil, M. Špálová, R. Císařová, B. Kubátová a ďalšie).

Umelecky všestranný prof. L. Kaigl, šéf osvetového oddelenia školského referátu, sa s pomocou F. Gabriela, spisovateľa a správcu čs. reálneho gymnázia v Užhorode významne zaslúžil o rozvoj ľudových knižníc, starostlivosti o pamiatky, múzejníctva, divadelníctva v hlavnom meste aj v celej krajine. 

Užhorod žil intenzívnym spoločenským, kultúrnym a športovým životom. V r. 1919 začína činnosť Sokol, neskôr kultúrno-vzdelávacie spolky - ukrajinská Prosvita a rusinsky Spolok Duchnoviča. V meste pôsobil tiež Anglický klub, pobočka Alliance Francaise, Rotary klub, svoje zastúpenie má tu tiež Lóža slobodomurárov. Agilný český astronóm F. Pešta za účasti niekoľkých miestnych nadšencov zakladá v r. 1928 Podkarpatskú astronomickú spoločnosť.

Výpočet kultúrnych aktivít by nebol úplný bez Spolku výtvarných umelcov na Podkarpatskej Rusi na čele s akademickým maliarom V. Erdélyim, ktorý pôsobil v Užhorode od polovice 20. rokov a viedol tiež známu Užhorodskú verejnú školu kreslenia. Členmi spolku boli vynikajúce podkarpatskí výtvarníci a maliari - J. Bokšaj, A. Kocka, Z. Šoltés, V. Borecký a tiež českí umelci - akademický sochár J. Cupal, maliar B. Oždian a ďalší.

Na spoločenskom živote mesta sa v nemalej miere podieľali tiež 36. peší a 12. delostrelecký pluk, najmä organizovanie vojenských prehliadok pri rôznych príležitostiach a tiež pravidelnou účasťou vojenskej hudby na promenádnych koncertoch v užhorodskom mestskom parku s kapelníkom 36. pluku J. Potužníkom.

Nezabudnime, že Užhorod bol na dlhé roky aj domovom gen. L. Svobodu, neskoršieho čs. prezidenta a gen. K. Klapálka, ktorí si tu, obrazne povedané, brúsili vojenské ostrohy. Pri tridsaťšiestom pôsobil tiež agilný osvetový dôstojník škpt. Brumla, neúnavný organizátor hospodárskych kurzov a vzdelávacích programov pre vojakov užhorodskej posádky.

Prostredie Užhorodu slúžilo ako zdroj inšpirácie pre mnohých maliarov ( napr. už spomínaný J. Bokšay, J. Alexy, J. Tomášek, Z. Kolařík, M. Olbrich, J. Hrbek). Ilustrátor J. Malkus vydal v r. 1924 v užhorodskom nakladateľstve J. Vetešník, dalo by sa povedať, jeden z prvých komiksov s podkarpatskou tematikou Cesta pána ministra zbytočných záležitosťou inkognito do Užhorodu.

Bokom nezostali ani spisovatelia, niektorí z nich učitelia, pôsobiaci v 20. a 30. rokoch na tamojších školách (J. Spilka: "Jehelníček", J. Schafer: "Cesta Martina Kovanda", M. Ludva: "Cogitata"). Dojmy z mesta a pohľady na tamojšie pomery zobrazili v príslušných kapitolách tiež známi spisovatelia (S. K. Neumann: Československá cesta, časť Oneskorená jar, I. Olbracht: Hory a stáročia). Proletársky spisovateľ V. Káňa bičoval ostrými ranami súdobý spoločenský poriadok v knihe reportáží "Zakarpatsko" - časť Užhorod. Iný spisovateľ, J. Durych, ktorý začiatkom 20. rokov dvadsiateho storočia strávil v Užhorode dlhšie obdobie, vyjadril v Toulkách po domově vo vzťahu k mestu niekoľko kritických postrehov, zároveň si podrobne všíma krásy okolitej prírody:
"Jeďte do Užhorodu a jednoho večera před západem slunce se vydejte třeba proti proudu Uhu do lesa; uvidíte vrchy a lesy, večerní mraky a oranici, za sebou šírou rovinu s Užhorodem, v dáli velice žíznivé červánky; obloha je aspoň dvakrát veliká jako v Čechách, západ slunce je třikrát žhavější, vycházející měsíc v úplňku je u horizontu aspoň čtyřikrát tak veliký jako v Čechách a hvězdy aspoň pětkrát."

A kam sa chodili Užhorodčania zabávať? Boli tu mestské divadlo, dve moderné kiná (Urania a Pasáž - mestské kino na konci Baťovej pasáže). Započúvajme sa do spomienok Z. Kotasa, vtedajšieho užhorodského študenta-eléva, ktorého otec bol zamestnaný na tamojšej stanici ČSD: "V mestskom kine sme prirodzene sedávali za 1,20 Kč v najpoprednejších radoch. A ako inak? Utkvelo mi v pamäti aj to, že v kine Pasáž chodila cez prestávku do hľadiska slečna Manci, pôvabná uvádzačka, a rozprašovala "lesnú vôňu". Rodičia chodievali na večerné predstavenia. Videli napríklad vtedy populárnu Muzikantskú Lidušku, Pátera Vojtecha, Hej, rup! a Púder a benzín z dielne Voskovca a Wericha. Hojne boli navštevované veseloherné filmy, v ktorých hrala rozmaznaná V. Ferbasová. Z najstaršej garnitúry slávnych hercov by som rád  spomenul Nedošínsku, Pištěka, Trégla, V + W, Buriana ... Prvý farebný film, vtedy len kolorovaný, bol americkej produkcie a volal sa Dcéra prekliateho lesa. Kam sa podelí tie chlapčenské časy?"

V Užhorode boli samozrejme tiež početné vinárne a krčmy. Z najznámejších pripomeňme Komárkův hostinec, reštaurácii U Sodomků, ľudovú vináreň u Specka v Hlbokej ulici, Zahálkove pivné sanatórium pri železničnej zastávky, na litovelskú dvanástku chodili fajnšmekri k Dostálkům v Pivničnej ulici. Ministri, poslanci alebo významnejšie predstavitelia navštevovali reštaurácii v hoteli Koruna, kde hrala cigánska kapela a neskôr jazzový orchester "Happy Boys". Populárna bola kaviareň v hoteli Bercsényi s pestrým programom ( v roku 1928 tu hralo černošské Jazz trio, v roku 1932 Hoffmanov Jazz kvintet). Medzi známe podniky patril aj hotel Karpatia pri železničnej stanici. V dobovom reklamnom letáku z roku 1929 čítame: "V reštaurácii hotela Karpatia účinkuje prvotriedna salónna dámska kapela, ktorá sa teší priazni obecenstva". Vysokej návštevnosti Užhorodčanov sa však tešili aj koncerty českého husľového virtuóza J. Kubelíka, ktorý mesto navštívil dvakrát - v roku 1928 a 1932 a tiež aj svetovo presláveného pianistu R. Firkušného v roku 1933.

V priebehu 20. a 30. rokov mesto privítalo celú plejádu ďalších významných návštevníkov (1921 - prezident T.G.Masaryk, 1928 - primátor Prahy Baxa, 1927 a 1936 ministri obrany F. Udržal a F. Machnik, 1934 - predseda Poslaneckej snemovne F. Staněk, 1922 a 1934 - minister zahraničných vecí E. Beneš, 1933, 1934 a 1936 - minister vnútra J. Černý, 1935 - guvernér Národnej banky K. Engliš, 1935 - minister obchodu J. Najman; zo zahraničia 1928 - známy publicista Seton Watson, 1935 - britský historik MacCartney, 1935 - francúzsky historik A. Mousset, ako aj viacerí predstaviteľa z Rumunska a Juhoslávie) a ďalší.

