Maďari nechceli o Slovensko prísť: Nepoužijeme proti vám násilie, sľubovali a strieľali

Maďari nechceli o Slovensko prísť: Nepoužijeme proti vám násilie, sľubovali a strieľali
06.12.2018

„Keď som videl, ako pripevnili na mestský dom slovenskú zástavu, plakal som. A vezúc sa vlakom, nikde som nepočul maďarského slova. Ako by Duch Svätý vstúpil ešte i na nekresťanov, tak sa rozviazali slovenské jazyky,“ spomínal modranský evanjelický farár a  autor textu Martinskej deklarácie Samuel Zoch na to, ako prežíval oÄciálne prevzatie Trnavy, ako jedného z prvých slovenských miest, pod československú správu. Bolo to 10. novembra 1918, no už o tri dni neskôr sa situácia zvrtla. Do mesta vtrhla maďarská jednotka, ktorá nie príliš početnú skupinu českých vojakov a žandárov premohla a mesto ovládla. Nezaobišlo sa to bez obetí na životoch ani bez represálií proti miestnym stúpencom nového štátu.

„Nezabudnem nikdy na to ponaučenie, ktoré z toho plynie: že keby sme sa opäť dostali do jedného štátu s našimi otročiteľmi, bolo by to také alebo ešte horšie ako dosiaľ,“ napísal Samuel Zoch.

Podobný pocit akejsi zmesi strachu a neistoty mal pred sto rokmi možno nejeden Slovák. Na viacerých miestach dochádzalo k násilnostiam a rabovaniu a vznikali rôzne miestne gardy, ktoré sa snažili zabezpečovať poriadok. Dovtedajší uhorský štátny aparát sa rúcal a nový československý sa vytváral veľmi pomaly. 

Netrhajte sa od nás!
Hoci sa Slováci Martinskou deklaráciou vymanili zo zväzku s Uhorskom a prihlásili sa k československému štátu, stále nebolo jasné, aké veľké územie sa vlastne stane jeho súčasťou.

„Čechy a Morava mali svoje historické hranice, no na Slovensku mala byť historická hranica iba severná, to znamená hranica Uhorska. Južná historicky neexistovala, takže sa musela vytvoriť nová a o tej sa malo rozhodnúť na mierovej konferencii,“ hovorí pre HN historik Dušan Kováč.
Budapešti, reprezentovanej po revolúcii novou vládou Mihálya Károlyiho, pravdaže išlo o zachovanie integrity Uhorska. Obdobie, ktoré začiatku medzinárodnej mierovej konferencie predchádzalo, sa tak snažila maximálne využiť na to, aby odvrátila blížiacu sa hrozbu straty niektorých území. Medzi nimi aj takzvaného Felvidéku, čiže Hornej zeme, ako sa oblasť Slovenska dovtedy označovala.

„Prv než sa odtrhnete od svojej starej vlasti, prv než by ste tu všetko poprevracali, oprobujte v dobrej svornosti žiť a pracovať s novou ľudovou vládou. Keď by ste potom videli, že neplníme naše sľuby, ešte budete mať čas odtrhnúť sa od nás; my naproti vám žiadneho násilia nepoužijeme,“ obracal sa Károlyi na nemaďarské národy Uhorska vo vyhlásení, ktoré v novembri 1918 uverejnili aj Slovenské noviny. Podobné apely však zostávali bez reakcie.

O prebratie moci sa pokúšala Slovenská národná rada. „Nemala však k dispozícii žiadnu ozbrojenú moc ani Änančné prostriedky. Reálne mala dosah (nie však moc) na územie približne od Trnavy po Poprad a od Čadce po Šahy, kde podnecovala vznik miestnych rád a gárd. Martinské ústredie sa však súčasne usilovalo o zachovanie a ovládnutie jestvujúceho štátneho aparátu. Vznikalo tak dvojvládie,“ vysvetľuje v publikácii Dejiny Slovenska 1918 – 1945 historik Martin Pekár.

