Legendárny režisér Juraj Jakubisko zomrel 

Na rodný východ sa vždy rád vracal. Mal 84 rokov, skonal v Prahe.

KOJŠOV. Vo veku 84 rokov zomrel v Prahe krátko pred polnocou v noci z piatka na sobotu filmový režisér Juraj Jakubisko.

Vyznačoval sa aj výrazným výtvarným cítením, ktoré je prítomné vo všetkých jeho filmoch a tvorí jednu zo základných charakteristík jeho nevšednej magickej filmovej tvorby.

Ako to bolo s dátumom jeho narodenia
Juraj Jakubisko sa narodil v noci z 30. apríla na 1. mája v roku 1938 v obci Kojšov v okrese Gelnica.

„Prišiel som na svet v noci. Vrany ma priniesli do rodiny otca Michala a matky Alžbety necelý rok po ich svadbe, ktorá trvala, ako bolo zvykom, niekoľko dní. Do Kojšova, ako sa táto posledná dedinka v horách nazýva, nevedie žiadna cesta, len chodníky. Ocitol som sa v postieľke uprostred drevenej chalupy,“ opísal svoj príchod na svet v autobiografickej knihe Živé striebro.

Za svitania sa Jakubiskov otec vybral cez kopce do Gelnice, aby syna dal zapísať na matrike.

„Uprostred Gelnice práve prebiehala májová manifestácia robotníkov z neďalekých krompašských železiarní a žandári voči nej zasiahli. Robotníkov bili obuškami hlava-nehlava a ušlo sa aj môjmu otcovi. Tak sa rozhodol, že prvý máj nie je dobrý dátum narodenia. Povedali si: ´Syn, ktorý ponesie moje meno, nemôže mať v rodnom liste takýto poondiaty deň.´ A tak ako dátum môjho narodenia zahlásil posledný apríl,“ porozprával uznávaný filmár.

Volali ho Pančár, pretože bol iný než ostatní kojšovskí chlapci. Neustále si niečo kreslil a bol, skrátka, svojrázny.

Odmalička bolo jasné, že Juraj Jakubisko vidí svet inak. Poetickejšie, zaujímavejšie.

Zo Spiša ich vyhnala vojna
V Kojšove prežil len prvé roky svojho života, no pravidelne sa tam vracal.

„Všetky magické veci, ktoré sa v mojich filmoch odohrávajú, sú z Kojšova. Točil som na Spiši film Zbehovia a pútnici a využil som do komparzu všetkých Kojšovčanov. Rád maľujem kojšovské ženy, mal som dokonca aj výstavu. Sú mimoriadne zaujímavé, majú šatky urobené do takých rohov, aby im držali, a na čele hrebienok. Giuliette Masine, ktorá hrala Perinbabu, sa nepáčilo, ako má urobenú šatku a tá ju tiež mala tak, ako ju nosia kojšovské ženy. Aj vo filme Nejasná správa o konci sveta som použil zaujímavé, tak trochu eroticky ladené ľudové piesne z Kojšova,“ priznal v jednom z rozhovorov.

Z Kojšova Jakubiskovcov napokon vyhnala vojna.

Kým bol otec pri partizánoch, Juraj s mamou a sestrou Melankou chvíľu žili aj v Jakubovanoch a Chmeľove.

Električka? Dom na kolesách
Na konci druhej svetovej vojny sa rodina presťahovala do Košíc. Bývali oproti synagóge, čo je v súčasnosti Dom umenia.

„Pamätám sa, že sme žasli, keď sa objavila prvá električka. Považovali sme ju za dom na kolesách,“ spomínal so smiechom.

V Košiciach Juraj často navštevoval kino Čas, kde s nadšením sledoval grotesky s Charliem Chaplinom alebo Busterom Keatonom, a tam vlastne aj spoznal svet filmu.

Rád sa však chodieval pozerať aj na „divadlo“ u dominikánov. Zoskupenie poštárov tam aranžovalo rôzne živé obrazy z Biblie spolu so živými obrazmi Lenina a Stalina.

Niekomu by sa také spojenie zdalo bizarné, Jakubiska však očarilo a dokonca z toho urobil jeden z princípov svojej filmovej poetiky.

V Kojšove spôsobil ošiaľ
Hoci sa Jakubiskovci z Kojšova odsťahovali, keď bol Juraj ešte malý chlapec, pravidelne sa do dediny vracal na prázdniny a k príbuzným.

Chalupa, v ktorej sa narodil, už síce nestojí, no uprostred dediny je stále dom, ktorý možno označiť za jeho druhý domov. Býval tam totiž jeho bratranec, u ktorého strávil veľa času.

Rodnú obec navštívil aj na jeseň 2021. Vtedy na východnom Slovensku strávil celý víkend.

V sobotu si v Štátnom divadle v Košiciach prevzal Cenu Košického samosprávneho kraja a v nedeľu si to nasmeroval do svojho rodiska.

„Ja síce stále dostávam nejaké ceny, ale už je to len za to, že žijem. A to ma mrzí, lebo ja chcem dostávať ešte ceny za svoju prácu,“ povedal vtedy s úsmevom.

„Dostal som asi 112 ocenení z rôznych festivalov z celého sveta, no najviac ma aj tak poteší, ak je to cena od mojich rodákov,“ dodal umelec, ktorý na nádvorí kojšovského kostola spôsobil doslova ošiaľ.
 
Neodmietol ani jedinú prosbu o fotografiu a s každým, kto sa mu prihovoril, prehodil aspoň pár slov.

Osemdesiatročná pani Varechová mu ukázala čepček, ktorý nosila ako dieťatko, a ušila jej ho práve mama Juraja Jakubiska.

Z Prahy doviezol do Kojšova aj niekoľko svojich obrazov. Obec totiž pripravovala Galériu Juraja Jakubiska.

„Je to zaujímavá vec, že chcú niečo také otvoriť. Zatiaľ som doniesol len grafiky, ale povedal som pánovi farárovi, nech sa na to nepozerá, lebo je tam zopár takých, že by sa asi červenal a musel by sa pomodliť,“ prezradil so smiechom režisér.

V spomienkach sa vrátil aj do detstva prežitého v Kojšove.

„Pamätám si aj na vojnové časy, ako tu lietali strely a my sme sa s kamarátom pred nimi skrývali. Ale v Kojšove bolo vždy krásne. Bol tu mlyn, potôčik a tam, kde bola škola, sme raz v skrini našli nejaké rudy. Dve také zlatisté sme zakopali do zeme a hovorili sme si, že keď budeme veľmi chudobní, prídeme, rudy vykopeme a budeme milionári. Aj som ich už chcel ísť hľadať, ale postavili tam novú budovu, tak sa už k tomu zlatému pokladu asi nedokopem,“ dodal.

Do Bratislavy si vzal väčšiu baranicu
Počas návštevy košického filmového festivalu Art Film Fest v roku 2017 si Juraj Jakubisko zaspomínal aj na časy, keď žil ako malý chlapec v metropole východu.

Na Košice spomínal len v dobrom a stále ich považoval za kultúrne a umelecké mesto.

Publikum pobavil aj trapasom, ktorý sa mu stal po odchode do hlavného mesta.

„Keď som odišiel študovať umeleckú priemyslovku do Bratislavy, prišiel som tam s veľkou baranicou, hoci bolo leto. Babička mi totiž povedala, že Košice sú menšie mesto a aj zimy sú tu menšie, ale Bratislava je veľká a tam budú aj zimy veľké. Tak som mal takú baranicu, že sa ma pýtali, z ktorej gubernie prichádzam,“ zasmial sa.

Predstavil sa aj na festivale Jakubiskove dni v roku 2013 rámci projektu Košice - Európske hlavné mesto kultúry, a to nielen cez svoje filmy, ale aj výtvarnou tvorbou.

Jakubisko vtedy v Košiciach vystavoval cyklus serigrafií, autorské filmové plagáty a olejomaľby.

Pri tejto príležitosti dostal Plaketu mesta Košice.

Perinbabu nakrúcal na Spiši
Výraznú stopu po sebe zanechal aj na Spiši, kde nakrúcal Perinbabu.

Pokračovanie kultovej filmovej rozprávky s názvom Perinbaba a dva svety je jeho posledným filmom.

Premiéra bola plánovaná ešte pred Vianocami v roku 2019, no pre pandémiu koronavírusu sa do kín ešte stále nedostala.

Dej novej Perinbaby nadväzuje na pôvodnú rozprávku.

Vo filme účinkuje množstvo miestnych komparzistov.

„Na Spiši, kde sa film nakrúcal, som narazil na skutočných nadšencov. Pre mňa ako tvorcu bol úžasný pocit radosti, že som stretol ľudí, ktorí sa tešili, že pracujú a že sú niečoho súčasťou. Naozaj ma to v tvorbe oplodnilo. Nikto z nás vtedy netušil, že čoskoro nastane doba, ktorá nám zabráni v tvorbe, práci a radosti z nej. Tvorivosť totiž nepatrí iba umelcom, ale je podstatou nášho žitia," povedal vtedy.

„Rád by som všetkých divákov povzbudil jej mottom: Keď veríš snom, splnia sa ti, keď veríš láske, nájde si ťa," dodal Jakubisko.

Rozprávka Perinbaba sa v roku 2017 natáčala v Kežmarku a Gelnici. V roku 2018 sa štáb presunul do okolia Spišskej Novej Vsi. Exteriéry sa natáčali aj na jednom statku v obci Klčov (okres Levoča). Kamery filmárov boli istý čas aj na Tomášovskom výhľade v Slovenskom raji.

Počas nakrúcania ich okradli
Z penziónu na Čingove, kde bol štáb počas natáčania Perinbaby ubytovaný, im zlodeji ukradli ruksaky s rôznym profesionálnym technickým vybavením za takmer 19-tisíc eur.

Zmizli aj pamäťové médiá s nakrúteným materiálom.

Štáb však po každom dni nakrúcania materiál zálohoval dvojmo, zábery teda nemuseli opäť natočiť.

Polícii sa podarilo troch páchateľov vypátrať a v novembri 2019 už krajský súd prípad aj právoplatne uzavrel.

Radoslav Koky dostal tri roky v ústave so stredným stupňom stráženia, Andrej Tulian 18 mesiacov v najmiernejšom ústave a Tomáš Reis rok väzenia s podmienečným odkladom na 18 mesiacov.

Komunisti mu pristrihli krídla
Jakubisko počas socializmu natáčal aj filmy, ktoré vyvolávali diskusiu, neraz aj kontroverziu ako Kristove roky či Zbehovia a pútnici. Triptych Zbehovia a pútnici napokon ostal v trezore až do roku 1989.

Štvrtý film Dovidenia v pekle, priatelia mu komunisti v roku 1969 už nedovolili dokončiť.

Do druhej poviedky s názvom Dominika totiž vsunul zábery augustovej invázie okupačných vojsk s komentárom, ktorý diváka informuje o tom, čo sa stalo v Československu v auguste 1968, a zaznela aj otázka, či ešte bude možné vymýšľať príbehy a nakrúcať filmy.

V roku 1970 ho preto presunuli do Krátkeho filmu v Bratislave, čo de facto znamenalo zákaz tvorby. Mohol sa venovať len dokumentárnej tvorbe a maľovaniu.

K skutočnej tvorbe sa vrátil až v roku 1979 drámou Postav dom, zasaď strom, ktorú odobril aj prezident Gustáv Husák. Podarilo sa mu natočiť aj film Bubeník Červeného kríža.

Nasledovala trojdielna televízna komédia Nevera po slovensky či Tisícročná včela, ktorá zaznamenala v Československu veľký úspech a z Jakubiska sa stal miláčik publika.

V osemdesiatych rokoch natočil okrem Tisícročnej včely a Perinbaby aj komédiu vychádzajúcu z televízneho seriálu Teta – Pehavý Max a strašidlá (1987), v roku 1988 mu bol udelený titul zaslúžilý umelec.

V poslednom predrevolučnom filme Sedím na konári a je mi dobre už mohol slobodnejšie hovoriť o veciach, ktoré boli dovtedy tabu. Povolil uzdu fantázii vo výpovedi o povojnových rokoch, prvýkrát sa vo filme objavila aj jeho žena Deana.

Problémového režiséra komunisti vzali na milosť aj kvôli tomu, že potrebovali devízy, a teda spoluprácu so zahraničnými producentmi.

Zdravotné problémy
Od roku 1993 žil Juraj Jakubisko spolu s manželkou, herečkou a producentkou Deanou Horváthovou a rodinou v Prahe.

Z prvého manželstva mal dcéru Janette a z druhého syna Jorika.

Prekonal niekoľko infarktov, v roku 2012 sa stal zrejme najstarším pacientom, ktorému v Česku lekári dali nové srdce.

Prekonal aj covid-19.

Keďže bol po transplantácii srdca, hneď sa stiahol do prísnej izolácie, no napriek tomu sa ochoreniu nevyhol.

Dva týždne vtedy o jeho život bojovali lekári v nemocnici.

Vtedy Juraj Jakubisko ochorenie prekonal.

V noci z piatka na sobotu však už legendárny umelec svoj boj o život prehral.

Kondolencie
Magický svet režiséra Juraja Jakubiska nám bude chýbať. Prezidentka Zuzana Čaputová to uviedla na sociálnej sieti. Rodine, priateľom a všetkým spolupracovníkom režiséra vyjadrila úprimnú sústrasť. Hlava štátu označila Jakubiska za najslávnejšieho slovenského režiséra. Vyzdvihla množstvo filmových ocenení, ktoré počas svojej umeleckej kariéry získal.

„Jeho výnimočný filmársky štýl dostal Slovensko do veľkého filmového sveta. Slovenský Fellini, ako ho často volali, miloval voľnosť a fantáziu a nechával pre ne priestor aj vo svojich filmoch," komentovala.

Snímky Sedím na konári a je mi dobre, Tisícročná včela, Dovidenia v pekle, priatelia či Nejasná správa o konci sveta sa podľa prezidentky stali súčasťou nášho kultúrneho dedičstva.

„Rozprávka Perinbaba nám už ako deťom pomohla objaviť čaro obyčajných vecí," dodala.

Opustil nás jeden z najväčších umelcov našej doby. Ako napísal predseda Národnej rady SR Boris Kollár (Sme rodina) na sociálnej sieti, okrem filmovej tvorby sa venoval aj charite a pomohol mnohým nadaným deťom.

„Budem si ho pamätať ako charizmatického človeka s krásnym srdcom. Mal som česť ho spoznať osobne, o to viac ma táto smutná správa ranila. Odpočívajte v pokoji, majstre, budete nám chýbať," uviedol Kollár.

Zomrela režisérska legenda Juraj Jakubisko, ktorému hovorili i Fellini východu. Uviedol to dočasne poverený predseda vlády Eduard Heger (OĽaNO) na sociálnej sieti.

„Odišiel do režisérskeho neba, po sebe však zanechal legendárne diela, ktoré tu ostanú pre celé generácie. Tisícročná včela, Nejasná správa o konci sveta, Nevera po Slovensky, Sedím na konári a je mi dobre, Bathory či Perinbaba, ktorá neodmysliteľne patrí ku každým slovenským Vianociam," napísal Heger.

Zároveň vyjadril úprimnú sústrasť rodine i blízkym.

Okrem troch našich ústavných činiteľov pozostalým kondolovalo aj množstvo ďalších osobností nášho politického a kultúrneho života.

Filmová tvorba
Juraj Jakubisko v roku 1957 absolvoval štúdium fotografie na Strednej umelecko-priemyslovej škole v Bratislave a v rokoch 1959-1966 študoval v Česku na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU).

Po absolutóriu režijne debutoval filmom Kristove roky (1967).

Nasledovali filmy Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) a tragikomédia Dovidenia v pekle, priatelia (1970, dokončená 1990), ktoré zakázali v 70. rokoch minulého storočia a Jakubisko sa mohol venovať len dokumentárnej tvorbe.

Jeho film Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil po niekoľkoročnej odmlke, bol majstrovským dielom.

Nasledovala komédia Nevera po slovensky (1980).

Vrcholom jeho tvorby 80. rokov 20. storočia je historická sága Tisícročná včela (1983), ktorá získala množstvo ocenení, podobne ako filmová rozprávka Perinbaba (1985).

Predrevolučné obdobie uzavrel filmom Sedím na konári a je mi dobre (1989), v ktorom si jednu z hlavných úloh zahral Bolek Polívka.

V roku 1990 natočil pre televíziu film Takmer ružový príbeh, dokončil a uviedol do kín tragikomédiu Dovidenia v pekle, priatelia a začal pracovať na filme Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, ktorý mal premiéru v roku 1992.

Z roku 1997 je jeho film Nejasná správa o konci sveta a z roku 2004 film Post coitum v hlavnej úlohe s talianskym hercom Francom Nerom.

Veľmi úspešným projektom Jakubiska bol film Bathory, historický veľkofilm o čachtickej pani, ktorá sa podľa legendy kúpala v krvi panien a ktorú prezentujú ako najväčšiu vrahyňu všetkých čias.

Film vo svetovej premiére uviedli na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) v českých Karlových Varoch v roku 2008.

Slovenská speváčka Katarína Knechtová k nemu naspievala hit Môj Bože, ktorý sa stal najhranejšou skladbou na Slovensku v roku 2008.

Posledným Jakubiskovým filmom je pokračovanie kultovej filmovej rozprávky Perinbaba s názvom Perinbaba a dva svety, ktorej premiéra bola pôvodne plánovaná ešte pred Vianocami v roku 2019, no pre odklady z dôvodu pandémie koronavírusu sa dosiaľ do kín ešte nedostala.

Ako režisér spolupracoval Jakubisko vo veľkej miere aj s divadlom.

Úspech malo v roku 2018 napríklad nové naštudovanie opery - Suchoňovho Svätopluka - pod jeho vedením.

Množstvo ocenení
Za svoju tvorbu získal Jakubisko množstvo domácich i zahraničných ocenení.

Získal napríklad cenu československej kritiky za najlepší československý film roku 1967.

V júni 2002 si prevzal cenu Zlatá kamera, ktorú tradične udeľujú osobnostiam domácej i zahraničnej kinematografie za podiel na rozvoji filmového umenia na festivale Art Film v Trenčianskych Tepliciach.

Od januára 2003 bol tiež nositeľom najvyššieho štátneho vyznamenania Pribinov kríž II. triedy za zásluhy v oblasti slovenskej kinematografie.

Národnú filmovú cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii si Jakubisko prevzal 16. apríla 2016.

Jeho filmy ocenili aj na Grand Prix Unicef a na MFF v Moskve a na MFF v Karlových Varoch.

Výročnú cenu Českej filmovej a televíznej akadémie Český lev mu udelili 1. marca 2003.

Sošku leva získal za dlhodobý umelecký prínos pre český film. Českého leva získal aj v roku 2008 za divácky najúspešnejší film Bathory a tiež za výtvarný počin filmu Bathory.

Dňa 9. júna 2009 si prevzal Cenu Elsy Morante pre zahraničného režiséra. Za účasti talianskej veľvyslankyne na Slovensku Brunelly Borzi Cornacchia mu ju odovzdala Teresa Triscani, riaditeľka Talianskeho kultúrneho inštitútu v Bratislave.

Medailu za zásluhy I. stupňa v oblasti v umenia mu v roku 2016 udelil aj vtedajší český prezident Miloš Zeman.

Juraj Jakubisko bol známy dlhoročnou spoluprácou s talianskou kinematografiou a jej predstaviteľmi, aj preto si vyslúžil pomenovanie „slovenský Fellini", čo on sám považoval za poctu.

V nakladateľstve XYZ vyšla 20. júna 2013 pri príležitosti 75. narodenín Juraja Jakubiska jeho autobiografia Živé striebro, v ktorej zachytil prvých tridsaťtri rokov svojho života.

Klaudia Jurkovičová, Anna Novotná, TASR
Redakcia, Tlačová agentúra

zdroj:
https://spis.korzar.sme.sk/c/23140422/legendarny-reziser-juraj-jakubisko-zomrel-na-rodny-vychod-sa-vzdy-rad-vracal.html#storm_gallery_191956

foto:
Juraj Jakubisko v Kojšove s manželkou Deanou Horváthovou. (autor: Korzár/Judita Čermáková)