Pripomeňme, že v Užhorode bol usporiadaný celý rad významných aktivít a udalostí (zájazdy Sokola - máj 1921 a jún 1936, zjazd legionárov - júl 1926, Národohospodárska výstava - júl 1927, celoštátny zjazd hasičov - jún 1935). Nemožno nespomenúť inú udalosť, významnú pre vnútropolitický život celej Podkarpatskej Rusi - slávnostné odovzdanie /10. júna 1936/ nového sídla Krajinského úradu v Malom Galagu za účasti ministra vnútra J. Černého, zemského prezidenta A. Rozsypala a guvernéra K. Hrabara.

Z ďalších udalostí, ktoré boli zaznamenané v Užhorode v predvojnovom období je nutné sa zmieniť o povodni v katastri mesta na jeseň 1926, kedy sa v dôsledku silných dažďov v Karpatoch rozvodnila rieka Uh a 28. októbra jej vodný stav dosiahol 370 cm s prietokom 1300 m3/s. Vysoká voda - 260 cm - bola v meste aj 26. januára 1936 s prietokom rieky 1100 m3/s. Podľa dlhodobého merania bol vtedajší normálny prietok v Užhorode 11,5 m3/s.

O živote a pomeroch v predvojnovom Užhorode, vtedy v približne 30-tisícovom meste, je možné si doplniť aj zo situačnej správy policajného riaditeľstva v Užhorode za rok 1932. V kategórii zločinov a prečinov proti majetku boli zaznamenané prípady: sprenevery - 59, podvodov - 131, falšovanie peňazí - 8, krádeže - 1032, lúpeže - 7. Pokiaľ ide o zločiny proti ľudskému životu a zdraviu, bolo zaregistrovaných 56 ublížení na tele a 1 zabitie. Z iných trestných činov vyberáme prípady: podpaľačstvo - 4, zrážky áut - 7, sobášne podvody - 4, bigamia - 3, potieranie pohlavných chorôb - 134. S údajom, posledným uvedeným v štatistike, súviselo aj prevedenie 29 mravnostných razií v meste v uvedenom období. Nečudujme sa preto povzdychu jednej z dievčat ľahkých mravov, keď ju policajti pri jednej z takýchto kontrol odvádzali na policajnú komisariát:
"Užhorodská polícia, to je pekná budova, nikdy som si nemyslela, že v nej budem zatvorená."
Dodajme že za rok 1932 bolo Užhorodskou políciou zadržaných v celkovom počte  183 osôb, súdu odovzdali 122 osôb a vyhostili 42 cudzincov.

Pokiaľ ide o zdravotný stav obyvateľstva v meste a o zabezpečenie zdravotnej starostlivosti, v roku 1937 podľa štatistických výkazov v Užhorode infekčne ochorelo a bolo hospitalizovaných 520 osôb. Z toho najviac na úplavicu - 195, záškrt 39 a na šarlach 36. Nezvyčajne vysoký. z dnešného pohľadu, bol počet ochorení na maláriu, až 125 osôb. V roku 1936 sa v Užhorode živo narodilo 453 detí a zomrelo 324 osôb. V tom istom roku bolo v meste 7 lekární. O zdravie obyvateľov sa staralo 81 lekárov, medzi nimi lekári, vykonávajúci súkromnú prax a lekári úradní, vojenskí a praktizujúci v nemocnici.

Významným doplnením zdravotnej starostlivosti bola samaritánska služba (veliteľ MUDr. A. Vértes, mestský lekár). Táto zložka mala 367 členov, ktorí boli pridelení 10 staniciam prvej pomoci a 10 ošetrovniam. Samaritáni mali k dispozícii 3 motorové sanitné vozidlá a 65 nosidiel.

***
Zrod moderného Užhorodu, ako napovedá aj obsah článku, nebol do obdobia 20. a 30. rokov minulého storočia situovaný náhodne. Predovšetkým - mesto sa aj po zmene štátotvorných pomerov rozvíjalo evolučným spôsobom, bez násilných zvratov. Novovzniknutý štát citlivo zachovával užhorodské miestne tradície a staral o vzdelanie a kultúrny rozvoj obyvateľov. Napr. úradným jazykom na magistráte boli rusínčina, slovenčina, čeština a do roku 1934 i maďarčina. Názvy ulíc rešpektovali historické tradície mesta, medzi obyvateľmi Užhorodu vládol duch tolerancie. Demokratický systém správy krajiny, kombinovaný so širokou mierou samosprávy, založený na slobodných voľbách, uplatňovaný v Užhorode aj v celej krajine od začiatku 20. rokov, nevylučoval zo svojho stredu občanov na základe národnosti, náboženstva alebo sociálneho pôvodu, ako sa to dialo neskôr, po ukončení československej éry. Iste sa vyskytli nedostatky aj chyby (napr. odkladanie autonómie), ale v konkrétnych miestnych podmienkach asi nebolo jednoduché riešiť všetky otázky v krátkej dobe. Nešlo zabudnúť ani na zaostalosť krajiny a potrebu naliehavého riešenia otázok zásobovania, zdravotných služieb, vzdelávania, budovania infraštruktúry, ktoré boli životne dôležité pre jej existenciu a prežitie.

Predvojnové dvadsaťročie bolo v histórii Užhorodu prelomové. Obrazne povedané, nevzhľadná Popoluška sa premieňa v krásnu princeznú. Architekt Liebscher stojí pri zrode novej mestskej štvrte - Malého Galaga. Bola koncipovaná ako stredisko administratívnych úradov krajiny, zahŕňajúce budovy ministerstva verejných prác, Dom ľudového zdravia, Masarykovu jubilejný všeobecnú školu, pobočku Národnej banky, zemskej policajné veliteľstvo, hlavné finančné riaditeľstvo, veliteľstvo 12. pešej divízie, krajský a okresný súd, poštový a telegrafný úrad a v neposlednom rade viac ako päťdesiat domov so 400 bytmi. Na výstavbe Galaga sa významne podieľali architekti F. Krupka (autor projektu budovy Krajinského úradu v štýle moderného klasicizmu s nádhernými mramorovými sálami) a J. Gočár (autor projektu funkcionalistickej budovy hlavnej pošty).

Veľkorysá regulácia rieky Uh spojená s úpravou brehu a výstavbou pešej promenády s lipovou alejou dotvorila moderný ráz mesta. V historickej časti Užhorodu, medzi hradom a bývalým župným domom, dodnes prekvapujú svojou účelnosťou a jednoduchou krásou budovy dnes už bývalého mestského kina, Živnostenského domu, sídla znamenitej Purmovej cukrárne kúsok od námestia Korjatoviča, Baťovho paláca s pasážou, a tiež bývalá budova Prosvity s kinom Urania. Snáď niekedy nájde do Užhorodu cestu fundovaný architekt D. Vávra so svojimi Šumnými městy a povie nám o tom viac...

Československý štát i mesto Užhorod venovali nemalé prostriedky na zlepšenie dopravného spojenia (výstavba letiska - v r. 1937, Užhorod mal v letnej dobe letecké spojenie každodenne s Košicami, Bratislavou a Prahou, vybudovanie druhého mosta cez rieku Uh, úprava ciest), ďalej potom modernizácia infraštruktúry ( uvedenie do prevádzky tepelnej elektrárne, mestskej vodárne, uloženie kanalizačného potrubia na mieste mlynského ramena rieky Uh) a v neposlednom rade aj rozšírenie služieb pre obyvateľov mesta (výstavba budovy mestských hasičov s technickým zabezpečením a moderného kúpaliska). Stručne povedané, vďaka demokratickému systému, odbornému vedeniu sa veľkoryso koncipovaná a na vysokej úrovni uskutočnená predvojnová výstavba Užhorodu, presvedčivo potvrdila začlenenie mesta do stredoeurópskeho priestoru.

Rád by som poprial užhorodským priateľom, aby si uchovávali a rozvíjali duchovnú, kultúrne a architektonické dedičstvo svojho mesta z časov minulých.

Vladimír Kuštek, Bratislava

Foto:
Poštovní a telegrafní úřad - 1938
zdroj: Uzhorod.info

www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality