Ľudia už potrebujú vidieť svetlo na konci tunela

Rozhovor s členom krízového štábu Vladimírom Krčmérym o uvoľňovaní obmedzení aj o novej vakcíne proti koronavírusu.

Stretli sme sa v útulku pre bezdomovcov, kde práve testovali klientov na koronavírus. Keďže ide o rizikovú skupinu, v útulku vládla spokojnosť, všetky dovtedajšie výsledky boli negatívne. 

Vladimír Krčméry, člen permanentného krízové štábu, hovorí, že je vedecky nevysvetliteľné, prečo je na Slovensku naďalej dramaticky iný priebeh nákazy koronavírusom než v iných štátoch Európy. Pripomína mu to epidémiu HIV, ktorá Slovensko tiež obišla a ani vtedy si to odborníci nevedeli dobre vysvetliť.

Krčméry v rozhovore pre Postoj hovorí, prečo si myslí, že vláda by mohla otvoriť škôlky aj prvý stupeň škôl, rovnako ako malé predajne či vonkajšie športoviská.

Premiér Igor Matovič povedal, že o uvoľňovaní ekonomiky nebudú rozhodovať politici, ale epidemiológovia a infektológovia. Takže ak sa chceme teraz dozvedieť, ako bude vyzerať uvoľňovanie reštrikcií, sme u vás na najlepšej adrese, nie?

To určite nie. Môžem vám povedať len svoj súkromný názor. Všetko sa rodí v diskusii, ktorú nemôžeme zjednodušiť do nejakých hesiel. Táto epidémia má svoje osobitosti, preto treba mať pred ňou istú pokoru.

Za svoj život som zažil osem epidémií aj koronavírusové ako SARS a Mers a vôbec si netrúfam povedať, že tomu rozumiem a poznám odpovede. Len na základe zažitého vnímam isté súvislosti. Kľúčové je pochopiť, ako sa bude ten vírus správať. 

Ak aj vy hovoríte, že súčasné poznanie epidemiológov je veľmi obmedzené, mali by to byť epidemiológovia, ktorí budú rozhodovať o uvoľňovaní ekonomiky?

Rozhodovať musí vláda. Som presvedčený, že túto epidémiu zvládneme. Je špecifická tým, že to nie je epidémia chudobných tropických krajín, lebo ňou „horia“ najbohatšie štáty aj veľmoci, kým tretí svet je mimo centra nákazy, ale to nie je nič nové.

Ako to myslíte?

Niečo podobné sme už zažili. Aj HIV bola najskôr epidémiou bohatých štátov, až neskôr to prešlo ku chudobným. A aj teraz je to daň za náš materialistický životný štýl.

Celé to vzniklo na takzvanom mokrom trhu vo Wu-chane, ide o mesto, ktoré má riečny prístav, najlepšie letecké a vlakové spojenie s celou Čínou. Je to kulinársky trh, v tom čase tam mali recepciu pre 45-tisíc ľudí a ešte po tom, čo to vypuklo, tam bolo 50-tisícové športové podujatie a následne dva poživačné sviatky.

Niečo podobné sa dialo v Európe, aj tu sme sa to na začiatku pokúšali ututlať, nikto nebol ochotný zastaviť letecké spojenie medzi Čínou a Európou, zisky leteckých spoločnosti boli prednejšie. Ešte 28. januára dorazil let z Wu-chanu, takto prišli do Francúzska prví dvaja nakazení. Po vypuknutí problému sa ešte konali futbalové zápasy, FC Parma proti AC Miláno a Atalanta Bergamo proti FC Sevilla, tutlalo sa to počas lyžovačky na severe Talianska aj v južnom Tirolsku, kde boli európske centrá nákazy s tisíckami turistov z celej Európy.

Ten vírus je tak aj daňou za našu pýchu.

Pravdou však je, že i vyjadrenia rôznych odborných spoločností vrátane nemeckého Robert Koch-Institutu boli pomerne mierne, politici ani verejnosť ešte vo februári nevideli dôvod na rázne opatrenia. Dnes je zjavné, že mnohí topexperti situáciu podcenili, napokon, aj váš názor sa vyvíjal...

Iste, vždy je rizikom, keď máte v krajine špičkového odborníka a aj celé jeho okolie verí, že práve on je najlepší a má patent na pochopenie situácie. V našej brandži sa hovorí, že najväčšie cintoríny majú najväčší odborníci. Sú presvedčení, že to poznajú, už niečo podobné v minulosti videli a podobne.

Musíme akceptovať a aj povedať ľuďom, že toho stále veľa nevieme. Ani mne zo začiatku neboli viaceré veci jasné, pripustil som však, že to môže byť aj katastrofálne, a preto treba prijať niektoré drastické opatrenia.

Bolo to zjavné z Číny, kde vo Wu-chane zavreli celé mesto, povedali to však vopred, takže päť miliónov ľudí odtiaľ odišlo, Číňania ich však vrátili späť do karantény a na dva mesiace mesto zavreli.

Samozrejme, aj u nás sa urobili chyby, napríklad sa malo už dávno zavrieť letisko. Ale treba povedať, že vlády môžu robiť drastické opatrenia až vtedy, keď im už verejnosť rozumie. Teraz sa musíme naučiť žiť inak, nebudeme si môcť naplánovať všetko, mať dnes poradu bankárov v Hongkongu a odtiaľ odletieť na dvojdňovú dovolenku do New Yorku či len tak si vyraziť na opekačku do Malých Karpát s partiou.

Rúška sme si už osvojili, takí Rakúšania sa s nimi skamarátili až teraz, v USA až minulý týždeň, keď už mali obrovské počty mŕtvych. 

Na Slovensku je situácia naďalej dramaticky lepšia ako v iných krajinách, ako si to vysvetľujete?

Sú tam isté racionálne vysvetlenia, ale aj také, ktoré sú medzi nebom a zemou.

Čo tým myslíte?

Vychádzam zo skúsenosti spred 40 rokov. V roku 1980 sa v Európe začala epidémia HIV, išlo o tisíce prípadov, všetci, ktorí sa nakazili, zomreli, lebo v tom čase nebola žiadna liečba. Na Slovensku sa komunistom pod jednou zámienkou podarilo otestovať asi milión ľudí, pričom len šesť bolo pozitívnych. Inde navôkol to boli stovky.

Nebolo to dané uzavretosťou v rámci komunistického bloku?

Aj Česi či iní boli uzavretí, no my sme boli na tom nadmieru dobre aj v rámci ostbloku. Keby to bolo len izoláciou a malým počtom turistov, aj Moldavsko, Kirgizsko a ďalšie postsovietske republiky by s tým nemali problém, lenže aj tam to prepuklo.

A teraz pointa: ani vtedy, ani dnes, keď už o HIV toho vieme oveľa viac, celkom nechápeme, prečo to Slovensko jednoducho obišlo.

Rovnakou záhadou je podľa vás aj koronavírus?

Presne tak, nevieme to dobre vysvetliť, ani sa nám to možno nikdy celkom nepodarí. Samozrejme, bezpečne vieme, že sme vďaka obom vládam reagovali skoro, prijali sa opatrenia, hoci neboli všetky dostatočné. Síce sme vedeli, že nákaza sa sem môže dostať spoza hraníc, napriek tomu bola hranica s Rakúskom dlho priepustná.

Prečo to však u nás nevybuchlo a nedošlo k exponenciálnemu nárastu, nevieme, sú proste veci, ktoré sa dnes ani v budúcnosti nebudú dať vysvetliť, a to musíme akceptovať, veda nie je všemocná. 

Sú však rôzne rozumné hypotézy, jednou z nich je, že pred masovým šírením tohto vírusu nás chráni očkovanie proti tuberkulóze, ktoré bolo ešte donedávna povinné.

Jasné, to je rozumná hypotéza, máme viacero takýchto doplňujúcich vysvetlení. Poviem však vec, ktorá ide celkom mimo záber vedeckých či racionálnych vysvetlení, pre mňa ako kresťana má však váhu. Zaregistroval som, že nitriansky biskup s generálnym vikárom prenajali lietadlo a vikár obletel a požehnal Slovensko relikviou Kristovej krvi alebo v Šaštíne sa každý večer saleziáni modlia za odvrátenie epidémie.

To poznáme aj z minulosti, keď Európa horela epidémiami moru, po celej Európe sa budovali morové stĺpy. Zabúdame, že aj tie epidémie končili niekedy z celkom nevysvetliteľných dôvodov, a to v dobe svojho najväčšieho rozmachu. Iste, keby som teraz povedal, že sa skončili aj vďaka tomu, že Panne Márii postavili morový stĺp, vyhlásia ma za blázna, lebo je to nevedecké. 

Ja to preto ani neuvádzam ako vysvetlenie čohokoľvek, ale ako kresťan pripúšťam, že čím viac toho ako vedec viem a poznám, tým väčšmi sa každý deň s pokorou skláňam a hovorím, čo všetko nevieme vysvetliť.

Nevieme, prečo je u nás priebeh dramaticky iný než v okolitých krajinách. Pritom už zďaleka nie sme uzavretým svetom, veď húfy ľudí sa vracali z letísk vo Viedni, Budapešti, Prahy či Mníchova. 

Pred Veľkou nocou bolo oprávnene jedinou témou to, ako vládnymi aj osobnými reštrikciami zabrániť šíreniu vírusu, už však musíme rozmýšľať aj nad tým, ako postupne uvoľňovať ekonomiku. Ktoré opatrenia by sa mali podľa vás uvoľniť?

Treba uvoľňovať tam, kde sú riziká malé a, naopak, treba sprísňovať tam, kde sú veľké.

Konkrétne?

Keď sa prepichne duša na bicykli, dáme ju do suda s vodou a pozeráme, kde preniká vzduch. Jednak je tu akcia Karusel, ktorou chceme dostať pod kontrolu rómske osady, lepšie povedané britských imigrantov v rámci nich, bola tu akcia Tirolsko, teraz máme pálčivý problém s domami seniorov.

Stále sa však bavíme najmä o problémoch, ktoré boli importované, o ľuďoch s cestovateľskou anamnézou. Tu by som ešte sprísňoval. Samozrejme, je škoda, že sa do povinnej karantény nechodilo už od začiatku. Viem, aj mne ľudia nadávali za jej zavedenie, rozumiem, je to veľmi nepríjemné. Našou odmenou však je, že keď čítame zoznamy pozitívne testovaných, často ide o ľudí, ktorí sú umiestnení v karanténnom zariadení.

Predstavme si, že by všetci behali voľne po Slovensku. Sprísnil by som teda režim s Rakúskom, tiež by naši Angličania nemali chodiť domov cez Česko, lebo inak akcia Karusel bude trvať večne. 

Čo by ste, naopak, uvoľnili?

Veci, ktoré nie sú rizikové. Minister práce a sociálnych vecí Milan Krajniak začal testovať Domovy sociálnych služieb, urobil to dva týždne predtým než praskla prvá DSS v Pezinku. Áno, ten problém tu je, ale zas sa chcem zastať vlády, že robila. Keby nebolo policajtov, nemáme akciu Tirolsko, keby nebolo vojakov, nemáme akciu Karusel, keby nebolo Krajniaka, vôbec by sme neodhalili ďalšie výbušné míny v DSS.

Samozrejme, je zlé, že sa to stalo, na druhej strane, ak vieme, že ten problém tu je, môžeme to riešiť a ľudí izolovať.

V poriadku, ale kde by ste začali s uvoľňovaním?

Môžem to povedať, ale berte to čisto ako môj súkromný názor. Otvoril by som materské školy a na základných školách by som otvoril prvý stupeň.

Už teraz?

Od zajtra.

Prečo?

Aj keď sa deti nakazia, choroba má oveľa miernejší až bezpríznakový priebeh, tam nehrozia zdravotnícke straty. Navyše, keď sú deti dlho zatvorené, prepadnú televíznym, internetovým a iným radovánkam tak, že o chvíľu bude ohrozené ich duševné zdravie a stanú sa závislými. 

Po tretie, s tými deťmi musia byť ich rodičia, tí nám však chýbajú. Vypadlo nám mnoho zdravotných sestier, doktorov, kuchárok, upratovačiek či žien, ktoré pracujú v reštauráciách a mohli by vydávať dôchodcom jedlá, veľa žien je na OČR. Ak pustíme späť do systému časť žien aj mužov, ktorí sú naviazaní na svoje deti, bude to mať celospoločenský zmysel. 

O návrhu otvoriť škôlky a prvý stupeň škôl ste už hovorili?

Áno, vyslovil som ho akurát včera (rozhovor sme robili v stredu – pozn. red.) na zasadnutí krízového štábu s epidemiológmi a infektológmi, ale bol som s týmto názorom v menšine. Na nikoho sa preto nehnevám, nie je to ľahká dilema.

Dôvodom skepsy je, že situácia je ešte nejasná a je na to priskoro?

Že to je príliš veľké riziko. Aj keď sa mi páčilo, že premiér prišiel s názorom, ktorý veľmi podporujem, a síce otvoriť stravovacie prevádzky, aby varili pre seniorov, a odtabuizovať taxíky. Tieto dve veci by sa dali spojiť, seniori by si mohli objednať donášku taxíkom s tým, že štát by na to prispel.

Zostaňme ešte pri školách. Je tu silný protiargument, že pri malých deťoch sa ťažko dodržiava sociálny dištanc a pri škôlkaroch sa nedá predstaviť si ani len to, že by nosili rúška.

Rozumiem, napriek tomu ide leto a držať tieto deti doma považujem za problémové z pohľadu ich psychického stavu. Áno, tie deti sa môžu navzájom nakaziť, ale tá miera infekciozity je u nich minimálna. Pozrite si štatistiku, koľko z tých potvrdených vyše 900 prípadov sú deti. Ani teraz tie deti nie sú stále doma a musia chodiť von.

Ale keď dieťa pôjde do škôlky, je oveľa väčšie riziko, že sa nakazí a prinesie to domov.

Nie som si istý. Myslím si, že je dobré, keď je dieťa väčšiu časť dňa preč z domu, lebo sociálny dištanc ľahšie udržíte, keď je dieťa doma tri hodiny, než keď je tam dvanásť hodín a v troch-štyroch izbách žijú tri generácie. Potom je lepšie, keď dieťa príde unavené domov a ide rovno do sprchy a do postele. Ale môžem sa mýliť.

V krízovom štábe teraz prevažuje nálada, že deti už do konca júna nepôjdu do školy?

Nemyslím si. Ja som prosil, aby sme nerobili dlhodobé vyhliadky. Konkrétne opatrenia by sme mali robiť na základe toho, ako sa choroba bude vyvíjať, a podľa toho, ako fungovali predchádzajúce opatrenia.

Teraz je dohoda aspoň na tom, že sme si vyrátali čas, kedy budeme múdrejší. Napočítali sme si desať dní od akcií Karusel aj Tirolsko a od objavenia sa prvých prípadov v DSS v Pezinku. Vychádza nám, že koncom tohto týždňa, 18. – 19. apríla, budeme vedieť tieto opatrenia vyhodnotiť.

Čo sa stane, ak sa ukáže, že fungujú?

Ak sa ukáže, že fungujú, ľudia by mali vidieť svetlo na konci tunela. Aj preto, že tieto opatrenia fungujú vďaka ich disciplinovanosti. Môj osobný názor je, že postupné uvoľňovanie nie je potrebné ani tak z ekonomického, ako z psychologického dôvodu. Ľudia budú ťažko znášať, keď im stále budeme hovoriť len zlé správy a zákazy.

Musíme dať všetkým jasne najavo, že odmenou za disciplínu je viac nádeje. Napokon, aj nádej zlepšuje imunitu populácie. Preto je také dôležité, že aj krajiny, ktoré ešte horia v epidémii, zverejňujú plány na postupný návrat k normálu.

To sa nám môže zdať ako prehnane skoro, ľudia sa však potrebujú na niečo tešiť. Samozrejme, rovnako platí, že tieto plány musia vždy reagovať na konkrétny vývoj a prípadné zhoršenie situácie.

Čo v prípade Slovenska presne znamená zhoršenie situácie? Dá sa to exaktne vyjadriť?

Dá sa to vyjadriť aj exaktne na číslach chorobnosti a mortality. Ale dôležitý je trend. Ak sa začnú zhoršovať trendy, budeme sa musieť vrátiť k tvrdým opatreniam. Keď sa pozriete na percento nových prípadov, tak z času na čas – poviem to teraz obrazne – tam vybehne nejaký tatranský štít, ale väčšinou to vyzerá ako Malá Fatra. Ale aj Malá Fatra má kopce, ktoré trčia. To však neznamená, že Fatru premenujeme na Tatry.

Keď takéto výkyvy vieme lokalizovať a mať ich pod kontrolou, môžeme byť pokojní. Nekontrolované šírenie znamená trvajúci nárast, čo by bol signál, že niekde máme vážny problém.

Richard Sulík navrhuje veľmi rýchle otvorenie športovísk a malých obchodov. Aký je váš názor?

S malými športoviskami nevidím problém. Čím viac sú ľudia na čerstvom vzduchu, tým lepšie. Len to nemôžu byť masové akcie. Nech si ľudia idú zahrať futbal, ale nech tam nie je päťsto divákov.

A pokiaľ ide o malé predajne a vonkajšie terasy reštaurácií?

V reštauráciách vidím problém, keď sa dovnútra nahrnie tridsať, štyridsať ľudí. Ale ak otvoria terasy a malé obchody, v tom zásadný problém nevidím. Najmä ak stále veľkú časť nakazených tvoria ľudia, ktorí pricestovali zvonka.

Aká je pravdepodobnosť, že to, čo teraz hovoríte ako svoj osobný názor, sa premietne do vládnych opatrení?

Lekárov, epidemiológov a hygienikov je nás v krízovom štábe dvadsať. Funguje to tak, že premiér do našich debát nezasahuje. Položí otázku, na ktorú si vypočuje odpoveď, ale už ju nekomentuje, len si ju zapíše. Našou hovorkyňou je docentka Kalavská, ktorá robí súhrn toho, čo sa tam rieši, a naše odporúčania komunikuje smerom k vláde. A tá musí urobiť rozhodnutia aj preto, že my odborníci do mnohých vecí nevidíme.

Ja ako lekár nemôžem vedieť, koľko je voľných karanténnych miest ani to, ako cez krajinu prechádzajú kamióny, ako dokáže polícia zvládnuť situáciu na hraniciach, alebo to, ako sa dajú ľudia kontrolovať prostredníctvom rôznych mobilných aplikácií. Smerom k vláde komunikujeme tie odporúčania, na ktorých sa väčšina z nás dokáže zhodnúť.

Rešpektujem to, vám teraz hovorím len svoj osobný názor, že nemám problém ani so športoviskami ani s malými prevádzkami a veľmi rád by som otvoril škôlky a prvý stupeň škôl.

A druhý stupeň škôl?

Tu by som bol opatrnejší. Navyše, tieto deti už vedia byť doma samy. Navrhujem to kvôli deťom, ale aj kvôli ich matkám na OČR-kách, kvôli ich psychike aj kvôli ekonomike. Darmo povieme, že otvoríme reštaurácie, keď nebude mať kto variť a roznášať jedlo.

Čo by sa muselo stať, aby ste odporučili aj otvorenie druhého stupňa a stredných škôl?

Ak by pokračoval pozitívny trend, zobral by som si na pomoc aj nejaký model, kde to fungovalo. Wu-chan je jeden z možných príkladov, tam sa lockdown začal 25. januára a metro otvorili 25. marca, to sú dva mesiace.

My sme zaviedli prvé opatrenia 9. marca, dva mesiace teda uplynú 9.mája. To je čas, po ktorom sa v prípade dobrého vývoja môžeme v úvahách o uvoľňovaní opäť posunúť ďalej.

V Česku už cirkev žiada, aby sa pomaly začali slúžiť verejné omše, samozrejme, s dodržaním striktných pravidiel. Nastal už podľa vás čas, aby aj u nás mohli začať chodiť ľudia na omše, povedzme, najskôr v menších skupinách, pri väčšom počte ľudí by sa mohli sláviť omše na vonkajších priestranstvách?

Myslím, že o dva týždne, ak bude dobrý vývoj, by sme o takomto modeli mohli uvažovať.

Keď Inštitút pre zdravotnícku politiku zverejnil svoju prvú, dosť hrôzostrašnú prognózu, vy ste k nej boli pomerne zdržanlivý. Aj na základe vašej skúsenosti s epidémiami ste hovorili, že niekedy v polovici mája by sa život v krajine mohol začať postupne vracať do normálu.

Áno, bol som zdržanlivý. Pozrite sa, z pohľadu tejto epidémie sa nedá Čína brať ako Čína. V každej provincii bola tá krivka iná. Ani Taliansko sa nedá brať ako Taliansko. Deväťdesiat percent úmrtí tam bolo v dvoch provinciách, v Lombardsku a v Emilia-Romagna.

Už vtedy som hovoril, že ak sa budeme normálne správať a brániť sa tak, ako sa po počiatočných chybách bránili Číňania, tak môže vzostup trvať dva mesiace, potom tu budeme mať stabilnú úroveň, po ktorej príde pokles. Ale, samozrejme, môžem sa mýliť. Ak tu „vybuchne“ desať domovov sociálnych služieb, všetko bude vyzerať inak.

Vaša intuícia hovorí, že sme krátko pred slovenským vrcholom alebo už za ním?

Tak päťdesiat na päťdesiat percent si myslím, že akcie Karusel a Tirolsko sú vrcholom. Lenže vrchol nemusí vyzerať ako štít, ale aj ako náhorná plošina. Skôr som zástanca teórie, že sme práve na takejto náhornej plošine, z ktorej ešte budú vyrážať nejaké vrcholy ako problém s domovmi seniorov. To sa musíme naučiť izolovať a zvládnuť.

Ale neočakávam prudký nárast mortality ani prudký pokles. Tak to odhadujem na základe svojich skúsenosti z Hongkongu v roku 2003, kde vtedy epidémia SARS veľmi rýchlo narástla, potom sa držala na nejakej hladine a následne úplne zmizla. Prvé prípady tam boli v januári, najhorší bol február, marec, apríl boli stabilné a v máji sa to skončilo.

Veľa sa hovorí aj o faktore počasia. Zohrá to rolu?

V tomto by som bol opatrný. V niečom sa môžeme poučiť z chrípky a podobných epidémií. Koronavírus nie je taký istý ako chrípka, ale v niečom sa jej podobá. Vieme, že väčšina vírusových ochorení intenzívne prebieha v neskorú jeseň, cez zimu a v skorú jar.

Všetky pandémie chrípky, ktoré si pamätám, mali svoj vrchol počas februára a marca. Má to viacero príčin. Vírusom sa lepšie darí v chladnejšom počasí. Potom je tu faktor slnko. Vo väčšine čínskych miest ho pre smog nevidíte. Zároveň smog a výpary z riek vytvárajú aerosóly, v ktorých sa vírus dobré šíri. Čiže všeobecne platí, že teplé počasie je nepriateľom vírusov. Ale nie som v tejto oblasti odborník, aby som si trúfol na zásadnejšie tvrdenia.

Pomerne veľká debata sa rozprúdila aj okolo akcie Karusel, teda testovania v rómskych osadách. Niektoré ľudskoprávne mimovládne organizácie hovorili, že nebolo nutné karantenizovať celé osady. Dalo sa to urobiť aj inak, ako dať ich celé do karantény?

Na toto nie som odborník, ale pripravovali to ľudia, ktorí pomerom v osadách rozumejú. Peter Pollák sa v osade narodil a prežil tam časť života. Jeho názor je, že v tomto prostredí je nejaká čiastková izolácia ilúziou. V situácii, keď sa nevedelo, koľko ľudí je tam reálne nakazených, a individuálna izolácia je problém, sa prikláňam k tomu, že to bolo nevyhnutné urobiť.

Teraz robíme rozhovor v útulku pre bezdomovcov, kde fungujem ako lekár. Aj tu je viacero ľudí, ktorí majú túlavé topánky. Vrátia sa večer, nevieme, kde boli a s kým boli. Stále tŕpnem, že tu niečo vypukne. Ale nedá sa tomu zabrániť, pretože nie sme väznica. Ale každé karanténne opatrenie je bolestné a rozumiem tým reakciám.

Dobrá karantenizácia je navyše ťažká vec, najmä, ak s tým nemáme skúsenosti a toto je prvá veľká epidémia, ktorú zažívame. Drobné epidémie zažívame každý rok, ale niečo vážnejšie sme tu mali naposledy v roku 2010.

Myslíte prasaciu chrípku?

Áno. Minister Raši vtedy na veľký tlak verejnosti nakúpil vakcíny proti prasacej chrípke. Keď verejnosť zistila, že na prasaciu chrípku zomierajú len tehotné ženy, tak sa skoro nikto nedal zaočkovať.

Bohužiaľ, bola to veľká škoda, lebo ta vakcína chránila aj proti ďalším typom chrípky. Na chrípku u nás zomiera od päťsto do osemsto ľudí ročne a skoro nikto sa u nás nedáva očkovať. To je niečo, čo neviem pochopiť.

Kedy by mohla byť k dispozícii vakcína proti koronavírusu?

V tom som optimista, myslím, že o dva až tri mesiace.

O dva mesiace? Veď sa všeobecne hovorí, že pre rôzne kritériá schvaľovania, ktoré sa nedajú celkom preskočiť, by sa to mohlo stihnúť najskôr koncom tohto roka.

Tipujem, že v USA ju nasadia už o dva mesiace.

To znamená, že preskočia viaceré povinné kritériá?

Musia. Zažil som to pri ebole, na ňu zomierali tisíce černochov, tak sa nič nedialo. Ale keď na ňu začali zomierať humanitárni pracovníci z Európy a z USA, tak sa to rozbehlo tak rýchlo, že teraz sú dve vakcíny a tri lieky proti ebole. Pritom proti tejto chorobe päťdesiat rokov nebolo nič.

V lete sa už teda podľa vás bude dať proti koronavírusu vakcinovať?

USA sú vedecká veľmoc. Tým, že sa tam choroba začala nekontrolovateľne šíriť, musia niektoré fázy klinického výskumu urýchliť alebo preskočiť.

Tieto fázy sú tri, prvú už majú za sebou, teraz idú do dvojky a som presvedčený, že v lete vakcínu uvedú. Bude to mať prioritu ako vec národnej bezpečnosti.

Kedy by sa vakcína mohla dostať do Európy?

To záleží od toho, koľko jej budú potrebovať v USA. Paralelný výskum však robia aj Nemci a nezabúdal by som ani na Čínu. Som presvedčený, že aj tam už sú s vakcínou veľmi ďaleko. Pokiaľ ide o vedu a medicínu, nemal by som žiadne predsudky.

V USA trpia jednou chorobou, nedôverujú iným liekom ako tým americkým. Nikde som nevidel toľko reportov o mŕtvych na maláriu ako z USA, a to len preto, že dodnes nemajú množstvo antimalarík zaregistrovaných. Jednoducho im neveria, keďže ide o čínske molekuly. Pritom ostatná Nobelova cena za tropické choroby bola z Číny za bylinu, ktorá sa volá Palina ročná. Látka z nej, artemisin, sa podáva ako najlepšie antimalarikum na svete a ročne sa vďaka nemu zachráni šesťstotisíc životov. Na celom svete okrem USA.

Musíme byť pokorní a akceptovať, že aj Číňania môžu byť úspešní. Tiež pripusťme, že nie všetkému rozumieme a že Pán Boh je nad nami a nikdy nedopustí na nás väčšiu skúšku, ako dokážeme zvládnuť.  

Martin Hanus

Jozef Majchrák

Zdroj: https://www.postoj.sk/53777/ludia-uz-potrebuju-vidiet-svetlo-na-konci-tunela

Foto:
Andrej Lojan