O reálne začlenenie Slovenska do nového štátu sa, pravdaže, snažil aj pražský Národný výbor československý. Vytvoril dočasnú vládu na Slovensku so sídlom v Skalici, na čele ktorej stál Vavro Šrobár, tá však fungovala iba krátko a jej vplyv siahal sotva na Záhorie.

Česi bojujú, Slováci si hovejú
Neprehľadná a aj absurdná situácia, keď nový československý štát nemá časť svojho územia pod kontrolou, nehovoriac o tom, že sa na ňom stále zdržiavajú uhorské jednotky, vedie napokon na začiatku novembra 1918 k rozhodnutiu vojensky obsadiť Slovensko.

„Naši vojaci išli bez akéhokoľvek nátlaku, úplne dobrovoľne, nedbajúc na únavu a nedožičiac si oddych. Išli do neznámych pomerov, ale za jasným cieľom – oslobodiť Slovensko. Druhého novembra 1918 o druhej hodine v noci prekročili prví z nich so zbraňou v ruke uhorské hranice s pevnou nádejou na úspech,“ spomínal na obsadzovanie Slovenska o desať rokov neskôr jeho priamy účastník a veliteľ jedného z oddielov kapitán Řehoř Zapletal. Hlavný veliteľ týchto síl generál Josef Štika mal v prvej fáze k dispozícii prevažne dobrovoľnícke jednotky vytvorené z členov Sokola a robotníckych telovýchovných jednôt a príslušníkov českých posádok bývalej c. a k. armády. Postupne sa však vojsko darilo dopĺňať skúsenými vojakmi, ktorí sa vracali z frontov. Išlo výlučne o Čechov, čo sa však už zakrátko malo zmeniť. Károlyiho snahou bolo zachovať celistvosť Uhorska. Vo vyhlásení, ktoré uverejnili v novembri 1918 aj Slovenské noviny sľuboval nemaďarským národom rovnocenné postavenie a život v blahobyte.

„Česi prelievajú krv za nás a naši chlapci doma si hovejú. Tak to ďalej nesmie byť. Zasaďme sa za to, aby sa bratia Česi nemuseli hanbiť za nás. Hor sa, bratia, vstupujte do gardy slovenskej slobody; veď za tie dva-tri mesiace zimné, kým mierový kongres vybaví záležitosti naše, nezmeškáte toľko pri poľných prácach vašich,“ znela jedna z výziev na vytváranie slovenských jednotiek.

Holíč, Gbely a Malacky boli prvými mestami, ktoré sa československému vojsku podarilo obsadiť, ešte prakticky bez problémov. Nasledovali Trnava a Trenčín, na severe ďalšie jednotky postupovali na Žilinu. Ako však prenikali do vnútrozemia, čoraz častejšie narážali na odpor a museli začať aj ustupovať. Niektoré mestá sa tak podarilo znovu obsadiť maďarským silám. Až výmena hlavného veliteľa a lepšia súčinnosť postupujúcich československých jednotiek viedla k obratu.
Trnavu sa tak podarilo opäť a už definitívne dobyť 24. novembra, Žilinu 5. decembra, postupne sa museli Maďari stiahnuť z Hlohovca, zo Serede, z Modry, Pezinka a 11. decembra aj z Nitry.

Nie sme Slováci, ale Slovjaci
Károlyiho vláda proti vojenskému obsadzovaniu Slovenska, pochopiteľne, protestovala. Jednak preto, že sa ho nechcela vzdať, a navyše poukazovala na problém hraníc, ktoré mala definitívne stanoviť až mierová konferencia v Paríži. Súčasne s bojmi tak prebiehali rokovania, po ktorých sa niekoľkokrát menila demarkačná línia.
„Vyjasnenie situácie priniesol až telegram francúzskeho premiéra Georgesa Clemenceaua, ktorým nariadil stiahnutie maďarských vojsk a potvrdil uznanie česko-slovenského štátu a jeho armády ako spojenca Dohody,“ pripomína vo svojej publikácii historik Martin Pekár.

Budapešť sa snažila udržať si vplyv na Hornej zemi nielen vojenskými akciami, ale aj pokusmi o kultúrne oddelenie jednotlivých skupín obyvateľstva, ich stotožnenie sa napríklad so svojím regiónom a s ústrednou vládou bez medzičlánku národa. Takto bola v prvej polovici decembra 1918 v Košiciach za asistencie maďarskej gardy vyhlásená takzvaná Východoslovenská republika, na čelo ktorej sa postavil prešovský archivár Viktor Dvortsák. Tvrdil, že na východe nežijú Slováci, ale Slovjaci, ktorí sú samostatným národom a majú tak právo aj na samostatný štát. Odmietal jeho začlenenie do Československa a proklamoval spojenie s Budapešťou. Tento ani ďalšie podobné útvary, ktoré v tomto období vznikali, však nemali dlhú životnosť. Konkrétne Východoslovenská republika zanikla po obsadení Prešova a Košíc československým vojskom na konci decembra 1918.

Museli sa vzdať aj Bratislavy
„Obyvatelia mesta Prešporku pod predsedníctvom meštanostu Teodora Kumlika vydržiavali veľké shromaždenie, na ktorom sa ohradzovali proti odtrhnutiu mesta Prešporku od Uhorska. Prešporok nechce sa pripojiť ani ku Nemeckej Austrii, ani ku Česku. Na návrh bývalého vyslanca Martina Jankovicha jednohlasne prijali resolúciu. Ohradzovanie opiera sa na vecné dáta a na historické skutočnosti a ustaľuje, že mesto Prešporok každou niťou svojej kultúry vždy patrilo k Uhorsku a jeho literatúra a vývin jeho umenia tiež vždy boly maďarské. Resolúcia ako najcharakteristickejší dôkaz toho, že je Prešporok maďarským mestom, uvádza, že dľa spočítania ľudu r. 1910 mesto malo 78 223 obyvateľov, z ktorých len 14,9 percentov bolo slovenskej materinskej reči,“ informovali 27. novembra 1918 Slovenské noviny, budapeštiansky denník, ktorý bol lojálny Károlyiho vláde. Bratislava, vlastne v tom čase ešte Prešporok, bola špecifcká nielen svojím národnostným zložením, ale aj polohou a pre maďarskú vládu bola dôležitá. Mihályi Károlyi dokonca verejne vyhlásil, že Pozsonyu sa nikdy nevzdá.

Úlohu obsadiť ho nedostalo na rozdiel od iných oblastí Slovenska domáce československé vojsko, ale zahraničné československé légie, konkrétne z Talianska, ktorým velil generál Piccione. Útok na mesto, ktorým zároveň odštartovala záverečná fáza obsadzovania Slovenska, sa začal 30. decembra 1918 a 2. januára 1919 mali československí vojaci pod kontrolou najdôležitejšie vojenské i civilné body v meste. Ako generál Piccione následne informoval hlavné velenie, „Maďari boli zdvorilí, bez problémov prijali náš rozkaz na vydanie zbraní a sľúbili nám, že budú spolupracovať“.

Legionári po úspešnom obsadení Bratislavy pokračovali ďalej a do 20. januára 1919 bez problémov obsadili celú demarkačnú čiaru, ktorá dočasne vymedzovala južnú hranicu. Československá vláda tak takmer tri mesiace po vzniku samostatného štátu konečne získala pod kontrolu celé územie Slovenska. V tej chvíli ešte nikto netušil, že už o pár mesiacov bude oň musieť s Maďarskom opäť bojovať a že definitívny verdikt o podobe hraníc padne až v júni 1920 v Trianone.

ANDREJ ŠIMONČIČ

Zdroj:
https://history.hnonline.sk/nove-dejiny/1846681-madari-nechceli-o-slovensko-prist-nepouzijeme-proti-vam-nasilie-slubovali-a-strielali

Foto:
Zdroj: WIKIMEDIA COMMONS



 
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality