Laurus – čítanie o zmysle a konci času

29.12.2019


Autor románu Laurus Jevgenij Vodolazkin si pre svoje rozprávanie zvolil 15. storočie, časy, keď sa len začala centralizácia Rusi pod Moskovským kniežatstvom.

„Tak, kedy bude ten koniec sveta,“ skríkol dav. „Prepáčte za otvorenosť, ale pre nás je to dôležité, aj čo sa týka plánovania práce, aj v zmysle spásy duše. Veľakrát sme žiadali kláštor o presnejšie informácie, ale jednoznačnú odpoveď sme nedostali.“

Autor románu Laurus Jevgenij Vodolazkin je petrohradský medievalista. Pre svoje rozprávanie si zvolil 15. storočie, časy, keď sa len začala centralizácia Rusi pod Moskovským kniežatstvom. „Šíravy ruskej zeme mali liečivý účinok. Vtedy ešte neboli nedozerné a sily človeku nebrali, ale dávali ich.“ Narodenie dejinám neznámeho hrdinu umiestňuje autor do mája 1440 – z hľadiska veľkých dejín ide o čas, keď sa metropolita Izidor so suitou vracal z Florencie do Moskvy...

Prvé meno dostáva románový hrdina pri krste podľa svätca v cirkevnom kalendári. Rodiskom chlapčeka Arsenija je dedina Rukino pri belozerskom kláštore Kirilovo. Tam, do severných kláštorov v oblasti jazier veľkú časť roka pokrytých snehom, sa správy o Florentskom koncile dostali najskôr na prelome rokov 1440 a 1441. Do dedín v blízkosti duchovných centier prenikali takéto správy oveľa neskôr, ak vôbec. Ale nič v románe nenasvedčuje, že by chýr o Florencii prenikol až do Rukina alebo že by cestopis z putovania na túto udalosť stimuloval Arsenijovu predstavivosť o svete mimo chotára. Tú – popri dedovom rozprávaní a poznámkach na brezovej kôre – živil iný rukopis: kniha o ceste Alexandra Macedónskeho do bájnych končín sveta.

Na bujnú fantáziu Alexandrie nadväzuje aj bulgakovovsky a márquezovsky fantazijný rozmer Vodolazkinovho diela. Opis telesného zániku Arsenijovej milej je rozsiahlosťou až rušivý, no presvitá z neho autorov zámer: o zážitok fyzickej pominuteľnosti sa opiera mládencovo zrieknutie sa sveta. Presnejšie ide o postupné zriekanie sa sveta so záverečným rehoľným zostrihom, ktorým napokon – spolu s padajúcimi prameňmi vlasov –„opúšťa dolu ťahajúci spôsob myslenia“.

Boj s pominuteľnosťou nespočíva len v úsilí o vlastnú spásu: Arsenij je liečiteľ, znalec rastlín – opis ich účinkov evokuje stredoveké herbáre. Okrem schopnosti presného pozorovania prírodných javov svedčiacej o bystrom rozume, Vodolazkin ukazuje Rus už kristianizovanú, no ešte plnú pohanských povier. Oslobodzujúce svetlo tam vychádza len z kláštorov či z jednotlivých svätcov, jurodivých a pustovníkov. Lekár-liečiteľ Arsenij nevytvára vlastný ezoterický svet, svoju schopnosť uplatňuje v rámcoch ortodoxie. Vidí zdroj a limity svojich schopností: „Ale ja ho pre moje ťažké hriechy uzdraviť nedokážem. To hriechy mi bránia vystúpiť do takej výšky, kde sa nachádza záchrana tohto človeka. Ja nesiem vinu za jeho smrť, láska moja, a preto plačem nad jeho odchodom a nad mojimi hriechmi.“ (s. 197) A na inom mieste: „Dívali sa na seba, kým sa dav nevzdal neopodstatnených očakávaní a Arsenij neprestal mať obavy, že tieto očakávania nenaplní.“ Rast duchovných schopností sa u lekára prejavuje v predvídaní blízkej budúcnosti: „Predbehol som čas iba o jeden okamih, ale tento okamih mal cenu ľudského života.“

To, čím Vodolazkinovo dielo v súčasnej knižnej ponuke zaujme, je hlavne jeho myšlienkové bohatstvo, vložené do vnútorného monológu hrdinu. „A tak som na jednej strane rieky ja, samá chrasta a voš, a na druhej – táto krása. A som rád, že svojou úbohosťou môžem umocniť jej vznešenosť – veď takto sa vlastne podieľam na jej vytváraní.“

Ďalším znakom knihy je jemný láskavý humor: „Také veľké množstvo návštevníkov privádzalo bratov mníchov do rozpakov a bránilo im sústrediť sa na modlitbu. Niektorí sa na to posťažovali predstavenému. ,A čo, nebodaj ste sa predtým mohli sústrediť na modlitbu?‘ opýtal sa sťažovateľov predstavený. ,Nemohli,‘ odpovedali sťažovatelia, a predstavený sa im poďakoval za úprimnosť.“

No v diele ide o viac než len o humor a láskavosť. Realita života svätcov presahuje bežnú skúsenosť: „Počuj, starče, možno sa mi len zdá, že jem.“ „Si dospelý človek a navyše lekár a rozmýšľaš ako decko,“ nahneval sa starec. „No tak, povedz mi, môže organizmus prežiť bez potravy? Pochopiteľne, že každý deň ješ. Iná vec je, že chlieb každý deň pribúda.“

V rozhovore so starcom schopným levitácie zaznie: „Ty sa teda nazdávaš, že čas nie je kruh, ale nejaká rozpojená štruktúra?“ opýtal sa Ambróz starca. „Presne tak,“ odpovedal starec. „Keďže mám rád geometriu, pohyb času by som prirovnal k špirále. Je to opakovanie, ale na akejsi novej, vyššej úrovni. Alebo ak chceš, prežívanie niečoho nového, ale nie celkom od nuly. S pamäťovou stopou predtým prežitého. ... Opakovanie je dané na to, aby sme prekonali čas a boli spasení.“

Pri úvahách o čase postavy románu udeľujú pozornosť biblickým dejinám: „V raji čas nebol. A praotcovia žili tak dlho, lebo im ešte na tvári žiarila rajská nečasovosť. Akoby si na čas ešte len zvykali, chápeš? Ešte v nich zostalo trochu večnosti.“ V duchu tejto logiky smrť nie je dôvodom na zármutok: „Nesmúť, Laure, lebo zatvorený v čase zostaneš už len krátko.“

V knihe zaznejú aj úvahy o dejinách a osobnej slobode v ich rámci: „Ľudia sú slobodní, ale dejiny sú neslobodné. Je v nich tak veľa myšlienok a skutkov, že ich sami nedokážu zjednotiť, a obsiahnuť ich dokáže iba Boh. Dokonca by som povedal, že slobodní nie sú ľudia, slobodný je človek... Iba človek má cieľ. Aj to nie vždy.“

Osobitnú naliehavosť zodpovedať životne dôležité otázky dodáva románovým postavám eschatologické očakávanie roku 7000 od stvorenia sveta, ktoré malo nastať v čase ich života. „Veď vieš, že vzhľadom na blížiaci sa koniec sveta nemám právo zablúdiť. Lebo ak som sa vydal nesprávnou cestou, na správnu sa už nestihnem vrátiť.“

Očakávanie eschatonu privádza na Rus aj jasnovidného Florenťana Ambrogia Flecchiu. Obyvatelia Pskova ho sprvu prijali rezervovane, „ale keď sa presvedčili, že jediné, čo ho zaujíma, je koniec sveta, začali sa k nemu správať srdečnejšie. Zistiť, kedy bude koniec sveta, mnohým ľuďom pripadalo ako záslužná činnosť, lebo na Rusi mali radi veľkorysé úlohy.“ Z teologického hľadiska bola v 15. storočí na Rusi otázka možnej blízkosti konca sveta určite podstatnejšou než akákoľvek iná.

Preto sa otázky rozdielov medzi byzantským a latinským kresťanstvom Vodolazkin dotkne len zľahka, keď pri púti do Jeruzalema necháva ruského lekára vstúpiť spolu s Ambrogiom do viedenského Svätoštefanského dómu: „Na jednej strane je tu pocit čohosi blízkeho, pretože máme spoločné korene. Na druhej strane sa tu necítim ako doma, lebo naše cesty sa rozišli. Náš Boh je bližšie a je srdečnejší a ich Boh je vyššie a je vznešenejší.“ Samo priateľstvo Arsenija a Ambrogia je však príkladom komúnia a keď Florenťan počas cesty príde o život (pravdivý odraz zhoršenia situácie pútnikov po páde Konštantinopolu), ruský lekár symbolicky dostáva priateľovo meno. Od citových pút ho oslobodzuje až posledné meno – Laurus, ktoré evokuje vavrínový veniec svätcov.

Vodolazkin sa prostredníctvom svojich hrdinov voľne pohybuje v čase a odpútať sa vie aj od diania na zemi. Vzniká tak abstraktná kresba situácie: „Pri pohľade zhora sa stojaci javia ako nevídaný zhluk bodov, iba mŕtvy Laurus má rozmer dĺžky.“

Laurovu smrť autor umiestňuje do roku 1520..., ale to sa nedozvieme z nijakého nápisu na náhrobnom kameni. Starec, ktorý unikal pozemskej sláve, si neželá posmrtné uctievanie – a živí jeho poslednú vôľu dôsledne rešpektujú. Nie každý to chápe. Predovšetkým cudzinci s tým majú problém: „Čo ste vy za ľudia,“ hovorí kupec Siegfried. „Človek vás uzdravuje, zasvätí vám celý svoj život a vy ho celý život trápite. A keď zomrie, priviažete mu k nohám povraz, vláčite ho po zemi a roníte slzy.“ „Si už v našej zemi rok a osem mesiacov,“ odpovedá kováč Averkij, „a predsa si jej ani trochu neporozumel.“ „A vy sami jej rozumiete?“ pýta sa Siegfried. „My?“ kováč sa zamyslene pozrie na Siegfrieda. „My jej, samozrejme, takisto nerozumieme.“

Na záver ešte pár slov k slovenskej podobe diela, ktorého vydanie je hodnotným počinom vydavateľstva Petrus. Prekladateľ Valerij Kupka s citom rešpektuje celé jazykové spektrum originálu – od archaizmov, zdôraznených starobylým fontom, po groteskne pôsobiace vpády vedeckého štýlu.

Pozoruhodná je aj grafická úprava knihy. Tematicky korešpondujúce plátna Nestereva nás upozorňujú, že peredvižnické hnutie sa do nášho prostredia dostalo zbavené sakrálnych tém. Reprodukcie figurálnych malieb sú však umiestnené len na samý začiatok knihy ako odrazový mostík – potom ich grafička Karin Bošvoňová opúšťa, aby otvorila priestor čitateľskému rozletu. Obracanie listov knihy, ktorá má ťah, spomaľujú len archaické fragmenty, ktorých jazyk i optická forma slovenskému čitateľovi pripomína staré náhrobné nápisy. Vavrínový list, vyrazený na väzbe knihy, evokuje posledné z mien hlavného hrdinu. Prečítaním knihy sa stojaci list zmení na padajúci.

Anna A. Hlaváčová
Venuje sa predovšetkým teórii a dejinám umenia a kultúry. V súčasnosti pôsobí v Centre spoločenských a psychologických vied SAV.

(Text vznikol v rámci projektu Cyrilický cestopis z cesty na Florentský koncil: Pokus o naratív. VEGA 2/0047/19.)

Zdroj:
https://www.postoj.sk/49881/laurus-citanie-o-zmysle-a-konci-casu

Aktuality

Zobraziť všetky
30.04.2024

2% z Vašich daní

Uchádzame sa o Vašu priazeň... Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom. Notársky centrálny register určených právnických osôb Informácie o určenej právnickej osobe Evidenčné čí…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

DUCHOVNÉ STRETNUTIE NA TÉMU “LADOMIRSKE MNÍŠSTVO” 

V nedeľu víťazstva pravoslávia sa uskutočnilo s požehnaním Jeho Blaženosti Rastislava arcibiskupa prešovského a metropolitu českých krajín a Slovenska duchovné stretnutie mládeže a veriacich na tému “Ladomirske mníšstvo” v chráme sv. archanjela …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

Ako dopadli voľby v Prešovskom kraji

Pellegrini získal v Prešovskom kraji o 35-tisíc hlasov viac hlasov než minule Čaputová V Harabinovom okrese vyhral Korčok. PREŠOV. V minulých prezidentských voľbách dostala v Prešovskom kraji v prvom kole najviac hlasov Zuzana Čaputová, kr…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Moskva žiada Berlín, aby uznal blokádu Leningradu za genocídu

Chce aj peniaze Ruská diplomacia žiada Nemecko, aby uznalo 900-dňové obliehanie Leningradu počas druhej svetovej vojny za genocídu. V pondelok ho k tomu vyzvala v diplomatickej nóte, v ktorej zároveň požaduje od Berlína ďalšie odškodnenie pre…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Rozhovor. Slovenský venkov nikdy sounáležitost s Čechy necítil

Společný národ byla idea elit, říká historik Jan Rychlík S profesorem Janem Rychlíkem, který právě teď o dějinách Slovenska vydává knihu, o českých četnících na Muráni, o Svaté říši římské, o Masarykově konceptu čechoslovakismu, trochu i o ko…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
22.03.2024

V Prešove rokovali biskupi na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov

Gréckokatolícki biskupi sa v utorok 19. marca zišli na arcibiskupskom úrade v Prešove na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov. Zasadanie tohto zákonodarneho zboru sa uskutočnilo po dvoch rokoch, nakoľko po zrieknutí sa úradu prešovského arcibi…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Mudrota ujka Vasyľa:
-Do zavtra ostavať jeden deň...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať